Z ciest za kresťanským a kultúrnym dedičstvom Európy – Taliansko, III. časť

Karol Gazdík
18. augusta 2023   Spoločnosť   Cestopis

Nadišlo leto a s ním, pre mňa ako učiteľa, i čas spoznávať všetku tú krásu, ktorú nám naši predkovia v historickom a kultúrnom odkaze zanechali. Pri výbere tohtoročnej destinácie opäť padol žreb na rozmanité Taliansko, konkrétne jeho južnú časť. Cestu som dôkladne plánoval jeden celý mesiac, nakoľko v Európe preferujem cestovanie na vlastnú päsť. Zakúpil som letenky, rezervoval ubytovania a cestu trajektom, naštudoval si významné miestne pamiatky a hlavne spôsoby dopravy v jednotlivých mestách. Google mapy, s mnohými podnetnými recenziami od užívateľov, mi počas príprav naplno zaťažovali batériu môjho mobilu, šuchotajúc do toho stránkami bedekra.

Tieto usilovné prípravy však boli dôležité, pretože plán „poznávačky“ bol zatiaľ najnáročnejší, aký som si kedy stanovil. V pláne boli totiž naraz zahrnuté tieto destinácie: v Kampánii Neapol, Pompeje, Amalfitánske pobrežie a na Sicílii Palermo, Monreale a Cefalù. Rovnako ako minulý rok, kedy som písal o mojich cestách po Taliansku (Toskánsko, Cinque Terre v Ligúrii a Rím), aj tentokrát som sa rozhodol podeliť sa s čitateľmi o svoje dojmy, fakty i prípadné rady o týchto nádherných miestach.

Neapol

29. júla som teda s mojou skupinou spolucestujúcich odletel ráno o pol ôsmej z letiska Viedeň-Schwechat. Letel som už viackrát, no i tak vždy prežívam pri vzlete akúsi bázeň. Tentoraz som sa aj trochu vydesil, keď kapitán lietadla pred pristátím usúdil, že pristane až na druhý pokus. Zo vzniknutej komplikácie som však v konečnom dôsledku vyťažil jednu skvelú vec – úžasný pohľad na Vezuv, ktorý sme celý obleteli. Monte Vesuvio, majestátny prírodný živel s „bránou do pekla“. Živel, ktorý vytvoril podmorskými erupciami a rozlievaním lávy Neapolský záliv, nad ktorým sa teraz hrdo vypína. Živel, ktorý dáva i berie život. Živel, o ktorého smrtonosnom údere si ešte povieme.

Neapol je mesto plné kontrastov. Krásne úzke uličky s úžasným genius loci striedajú odporné ľudské splašky všetkého druhu kombinované s odpadkami a smradom. K tomu povesť nebezpečia, vreckárov i lúpežných zlodejov, ktorí sa neštítili viackrát okradnúť aj nášho krajana a bývalého profesionálneho futbalistu Mareka Hamšíka. To je skrátka Neapol: jedno z najstarších nepretržite obývaných miest na svete, zaradený na zoznam svetového dedičstva UNESCO, približné rodisko veľkého filozofa a teológa sv. Tomáša Akvinského či rodisko pochúťky pizza Margherita.

Páči sa mi stručný opis histórie, ktorý nám o Neapole ponúka wikipédia. V nej sa píše: „Mesto založené Grékmi ako kolónia, od roku 326 pred Kristom to bola rímska kolónia. V 5. storočí po Kristovi ho dobyli Ostrogóti. Od 436/553 súčasť Byzantskej ríše. Od 7. storočia centrum de facto nezávislého Neapolského vojvodstva, od 10. storočia centrum arcidiecézy. Od 1140 vláda Normanov (zánik Neapolska), od 1194 Hohenstaufovci. Univerzitu založili 1224. Od 1266 vláda Anjouovcov, 1282 vytvorenie Neapolského kráľovstva. Od 1422 vláda aragónskej dynastie (Španieli). 1504 – 1714 španielske vicekráľovstvo, potom nadvláda španielskych Bourbonovcov. Za napoleonských vojen pod francúzskou dominanciou. Od 1816 súčasťou Kráľovstva oboch Sicílií, od 1861 súčasť zjednoteného Talianska.“

Neapolu som popravde veľa priestoru nevenoval. Bol som si vedomý, že za pár hodín nemožno toho veľa stihnúť, pretože nocľah som mal rezervovaný v Pompejach. Preto som zvolil dva dôležité ciele: Neapolský dóm a výhľad na mesto z Castel Sant’Elmo. Po ceste som samozrejme navštívil i pár kostolov. Akurát ma veľmi mrzela Kaplnka Santa Maria della Pietà, známa aj pod menom Cappella Sansevero, uchovávajúca diela rokokového umenia od niektorých popredných talianskych umelcov 18. storočia. Kvôli dlhému radu čakajúcich a môjmu obmedzenému času som ju musel napokon vynechať. Za zmienku však stojí. Je tam napríklad mramorová socha Krista zahaleného jemným priesvitným rubášom od Giuseppeho Sanmartina. To prepracovanie rubáša je tak dokonalé, že sa tvrdilo, že umelec na sochu položil skutočný závoj a ten pomocou chemického procesu premenil na mramor. 

Rovnako tak je šokujúco dokonalá socha Il Disinganno od Francesca Queiroloho, kde je zas z mramoru vytesaná detailná sieť, v ktorej je zamotaný rybár. Z tejto siete ho vyslobodzuje anjel so slovami, zapísanými v knihe na dolnej časti sochy, ktoré vychádzajú z Biblie: „Roztrhnem tvoje putá, / spútaný putami temnoty a dlhej noci, / aby si nebol odsúdený s týmto svetom.“

Z navštívených kostolov spomeniem aspoň Kostol San Michele Arcangelo s rokokovou fasádou a s výhľadom na Piazza Dante, karmelitánsky Kostol Santa Maria di Montesanto a Kostol San Giuseppe dei Ruffi. Ten tretí bol najprv súčasťou kláštora augustiniánov, založeného v roku 1604 skupinou aristokratických neapolských žien. Interiér tohto mohutného chrámu je zdobený intarzovaným mramorom a hlavný oltár je dielom Dionisia Lazzariho so sochami od Mattea Bottiglieriho. Pri pohľade na svätyňu ma zarazila vyššia mreža, za ktorou pred oltárom adorovala „sestra sakramentínka“ z Kongregácie adorujúcich sestier Najsvätejšej sviatosti (Suore sacramentine), čo je ženský rehoľný inštitút pápežského práva. Tieto sestry sú povolané kontemplovať Ježiša v Najsvätejšej sviatosti oltárnej. Ony tento kostol aj spravujú. V recenziách na Google maps som sa o nich dočítal chvály, že doprevádzajú sv. omše spevom gregoriánskeho chorálu, ktorý „vás prenesie do sveta myšlienok a úvah – autentického skoku do minulosti, uspokojivej „brzdy“ vo víriacom svete myšlienok moderného života.“

Veľmi milo ma prekvapil pohľad na miestnych kňazov. Videl som asi štyroch, idúcich po rozpálených neapolských uliciach, a to prosím pekne v čiernych sutanách! Je to jedna z úžasných foriem, ako môže kňaz evanjelizovať. Celkovo som po tohtoročnej dovolenke dospel k záveru, že čím južnejšie v Taliansku ste, tým viac môžete vnímať zbožnosť ľudí a celkovú religiozitu prostredia. Najciteľnejšie je to na Sicílii (o ktorej bude tretia časť tohtoročného talianskeho cestopisu): pouličné oltáriky na stenách či rohoch budov, obrázky svätých v podnikoch, kríž na stene predajne lístkov na železničnej stanici, obrázok Božieho Milosrdenstva nad šoférom autobusu… Samozrejme je otázne, do akej miery je to zvyk alebo živá viera.

Cestou na „vyhliadku mesta“ som využil neapolské metro, aby som sa dostal k najbližšej zastávke pozemnej lanovky. Tá ma vyviezla do honosnej oblasti Neapola, vypínajúcej sa na kopci Vomero nad štvrťou Santa Lucia, ktorá nesie názov Certosa di San Martino. Ide o jeden z najväčších a najrozsiahlejších náboženských monumentálnych komplexov v meste.

Baroková Certosa di San Martino vznikla v 14. storočí ako kartuziánsky kláštor, ktorý v roku 1629 dokončil Cosimo Fanzago (predstaviteľ neapolského baroka) podľa návrhov Antonia Dosia. Kostol a chór predstavujú ďalší pozoruhodný príklad umelcovho génia. Vedľa kláštora sa vypína mohutný Castel Sant’Elmo, po našom Hrad sv. Eliáša, vybudovaný z tufu v rokoch 1329 až 1343 za vlády Róberta z Anjou a prestavaný v 16. storočí. Ten ponúka ohromný výhľad na Neapolský záliv. Hrad slúžil ako autonómna vojenská základňa s guvernérom, ktorý tu mal absolútnu právomoc nad vojenskými aj civilnými záležitosťami. Okolo prehliadkového areálu sa nachádzali dôstojnícke ubikácie, kaplánsky dom a kostol podľa návrhu španielskeho architekta Pietra Prata. Vstupnú bránu zdobí cisársky dvojhlavý orol s erbom Karola V.

Z Hradu sv. Eliáša som si dôkladne obzrel mesto a aspoň z diaľky ocenil dva objekty, ktoré by som nestíhal navštíviť. Prvým je Anjouovská pevnosť Castel nuovo (nazývaná tiež Maschio Angioino), ktorá bola projektovaná pre Karola z Anjou v rokoch 1279 až 1282. Dostala prívlastok nuovo (nová), ktorý ju mal odlišovať od dvoch skorších hradov. Okrem podsaditých veží a Cappella Palatina je pevnosť stavebne aragónska. Hrad v minulosti slúžil ako hlavná kráľovská rezidencia. V Sala dei Baroni (Sieň barónov) sa kráľ Ferdinand I. Aragónsky brutálne vysporiadal s vodcami vzbury neapolských barónov v roku 1486. Aragónski vládcovia síce boli schopní násilných činov, zároveň však patrili k mecenášom umenia. Ich dielom je aj víťazný oblúk tvoriaci vstup do hradu. Tento geniálny skvost vychádzajúci z antických víťazných oblúkov sčasti postavil Francesco Laurana.

Druhým objektom je nádherná obchodná pasáž Galleria Umberto I, vybudovaná v roku 1887 a upravená po druhej svetovej vojne. Stojí priamo oproti najväčšej talianskej opere Teatro San Carlo, vztýčenej pôvodne pre Karola III. Neapolského v roku 1737. Táto obchodná pasáž je dosť podobná tej milánskej, ktorá taktiež nesie meno talianskeho kráľa – Galleria Vittorio Emanuele II.

Pri toľkom poznávaní človek aj vyhladne a nakoľko sme boli v Neapole, určite by ste dlho nehádali, o aký pokrm sme tu mali záujem. Pizza, hlboko zakorenená do gastronomickej identity Neapola, sa v južnom Taliansku prvýkrát objavila koncom 18. storočia a čoskoro sa stala základným jedlom robotníckej triedy. V roku 1889 si počas svojej cesty po Taliansku túto sedliacku lahôdku obľúbila kráľovná Margaréta (Margherita) Savojská, manželka talianskeho kráľa Umberta I. Do svojho paláca potom pozvala šéfkuchára Raffaela Esposita a tak sa zrodila pizza Margherita. S cieľom upozorniť na ohrozený status prípravy pizze zaradilo UNESCO v roku 2017 tradičnú neapolskú pizzu na svoj zoznam svetového nehmotného kultúrneho dedičstva.

Preto sme sa pri návšteve Neapola rozhodli navštíviť najstaršiu pizzeriu „na svete“ (ako o sebe tvrdia), ktorá mojim spolucestujúcim kolegom dopriala originálny gastronomický zážitok. Touto pizzeriou bola Antica Pizzeria Port’Alba, neformálny podnik z 18. storočia s ponukou pravej neapolskej pizze a morských plodov. Ja ako celiatik som zvolil rizoto. Nachádza sa zastrčená v uličke za bránou Port’Alba. Čašník, taký starší pán, bol priateľský a dosť vtipkoval. Všetci sme sa zhodli na skvelých chutiach a zaplatili sumu menšiu, než dáte za pizzu či podobné rizoto v Bratislave.

Neapolský dóm a sv. Januárius

Neapolský dóm alebo tiež Katedrála Nanebovzatia Panny Márie a sv. Januária pochádza z rokov 1294 až 1323 (objednávka kráľa Karola I. z Anjou, pokračujúc v stavbe za Karola II.), zatiaľ čo priečelie je z veľkej časti až z 19. storočia. Stojí na základoch dvoch antických kresťanských bazilík, ktorých stopy sú stále jasne vidieť. Počas vykopávok tu boli nájdené grécke a rímske artefakty. Hlavnú loď lemujú staroveké stĺpy a spolu s maľbami od Giovanniho Lafranca a Domenichina vás upúta aj zaujímavý rad náhrobkov niekdajších vládcov.

V Cappella Carafa, presnejšie Cappella del Succorpo – v renesančnom majstrovskom diele z rokov 1497 až 1506 – môžete obdivovať náhrobok sv. Januária. Táto kaplnka v krypte katedrály ma naozaj ohromila. Pri vstupe do nej vám padnú oči na sochu modliaceho sa Oliviera Carafu, komisára kaplnky a tam aj pochovaného, pripisovaná umelcovi rímskej školy zo začiatku 16. storočia. V oltári tejto kaplnky je urna s telom sv. Januária. Capella di Santa Restituta, do ktorej prejdete zo severnej lode, bola založená v 4. storočí na mieste niekdajšieho Apolónovho chrámu a prestavaná v 14. storočí. Nástennú maľbu klenby vytvoril Luca Giordano. Na konci pravej lode je potom krstiteľnica z 5. storočia. Ku katedrále prilieha Arcibiskupský palác.

V dóme sú pochopiteľne uložené mnohé relikvie sv. Januária (žil počas vlády rímskeho cisára Diokleciána a ním nariadeného prenasledovania kresťanov), patróna Neapola, ktorý bol umučený v roku 305 po Kristovi. Zdobená Cappella San Gennaro, oficiálne Kráľovská kaplnka pokladu sv. Januária, postavená v 17. storočí, obsahuje ampulky so svätcovou zrazenou krvou, ktorá sa trikrát ročne – sobota pred prvou májovou nedeľou, 19. september a 16. december – akoby zázrakom skvapalní. Existujú aj náhodné okamihy premenenia, ale takéto situácie sú veľmi zriedkavé. Napríklad, 21. marca 2015 pri návšteve Neapola pápežom Františkom sa krv po pobozkaní ním premenila najprv čiastočne, no o niekoľko minút skvapalnela celá. Podobne sa stalo aj v roku 1848, kedy krv sv. Januária skvapalnela za prítomnosti vtedajšieho pápeža bl. Pia IX., ktorý navštívil Neapol po úteku z Ríma, kde boli práve veľké nepokoje.

Krv sv. Januária je uložená v dvoch hermeticky uzavretých malých ampulkách, uchovávaných od 17. storočia v striebornom relikviári medzi dvoma okrúhlymi sklenenými platňami širokými asi 12 cm. Menšia, valcovitá ampulka obsahuje na stenách len niekoľko červenkastých škvŕn. Väčšinu krvi z tejto ampulky mal údajne odčerpať a do Španielska odviezť Karol III. Väčšia ampulka mandľového tvaru s kapacitou 60 ml je asi zo 60 % naplnená tmavočervenou látkou. Oddelené relikviáre obsahujú fragmenty kostí, o ktorých sa predpokladá, že patria sv. Januáriovi. Ďalej sa tam nachádza aj jeho lebka. Väčšinu času sú ampulky uložené v trezore, ktorého kľúče má v držbe komisia miestnych významných osobností, vrátane starostu Neapola.

Krv v zapečatených ampulkách vždy pomaly skvapalnie, začne vrieť a jej objem sa zväčšuje. Mení aj svoju farbu, z modrej na tmavočervenú. Zázrak sledujú každoročne tisíce veriacich. Na skúšku, či sa krv skvapalnila, je vždy ampulka naklonená a ak sa krv pohybuje, zázrak sa úspešne stal. Existuje mnoho, už aj vyvrátených, hypotéz o skvapalňovaní. Giuseppe Geraci, profesor na Katedre molekulárnej biológie na Neapolskej univerzite Federico II, vykonal v roku 2010 s ampulkou rôzne experimenty a potom vyhlásil, že: „Neexistuje žiadny jednoznačný vedecký fakt, ktorý by vysvetľoval, prečo k týmto zmenám dochádza. Nestačí pohybu pripisovať schopnosť rozpúšťať krv, tekutina obsiahnutá v trezore mení stav z dôvodov, ktoré ešte nie sú identifikované.“ No zároveň dodal, že ide jednoducho o krv, nie niečo zázračné. Cirkev sa zatiaľ k zázračnému skvapalňovaniu svätcovej krvi oficiálne nevyjadrila.

Obyvatelia „Urbs sanguinum“, teda „Mesta Krvi“ Neapola, však tento fenomén berú veľmi vážne. Pokiaľ sa krv neskvapalní, považuje sa to za akúsi predzvesť zlých udalostí, ktoré Neapol postihnú. Za spomenutie stojí napríklad rok 1944, kedy vybuchla sopka Vezuv; rok 1980, kedy nastalo zemetrasenie; či rok 1988, kedy Neapol prišiel o futbalový titul.

Pompeje

O šiestej hodine sme, po menšom chaose v hľadaní toho správneho nástupišťa, nasadli do vlaku smerujúceho do Pompejí. Tam sme sa ubytovali v zarezervovanom hoteli a dopriali si ešte večernú prechádzku po tomto živom dovolenkovom meste, ktoré „susedí“ so svojím rovnomenným antickým mestom, ktoré postihla skaza. Ďalší deň, 30. júl, bola v pláne sv. omša – nakoľko bola nedeľa – a potom prehliadka ruín slávneho antického mesta Pompeje.

Hľadal som najprv predkoncilovú liturgiu, v ktorej sme všade na svete zjednotení v latinskom jazyku, no nikde ju v Pompejach neslávili. Preto som prvýkrát v zahraničí zašiel na novú pokoncilovú sv. omšu a to do jedného výnimočného chrámu – Basilica Santuario della Beata Vergine del Santo Rosario di Pompei.

Pápežská svätyňa Presvätej Bohorodičky posvätného ruženca z Pompejí je naozaj majestátny chrám s bohatou fasádou a ešte bohatším interiérom. Ide o jednu z najvýznamnejších a najnavštevovanejších mariánskych svätýň v Taliansku. Je katedrálou územnej prelatúry a sídlom pápežskej delegácie. Svätyňu povýšil na pápežskú baziliku pápež Lev XIII. 4. mája 1901.

Svätyňa ako jednotná stavba bola dielom minimálne dvoch veľkých stavebných projektov. Originál v podobe latinského kríža s jednou loďou postavili v rokoch 1876 až 1891 podľa projektu profesora Antonia Cua z Neapolskej univerzity o rozlohe 420 m². Aby sa však zmestili početné zástupy veriacich a pútnikov, bola svätyňa v rokoch 1934 až 1939 rozšírená o ďalšie dve lode, pričom bola zachovaná štruktúra latinského kríža. Projekt zostavil architekt a kňaz monsignor Spirito Maria Chiapetta, ktorý stavebné práce aj riadil. Dve menšie lode, ktoré majú na každej strane tri oltáre, sa rozprestierajú hneď za apsidou v deambulatóriu (chórová ochodza) obohatenom o štyri polkruhové kaplnky. „Súbor konštrukcií je zladený kontrastnými štruktúrami, v dokonalej rovnováhe hmôt, navrhnutých tak, aby z akejkoľvek príčiny nepodliehali posunovým účinkom“, uvádza webová stránka svätyne. Do interiéru s rozlohou 2000 m² sa zmestí okolo 2000 ľudí.

Pred sv. omšou som si všimol jednu veriacu, ako bosá a na kolenách putuje cez loď až k hlavnému oltáru, ktorého ústredným motívom je ikona Presvätej Bohorodičky z Pompejí. Túto ikonu dala bl. Bartolomejovi Longovi (zakladateľ a dobrodinec svätyne, člen Laického bratstvá svätého Dominika) sestra Maria Concetta De Litala z kláštora Rosariello v Porta Medina v Neapole. Ikona však potrebovala veľký reštaurátorský zásah, aby mohla byť 13. februára 1876 prvýkrát vystavená na verejné uctenie. V ten istý deň sa v Neapole na príhovor Madony z Pompejí udial prvý zázrak: dvanásťročná Clorinda Lucarelli, ktorú liečil uznávaný prof. Antonio Cardarelli, sa úplne vyliečila z hrozných epileptických záchvatov.

Sväté omše pri hlavnom oltári tejto svätyne sú počas sviatkov a v nedele v časoch: 6:00, 7:00, 8:30, 10:00, 11:00, 12:30, 16:00, 17:00, 19:00, 20:00; počas letných pracovných dní: 7:00, 8:30, 10:00, 11:00, 16:00, 19:00.

Po sv. omši, na ktorej som prijal Eucharistiu na kolenách, nasledovala obhliadka antických Pompejí. Vstupenka stojí 19 eur, no ja ako ZŤP osoba som mal vstup zdarma. Určite sa nebojte v Taliansku odvolávať sa na to, ak ste prípadným držiteľom „Card of person with disabilities“. Na mnohých miestach vám (aj vášmu sprievodu) dajú zľavu a často aj vstup zdarma.

Len tak, kráčajúc si po antickom priechode pre chodcov v legendárnom meste Pompeje som premýšľal o tejto pýche Rímskej ríše, ktorá bola dôkazom, že všetko je pominuteľné a konečné. Bolo to krásne mesto. Dláždené cesty, vodovod, kanalizácia, fontány s pitnou vodou, obchodíky, pekárne, luxusné vily, bazény, hypokausty (podpodlažné kúrenie), chrámy, divadlo, zásoby kvalitných potravín a podobne. Pompeje v čase svojho tragického zániku kypeli životom. Ľudia, zvyknutí na občasné zemetrasenia, si tu žili svoje životy. Netušili, že Vezuv je sopka. Považovali ho za jeden z kopcov. To sa však kruto mýlili!

Bolo to „24. augusta“ krátko popoludní v roku 79, keď dovtedy nevinne vyzerajúci Vezuv začal chrliť lávu, žeravý popol a jedovaté plyny. Uprostred dňa sa zotmelo a nastala skaza, ktorá vošla do histórie. Hľadiac však na objektívne fakty treba pripomenúť, že podľa najnovších štúdií nenastal výbuch vulkánu na konci augusta, ako sa doteraz tvrdilo, ale o dva mesiace neskôr – v októbri. Svedčia o tom aj stopy po teplejšom oblečení, viditeľné na odliatkoch obetí. To však nemení nič na fakte, že zničujúci výbuch nastal.

Kto mohol a kvôli zanechaniu majetku aj chcel, utiekol. Mnohí našli spásu na mori, keď nastúpili na lode, ktoré im prišli na pomoc. Zrazu sa však otočil vietor a prúd horúceho popola, plynov a úlomkov magmy – pojem známy ako pyroklastický prúd s teplotou do 800 °C – si to nasmeroval na Pompeje. Už nebolo kam uniknúť. O tom, čo sa dialo krátko po výbuchu vulkánu, máme informácie aj vďaka Plíniovi Mladšiemu, ktorý situáciu sledoval z bezpečnej vzdialenosti a potom ju vo svojich listoch podrobne opísal. Mesto tak bolo zničené a okolo 2000+ obyvateľov z 20 000 bolo nemilosrdne pochovaných pod cca piatimi metrami popola.

Mgr. Mária Gaššová na stránkach HistoryLab píše o piatich fázach výbuchu. Prvou fázou bol iniciačný výbuch asi o deviatej hodine ráno 24. októbra, ktorý opisuje Cassius Dio. Druhú fázu erupcie opisuje Plínius Mladší ako zvláštny oblak, po ktorom bolo mesto zasypané popolom a pemzou do výšky 1 metra. V tretej fáze vznikol na svahoch Vezuvu horúci lávový prúd, ktorý zničil Herkulaneum a vytvoril pyroklastickú vlnu, zloženú z jemného vulkanického popola a horúcich plynov. Táto fáza bola sprevádzaná tlakovou vlnou, ktorá zmietla a zabila všetko živé, čo v Pompejach ešte žilo. Ráno 25. októbra sa cez Pompeje prehnala štvrtá a piata vlna, ktorá sa dostala do 14 kilometrov vzdialených Stabií. Pompeje zostali 4 až 6 metrov pod zemou a niekoľkokilometrová vzdialenosť od mora sa zmenila na 2 kilometre.

Pre ilustráciu sa snažili vedci opísať intenzitu výbuchu Vezuvu v čase najväčšej tragédie. Podľa nich to bolo 500-krát silnejšie, ako keď zhodili atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki. Keď sa dostanete na Pompejské fórum, naskytne sa vám typický fotogenický výhľad na ruiny mesta so spiacim Vezuvom v pozadí. Jeho sused vedľa Neapola je však ďaleko, ďaleko nebezpečnejší – supervulkán známy ako Flegrejské polia (Campi Flegrei), ktorý, ak by vybuchol, uvrhne Európu do sopečnej zimy. Nech za nás Panna Mária Pompejská i sv. Januárius v tomto smere orodujú u Boha, aby sa čoraz viac aktívne Flegrejské polia, ktorých kaldera sa neustále dvíha a klesá (akoby dýchala), neprejavili masívnou explóziou.

Tragický koniec Pompejí nám však poskytol hmatateľné dôkazy o tom, ako naši predkovia tvoriaci európsku kultúru, žili a bývali. Nakoľko som sa nechcel dlho „motať“ po rozpálených Pompejach, vytipoval som si to najlepšie a najzachovalejšie, čo tam môžete obdivovať. Tým najkrajším je Casa dei Vettii, teda Dom Vettiovcov. Pre svoje dobre zachované fresky zvykne byť Dom Vettiovcov označovaný za „Sixtínsku kaplnku“ Pompejí, ako to sám povedal v januári tohto roku riaditeľ tamojšieho archeologického parku Gabriel Zuchtriegel, pri príležitosti otvorenia tohto domu po dvoch desaťročiach rekonštrukčných a reštaurátorských prác. Mal som teda veľké šťastie, že som mohol túto perlu Pompejí vidieť na vlastné oči.

Dom je toskánskeho átriového štýlu s peristylom a vchodom obráteným na východ. Je dvojpodlažný. Prízemie slúžilo na spoločenský život majiteľov (stretávanie sa s priateľmi a obchodnými partnermi), na poschodí boli súkromné miestnosti rodiny. Jeho historicky i umelecky najcennejšiu časť predstavuje nástenná výmaľba interiérových častí. Štýlovo sa zaraďuje do IV., tzv. iluzionistického štýlu.

Nástenné maľby uchvacujú svojou bohatou figurálnou a námetovou pestrosťou. V obdivuhodnej proporcionálnej vyváženosti pokrývajú plochu takmer všetkých miestností domu. Vestibul lemujú po oboch stranách dve malé spálne zvané cubiculy. Po prejdení vestibulu sa návštevník ocitne v átriu s pozostatkom niekdajšieho okrasného bazénu impluvia. Átrium vedie do záhrady (viridarium) s krytým korintským stĺporadím na všetkých štyroch stranách. Ku kráse záhrady okrem kvetinovej výzdoby prispievalo veľké množstvo bronzových a mramorových sôch, záhradných fontánok, stolov a pilierov.

Tabuľky s nápismi „Pozor zlý pes“ asi poznáme všetci. Umeleckú obdobu tohto „varovania“ nájdete aj v Pompejach, konkrétne v bohatom vstupe do Domu Paquia Procula, nachádzajúceho sa na chaotickej a centrálnej Via dell’Abbondanza, hlavnej tepne mesta. Človeka zarazí živosť fresiek v štýle IV, ktoré dodnes zdobia átrium, a predovšetkým elegancia podlahy, úplne pokrytej čiernobielou kazetovou mozaikou zdobenou ľudskými a zvieracími postavami. V strede miestnosti vidíme impluvium, ktorého okraj zdobia bojové scény, roh hojnosti, kotvy, amfory, zbrane, zvieratá a ľudské figúrky. Skrátka množstvo vnemov pre pozorovateľa. Profesor Fabrizio Pesando tieto výjavy opísal nasledovne: „Vtáky prinútili človeka veriť, že sú vo voliére; vzbudzujúci dojem banketovej miestnosti vo veľkých prímestských rezidenciách; lev a boj naznačovali lov a vojnu; koza odkazovala na bukolický svet; kotvy, roh hojnosti a amfory zas na obchod.“

Bývanie v Pompejach sme si teda ukázali. Aspoň to luxusné, ktoré disponovalo aj kuchyňou. Kde sa však ísť najesť, pokiaľ vaše obydlie kuchyňu nemalo? Odpoveďou je thermopolium. Ak vám to vizuálne pripomína bufetový pult v čínskej reštaurácii, nie ste veru ďaleko od pravdy. V starovekom grécko-rímskom svete bolo thermopolium doslova „miesto, kde sa predáva (niečo) horúce“; obchodné zariadenie, kde bola možnosť zakúpenia hotového jedla. Thermopolia sú skrátka predchodcovia dnešných reštaurácií a jedlá v nich podávané sú niekedy prirovnávané k moderným zariadeniam s rýchlym občerstvením. V Pompejach je takýchto „reštaurácií“ obrovské množstvo, no len jedno hýri farbami a akýmisi reklamnými maľbami – zátišia s vyobrazením zvierat, napríklad dve divé kačice zobrazené hore nohami, pravdepodobne tu zabité a podávané.

Povrch pultu má kruhové výklenky lemované stenami amfor, kde sa skladovalo jedlo pripravené na servírovanie. Analýza pozostatkov nájdených pri vyprázdňovaní týchto nádob odhalila prítomnosť bravčových, kačacích a rybích kostí – zvyškov jedál, ktoré sa tu pravidelne pripravovali a predávali. Určiť polohu tohto thermopolia nám pomohla jedna z pracovníčok Pompejí, no i tak ho nebolo ľahké nájsť v tej obrovskej spleti uličiek.

Nakoniec ešte pár slov ku „skameneným telám“ v Pompejach. Hľadiac na tieto „sochy smrti“, v ich posledných polohách, sa človeku vybavujú sugestívne scenáre, ako ich zalieva láva a popol z pyroklastického prúdu, čo v konečnom dôsledku vytvorí ich nadčasové skamenené podoby. No nie je to celkom tak, hoci predstava, že ide o ozajstné skamenené telá je fascinujúca. Ako vysvetľuje moja obľúbená profesorka Mary Beardová z Univerzity v Cambridge, držiteľka Rádu Britského impéria za zásluhy o štúdium antickej civilizácie: „Pravda je taká, že v skutočnosti vôbec nejde o telá. Ide o výsledok šikovnej archeologickej vynaliezavosti, ktorá siaha do 60. rokov 19. storočia. Materiál zo sopky pokryl telá mŕtvych a stuhol. Ako sa mäso, vnútorné orgány a oblečenie postupne rozkladali, zostala po nich prázdnota, ktorá bola presným odtlačkom tvaru mŕtvoly na mieste úmrtia.“

Pri neskorších archeologických prácach začali kopači a archeológovia nachádzať tieto dutiny so zvyškami kostí. No a tu sa niekomu inteligentnému zrodila v hlave myšlienka, priam geniálny nápad: „Ak do prázdnej dutiny nalejem sadru, vznikne odliatok, ktorý bude presnou kópiou tela.“ Túto metódu potom zdokonalil Giuseppe Fiorelli. Teda pompejské telá nie sú ani staroveké, ani skamenené. Sú to moderné sadrové odliatky miest, kde sa kedysi nachádzali telá. Ilustračný obrázok (zahrnutý v koláži), demonštrujúci proces vytvárania odliatkov obetí, je z fb stránky Archaeology News, Art & Ancient wonders.

Pokračovanie v ďalšej časti…

PDF (formát pre tlač)