Aké sú výsledky stretnutia katolíckych prelátov a veľmajstrov slobodomurárskych lóží? Je to jasné: Cirkev sa má ospravedlniť a prehodnotiť svoj postoj k slobodomurárom

19. februára 2024   Krátke správy

Minulý týždeň sme písali o „historickom“ stretnutí troch vysokopostavených katolíckych prelátov a troch prominentných veľmajstrov talianskych odnoží slobodomurárskych lóží, a to tak Veľkého Orientu, ako aj Škótskeho rítu:

https://christianitas.sk/milansky-arcibiskup-delpini-kardinal-coccopalmiero-a-biskup-stagliano-povedu-seminar-s-tromi-velmajstrami-slobodomurarskych-lozi/

Portál La Nuova Bussola Quotidiana (LNBQ), ktorý získal informácie od niektorých účastníkov konferencie, konajúcej sa na príkaz arcibiskupa Delpiniho za zavretými dverami a s vylúčením novinárskej obce, píše o záveroch konferencie.

Závery stretnutia sú podľa portálu nasledovné:

„Dialóg a tiež spolupráca medzi Cirkvou a slobodomurárstvom musí pokračovať, možno aj vrátane „stáleho zasadania“, ako dúfa kardinál Francesco Coccopalmerio; ale ešte zaujímavejšie je vedieť, že zmysel dialógu má spočívať v tom, že katolícka Cirkev sa musí zmeniť, musí uznať, že urobila chybu vo svojom úsudku o slobodomurárstve, a preto musí odstrániť stigmu, ktorá bráni mnohým katolíckym slobodomurárom pristupovať k prijímaniu.“

Všetci traja veľmajstri počas konferencie obhajovali zlučiteľnosť katolíckej viery so slobodomurárstvom. Samozrejme, pokiaľ si pod „katolíckou vierou“ predstavujú to, čo sa dnes bežne šíri z úst veľkého množstva pastierov a aj vedenia vo Vatikáne, je treba priznať ich tvrdeniam ratio: áno, toto je ideovo zlúčiteľné so slobodomurárstvom.

Veľmajster Bisi dokonca uviedol, že ku vstupu do lóže Veľkého Orientu ho priviedol rast v katolíckej viere. Tu sa dá opäť len zopakovať to, čo bolo povedané vyššie: ide evidentne o sladké plody pokoncilového aggiornamenta. Netreba samozrejme podceňovať ani predkoncilový, aj keď podzemný, dialóg medzi prelátmi a slobodomurármi. Veď aj samotný autor liturgickej reformy z roku 1969, kardinál Annibale Bugnini, mal byť podľa tvrdenia viacerých zdrojov zaslúžilým členom tohto, po novom zrejme bohumilého združenia.

Tvrdil to okrem iného známy britský katolícky aktivista a spisovateľ Michael Davies, ktorý bol v rokoch 1992 až 2004 prezidentom organizácie Una Voce International, špecializujúcej sa na obhajobu tradičnej liturgie a latinského jazyka. Urobil tak v publikácii Liturgické časované bomby na II. vatikánskom koncile – Zničenie viery prostredníctvom zmien v katolíckej liturgii, z roku 2003. Davies ďalej tvrdil, že mu jeden nemenovaný konzervatívny kardinál v roku 1975 povedal, ako „videl na pápežovom stole dokument obsahujúci dôkazy o Bugniniho členstve v slobodomurárskej lóži“.

K organizácii Una Voce International sa hlási na Slovensku Spolok latinskej omše:

https://www.spoloklatinskejomse.sk/sk/aktuality/spolok-latinskej-omse-clenom-una-voce-international#:~:text=%C4%BDubom%C3%ADr%20Urban%C4%8Dok.,prv%C3%BDch%20storo%C4%8Diach%2C%20od%20vzniku%20Cirkvi.

S tvrdením o Bugniniho členstve v lóži prišiel tiež novinár Carmine Pecorelli, ktorý bol v roku 1979 zastrelený. Podľa jeho tvrdenia bol Bugnini zasvätený do lóže 23. apríla 1963 a mal kódové číslo 1365/75. Vyšetrovanie Pecorelliho vraždy sa potom zameralo na šéfa lóže Propaganda Due (P2) Licia Gelliho a na Massima Carminatiho, ktorý bol v centre vtedajších obvinení zo sprisahania slobodomurárskych lóží a štátnej administratívy.

Ale späť z histórie k horúcej súčasnosti. Ďalší veľmajster zúčastnený na konferencii, Romoli, obhajoval zlučiteľnosť slobodomurárstva s katolíckou vierou širokou škálou citátov, počnúc svätým Anzelmom a končiac kardinálom Zuppim. No a tretí veľmajster Venzi dokonca tvrdil, že anglické rituály (keďže on sám je príslušníkom Škótskeho rítu) boli kresťanské od samého začiatku. Podľa neho preto treba hodnotiť kontinuálne odsudzovanie slobodomurárstva Cirkvou ako „výsledok neschopnosti Cirkvi presne pochopiť, čo je to slobodomurárstvo“.

Veľmajster Romoli sa netajil určitým sklamaním, že pápež František síce otvoril dvere Cirkvi homosexuálom, potom rozvedeným, „no zabudol, že medzi slobodomurármi je veľa katolíkov, ktorým je bránené v prijímaní“.

Z katolíckej strany prispel do diskusie najprv františkánsky rehoľník otec Sucheki, ktorý odrecitoval povinné doktrinálne dokumenty Cirkvi, zamerané voči slobodomurárstvu. Finta, rovnaká ako pri homosexuálnych pároch alebo rozvedených: zadeklarovať doktrínu, aby boli dôkazy, že sa údajne nič nemení, a potom pokračovať v deštrukcii, bola zjavne aplikovaná aj na tejto konferencii. Podobne môžeme vnímať aj novembrové vyhlásenia Dikastéria pre náuku viery o platnosti nezlučiteľnosti katolíckej viery a členstva v slobodomurárskej lóži. Teória stále platí, len prax je už trochu iná…

Po povinnej jazde prišili na rad arcibiskup Delpini a kardinál Coccopalmiero, ktorí, ako píše portál LNBQ „sa tvárili, akoby o slobodomurárstve nič nevedeli, ale obaja hovorili to isté – cítia zadosťučinenie z tohto stretnutia medzi ľuďmi, a nie medzi odporujúcimi si skratkovitými nálepkami, a cítia potrebu pokračovať a zintenzívniť tieto stretnutia, možno aj pravidelnými zasadaniami, ako upresnil Coccopalmiero.“

A potom prišiel na pódium Mons. Stagliano, ktorý mal podľa portálu LNBQ schovaný vo vnútornom ľavom náprsnom vrecku svoj biskupský kríž tak, aby ho nikto nevidel a zjavne sa osobne poznal s mnohými slobodomurármi v sále. Ten hneď skraja zmenil diskurz vyhlásením: „Zaujíma ma kresťanské konanie, nie doktrína,“ čím navodil tú správnu synodálnu atmosféru. A na otázku ako definovať „kresťanské konanie“, si sám odpovedal, že ako konanie v Ježišovi Kristovi, „v Bohu, ktorý je láska, len láska a vždy láska“.

Milosrdenstvo má podľa neho „pršať na spravodlivých aj nespravodlivých“, na každého. Vyzdvihol súčasné cirkevné milosrdenstvo voči homosexuálom, uviedol podľa vzoru pápeža Františka, že nechce nikoho súdiť a naznačil, žeby sa mohlo toto milosrdenstvo preniesť aj na katolíckych členov lóží. Ohradil sa aj voči dokumentu z novembra minulého roka, ktorým Vatikán potvrdil nezlučiteľnosť členstva v lóži s katolíckou vierou. Podľa Mons. Stagliana teraz nepotrebujeme doktrinálne vyhlásenia, ale „potrebujeme zdravú teológiu múdrosti“, takú, akú požadoval nedávno od Pápežskej akadémie pre teológiu, ktorú Stagliano vedie, pápež František:

https://christianitas.sk/papez-vydal-nove-motu-proprio-a-v-nom-otvorene-vyzyva-k-odvaznej-kulturnej-revolucii-ma-sa-menit-cela-teologia-rozklad-cirkvi-nabera-na-rychlosti/

Akú teológiu? Veď je to predsa jasné: „Teológiu schopnú kriticky premýšľať o všetkom, reagovať na kritické požiadavky univerzálneho rozumu, pretože žijeme vo svete, kde ak nebudete viesť dialóg, tak riskujete, že budete úplne mimo sveta.“

A ruku na srdce, to by predsa pokrokoví katolíci nechceli. Ani vo vzťahu k homosexuálom, ani vo vzťahu ku slobodomurárom.

BM

Zdroj: La Nuova Bussola Quotidiana, titulný ilustračný obrázok, zdroj – flickr.com

PDF (formát pre tlač)