Pápežská korunovácia

Karol Gazdík
19. januára 2024   Cirkev História

V nadväznosti na môj starší článok o Missa papalis (pápežskej predkoncilovej omši) sa v dnešnom článku budem venovať tomu, ako vyzeral obrad pápežskej korunovácie. „Pápežská korunovácia bola jedným z najvýraznejších aktov každého nového pontifikátu. Táto tradícia pokračovala bez prerušenia viac ako jedno tisícročie. Bola to vždy významná udalosť nielen pre „Mesto a svet“, ale predovšetkým pre Cirkev. Na rozdiel od svetských obradov, najmä porenesančných, zostal pápežov korunovačný obrad po stáročia v podstate nezmenený a zároveň vo svojej podstate jednoduchý…“ – píše Paride de Grassi na úžasných a veľmi poučných stránkach projektu Caeremoniale Romanum, ktoré budú opäť tvoriť hlavný zdroj môjho článku.

Veci znalých čitateľov možno prekvapí meno autora článku, ktorý je už v skutočnosti takmer 500 rokov mŕtvy. Ide totiž o pseudonym, inšpirovaný známym majstrom pápežských ceremónií Paridom de Grassi (1470 – 1528), pokračovateľom ešte slávnejšieho ceremoniára Johanna Burcharda. Vďaka denníkom Parida de Grassi poznáme mnoho detailov z pontifikálnych obradov, triviálnych udalostí v Rímskej kúrii či konzistóriu, opis procesií, príchodov a odchodov veľvyslancov a pod. Jeho denníky pokrývajú záver pontifikátu pápeža Júliusa II. a pontifikát Leva X. Teda príznačný pseudonym pre jedného z autorov projektu Caeremoniale Romanum.

Autor sa vo svojom článku zameriava hlavne na obrad korunovácie, ktorá je pompéznym vyvrcholením celého slávnostného aktu. No slávnosť pápežskej korunovácie ako celok zahŕňala samotné korunovačné obrady a im predchádzajúcu korunovačnú omšu, ktorú slávnostným spôsobom celebroval pápež. V porovnaní s obvyklou slávnostnou pápežskou omšou boli v deň korunovácie v tejto omši prítomné ďalšie obrady a ceremónie, ako napríklad obediencie kapituly a kardinálov, obrad Sic transit gloria mundi, udelenie pallia prvým kardinálom-diakonom a spev Laudes Regiae. Omšové texty sú tiež vlastné tejto liturgii.

Aby som si to popri ďalších zdrojoch ako tak v predstave zosumarizoval, pozrel som si aj audiovizuálny záznam z korunovácie pápeža sv. Jána XXIII., ktorý sa ako neverejný nachádza na youtubovom kanáli projektu Caeremoniale Romanum. Mimochodom, práve korunovácia pápeža Jána XXIII. bola ako prvá úplne odvysielaná v televízii. Predošlá korunovácia pápeža Pia XII. bola prvá, ktorá bola vysielaná v rozhlase. A keď už uvádzam „moderné prvenstvá“, tak posledná korunovácia pápeža Pavla VI. sa po prvý raz uskutočnila na Námestí sv. Petra a nie na obvyklej exteriérovej lodžii. Dôvod tejto „novinky“ bol čisto praktický a súvisel s práve prebiehajúcim koncilom. Interiér Baziliky svätého Petra bol totiž preplnený platformami pre koncilových otcov a ich demontáž a montáž by bola jednoducho príliš nákladná a zložitá.

Obrady prítomné počas pápežskej omše

Korunovácia pápeža sa konala v prvú nedeľu alebo vo sviatok po jeho zvolení. Všetko sa začalo slávnostnou pápežskou omšou, o ktorej som už podrobne písal v staršom článku. Ešte pred omšou vzdali pápežovi, sediacemu na tróne, úctu prví preláti. Potom sa pápež oblečený do veľkého pluviálu (mantum) a so „vzácnou mitrou“ (mitra pretiosa) na hlave posadil na prenosný trón sedia gestatoria a bol odnesený do baziliky.

Formácia okolo prenosného trónu bola vpredu započatá hlavným heroldom posvätných apoštolských palácov (lat. forerius major) a hlavným jazdcom Jeho Svätosti (lat. praefectus stabuli). Obaja, kráčajúci pred prenosným trónom, boli oblečení v čiernych dvorných odevoch s čipkovaným okružím, šerpou a dekorovaní insígniami rádov. V tesnej blízkosti prenosného trónu boli samozrejme jeho (dokopy) dvanásti nosiči – sediari pontifici.

Vedľa nosičov trónu kráčalo osem prelátov pápežskej signatúry nesúcich baldachýn, pričom pomedzi nich ešte kráčali ôsmi mazzieri, ktorí niesli strieborné palcáty (symbol autority). Nechýbali dvaja tzv. nadpočetní tajní čašníci, ktorí užívali privilégium niesť flabellum (veľký vejár zo pštrosích pier), čo bola funkcia mimochodom neplatená, avšak žiadaná. No a z vojenských zložiek sa okolo prenosného trónu pohybovali: pobočník kadeta šľachtickej gardy, kapitán veliteľ šľachtickej gardy Jeho Svätosti, poručík šľachtickej gardy, osem členov šľachtickej gardy a šesť švajčiarskych gardistov so širokými mečmi. Sprievod sprevádzala Silveriho symfónia – fanfára hraná na trúbkach šľachtických gárd zrušených v roku 1970.

Po prijatí kardinálom-kňazom sa pápež pomodlil pred Najsvätejšou sviatosťou oltárnou a potom bol privedený k trónu na modlitbu Tercie. Skôr než Tercia začala, prítomní kardináli sa pápežovi poklonili a pobozkali mu ruku (prsteň). Potom pristúpili arcibiskupi a biskupi a pobozkali mu nohu.

Počas spievania žalmov sa pápež pri príprave na svätú omšu modlil odpustkové modlitby. Nasledovalo pápežove oblečenie do liturgických paramentov, ktoré som už opisoval.

V nadväznosti na to bol pápež opäť na sedia gestatoria a pod bielym baldachýnom prenesený cez Baziliku svätého Petra. Tento sprievod bol však trikrát zastavený a to z dôvodu jedného naozaj krásneho rituálu, ktorý sa vykonával medzi rokmi 1409 a 1963, teda vyše 500 rokov. Jeho hlavným cieľom bolo upozorniť pápeža na pominuteľnosť slávy, moci, pozemských pôct i súčasného života. Nabádal odložiť materializmus a márnosť. Počas zastavení teda padol ceremoniár pred pápežom trikrát na kolená, držiac striebornú alebo mosadznú trstinu, na ktorej horela kúdeľ ľanu, a žalostným hlasom zakaždým zvolal: „Pater Sancte, sic transit gloria mundi!“, čo v preklade znamená: „Svätý Otče, tak pominie sláva sveta!“

Prvýkrát sa sprievod pri tomto rituáli zastavil pri kaplnke sv. Gregora, kde bola kúdeľ ľanu zapálená. Druhýkrát sa sprievod zastavil pred bronzovou sochou svätého Petra a tretíkrát pred vstupom k hlavnému oltáru, pričom veta upozorňujúca na pominuteľnosť sa zakaždým hlásala silnejším hlasom. Ľan je veľmi suchý materiál. Po zapálení ho oheň veľmi rýchlo pohltí. Z tohto dôvodu sa dlho považoval za jasný odkaz na krehkosť ľudského života. Jeho symbolika je skrátka mocná – základná vo svojej jednoduchosti, hlboká vo svojom význame.

Za zmienku stojí tiež fakt, že sedenie v prenosnom tróne a s oblečeným ornátom nebola veľmi príjemná vec. Dosť sa totiž dbalo na šetrné zaobchádzanie so starobylými, bohato zdobenými ornátmi, ktoré zlé zaobchádzanie poškodzovalo. Aby sa predchádzalo tomu, že si nositeľ ornátu naň sadne, zadná strana sa nadvihovala a za chrbtom mierne zahla. Na dobových fotografiách môžeme pozorovať, že sa pápež Ján XXIII. prehnane neopieral chrbtom o ornát, čo v jeho veku a vzhľadom na to, že prenosný trón zle znášal, muselo byť veľmi namáhavé.

Po príchode ku schodom oltára nasledovali štandardné stupňové modlitby. Po modlitbe Confiteor sa pápež posadil na prenosný trón, položený na zemi, pričom za ním prišli v pluviáloch oblečení traja starší kardináli-biskupi. Každý z nich zaspieval modlitbu Super electum Pontificem (nad zvoleným pápežom). Po ich modlitbách pristúpil k pápežovi starší kardinál-diakon, položil pápežovi na ramená pallium a zvolal: „Prijmi pallium, ktoré predstavuje plnosť pápežského úradu, na česť Všemohúceho Boha a najslávnejšej Panny Márie, jeho Matky a blahoslavených apoštolov Petra a Pavla a svätej rímskej Cirkvi.“

Po tejto „investitúre palliom“ pokračovala omša incenzom oltára, počas ktorého znel spev Kyrie. Samotná omša prebiehala podľa rubrík slávnostnej pontifikálnej omše, ktorú slúžia biskupi, no s určitými rozdielmi…

Samotný obrad korunovácie

Autor rozdeľuje obrad pápežskej korunovácie do týchto etáp:

1. presun na miesto korunovácie;
2. úvodné modlitby pred korunováciou;
3. korunovácia tiarou kardinálom-protodiakonom;
4. požehnanie Urbi et orbi;
5. vyhlásenie pléna odpustkov;
6. návrat pápeža a jeho osobnej asistencie do Apoštolského paláca (tento bod rozoberať nebudem).

Presun na miesto korunovácie

Po skončení omše sa po posledných úkonoch odobral pápež k prenosnému trónu, ktorým ho mali odniesť na miesto korunovácie. Zostal pritom kompletne oblečený v omšovom rúchu. Sňali mu len manipul z ruky, ktorý zostal na oltári.

Sprievod prechádzajúci bazilikou prešiel postupne cez portikus, potom cez Kráľovské schodisko (Scala Regia), Kráľovskú sálu (Sala Regia) a Sieň blahorečenia (Sala delle Benedizioni), aby sa dostal na hlavnú (centrálnu) vonkajšiu lodžiu, z ktorej je vynikajúci výhľad na Námestie svätého Petra. Práve na tomto balkóne boli tradične korunovaní pápeži, aby sa rímsky ľud mohol zúčastniť obradu, prijať odpustky s ním spojené a povzbudiť sa na počesť svojho nového biskupa.

Po príchode na balkón sa pápež posadil na špeciálne pripravený trón. Vzhľadom na obmedzený priestor ho tam sprevádzala len nevyhnutná asistencia, ku ktorej patrili: kardináli-diakoni pôsobiaci ako asistenti; preláti nesúci kríž, tiaru, mitru a sviece; majstri ceremónie (povinne dvaja de numero, tzn. slúžiaci „na plný úväzok“ v prefektúre pápežských obradov) a kardinál-protodiakon, ktorý mal privilégium korunovať pápeža.

Keď pápež vstúpil do lodžie a usadil sa na tróne, speváci Cappella Musicale Pontificia intonovali Palestriniho moteto, ktorého text je prevzatý z Knihy Sirachovcovej a 21. žalmu: Corona aurea super caput eius.

Úvodné modlitby pred korunováciou

Po speve dekan kolégia kardinálov zaintonoval „Pater noster“, pokračoval v modlitbe potichu až do záveru „et ne nos inducas in tentationem“, ktorý už zaspieva nahlas. Zbor odpovedal „sed libera nos a malo“. Modlitba Pána nebola zakončená obvyklým Amen, no hneď nasledovali verše a responzóriá pre pápežove korunovačné obrady. Tie boli zakončené oráciou spievanou dekanom kolégia, v ktorej sa Cirkev modlila o Božiu priazeň pre nového pápeža počas trvania jeho pontifikátu. Pápež sa v tejto modlitbe spomínal pod menom, ktoré prijal po svojom zvolení na Petrov stolec.

Korunovácia

Po orácii druhý kardinál-diakon sňal z pápežovej hlavy mitru. Potom kardinál-protodiakon (služobne najstarší kardinál-diakon, ktorému aj prináleží oznámiť meno novozvoleného pápeža) vzal do rúk tiaru, vyslovil slová korunovácie a položil trojitú korunu na pápežovu hlavu.

Korunovačné slová v latinčine: „Accipe tiáram tribus corónis ornátam et scias te esse patrem príncipum et regum, rectórem orbis, in terra Vicárium Salvatóris nostri Iesu Christi, cui est honor et glória in sǽcula sæculórum. Amen.“

Slovenský preklad korunovačných slov: „Prijmi tiaru, ozdobenú troma korunami a vedz, že si Otec kráľov a vládcov, Pán sveta, vikár nášho Spasiteľa Ježiša Krista, Vykupiteľa, ktorému patrí moc a sláva na veky vekov. Amen.“

Autor upozornil vo svojom článku aj na jednu zaujímavú fotografiu. Osobne nie som zástanca nosenia hodiniek počas sv. omše či akejkoľvek liturgie, no vďaka hodinkám legendárneho pápežského ceremoniára a prefekta Kolégia majstrov pápežských ceremónií Mons. Enrica Danteho (ktorý takmer dvadsať rokov asistoval pápežom pri ich omšiach a iných obradoch) vieme, o koľkej bola Jánovi XXIII. nasadená na hlavu tiara. Na fotografii ho vidíme, ako napráva pápežovi nasadenú tiaru, pričom na ruke mu svietia hodinky s časom jedna hodina popoludní.

Urbi et orbi

Následným aktom čerstvo korunovaného pápeža bolo udelenie slávnostného požehnania ľudu, ktoré sa tradične nazýva Urbi et orbi, čiže „Mestu a svetu“. Tomuto požehnaniu sú pridelené plnomocné odpustky, ktoré sa s rozvojom techniky dajú získať aj prostredníctvom rozhlasu či televízie. Toto požehnanie sa udeľuje dodnes počas Vianoc a Veľkej noci, ale aj na záver inaugurácie nového pápeža.

Pápež udeľoval toto požehnanie v stoji s tiarou na hlave a spieval texty modlitieb z knihy, ktorú mu držali asistenti trónu, kľačiac a opierajúc knihu o svoju hlavu. Pri udeľovaní požehnania pápežom Piom XII. môžeme v audiovizuálnom materiáli sledovať aj sebavedomú prácu pápežského ceremoniára, ktorý nabáda pápeža, aby sa postavil, pričom išiel zároveň vstať i asistent s knihou. Ceremoniár ho však prudkým potrasením presvedčí, že je to zlý nápad, vráti ho na kolená, prudko napraví držanú knihu, v ktorej ukáže pápežovi časť modlitby a potom direktívne a s vážnym pohľadom ukáže ukazovákom smerom na zem, aby si okolie kľaklo na požehnanie. Môže sa to javiť ako teatrálna gestikulácia, no k práci ceremoniárov patrilo (a stále patrí) i toto – jasne a rýchlo zorganizovať asistenciu, ktorá často nevedela, čo má robiť.

Text požehnania vo voľnejšom preklade znie:

„Svätí apoštoli Peter a Pavol, v ktorých mocný príhovor sa spoliehame, kiež sa za nás prihovárajú u Pána.

R: Amen.

Na príhovor a pre zásluhy blahoslavenej Márie vždy Panny, blahoslaveného Michaela archanjela, blahoslaveného Jána Krstiteľa, svätých apoštolov Petra a Pavla a všetkých svätých, kiež sa nad vami zmiluje všemohúci Boh a odpustí vám všetky vaše hriechy, a Ježiš Kristus nech vás vovedie do večného života.

R: Amen.

Odpustenie, rozhrešenie a zahladenie všetkých vašich hriechov, čas pre pravé a plodné pokánie, srdce vždy kajúcne a zlepšenie života, milosť a útechu Ducha Svätého a zotrvanie v dobrých skutkoch až do konca, nech vám udelí všemohúci a milosrdný Pán.

R: Amen.

A požehnanie všemohúceho Boha Otca i Syna i Ducha Svätého kiež na vás zostúpi a zostane vždy s vami.

R: Amen.“

Pápež popritom požehnáva podľa zaužívanej formuly, pričom trikrát urobí znak kríža nad ľudom. Postup by mal byť taký, že najprv požehná ľud v strede, potom vľavo a nakoniec vpravo. Na záznamoch je však vidno, ako upozorňuje aj sám autor, že Pius XII., Ján XXIII. i Pavol VI. požehnali jednoduchou postupnosťou a to zľava doprava. Pápeži pritom mohli používať žehnajúce gesto, pri ktorom mali tri prsty (palec, ukazovák a prostredník) vystreté a dva zohnuté. K tomuto gestu sa pridala teologická symbolika, ktorú mi svojho času opisoval dôstojný pán PaedDr. Károly Balogh: Sv. Trojica (tri vystreté prsty) a fakt, že Kristus bol človekom i Bohom (dva zohnuté prsty). Zároveň ma však zaujala jedna medicínska hypotéza o tom, že toto gesto mohlo vzniknúť vďaka poškodenému lakťovému nervu sv. Petra, vďaka čomu mu tie dva prsty samovoľne „padali“. Toto špecifické žehnajúce gesto sv. Petra pochopiteľne začali jeho nástupcovia z úcty k prvému pápežovi napodobňovať.

Vyhlásenie pléna odpustkov

Po požehnaní prvý z kardinálov-diakonov asistentov oznámil ľudu v latinčine, že všetci veriaci, ktorí prijali požehnanie, dostali aj úplné odpustky, ktoré im boli pridelené, samozrejme s náležitým nasadením duše. Hneď nato druhý kardinál-diakon vyriekol rovnakú formulku v taliančine. Zaujímavým zvykom z minulosti bolo, že po vyhlásení odpustkov sa hárky, ktoré prečítali kardináli-diakoni, hádzali dolu veriacim zhromaždeným pred vchodom do portika baziliky.

Na záver sa rozozvučali zvony Baziliky sv. Petra, ktoré prehlušoval nadšený jasot veriaceho ľudu. Scenériu dopĺňali ozbrojené formácie zhromaždené na Námestí sv. Petra zdraviace Svätého Otca. Pápež ešte chvíľu zotrval na balkóne, aby naposledy – bez špeciálneho ceremoniálu – požehnal veriacich zhromaždených na námestí. Potom sa odobral do Apoštolského paláca. Tým sa hlavná časť obradu skončila.

Cenným zdrojom tohto článku boli poznatky z Caeremoniale Romanum a zo stránok liturgicalartsjournal.com.

PDF (formát pre tlač)