Prirodzeným stavom človeka s dedičným hriechom je otroctvo. Sloboda (osobná aj politická) je možná len z nadprirodzených príčin

Branislav Michalka
11. mája 2024   Politika   Komentár

Neustále pokračujúce pokusy moderného ľudstva o „oslobodenie“ človeka, ktoré pripomínajú zaslepené narážanie hmyzu do rozžeravenej lampy, sú živené jeho pretrvávajúcim nepochopením vlastnej prirodzenosti. Moderný človek, tak ako sám seba vyložil a konštituoval od 18. storočia, sa totiž považuje podľa novodobého „evanjelia“ slobody a rovnosti spísaného Jean-Jacquom Rousseauom, za prirodzene slobodného, dobrého a až následkom dejinného vývoja zotročeného. Podľa tohto „evanjelia“ a podľa Rousseauových predstáv, ako aj v predstavách jeho nasledovníkov, ktorí dnes tvoria väčšinu európskeho obyvateľstva, prirodzene dobrého človeka, slobodného a nezávislého, uvrhol do ponižujúceho jarma rodiny, kmeňa, štátu, národa a Cirkvi až nasledujúci neblahý vývoj spoločnosti. A z tohto jarma sa už takmer tristo rokov, podľa vlastného vnímania, zdarne oslobodzuje.

Samozrejme, veľký prorok rovnosti sa už nezaoberal takou drobnosťou a nezrovnalosťou, ako mohol zhluk dobrých, slobodných a nezávislých ľudí nakoniec vygenerovať zlo vzájomného ľudského útlaku. Veď podľa všetkého, pokiaľ sú ľudia prirodzene dobrí, slobodní a nezávislí, mali by podnecovať, vytvárať a udržiavať len dobré, slobodné a nezávislé inštitúcie, vzťahy a spôsoby obživy.

Dôjdúc však vo svojom začudovaní nad neustálymi neúspechmi až na koniec kruhu, aby sa vydali zase po jeho nekonečnej dráhe, budú ďalej milovníci utópií krútiť hlavami, ako je to možné, že im to v praxi stále nevychádza, keď teória je tak umne skonštruovaná a vedecky podkutá. Veď predsa tak ako sú jedna a jedna spolu dva, tak aj rovnica zložená z prvkov: dobrý človek, slobodný človek, nezávislý človek a demokracia, nakoniec musí logicky a automaticky privodiť spoločnosť úplne slobodných ľudí. Pokiaľ sa to stále nepodarilo, tak zrejme len preto, lebo nejakí záškodníci niečo na pôvodnej, krištáľovo čistej koncepcii pokrútili a skazili. Riešenie je preto podľa nich jednoduché – očistime pôvodnú koncepciu od nánosov a pomýleností, prefiltrujme prirodzene dobrého, slobodného a nezávislého človeka cez sitko demokracie (tej pravej, neprekrútenej a čistej) a ono to určite teraz vyjde. Ale musíme sa všetci snažiť. A jazda v kruhu sa môže opäť začať…

Je zábavné sledovať túto nikdy nekončiacu hru, ktorej sa dnes zúčastňujú všetky strany ideologického konfliktu prebiehajúceho v rámci európskej spoločnosti. Tak systém, ako aj tzv. anti-systém, vychádzajú z rovnakých premís. Každá z oboch strán tvrdí, že je tou pravou reprezentantkou rousseauovského ideálu: jedna, tá systémová, tvrdí, že ho buduje, uchováva a chráni pred útokmi anti-systému, a tá druhá, anti-systémová, tvrdí, že naopak: systém zradil žiarivé ideály slobody, rovnosti a demokracie a je potrebné ich znovu obnoviť a zreštaurovať. Pokiaľ sa to podarí, skončia problémy s elitárskymi globalistami a zavládne opäť pravá demokracia a sloboda.

Je skutočne fascinujúce sledovať, ako si anti-systémová strana, adorujúc idey, ktoré priviedli európsku civilizáciu už po toľkýkrát ku skaze, opäť s neúprosnou logikou svojej viery v prirodzené dobro a slobodu človeka, volí za liek na svoje neduhy tú istú, stokrát obohranú a stokrát nefunkčnú predstavu. Predstavu, ktorá vôbec nevysvetľuje a neodpovedá na tú základnú otázku, ktorú by si mali položiť pri pohľade na nezrovnalosť svojich ambícií a výsledkov svojho snaženia: ako je možné, že keď neobmedzene veľký počet dobrých a slobodných ľudí dostane ten najlepší a najlepšie skonštruovaný systém, tak to nefunguje a končí to opäť v totalite a s vyhliadkou na otroctvo? A vôbec, pokiaľ je útlak, ujarmenie a otroctvo zlom, kde sa vlastne vzalo zlo u tak dobrých ľudí?

Po tejto otázke by mala nasledovať ďalšia, z hľadiska rousseauovskej ideovej omáčky úplne kacírska: Nie je to náhodou tým, že človek vo svojej prirodzenosti možno aj bol kedysi dobrý, ale niečo sa stalo, niečo, čo natrvalo (ako máme možnosť pozorovať už tisícročia) poškodilo jeho prirodzenú dobrotu? Pokiaľ áno, tak je potom úplne zbytočné koľko vynikajúcich teórií o živote a riadení spoločnosti vymyslíme, každá nakoniec narazí na onú nepreraziteľnú hradbu, ktorou je toto poškodenie ľudskej prirodzenosti.

Zistenie, že človek má sklony ku zlu, väčšie a intenzívnejšie ako k dobru, je také primárne pri pozorovaní každodenného života človeka, počnúc jeho narodením a končiac smrťou, že nám po odhodení rousseauovských floskúl okamžite vyvstane v mysli myšlienka: Čo som bol doteraz slepý?

Neuveriteľné sebectvo, ktoré priam reve (doslova) z každého pohybu malého dieťaťa, toho anjelika s nevinnou tvárou: zákernosť, vypočítavosť, agresivita, zbabelosť, klamstvo – ktoré z týchto negatívnych vlastností, čo sú zhusta vyčítané skorumpovaným politikom, by sme nenašli u každého malého bacuľatého cherubína? Nie je zaiste náhodou, že práve na falšovaní a zastieraní tejto reality je založená celá moderná progresívna výchova detí a pokroková pedagogika. Rousseauovský ideál logicky musí začínať popretím evidentnej reality tam, kde by kontrast medzi anjelským zjavom a zlom, ktoré z neho vychádza budil najväčšie rozpaky a ničil by novodobý mýtus.

Lenže toto moderné vychovávanie je len vypočítavým alebo naivným odsúvaním pozorovania problému z dieťaťa, na vzdialenejšieho a teda vzhľadom na zakomponovanie viacerých komplikovaných vzťahov na zahmlenejšieho, ergo ťažšie rozlúštiteľného činiteľa (rodiča, rodinu, školu, štát, spoločnosť), avšak opäť nerieši základnú otázku ohľadom výskytu zla. Pokiaľ je zlý rodič (nie dieťa) a nevie svoje dieťa adekvátne vychovávať, tak vyvstáva problém, že aj on bol predsa kedysi dieťaťom a bol neskonale dobrým a slobodným. Kto ho teda pokazil? A tak by sme mohli pokračovať postupujúc po schodisku stále vyšších inštancií bez toho, aby sme sa zase dopátrali pôvodu onej chyby v dobrom systéme.

Z tohto bludného kruhu však moderný systém (a ani jeho anti-systémové zrkadlo) nemôžu vyskočiť a to z jedného podstatného dôvodu: museli by totiž prijať základný fakt dedičného hriechu ako pôvodcu zla v človeku a jeho kľúčovej povahovej črty. To by samozrejme nebolo pre nich až také namáhavé a nepríjemné, pokiaľ by zostalo len pri púhom konštatovaní. Lenže kresťanské náboženstvo, nárokujúce si oprávnene exkluzivitu jediného pravého náboženstva, kladie po tomto konštatovaní na človeka sled úloh, povinností a rozhodnutí založených na postupnom logickom domýšľaní príčin a následkov prvotného pádu, pričom konečným výsledkom tohto domýšľania je – morálne učenie katolíckej Cirkvi. A to je onen kameň úrazu, pretože človek nakazený zlom (logicky) nechce byť morálnym a už vôbec nie v zmysle morálky dokonalej, Bohom zjavenej a nadprirodzenej.

Tu je koreň všetkých sofizmov a špekulácií spochybňujúcich Boha a Jeho právomoci. A toto zistenie nie je vôbec ani nové, ani originálne. Hlásal ho už svätý Augustín, ktorý svojou geniálnou mysľou pri pohľade na základné danosti domyslel ľudské motívy odpadlíctva a sformuloval nasledujúcu vetu: „Každé popieranie Boha má primárne morálne príčiny.“ Ergo, presne podľa vzoru našich prarodičov v Raji – najprv je tu nechuť poslúchať Božie prikázania a až potom nasledujú zdôvodnenia, výhovorky a vysvetlenia. Najprv také, ktoré hovoria o tom, že dodržať tieto prikázania je nemožné, potom také, ktoré spochybňujú samotnú vierohodnosť prikázaní, no a nakoniec sa logicky človek na picardovskom „úteku pred Bohom“ dostáva do štádia, keď vo svojom bláznovstve, ako sa píše vo Svätom písme, víťazne zahlaholí: „Niet Boha!“ A pokiaľ sa prepracuje spolu so syfilitickým gigantom básniacim na vrcholkoch Engadingu do štádia progresívnej paralýzy, tak sa ešte roztancuje v dionýzovskom opojení a v radostnom domnení, že Boha zabil.

Napriek tomuto fatálnemu a zúfalému stavu ľudskej povahy a jej zaťaženiu, však stojíme pred iným zjavným faktom, ktorý môžeme pozorovať v dejinách, a to pred existenciou rôznych foriem ľudského oslobodenia a slobôd. Nie pred abstraktnou Slobodou, všeobecnou, vrodenou, primárnou, ale pred konkrétnymi drobnými úkonmi a zmenami v štruktúre a povahe ľudskej spoločnosti, ktoré rôznym spoločenským skupinám, stavom a vrstvám krok za krokom sprístupňovali dva druhy slobôd: čiastočnú autonómiu (nie však úplnú nezávislosť) indivídua od štátneho, národného a rodového kolektívu a čiastočnú participáciu na riadení spoločnosti. Mieru týchto slobôd u rôznych národov určovali rôzne dejinné, geografické, etnické či rasové faktory.

Je však tento jav pozorovateľný vo všetkých civilizáciách? Touto otázkou sa začíname približovať k podstate riešenia problému ľudských slobôd.

Už pri zbežnom oboznámení sa s dejinami ľudstva nás zarazí všadeprítomnosť všeobecného útlaku a neslobody. Pri pohľade na dejiny musíme krútiť hlavou nad bláznovstvom Jean-Jacqua, ktorý z tohto materiálu, ktorý jasne dosvedčuje, že pokiaľ siaha ľudská pamäť, tak všade a vždy nachádzame rôzne formy neslobody, otroctva či útlaku, vyvodil rezultát, že človek sa rodí slobodný. Niet civilizácie, vrátane tých najnižších, v ktorých by tento fenomén neprekvital, nech už mal podobu vysoko sofistikovaných ekonomicko-vojenských otrokárskych impérií, či tupého kmeňa ľudožrútov. Najbizarnejšie úkazy tohto nehynúceho a žulovo pevného trendu ľudskej povahy mohli pozorovať jezuitskí misionári v tzv. redukciách, kde sa potýkali u Indiánov so zvykom, že rodičia sa stávali (ako zostarnutí a slabší) otrokmi (často bitými a týranými) svojich silnejších potomkov. Tamojším barbarom pripadala táto prax natoľko prirodzená a nemienili sa jej preto vzdať, že dobrí pátri nakoniec chtiac-nechtiac museli povolať armádu, aby bujným adolescentom vysvetlila, že nútiť rodičov, aby ich obsluhovali, pracovali na nich a nakoniec ich ešte zato aj zbiť, sa v slušnej spoločnosti nehodí.

V celých dejinách nachádzame len jednu civilizáciu, ktorá uverila vo vrodenú ľudskú slobodu – európsku a to paradoxne preto, lebo videla, zažila a zúčastnila sa na niečom, z čoho mohla podobné pomýlené a unáhlené, abstraktné závery vyvodiť. Iným civilizáciám podobný luxus umožnený nebol. Táto civilizácia totiž poznala reálne slobody a oslobodenia človeka, ktorého nadprirodzený Boží zásah zbavil základného otroctva a predpokladu každého ďalšieho otroctva – otroctva hriechu, ktoré tkvie v prvotnom páde človeka v Raji.

Kresťanská civilizácia nepoznala abstraktnú Slobodu, ale konkrétne oslobodenie od konkrétnych vecí. Kým vo fiktívnom abstraktnom svete existuje najprv Sloboda ako primárna danosť človeka, tak v konkrétnom svete existuje otroctvo, ako primárna danosť človeka zaťaženého dedičným hriechom. Od otroctva hriechu, ktoré pramení v prvotnom páde sa odvíja každé ďalšie otroctvo, či už spoločenské alebo individuálne. Pokiaľ byť otrokom znamená nemať moc nad sebou, v hocijakom ohľade, tak už pohľad na dieťa po jeho narodení, vydané napospas akejkoľvek moci nám dostatočne potvrdzuje otrockú situáciu človeka ako aj to, že akékoľvek oslobodenie od tejto závislosti, a to aj s pomocou Božej intervencie, môže byť len postupné, obmedzené a zároveň paradoxne uskutočniteľné vďaka obmedzujúcemu začleneniu človeka do rodinných, komunitných a národných štruktúr.

Ako sa vôbec kresťanskej civilizácii podarilo aspoň čiastočne zbaviť tohto bremena otroctva a poskytnúť čo možno najväčšiemu počtu svojich príslušníkov, čo možno najväčšiu autonómiu práve voči týmto inštitúciám (rodiny, komunity, národa, štátu), ktoré sú paradoxne pre zachovanie tejto autonómie nevyhnutné? Je zbytočné sa pretvarovať a žonglovať sociologickými frázami, keď hovoríme o Bohom zjavenom a jedinom pravom náboženstve, a preto, ak vidíme v kresťanskej spoločnosti ako jedinej túto požehnanú anomáliu určitých občianskych slobôd, nemôžeme to vnímať inak, len ako opätovné potvrdenie pravosti kresťanskej viery a jej zázračného vplyvu.

(Nebolo by to zaiste kritérium príliš závažné, pokiaľ by túžba človeka po vlastnej autonómii a zároveň po individuálnom vzťahu s Bohom, nebola integrálnou súčasťou jeho vedomia. Ale ako vidno je, a to dokonca natoľko, že v preháňaní autonómie človek dospel k zvrhlej slobode a v preháňaní komunikácie s Bohom často k sektárskemu bláznovstvu. Bola však len jedna civilizácia – kresťanská, ktorá mu dokázala zabezpečiť slobody bez otroctva, ale aj bez zvrhlosti a priamu komunikáciu s Bohom, a to bez bláznovstva.)

Čiže, pôvod našich slobôd je náboženský, transcendentný a metafyzický. Bez pravého a zjaveného kresťanského náboženstva, bez jedinej, apoštolskej, katolíckej a svätej Cirkvi, bez kresťanskej morálky a viery, by neboli ani tieto slobody. Všetky Aristotelove politické konštrukcie, také atraktívne pre osvietenských pokrytcov a klasicizujúcich školometov, sa lámu na jeho skalopevnom presvedčení o nevyhnutnosti otroctva, čo z nich nakoniec robí len myšlienkové cvičenie v hľadaní adekvátnej formy riadenia otrokárskej spoločnosti pre úzke slobodné elity. Ani osud jeho učiteľa Platóna, ktorý upadol v Syrakúzach do otroctva, neotriasol Aristotelovým pevným presvedčením, že otroctvo, stav keď sa väčšina ľudí stáva „nástrojmi“ pre menšinu, je pre ľudstvo nevyhnutné. A nezabúdajme, že v jeho prípade máme dočinenia pravdepodobne s analytickým mozgom par excellence, ak nie vôbec najväčším, aký dejiny poznali. Nemajúc však zjavenú božskú náuku Nášho Pána Ježiša Krista, nedokázal a ani nemohol prekročiť hranice nevyhnutného.

Keď teda hľadáme príčinu vzniku európskych slobôd a už vieme, že tou príčinou bolo narodenie Ježiša Krista, Jeho život, učenie a spásonosná smrť za naše hriechy, tak nebudeme hľadať pre vznik slobôd krkolomné a pokrytecké sociologické, politologické a kultúrno historické dôvody, odtrhnuté od náboženstva, ale otvorene a logicky vzhľadom na primárnu príčinu, ktorá bola zázračná (čiže nadprirodzená) budeme hovoriť o prelomení odvekých okov otroctva ako o zázraku a Božom zásahu.

A keďže, ako povedal klasik, veci trvajú a udržujú sa tými princípmi, ktoré ich umožnili, nevyhnutne musíme dôjsť k záveru, že tieto transcendentné a metafyzické príčiny európskych slobôd sú pre ich zachovanie nevyhnutné. Pokiaľ nebudú trvať, naše slobody zaniknú. Nevyhnutná postupnosť krokov, ako si nadprirodzeným zásahom uchovať nadobudnuté slobody, musí kopírovať ten istý postup, ktorý ich inštaloval. A ten bol nasledovný:

Najprv sa starý človek, pohanský človek, dieťa otroctva, nositeľ otroctva a šíriteľ otroctva, musel zbaviť tej príčiny, ktorá ho do tohto stavu uvrhla – následkov prvotného hriechu. Nadprirodzeným spôsobom sa musel zbaviť nadprirodzeného otroctva – otroctva hriechu. Nestalo sa tak nejakým nastavením (náhodnou konšteláciou) kultúrno-historickým či geopolitickým, bol to priamy zásah Trojjediného Boha do dejín, skrze inkarnáciu Božieho Syna a Jeho obetu na Kríži. Krst následne zmazal prekliatie ľudského rodu a postupne, krok za krokom kresťanské spoločenstvo vedené katolíckou Cirkvou začalo budovať zložitú štruktúru ochranných valov okolo ľudskej autonómie tým, že povýšilo vertikálu vedúcu od každého človeka k Bohu nad rodinu, komunitu, národ aj štát.

Krstom však človek neuniká spod kurately hriechu úplne, ale len podmienečne. Jeho slobodná vôľa mu umožňuje ďalej páchať zlo a rozhodnúť sa pre zlo, tak ako jeho prarodičom v Raji. A tak naďalej potrebuje pre svoj život a na uchovanie už nadobudnutých slobôd a predovšetkým na oslobodenie z otroctva hriechu kresťanskú komunitu, národ, štát a predovšetkým – katolícku Cirkev. Tá musí neustále oživovať a udržiavať tú ťažko získanú autonómnu vertikálu, ktorá vedie od každého človeka k Bohu a je nadradená zmieneným štruktúram. Bez nej by tieto reálne slobody hynuli a chradli tak, ako sme toho svedkami práve dnes.

Zázrak na počiatku posvätil, očistil a pozdvihol následne všetky inštitúcie ľudskej spoločnosti na novú, vyššiu a vzhľadom na pretrvávajúce následky dedičného hriechu, maximálne dosiahnuteľnú vyváženú úroveň. A práve na toto slovo „vyváženosť“ treba sústrediť našu pozornosť. Reálne slobody môžu byť totiž len tie, ktoré sú vyvážené. Také, ktoré vo vyváženej podobe zlaďujú do hierarchickej harmónie a kladú na misky váh všetky komponenty a ingrediencie potrebné na vytvorenie žiadúceho stavu. Čiže v správnom poradí zohľadňujú predovšetkým Boha, Jeho nároky a naše povinnosti voči Nemu. Potom zohľadňujú naše individuálne spojenie s ním a spásu individuálnych duší. Nasleduje zohľadnenie Cirkvi, ako garanta a strážcu prvých dvoch konštitutívnych prvkov našich slobôd. Potom sú tu rodina, komunita, národ a štát, presne v tomto významovom poradí.

Celá táto konštrukcia naše slobody nielen vytvára, garantuje, ale vzhľadom na nutnú vyváženosť aj obmedzuje, či inak povedané, vzhľadom na ich možnú zachovateľnosť musí obmedzovať, pretože neobmedzené šírenie detinskej „slobody“ by viedlo (a vedie) k neustálemu opakovaniu prvotného hriechu, s jeho fatálnymi a deštruktívnymi následkami. Nie je nutné dodávať, že z tohto pohľadu je koncept demokracie, ničím neobmedzeného a všeobecného hlasovacieho práva, tzv. ľudských práv, vôle ľudu, z ktorej údajne pochádza moc, či iných abstraktných nezmyslov bezpredmetná. Rovnako ako netreba pre inteligentných ľudí zdôrazňovať, že kresťanská spoločnosť neznamená teokraciu, ale ako už bolo vyššie naznačené – vyváženosť, a teda aj vyváženosť medzi zodpovednosťou Cirkvi a štátu.

Preto je len jediná cesta, ako si uchovať naše slobody – návrat Európy ku katolíckej viere. Bez tohto revitalizačného podnetu sú všetky pokusy márne a odsúdené na zánik.

Je totiž úplne ľahostajné, do akých politických konštrukcií a s akými krkolomnými názvami vtesnajú nabubrení školometi z univerzít a vedeckých ústavov svoje politologické úvahy, pretože na konci ich snaženia bude aj tak opäť len Aristotelova Politika. Pod frázami a pedantským používaním vyprázdnených slov sa bude postupne a nevyhnutne vynárať staré pohanské otroctvo. Demokracia, sloboda, ľud, práva, to všetko sú bez krstu len prázdne a bezcenné slová. A naopak, logicky, akokoľvek nazvaný a teoreticky ošetrený systém, ktorého zastrešením bude poverená Cirkev a kresťanská viera, bude prísľubom slobôd minulých či budúcich, bez ohľadu na to, čo si v konečnom dôsledku a pri pojmovom chaose bádania niekoľkých tisícročí pod tým bude kto predstavovať.

Pojmy ako monarchia, republika, politea, demokracia a podobne sa pod mikroskopom analýz rozpadajú, trieštia v chaose a v ťažko uchopiteľných rozporoch. Uprostred nich však svieti to, čo ich robí znesiteľnými – nezničiteľná hviezda, ktorá priviedla troch kráľov do konkrétnej maštale, na ktorej v skutočnosti stoja a padajú naše slobody.

PDF (formát pre tlač)