Rozumnosť ako štrukturálny znak katolíckej viery

Roman Cardal
6. septembra 2022   Spoločnosť   Filozofia

Ako sme mohli vidieť v minulom príspevku, katolícku vieru si nemožno predstavovať bez vzťahu k rozumu. Boh od človeka nevyžaduje, aby veril slepo a nerozumne. To by totiž znamenalo úplné popretie toho, čo je autenticky ľudské – viesť život podľa požiadaviek, ktoré považujeme za správne a pravdivé. Ak Boh prišiel na túto zem, aby nás uzdravil z choroby hriechu, nepotrebuje likvidovať to, čo ani hriech nezničil. Podľa katolíckej náuky nás síce odpadnutie od Boha hlboko poškodilo, ale neznehodnotilo v nás všetko dobré. Ľudský rozum nie je z tohto pravidla vyňatý – aj po počiatočnej katastrofe dokáže fungovať tak, že niektoré základné pravdy o realite sú mu dostupné.

Niektorí teológovia však v navrhovanej koncepcii vidia zmenšenie radikálnosti viery. Vieru, ktorá sa o svoje práva musí deliť s rozumom, považujú za neprijateľnú. Myslia si, že svojím spojenectvom s rozumom pácha samovraždu. Veriť totiž neznamená hľadať racionálne poistky, ale úplne sa zveriť a odovzdať tomu, čomu alebo komu veríme. Preto tvrdia, že tradičné (scholastické) chápanie viery je intelektualistické a v podstate falšuje pravý stav vecí. Katolícka viera pre nich nie je nijaký racionálny akt, ale životný postoj, ktorým veriaci zveruje s dôverou celý svoj život do rúk tajomného, transcendentného Boha. Viere, ktorá je príliš úzko spätá s rozumom, vraj hrozí, že sa „akademicky umŕtvi“ a jej univerzálny rozsah sa zúži. Veď niečo také veľké nemožno vtesnať do prísnych kategórií rozumu, pretože ide predovšetkým o existenciálny postoj pred Stvoriteľom, v ktorom sa veriaci angažuje celým svojím životom. A to je čosi úplne iné než obyčajný súhlas rozumu so zjavenou pravdou.

Nemali by pod tlakom tejto kritiky tradiční katolíci predsa len pripustiť, že ich koncepcia viery je príliš intelektualistická, a teda neadekvátna jej všetko prenikajúcej povahe? Možno by tu pomohla jednoduchá analógia. Čo by sme si mysleli o serióznosti teórie, ktorá by obhajovala nemožnosť dýchania pľúcami z dôvodu, že kyslík je prítomný v každej bunke tela, nielen v pľúcach? Zdalo by sa nám to úsmevné. Vyššie opísaný trend prehodnocovania tradičného poňatia viery však vychádza z rovnakého sofizmu. Keďže viera ovplyvňuje všetky oblasti života veriaceho človeka, odmieta sa privilegovaná väzba na činnosť rozumu, v ktorej sa ľudská existencia v žiadnom prípade nevyčerpáva.

Prečo však vôbec vznikla potreba podrobiť tradičnú koncepciu katolíckej viery kritickému prehodnocovaniu? V pozadí je skepsa voči možnostiam ľudského rozumu a príklon k voľnej aktivite človeka. Nie náhodou je viera prezentovaná ako dôvera, ako zverenie sa, teda ako slobodný akt slobodnej vôle. Naopak, nedôvera je tu vyjadrená rozumom, ktorý je obviňovaný z toho, že fatálne zlyhal vo svojej snahe povedať niečo podstatné o najhlbšom zmysle ľudského života. Viera sa však zaoberá práve týmto významom, a preto sa musí rozísť s rozumom. K rozchodu rozumu a viery dochádza v dôsledku kapitulácie moderného človeka pred nárokmi pozitivistov, ktorí si pre seba nárokujú výlučný patent na autentické používanie ľudskej racionality. Racionalita sa podľa pozitivistického diktátu realizuje iba v rámci moderných exaktných vied. Tie sa však k existenčne relevantným otázkam nevyjadrujú, niekedy im dokonca upierajú zmysluplnosť. Viera však dáva odpoveď páve na ne. Z toho vyplýva potreba vyslobodiť vieru z pút údajne impotentnej racionality.

Obhajcovia tradičného ponímania katolíckej viery sa nenechajú zlákať do tejto slepej uličky a nevidia dôvod na jej voluntaristickú reinterpretáciu. Ľudskú racionalitu určite nespájajú len s modernou exaktnou vedou. Veď aj ona má filozofické základy a pri obhajobe svojho nároku na objektívny opis skutočnosti sa nezaobíde bez filozofickej argumentácie. Keby si to vedci uvedomovali, nikdy by nemohli upierať filozofii racionalitu a vedeckosť. Ak je filozofia schopná záväzne hovoriť o zmysle ľudského života tým, že dokazuje existenciu Boha, prirodzeného mravného zákona, ľudskej slobody a nesmrteľnosti, má na svojom konte obrovské zásluhy. Osvetľuje situáciu ľudskej bytosti v poriadku existujúcej reality a tým jej poskytuje základnú orientáciu v živote. Katolícka viera harmonicky nadväzuje na filozofické riešenia najzákladnejších ontologicko-antropologických problémov, pretože veriacemu človeku sprostredkúva ešte hlbší pohľad na konečný zmysel celého jeho života. Viazať katolícku vieru na rozum ako na svoj subjekt určite neznamená redukciu jej obsahu na čisto prirodzené racionálne kategórie. Námietka vzniká iba vtedy, keď sa rozum v zmysle subjektu činnosti zamieňa s rozumom v zmysle kategórií, v ktorých sa vyjadrujú rozumové operácie.

Chronická neschopnosť rozlišovať núti mnohých moderných mysliteľov oddeľovať spojenie rozumu a viery, pretože uvažujú o rozume len v jednom jedinom (pozitivistickom, scientistickom) zmysle, ktorý nekriticky preberajú od jeho rovnako nekritických moderných propagátorov. Klásť vieru do rozumu ako do jej prirodzeného prostredia nemá nijaké neblahé racionalistické dôsledky. Schopnosť rozumu sa tu totiž chápe v zmysle subjectum quo creditur, ako to, prostredníctvom čoho ľudská osoba verí. Rozum ako taký ani nemyslí, ani neverí, pretože nie je vybavený existenčnou autonómiou. Poznanie či viera sú činnosti celej ľudskej osoby, ktorú tak možno považovať za subjectum quod credit (na toho, kto verí). Takto viera preniká z rozumu do všetkých úrovní každodenného života kresťana.

Dnešný človek nemá takéto rozlišovanie veľmi v láske. Rozlišovanie medzi tým, kto verí, a tým, prostredníctvom čoho prebieha úkon viery, sa mu zdá nepodstatné. V skutočnosti však nejde o zbytočné komplikovanie problematiky, ktorá by bola jednoduchá. Realita života veriaceho človeka je komplexná, má svoju štruktúru a poriadok a náš rozum by to mal rešpektovať. Ak to moderní myslitelia a kresťania odmietajú, vystavujú sa paradoxnej situácii. Na jednej strane voči konzervatívnym veriacim neustále zdôrazňujú komplexnosť a zložitosť reality, ktorú tradičné prístupy údajne príliš zjednodušujú, ale na druhej strane sú slepí voči komplexnosti skutočnosti viery, ktorú bez náležitého rozlišovania chápu ako úkon dôvery nepodporený filozoficky kultivovaným rozumom.

Pri uvažovaní o viere sa nemožno zaobísť bez rozumu, a preto sa boj o povahu viery vedie predovšetkým v predpolí filozofie, ktorá má objasňovanie problematiky ľudskej racionality priamo v popise práce.

PDF (formát pre tlač)