Biskup predsedal v katolíckom kostole pri indiánskom pohanskom rituáli na počesť sv. Kataríny Tekakwithy. Čo by nato povedala? Veď ona pohanstvo odmietla…

6. októbra 2026   Cirkev Spoločnosť   Cirkevná kríza

V katolíckom kostole sa pod dohľadom biskupa z Raleighu počas oslavy „multikulturalizmu“ uskutočnil pohanský obrad „vydymovania“ a „modlitba k štyrom svetovým stranám“.

Vyšlo najavo, že biskup americkej diecézy Raleigh v Severnej Karolíne predsedal podujatiu, počas ktorého sa uskutočnil šamanistický obrad „vydymovania“ (smudging) pri príležitosti oslavy sv. Kataríny „Kateri“ Tekakwithy. Tá pritom sama odmietla pôvodné náboženstvo svojho mohawského kmeňa a stala sa katolíckou kresťankou.

Richard Duran, príslušník kmeňa Pascua Yaqui, v júli viedol zhromaždenie v katolíckom kostole Holy Cross v Durhame pri obrade „vydymovania“ (smudging), ako uvádza archivovaná stránka North Carolina Catholics, diecézneho periodika.

Smudging je šamanistický rituál, pri ktorom sa spaľujú byliny a živice s cieľom „očistiť“ priestor od negatívnej energie a „privolať dobrých duchov“, ako ho opisuje jedna z indiánskych stránok. NC Catholics uviedol, že dym sa v tomto obrade „zdieľa s ľuďmi ako akt modlitby a duchovného spojenia“.

„Otec David Miller, ktorý je kaplánom indiánskej katolíckej komunity v diecéze a má predkov z kmeňov Šónijov (Shawnee), Lenape a Čerokíjov (Cherokee) vo svojom rodnom štáte Oklahoma, predniesol tradičnú modlitbu k štyrom svetovým stranám,“ uvádza sa v správe.

Modlitba k štyrom svetovým stranám je pohanská modlitba, ktorá je tradične chápaná ako modlitba smerujúca k Manitouvi (čo môže byť v spojení Kiči Manitouom – Veľký duch, ale inak aj vesmírna energia a viacerí duchovia) a zároveň vzýva „duchov“ spojených so severom, juhom, východom a západom.

Napriek jej pohanskému pôvodu jednu z verzií Modlitby k štyrom svetovým stranám propaguje aj katolícka Tekakwitha Conference. Podľa verzie zverejnenej na indiánskej internetovej stránke sa v nej uvádza: „Človek nevytvoril sieť života, je iba jedným jej vláknom. Čokoľvek človek urobí tejto sieti, urobí sám sebe.“

Ryan Dial z kmeňa Lumbee v Severnej Karolíne predstavil aj tri tradičné indiánske tance, ktoré predviedli jeho manželka, sestra a ďalší pôvodný Američan. Po obede Dial predniesol prezentáciu o „kolonizácii, falošných dichotómiách, domorodom náboženstve a o tom, ako sa stať spojencom“.

Renée Fisherová, administratívna pracovníčka organizácií African Ancestry Ministry and Evangelization Network (AAMEN) a Native American Church (NAC), povzbudila prítomných, aby „prijali celý svet, ktorý ich obklopuje“, pričom majú zároveň pristupovať k tradíciám s úctou a zostať vnímaví napríklad voči Cirkvi i pôvodným obyvateľom.

Predstava, že by sa malo k pohanskej domorodej tradícii pristupovať s náboženskou úctou, je však podľa autora článku v rozpore s katolíckou vierou, pretože vzdávanie náboženskej úcty a kultu falošným modlám pohanských náboženstiev je urážkou Boha.

Biskup Raleighu Luis Rafael Zarama predtým účastníkov podujatia oslovil a podľa NC Catholics zavtipkoval, že počas oslavy bude tancovať „srdcom, a nie telom“.

Leták k „multikultúrnej oslave“ nesie názov „Posvätná zem, posvätná jednota: kráčať spoločne so sv. Kateri Tekakwithou“ (Sacred Earth, Sacred Unity: Walking Together with St. Kateri Tekakwitha) a zobrazuje sväticu na pozadí kríža.

Svätá Katarína „Kateri“ Tekakwitha, ktorá po prijatí katolíckej viery dostala meno Katarína podľa sv. Kataríny Sienskej, pochádzala z indiánskeho kmeňa Mohawkov. Na katolicizmus konvertovala vo veku 19 rokov po tom, čo od svojich jedenástich rokov prichádzala do kontaktu s francúzskymi jezuitskými misionármi.

Pohľad katolíckej tradície

Z pohľadu katolíckej tradície je na celej udalosti najpozoruhodnejší takmer groteskný paradox: sv. Kateri Tekakwitha opustila náboženstvo svojich predkov, prijala katolícku vieru, krst a zasvätený život – a dnes sa pri oslave tejto katolíckej svätice vracajú do katolíckeho kostola prvky náboženského sveta, ktorý ona sama zanechala. Ťažko si predstaviť dokonalejšie obrátenie zmyslu jej životného príbehu.

Cirkev pritom môže a má rešpektovať kultúru pôvodných národov. Jazyk, hudba, odev, výtvarné umenie, spoločenské zvyky či tanec nie sú samy osebe problémom. Katolícke misie po stáročia rozlišovali medzi tým, čo možno z miestnych kultúr prijať a pokresťančiť, a tým, čo je nezlučiteľné s vierou. Iné je indiánsky tanec a iné je náboženský obrad spojený s očisťovaním pomocou dymu či vzývaním duchov štyroch svetových strán. Tu už nejde iba o folklór, ale o náboženský obsah.

Prvé prikázanie zostáva pritom rovnako záväzné v Severnej Karolíne ako kdekoľvek inde: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa.“ Katechizmus odmieta modloslužbu, veštenie, mágiu i praktiky, ktorými človek pripisuje duchovnú moc stvoreným veciam alebo sa obracia k duchovným silám mimo Boha. Ak sa teda vyššie uvedené „vydymovanie“ chápe iba ako kultúrne použitie dymu či bylín, situácia je jedna; ak má však dym „očisťovať negatívnu energiu“, privádzať „dobrých duchov“ alebo vytvárať duchovné spojenie, dostávame sa do úplne inej oblasti.

Katolicizmus navyše nepotrebuje šamanistický obrad na očistenie chrámu ani človeka. Má krst, svätenú vodu, požehnania, kadidlo, exorcizmy a sviatosti. Katolícky kňaz používa kadidlo nie preto, že dym disponuje tajomnou energiou, ale ako viditeľné znamenie modlitby smerujúcej k Bohu. Rozdiel môže modernému človeku pripadať nepodstatný, teologicky je však zásadný: kresťanstvo nepripisuje spásnu alebo očistnú moc nejakej neosobnej kozmickej energii ani duchom prírody.

Rovnako problematická je „modlitba k štyrom svetovým stranám“, pokiaľ skutočne obsahuje vzývanie duchov spojených so severom, juhom, východom a západom. Katolík môže ďakovať Bohu za celé stvorenie a pokojne sa modliť obrátený na východ; nemôže však popri Bohu vzývať neurčité duchovné bytosti prevzaté z iného náboženského systému. Medzináboženský dialóg znamená úctu k človeku iného náboženstva, nie spoločné miešanie jeho kultu s katolíckou bohoslužbou.

Práve život sv. Kateri ukazuje, ako ďaleko sa toto chápanie môže vzdialiť od klasického katolíckeho misijného ducha. Francúzski jezuiti neprišli medzi Mohawkov preto, aby Kateri vysvetlili, že kresťanstvo a náboženstvo jej predkov sú dve rovnocenné cesty k tomu istému cieľu. Prišli hlásať Ježiša Krista. Kateri uverila, prijala krst, znášala pre svoju vieru odpor vlastného prostredia, opustila svoj domov a svoj život napokon úplne zasvätila Kristovi. Práve preto ju Cirkev uctieva ako svätú.

Inými slovami, skutočná Kateri je nepríjemnou postavou pre lacný náboženský relativizmus. Jej život totiž hovorí presný opak: kultúru svojich predkov možno milovať bez toho, aby človek musel zachovávať ich náboženstvo. Prijatie Krista pre ňu nebolo doplnkom k pôvodnej spiritualite, ale obrátením a novým životom.

Preto pôsobí až absurdne, keď sa dnes na oslave sv. Kateri v katolíckom kostole objavujú šamanistické prvky a reči o „posvätnej zemi“ či duchovnom očisťovaní. Ak chceme pôvodných obyvateľov skutočne rešpektovať, nemusíme z ich predkresťanského náboženstva robiť romantickú ekologickú spiritualitu pre západného človeka 21. storočia. A ak chceme rešpektovať sv. Kateri Tekakwithu, mali by sme predovšetkým rešpektovať rozhodnutie, ktoré určilo celý jej život: zvolila si Krista.

Možno by preto pri najbližšej oslave sv. Kateri postačilo menej dymu na vyháňanie „negatívnej energie“, menej duchov štyroch svetových strán a menej multikultúrnej liturgickej tvorivosti. Katolícka Cirkev má totiž na podobnú príležitosť jeden starobylý a prekvapivo účinný program: svätú omšu, modlitbu, kríž a evanjelium Ježiša Krista. A mám podozrenie, že práve tomu by Kateri Tekakwitha rozumela oveľa lepšie.

A napokon jedno trochu bolestné konštatovanie. V desaťročiach po II. vatikánskom koncile sa v Cirkvi objavila nemalá skupina duchovných i laikov, ktorých fascinácia synkretizmom, náboženským experimentovaním a neustálym „otváraním sa“ svetu miestami nadobúda až groteskné rozmery. V mene infantilného dialógu dokážu niektorí z nich Kristovo učenie obaliť takým množstvom modernistických duchovných prímesí, že pod nimi začína byť samotný Kristus sotva viditeľný.

A azda ešte smutnejšie je, že každá takáto liturgická či teologická extravagancia si nájde aj svojich nadšených obdivovateľov, pripravených považovať takmer každú novotu za prejav duchovnej hĺbky – čím exotickejšiu, tým hlbšiu. Človek potom nevie, čo ho zarmucuje viac: či tí, ktorí katolícku vieru takto svojvoľne premiešavajú s cudzími náboženskými prvkami, alebo veriaci, ktorí pri tom ešte uznanlivo prikyvujú. Dvetisíc rokov kresťanstva pritom ukazuje, že Kristovo evanjelium nepotrebuje byť „obohacované“ duchmi svetových strán, kozmickými energiami ani módnym synkretizmom.

A čo dodať na záver? Nejde o nič nové v dejinách Cirkvi. Sám Kristus nás v podobenstve upozornil, že až do žatvy bude na jednom poli rásť pšenica spolu s kúkoľom (porov. Mt 13,24–30).

Branislav Krasnovský

Zdroj: lifesitenews.com, titulný ilustračný obrázok, zdroj – wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)