Svätý Longinus, rímsky vojak, ktorý prebodol Pána Ježiša a stal sa kresťanom

J. Schelling
31. marca 2024   Svätec týždňa

Za veliteľa vojakov, majúcich doprevádzať Pána Ježiša na krížovej ceste na vrch Golgotu, Pilát určil jedného zo svojich dôstojníkov, Kasia.

Kasius pre svoju spoľahlivosť a svedomité plnenie svojich povinností bol veľmi obľúbený u miestodržiteľa. Jemu sa to veľmi nepáčilo, že musel toho židovského „zločinca“ sprevádzať na jeho poslednej ceste, ale nič proti tomu nenamietal, lebo sa nechcel protiviť Pilátovmu rozkazu. Hneď zostavil a vybral k tomu potrebné mužstvo.

Ale keď videl, ako práve kládli ťažký kríž na ramená stýraného a zmučeného Spasiteľa, pojal ho hlboký súcit s trpiacim Spasiteľom a zahorel nenávisťou voči ukrutným a nemilosrdným farizejom. Takú ukrutnosť mohli vymyslieť jedine tí pyšní a nadutí farizeji! So synom svojho vlastného národa takto neľudsky zachádzať! Strašné a neuveriteľné!

Kasius však pri tom všetkom musel svoju povinnosť plniť. Dohliadal na vojakov, aby svoju službu riadne konali, odstraňoval z ulíc zvedavcov a robil poriadok medzi zástupmi ľudu. Často s útrpnosťou pohliadol na trpezlivého Spasiteľa, stonajúceho pod ťarchou kríža, kým sa mu okoloidúca zberba vysmievala a rúhala. Tu a tam bolo počuť rozličné poznámky, týkajúce sa odsúdeného.

Odrazu zbadal, že vlastná matka tohto kríž nesúceho čakala ho pri ceste.

Ó, veď Kasius ešte tiež mal matku v ďalekom Ríme. Keby ona tak musela pozerať, ako jej syna vedú ako zločinca a to ešte ku tak potupnej smrti – k ukrižovaniu! Akým žiaľom, bolesťou a útrpnosťou bolo by preniknuté jej srdce!

On síce častejšie vídal Ježiša na námestí a uliciach mesta, keď kázal zhromaždeným zástupom, ale Jeho kázne nepočúval; lebo mu to nedovolila jeho rímska hrdosť a rímske povedomie.

Keď išiel tadiaľ istý Žid z vidieka, Kasius ho prinútil, aby pomáhal niesť kríž Ježišovi, lebo sa obával, že ešte na ceste zomrie a sám Pilát by sa bol na to veľmi nahneval.

Počul aj milé slová Ježišove, ktorými prehovoril k plačúcim ženám. A práve vtedy skrsla v ňom zvláštna myšlienka, že tu je nevinný odsúdený na smrť, lebo takto ešte nehovoril žiadny zločinec, a tak trpezlivý nebol dosiaľ žiadny odsúdenec. S týmto človekom sa muselo stať niečo zvláštne a mimoriadne. Konečne po zdĺhavej a namáhavej ceste prišli na vrch Golgotu. Falošní a nenávisťou preplnení farizeji hneď obkľúčili Pána a jeho kríž, aby takto v každej chvíli mohli vidieť a pozorovať trýznenie a Jeho ukrutné muky, a tak aby utíšili a ukojili svoju zlosť a nenávisť voči Nemu. Ale Kasius všetkých odohnal, ako i posmievačov a iných zvedavcov, len plačúce ženy pripustil bližšie ku krížu.

Pri pohľade na tie strašné muky a bolesti Pánove pri Jeho ukrutnom ukrižovaní hlbokou sústrasťou a hrôzou boli naplnení aj samotní vojaci.

Ako je to len možné nevinného človeka takto trýzniť a mučiť! Ó, všetci tí sudcovia, nepriatelia a mučitelia toho odsúdeného by si zaslúžili, aby boli zavedení na rímsku arénu, divým zverom za pokrm – takto si hovoril Kasius. Potom Ukrižovaného s krížom vyzdvihli. Onedlho Kasius celkom zrozumiteľne počul slová:

„Otče, odpusť im, lebo nevedia čo činia!“

Stále musel odháňať tlačiaci sa zvedavý zástup ľudu a zamedzovať posmešným a rúhavým poznámkam farizejov a ich služobníkov. Hodiny stráže pri kríži pomaly sa míňali.

V diaľke ležalo pyšné mesto so svojimi palácmi a s nádherným chrámom. Ale nad ním sa rozprestieralo akési nemé a príšerné ticho. Slnko dostalo krvavo-červenú farbu a stotník Kasius, premýšľajúc, mlčky stál pod krížom Ježiša Nazaretského, zatiaľ čo sluhovia a vojaci hádzali kocky o šaty zomierajúceho.

Nábožné ženy plakali od žiaľu nad utrpením a bolesťami Ježišovými. Ukrižovaný im občas ešte niečo hovoril. Krv z Jeho rán stekala dolu krížom, máčala šaty tu kľačiacej kajúcej Márie Magdalény a na červeno farbila kamene pod krížom.

Odrazu začul zástup hlasné volanie Pána o pomoc: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil!?“
Na tie slová sa zatriasla zem pod nohami, obloha sa zatmela, zomrelí povstávali zo svojich hrobov, aby vytýkali ľudstvu jeho hrozný čin, ktorého sa dopustilo na Synovi Božom.

Vtedy Kasius, rímsky dôstojník, začul zo zástupu hlasy: „Skutočne, tento je Synom Božím!“ A kým zákonníci a farizeji zotrvávali vo svojej nenávisti a zatvrdnutosti, svetlo kríža preniklo do srdca dosiaľ neveriaceho dôstojníka a jeho poddaných vojakov.

„Skutočne, tento bol Synom Božím“, vyhlásil teraz Kasius.

Ku koncu sa ešte raz vrhli suroví sluhovia židovských veľkňazov na ukrižovaných, aby im zapríčinili posledné bolesti a muky. Tu musel Kasius opäť chrániť Pána pred týmito surovcami. On dobre vedel, že Pán už skonal. Preto vzal kópiu a prerazil ňou bok Pánov, aby ustálil Jeho smrť. Ale Kasius musel i ďalej nepretržite strážiť – pri snímaní Tela Pánovho z kríža, pri Jeho ukladaní do hrobu, ba ešte i pri Jeho hrobe.

Jeho srdce sa však už nemohlo odlúčiť od Ukrižovaného. Stále mal pred očami utrpenie Pánovo a tie slová, ktoré prehovoril v posledných okamihoch svojho života. Jeho žiadosťou bolo, aby tento Vyvolený ukázal svoju moc a svoje poslanie týmto nenávistiplným a pyšným farizejom.

Ráno na Veľkú noc, ako strážca, bol svedkom slávnostného Zmŕtvychvstania Pánovho.

Teraz už nemal žiadnu pochybnosť. Hneď vyhľadal učeníkov Pánových a porozprával im všetko čo videl a zažil na krížovej ceste, pri Jeho ukrižovaní, pri Jeho skonaní a slávnom Zmŕtvychvstaní.
Onedlho zanechal službu pri Pilátovi a stal sa učeníkom Pána.

Pri sv. krste dostal meno Longinus

Neskoršie prišiel so sv. Petrom apoštolom do Ríma, kde mu pomáhal pri zakladaní a rozširovaní kresťanstva. Za vieru v Krista bol prenasledovaný a mučený, a za túto vieru položil aj svoj život. Jeho telesné pozostatky ležia v meste Mantova, kde požívajú veľkú úctu veriacich.

***

Prevzaté z časopisu Kráľovná sv. ruženca č. 4/1934, jazykovo mierne upravené.

PDF (formát pre tlač)