Svätý František nebol liberálny hipisák alebo Osemsto rokov od smrti svätca, ktorého si chce privlastniť každý (2. časť)

Branislav Krasnovský
29. októbra 2026   Cirkev Spoločnosť

predchádzajúca časť:
Svätý František nebol liberálny hipisák alebo Osemsto rokov od smrti svätca, ktorého si chce privlastniť každý (1. časť)

***

V prvej časti nášho rozprávania o svätom Františkovi z Assisi, ku ktorému ma inšpiroval mimoriadne zaujímavý rozhovor s maďarským františkánskym teológom P. Balázsom Barsim, sme sa pokúsili oddeliť skutočného katolíckeho svätca od jeho moderných ideologických karikatúr. Pripomenuli sme si, že František nebol stredovekým ekologickým aktivistom ani liberálnym hlásateľom všeobecnej ľudskosti, ale hlboko veriacim katolíkom, ktorého duchovný život vyrastal z tajomstva Vtelenia Ježiša Krista, úcty k Panne Márii a predovšetkým z lásky k Eucharistii. Zároveň sme sa venovali niektorým menej známym stránkam františkánskej teológie, ktoré nám umožňujú pochopiť, prečo je duchovné dedičstvo svätého Františka oveľa bohatšie a hlbšie, než by sa mohlo zdať z jeho súčasných populárnych interpretácií.

V pokračovaní sa sústredíme na ďalšie otázky, ktoré majú zásadný význam nielen pre pochopenie františkánskej spirituality, ale aj pre dnešný život katolíckej Cirkvi. Pozrieme sa na stredovekú diskusiu medzi františkánmi a dominikánmi o vzťahu rozumu, vôle a lásky, vysvetlíme si skutočný význam ľudskej slobody a katolíckeho pojmu sensus fidei – zmyslu pre vieru. Následne sa dostaneme k azda najaktuálnejšej otázke celého nášho rozprávania: Čo vlastne znamená obnova Cirkvi a prečo svätý František nechcel vytvoriť novú Cirkev, ale obnoviť tú, ktorú založil Ježiš Kristus? Zamyslíme sa aj nad hranicami dialógu so súčasným svetom, nad nebezpečenstvom straty katolíckej identity a nad tým, prečo možno svätého Františka právom označiť za protijed proti duchu svojej doby. Práve v týchto otázkach totiž jeho odkaz po ôsmich storočiach nadobúda mimoriadnu aktuálnosť.

Sloboda, rozum a osobné obrátenie

Ďalšou významnou témou františkánskeho myslenia je otázka ľudskej slobody. Moderný človek ju často chápe ako možnosť neobmedzene si vyberať medzi dobrom a zlom. Kresťanská filozofia však ponúka hlbšie vysvetlenie. Svätý Tomáš Akvinský učil, že ľudská vôľa vždy smeruje k tomu, čo človek považuje za dobro. Problém spočíva v tom, že človek sa môže mýliť a za dobro považovať niečo, čo mu v skutočnosti škodí. Skutočná sloboda preto nespočíva v možnosti konať zlo, ale v schopnosti milovať dobro. Bez slobody nemožno skutočne milovať. Boh je dokonale slobodný práve preto, že jeho vôľa je dokonale spojená s dobrom a láskou.

Svätý František túto slobodu objavoval prostredníctvom radikálneho pokánia a askézy. Jeho život rozhodne nebol iba nepretržitou oslavou radosti, úsmevov a milosrdenstva, ako ho niekedy vykresľujú moderné interpretácie. František podstúpil tvrdý duchovný zápas, ktorého cieľom bolo oslobodenie človeka od otroctva hriechu. Skutočné obrátenie totiž nespočíva iba v rozhodnutí viac nehrešiť. Je to stretnutie s takou veľkou Božou láskou, že človek postupne stráca príťažlivosť k hriechu. Namiesto neustáleho zápasu o vlastnú originalitu a sebapresadenie sa učí podriadiť svoju vôľu Bohu.

S tým úzko súvisí aj jedna zo známych diskusií stredovekej teológie, ktorá sa odohrávala medzi františkánskou a dominikánskou školou. Dominikánska tradícia, výrazne ovplyvnená svätým Tomášom Akvinským, zdôrazňovala význam rozumu pri poznávaní pravdy. Františkánska škola venovala osobitnú pozornosť vôli, láske a vnútornému duchovnému poznaniu. Tieto dva prístupy však nemožno jednoducho stavať proti sebe. Rozum a vôľa nie sú nepriateľmi, ale navzájom sa dopĺňajú. V dôsledku dedičného hriechu bolo ľudské poznanie oslabené, ale Boží obraz v človeku nebol úplne zničený. Človek preto potrebuje rozvíjať nielen rozumové schopnosti, ale aj duchovnú citlivosť, ktorú katolícka tradícia označuje ako sensus fidei – zmysel pre vieru.

Podstatu tohto teologického sporu možno zjednodušene vysvetliť otázkou, či človek prichádza k Bohu predovšetkým prostredníctvom poznania pravdy, alebo prostredníctvom lásky a slobodného rozhodnutia vôle. Dominikánska škola, reprezentovaná najmä svätým Tomášom Akvinským, vychádzala z presvedčenia, že rozum poznáva dobro a predkladá ho vôli, ktorá sa následne rozhoduje, či ho bude nasledovať. Františkánski myslitelia, predovšetkým svätý Bonaventúra a neskôr blahoslavený Ján Duns Scotus, zdôrazňovali osobitný význam vôle a lásky, pretože samotné poznanie pravdy ešte nezaručuje, že človek bude podľa nej aj žiť. Môžeme napríklad dokonale poznať Desatoro, rozumieť jednotlivým prikázaniam a vedieť, prečo je hriech zlom, a napriek tomu vedome hrešiť. Rozum nám totiž môže ukázať správnu cestu, ale sám nás ešte neprinúti po nej kráčať. Na druhej strane ani samotná vôľa a náboženské nadšenie nestačia, pretože bez poznania pravdy môže človek s veľkým zápalom nasledovať omyl. Rozum bez lásky sa môže zmeniť na neplodné intelektuálstvo, zatiaľ čo láska bez rozumu môže skĺznuť do slepého sentimentalizmu. Obidve schopnosti preto musia spolupracovať a smerovať k tomu istému cieľu – k poznaniu, milovaniu a nasledovaniu Boha.

Práve v tomto spojení rozumu, vôle a milosti nadobúda význam aj katolícke chápanie sensus fidei, teda zmyslu pre vieru. Nejde o akýsi šiesty zmysel, súkromnú intuíciu ani o presvedčenie, že každý veriaci môže podľa vlastných pocitov rozhodovať, čo je a čo nie je katolíckou pravdou. Ide o nadprirodzenú schopnosť veriaceho, formovanú vierou a pôsobením Ducha Svätého, rozpoznávať pravdu zjavenú Bohom a žiť v súlade s ňou. Táto schopnosť sa rozvíja prostredníctvom modlitby, prijímania sviatostí, poznávania katolíckeho učenia a nasledovania príkladu svätcov. Jednoduchý veriaci človek nemusí ovládať zložité teologické argumenty, aby dokázal rozpoznať, že určité tvrdenie odporuje viere, ktorú prijal od Cirkvi. Rovnako však ani vysoko vzdelaný teológ nie je uchránený pred omylom iba tým, že dokonale ovláda scholastickú terminológiu. Skutočná katolícka múdrosť vzniká tam, kde sa rozum osvecovaný vierou spája s vôľou vedenou láskou a kde sa osobné presvedčenie podriaďuje pravde, ktorú Boh zveril svojej Cirkvi. Práve v tomto zmysle možno chápať aj františkánsky dôraz na jednotu poznania a lásky, ktorá sa v živote svätého Františka prejavila nie ako abstraktná teologická teória, ale ako radikálne nasledovanie Ježiša Krista.

Tento zmysel sa formuje prostredníctvom života svätých, kresťanskej rodiny, dobrých kňazov, rehoľníkov a veriacich, ktorí dokážu prijímať utrpenie a prinášať obety z lásky ku Kristovi. Ak sa rozum oddelí od duchovného života, môže sa zmeniť na čisto mechanické spracúvanie informácií. V tejto súvislosti možno použiť aj prirovnanie k umelej inteligencii, ktorá síce dokáže vykonávať logické operácie, ale sama osebe nemá duchovný život ani schopnosť osobného vzťahu k Bohu. Františkánska spiritualita preto neodmieta intelekt. Usiluje sa ho začleniť do celistvého kresťanského života, v ktorom sa poznanie pravdy spája s láskou.

Svätý František nechcel vytvoriť novú Cirkev

Jednou z najdôležitejších otázok súčasného katolicizmu je význam slova reforma. Svätý František býva často označovaný za veľkého reformátora Cirkvi, tento pojem však môže byť zavádzajúci, ak sa chápe ako vytváranie niečoho zásadne nového. Podľa tradičného životopisného podania František počul od ukrižovaného Krista výzvu: „Choď a oprav môj dom.“ Kristus mu neprikázal založiť novú Cirkev ani nahradiť jej vierouku novým učením. Vyzval ho, aby obnovil to, čo už existovalo, ale bolo poškodené. V tomto zmysle je vhodnejšie hovoriť o obnove či renovácii než o reforme chápanej ako radikálna prestavba.

Podstatné však je, že František nezačal obnovu Cirkvi vytváraním komisií, programov alebo organizačných štruktúr. Začal vlastným obrátením. Jeho osobný duchovný život sa postupne stal zdrojom obnovy širšieho cirkevného spoločenstva. To však neznamená, že by rehoľný život nepotreboval pravidlá a disciplínu. Spoločná modlitba, poslušnosť predstaveným a dodržiavanie rehoľných záväzkov zostávajú nevyhnutnou súčasťou zasväteného života. Samotné predpisy však ešte nevytvárajú skutočnú duchovnú obnovu. Tá nastáva až vtedy, keď človek vnútorne prijme hodnoty, ktoré tieto pravidlá vyjadrujú. Obnova Cirkvi teda neznamená neustále opúšťanie vlastnej identity, ale návrat k tomu, čo ju tvorí. Ide o stálosť, ktorá dáva identitu.

Osobné obrátenie je neoddeliteľne spojené s poznaním Kristovej lásky. Človek si často predstavuje náboženský život predovšetkým ako vlastnú snahu milovať Boha. Kresťanská viera však vychádza z opačnej skutočnosti: Boh miloval človeka ako prvý. Svätý Pavol sa pýta: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky?“ Nejde predovšetkým o našu lásku ku Kristovi, ale o Kristovu lásku k nám. Práve táto láska umožňuje človeku opakovane sa vracať k Bohu aj po pádoch a zlyhaniach. Človek sa môže od Krista odvrátiť, môže podľahnúť pokušeniu alebo duchu sveta, ale Kristus neprestáva ponúkať svoju lásku. Kým človek žije, zostáva otvorená možnosť obrátenia. Až smrť definitívne uzatvára pozemské rozhodovanie človeka o jeho večnom osude.

Cirkev, ktorá má stále otvorené dvere, napokon nemá žiadne dvere

Mimoriadne aktuálna je otázka vzťahu Cirkvi a súčasného sveta. Moderné progresívne prúdy často zdôrazňujú otvorenosť, dialóg a prijímanie všetkých bez rozdielu. Otvorenosť bez jasne stanovených hraníc však môže viesť k strate vlastnej identity. Ak je Cirkev otvorená úplne všetkému, potom vlastne nemá žiadne dvere. Každý môže vstúpiť a každý môže odísť, ale prestáva byť jasné, čo odlišuje vnútro od vonkajška. Starobylá cirkevná služba ostiára pritom spočívala práve v strážení vstupu do chrámu. Ako historický príklad možno uviesť svätého Ambróza, ktorý po krvavom zásahu cisára Theodosia odmietol panovníkovi umožniť účasť na bohoslužbe bez pokánia. Ambróz zatvoril dvere nie preto, aby cisára navždy vylúčil, ale aby mu ukázal nevyhnutnosť obrátenia.

Cirkev nemôže v mene dialógu prijímať všetky názory a ideológie, pretože by tým zradila pravdu, ktorú dostala od Krista. Takéto správanie by napokon bolo zradou aj voči samotnému svetu. Ak totiž Cirkev stratí vlastnú identitu, nebude už schopná ponúknuť svetu nič, čo by sám nemal. Kristove slová o soli, ktorá stratí svoju chuť, tak nadobúdajú mimoriadnu aktuálnosť. Cirkev môže viesť dialóg s neveriacimi, príslušníkmi iných náboženstiev či ľuďmi odlišného politického presvedčenia. Takýto dialóg môže byť dokonca veľmi obohacujúci. Nemôže však za cenu spoločenskej prijateľnosti opustiť pravdu, ktorú dostala od Krista.

Aj samotný Ježiš Kristus nám poskytuje príklad toho, ako pristupovať k svetu, ktorý odmieta pravdu. Keď obyvatelia Korozainu a Betsaidy napriek jeho zázrakom a učeniu neprijali výzvu na obrátenie, Kristus nad týmito mestami vyslovil vážne varovanie. Nezačal však meniť svoje učenie, aby si získal ich priazeň. Neprepadol kríze povolania, nevyhlásil, že je vyhorený, nepotreboval si vziať voľný rok od kňazstva a nezačal uvažovať o tom, že sa ožení a všetko zanechá. Jednoducho pokračoval vo svojom poslaní. Ponúkal ľuďom najvzácnejší dar, aký existuje, ale nenútil ich, aby ho prijali.

Svätý František ako protijed proti duchu svojej doby

Jeden zo starších benediktínskych učiteľov P. Balázsa Barsiho označil svätého Františka za „protijed svojej doby“. Toto prirovnanie veľmi presne vystihuje Františkovo historické poslanie. Svätý František nevystupoval proti svetu tým, že by sa usiloval vytvoriť novú ideológiu. Jeho odpoveďou na duchovnú krízu spoločnosti bolo radikálne nasledovanie Krista. Svojím životom ukázal, že skutočná obnova nevzniká prispôsobovaním kresťanstva svetu, ale návratom ku kresťanským základom.

Stredoveká spoločnosť pritom ešte uznávala osobitné miesto modlitby a duchovného života. Tradičné rozdelenie spoločnosti na laboratores – pracujúcich, bellatores – bojujúcich a oratores – modliacich sa vyjadrovalo presvedčenie, že duchovné povolanie má v spoločnosti nezastupiteľné miesto. Úlohou modliacich sa bolo pripomínať ľuďom ich najhlbší a najpôvodnejší vzťah – vzťah k Bohu. V súčasnej spoločnosti sa toto vedomie do veľkej miery vytratilo, a preto je poslanie Cirkvi náročnejšie. Františkov príklad však zostáva aktuálny. Svätý František totiž nebojoval proti herézam iba tým, že by neustále vyvracal ich jednotlivé tvrdenia. Predovšetkým radostne žil pravú katolícku vieru a svojím životom ukazoval jej krásu.

Osemsto rokov po smrti svätého Františka zostáva jeho duchovné posolstvo mimoriadne aktuálne aj pre katolíkov, ktorí sa usilujú zachovať vernosť tradičnej vierouke a duchovnému dedičstvu Cirkvi. Proti progresívnym tendenciám, ktoré zasahujú liturgiu, teológiu a duchovný život, nemožno bojovať iba neustálym odsudzovaním ich omylov. Najdôležitejšie je ešte dôslednejšie žiť vlastnú katolícku vieru. To však neznamená mlčať v situáciách, keď je pravda spochybňovaná. Na ideologické argumenty treba odpovedať vecne, odvážne a s jasným vedomím vlastného presvedčenia.

Svätý František neobnovoval Cirkev tým, že by sa usiloval zapáčiť svetu. Obnovoval ju tým, že sa sám obrátil ku Kristovi a svojím životom ukázal, čo znamená skutočné kresťanstvo. Katolícka Cirkev nepotrebuje nového Františka prispôsobeného súčasným ideologickým požiadavkám. Potrebuje znovu objaviť skutočného Františka – muža pokánia, modlitby, Eucharistie, radikálnej chudoby a bezvýhradnej lásky ku Kristovi. Nie liberálneho hipisáka, ekologického aktivistu či univerzálneho humanistu bez náboženskej identity, ale svätca, ktorý dokázal meniť svet práve preto, že sa odmietol prispôsobiť jeho duchu.

Pohľad katolíckej tradície alebo Čo by sme si mali o svätom Františkovi zapamätať

Svätý František miloval ľudí aj celé Božie stvorenstvo, ale nikdy ich nestaval na rovnakú úroveň. Zvieratá, rastliny, slnko, mesiac i hviezdy boli pre neho nádherným svedectvom o múdrosti a veľkosti Stvoriteľa. Človek však stál vyššie, pretože bol stvorený na Boží obraz, obdarený rozumom, slobodnou vôľou a nesmrteľnou dušou. František nebol panteistom, ktorý by videl božstvo v každom strome alebo zvierati, ani predchodcom moderného ekologického aktivizmu. Prírodu si vážil preto, že ju stvoril Boh, nie preto, že by ju považoval za najvyššiu hodnotu. A práve tu sa nachádza zásadný rozdiel medzi katolíckym pohľadom na stvorenstvo a súčasnými ideológiami, ktoré niekedy prejavujú väčšiu starostlivosť o ohrozené živočíšne druhy než o nenarodené ľudské deti. František by nikdy neobetoval dôstojnosť človeka na oltári ochrany prírody.

Svätý František hlásal lásku, milosrdenstvo a bratstvo, ale nikdy neoddeľoval lásku od pravdy, milosrdenstvo od pokánia a bratstvo od Božieho otcovstva. Nebol liberálnym humanistom, ktorý by učil, že všetky náboženstvá sú rovnako pravdivé a všetky životné cesty vedú k Bohu. Jeho láska k blížnemu vyrastala z lásky k Ježišovi Kristovi a jeho túžba pomáhať ľuďom bola neoddeliteľne spojená so starosťou o spásu ich duší. Milovať hriešnika pre neho neznamenalo schvaľovať hriech, rovnako ako milosrdenstvo neznamenalo rezignáciu na obrátenie. František dokázal byť radostný a láskavý, ale zároveň žil v prísnej askéze, dobrovoľnej chudobe, pôste a pokání. Moderná predstava neustále usmiateho svätca, ktorý by každého bezpodmienečne utvrdzoval v jeho životnom štýle, je preto historicky aj teologicky zavádzajúca. František nechcel, aby sa človek cítil pohodlne vo svojom hriechu. Chcel, aby sa od hriechu oslobodil a obrátil ku Kristovi.

Svätý František miloval chudobu, ale nebol socialistom, revolucionárom ani bojovníkom za odstránenie spoločenských rozdielov. Dobrovoľná chudoba pre neho nepredstavovala politický program, ale duchovnú cestu k oslobodeniu od nezriadenej pripútanosti k pozemským dobrám. Neodmietal súkromné vlastníctvo ako také a jeho cieľom nebolo vytvorenie beztriednej spoločnosti. Chcel nasledovať chudobného Krista, ktorý sa narodil v Betleheme, nemal kde hlavu skloniť a zomrel na kríži. Rovnako dôležité je pripomenúť, že František nebol nepriateľom rozumu ani vzdelanosti. Františkánska rehoľa dala Cirkvi takých významných mysliteľov, akými boli svätý Bonaventúra či blahoslavený Ján Duns Scotus. Ich teologické diela dokazujú, že františkánska spiritualita dokáže spájať hlbokú kontempláciu, lásku a intelektuálne poznávanie pravdy. Chudoba bez Krista sa môže zmeniť na sociálnu ideológiu, rovnako ako náboženské nadšenie bez pravdy môže skĺznuť do sentimentalizmu.

Svätý František obnovoval Cirkev, ale nikdy nechcel vytvoriť novú Cirkev s novým učením, novou morálkou a novou vierou. Keď počul Kristovu výzvu, aby opravil jeho dom, nezačal spochybňovať vierouku, rušiť cirkevnú hierarchiu ani prispôsobovať kresťanstvo požiadavkám sveta. Začal vlastným obrátením, modlitbou a pokáním. Svoju rehoľu podriadil schváleniu cirkevnej autority a zostal verný katolíckej viere. Jeho príklad preto predstavuje vážnu výzvu aj pre súčasných cirkevných reformátorov, ktorí si častokrát zamieňajú obnovu s neustálym prispôsobovaním Cirkvi duchu doby. Skutočná obnova totiž neznamená odstrániť všetko, čo svetu prekáža, ale znovu objaviť a dôslednejšie žiť to, čo Cirkev dostala od Krista. František nechcel meniť Kristovo učenie podľa predstáv ľudí. Chcel meniť ľudí podľa Kristovho učenia.

A napokon, svätý František bol predovšetkým katolíckym svätcom, nie univerzálnym duchovným symbolom, ktorý si môže každá ideológia upraviť podľa vlastných potrieb. Jeho život nemožno pochopiť bez tajomstva Vtelenia Ježiša Krista, úcty k Panne Márii, skutočnej prítomnosti Krista v Eucharistii, sviatostného života a presvedčenia o večnej spáse či zatratení človeka. Ak z Františkovho života odstránime tieto skutočnosti, nezostane nám jeho autentický duchovný odkaz, ale iba prázdna schránka, ktorú možno naplniť ľubovoľným ideologickým obsahom. Práve preto je dnes potrebné pripomínať skutočného Františka, nie jeho moderné karikatúry.

Bol protijedom proti duchovným chorobám svojej doby a môže ním byť aj dnes. Nie však preto, žeby nám ponúkal pohodlné kresťanstvo bez nárokov, ale preto, že nám pripomína nemennú pravdu: Cirkev sa neobnovuje tým, že sa svet stáva jej vzorom, ale tým, že sa jej členovia znovu obracajú ku Kristovi.

Titulný obrázok – Stretnutie sv. Františka z Assisi, zakladateľa františkánov so sv. Dominikom Guzmánom, zakladateľom dominikánov; zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)