Kam až sú ochotní zájsť slovenskí veriaci a kňazi po synodálnej ceste? Nezastaví ich ani požehnávanie homopárov?! A všade zavládla pohoda Vianoc…

Branislav Michalka
21. decembra 2023   Cirkev   Komentár

Ešte nedávno „sodomský paškvil“ (KBS v roku 2013) a od pondelka už regulárna súčasť cirkevného života aj na Slovensku. Pápež František a jeho krajan kardinál Fernández pripravili všetkým katolíkom pred Vianocami s predstihom šokujúci darček – schválenie požehnávania homosexuálnych párov.

A nielen tých. V novej deklarácii Fiducia supplicans je reč o „neregulárnych pároch“, čiže, budú sa požehnávať heterosexuáli žijúci na „hromádke“, možno aj ženatí muži s milenkami, alebo dvaja transsexuáli, ktorí si už ani nebudú pamätať aké pohlavie vlastne pôvodne mali, a ani koľké ho už majú. Nebude to však v USA ani v Belgicku či Bavorsku, bude to v našich farnostiach, tu pod Tatrami, kde prebýva onen kresťanský národ, z ktorého „až“ 9 % trvá na úplnom zákaze umelých potratov.

Vzhľadom na to, že správu o novom dokumente Dikastéria pre náuku viery, podpísanom pápežom Františkom, uverejnila Tlačová kancelária KBS s rekordnou rýchlosťou už v pondelok o 16:05, dá sa usudzovať, že nová realita nájde väčšinu slovenského kléru, vysokého i nízkeho, dostatočne pripravenú na definitívne zavŕšenie procesu obracania teologického kabáta. Už čoskoro budeme mať zrejme to potešenie vidieť tých, pre ktorých ešte donedávna boli štátom odobrené homosexuálne páry „sodomským paškvilom“, ako inkluzívne rozťahujú ruky nad dúhovým párom, aby mu udelili požehnanie.

Je len otázkou času, kedy homosexuáli, dychtiaci po požehnaní, vezmú fary útokom a budú sa dožadovať od kňazov tejto novopečenej pastoračnej nadpráce. Že za nimi bude cválať celé stádo novinárskej fauny, o tom tiež nikto nemusí pochybovať. Teraz sa skrátka ukáže, kto to skutočne myslel s dodržiavaním katolíckej morálky a učenia vážne, a kto sa len vrtel po vetre súčasného teologického vajatania.

To, že je tvrdenie o dovolenosti požehnávania homosexuálnych párov v Cirkvi bludom, čiže herézou, ktorá odporuje katolíckemu učeniu datovanému ešte rokom 2021 a dokumentom Kongregácie pre náuku viery ohľadom požehnávania homopárov, na to príde elementárnou komparáciou dokumentov aj absolvent pomocnej školy. Vykrúcanie liberálnych katolíkov, odvolávajúce sa na zvláštnu a krkolomnú rétoriku nového pápežského dokumentu, ktorá popiera elementárnu logiku a princíp sporu, nakoniec v radoch jednoduchých, ale sedliackym rozumom obdarených pohanov vyvolá len úškrn.

Ako môže stále platiť učenie Cirkvi, ktoré zakazuje požehnávanie homopárov a zároveň neplatiť, keď to bude pastoračne potrebné, to je skutočný oriešok v používaní tzv. princípu sporu, ktorý v logike zaisťuje vylučovanie sa dvoch protikladných tvrdení a nie ich dialektickú koexistenciu. Buď niečo je, alebo nie je. Buď niečo platí, alebo to neplatí. Nemôže niečo zároveň platiť, aj neplatiť.

Samozrejme, toľko elementárneho rozumu majú aj slovenskí klerici a liberálni katolíci. Veď v prípade, žeby im chcel niekto niečo podobné predviesť s ich bankovým kontom alebo nehnuteľnosťou, okamžite by mu dali školenie z princípu sporu a dokázali by mu, že nemôžu na účte zároveň peniaze mať aj nemať. Tu však nejde o rozum, ale o pohodlný život, teplé miestečko a príjemný pocit samospasiteľnej „poslušnosti“, ktorá veriacich zbavuje povinnosti byť medzi vlkmi „opatrní ako hady“ a „všetko skúmajúci“, a v prípade, žeby hlásal „aj anjel z Neba iné Evanjelium“ ako nám hlásali apoštoli, povinnosti postaviť sa na odpor.

A aby veriaci nezakolísali v neobmedzenej poslušnosti, už sa aj ozval veľmajster rádu rytierov hermeneutiky kontinuity na Slovensku a opäť zacitoval, že je „lepšie mýliť sa s pápežom“, akoby úlohou kresťana na tomto svete nebolo hľadať Pravdu, ale vyberať si – kto je lepším spoločníkom na mýlenie. A pritom je to také jednoduché: stačí mať Pravdu so všetkými pápežmi Cirkvi a nemýliť sa s jedným.

Podľa toho, aké všeobecné ticho zavládlo okolo tohto škandalózneho dokumentu v sekulárnych médiách stredného prúdu (žiadne veľkolepé jasanie ani bombastické nadpisy!) môžeme usudzovať, že situáciu už považujú za dokonale normalizovanú! To, čo je skutočnou katastrofou, škandálom, pohoršením a popretím dvojtisícročnej morálnej náuky Cirkvi, už je pre sekularistov zrejme takou istotou v najnovšom smerovaní Cirkvi, že sa tým ani nepotrebujú zaoberať. Situácia je dokonale ošetrená, operácia deštrukcie Cirkvi dobre naplánovaná a prebieha zrejme podľa toho, ako očakávali.

Táto paralyzovaná predvianočná (či skôr už len predsviatočná, v zmysle politickej korektnosti) atmosféra, malátna a ospalá z nadmernej konzumácie lineckého pečiva, dá slovenským kňazom dostatok času na to, aby mohli dôkladne popremýšľať nad dokumentom pápeža Františka a svojimi teplými farami, takže nakoniec možno v zmysle hermeneutiky kontinuity na Troch kráľov zistia, že to bola vlastne betlehemská hviezda, ktorá ich doviedla až k požehnávaniu sodomských párov. A, že sa v skutočnosti vlastne nič nedeje, veď „učenie o manželstve“ zostáva predsa zachované, ako sľubuje „magistérium“.

Takýmto spôsobom, v duchu tých najlepších ľavicových a romantických tradícií, v ktorých je prax nadradená reflexii a život duchu (alebo ako písal Goethe: „Večne zelený je strom života, šedivá je každá teória“; len pritom zabudol, Kto dáva tomu životu onú „zeleň“ a Koho Zjavenie sme povinní hľadať a spoznať), sa dá o hocičom tvrdiť, že aj keď prax je už iná, tak teória zostáva nezmenená. Sú to už len slová, ktoré sa vymkli spod vlády Slova (Logos), ktoré bolo na počiatku.

Preto je možné povedať, že umelý potrat nie je vražda, aj keď to je vražda; preto možno predviesť, že kresťanské manželstvo sa dá rozviesť, aj keď Cirkev učí, že je večné (nezabúdajme, že aj v protestantských či pravoslávnych komunitách sa pri sobášoch používa formula „až kým vás smrť nerozdelí“, a predsa sa rozvádzajú) a preto aj bude v mysliach a svedomiach kňazov odteraz možná koexistencia „večného učenia“, spolu s jeho popretím v podobe požehnávania homopárov. Nič to nestojí a vôbec to nakoniec ani nebolí, sú to predsa len slová.

Po prvýkrát to bude ešte trochu s hanbou, bude trochu ošívania, skrývania a červenania sa (veď predsa len, keď niekto celé desaťročia nadáva na „sodomský paškvil“ a má zvyšky osobnej cti, pocíti v duši určité nepríjemné šuchoty), ale nakoniec sa do toho naši pastieri dostanú a ani im to už potom tak nepríde. Vlastne, možno sa budú aj čudovať (podobne ako pri podávaní prijímania na ruku), ako to, že sme okolo toho robili celé roky také „caviky“? Pozrite, svet sa nezrútil, fary a biskupské paláce stoja, z kuchyne už rozvoniavajú dobré „papaničky“, spod okna znie sladký hlas koledníkov, nesúcich betlehemské svetielko, a pod oknom možno stojí aj sladučký pár čerstvo požehnaných sodomitov a ich adoptované dieťatko (donosené surogátnou mamičkou) má oblečenú skautskú uniformičku a spieva spolu s ostatnými. No nie je to sladučké? Ktože by v takej požehnanej chvíli otravoval s nejakou nemennou doktrínou? Len nenávistník a pyšný kverulant!

Vždy som sa svojich menej „tradicionalistických“ priateľov v Cirkvi pýtal: Kam až sú ochotní zájsť s pastiermi v ich teologických eskapádach? Čo by sa muselo stať, aby povedali: tak toto je už za čiarou, toto je nezlučiteľné s náuku Cirkvi a musím vyvodiť z toho nejaké dôsledky!?

Ale odpoveďou bolo vždy len rozpačité krčenie ramenami, odsúvanie jasného dištancovania sa od bludných tendencií na neurčito, a neustále čakanie na teologického Godota, s ktorým by už nemuseli pri zvolaní „Kráľ je nahý“ riskovať žiadne spoločenské faux pas. Skrátka, aby sa to všetko nejako tak vyriešilo, aby ich nikto nemohol obviniť z „pýchy“, „rozbíjania jednoty“, „neposlušnosti“ a „nenávisti“. Aby sa to všetko nejako potichu vymazalo a oni potom, keď už to bude zase na poriadku (rozumej – keď už to bude také, ako za Jána Pavla II.), o tom všetkom usporiadajú nejakú konferenciu, podiskutujú si o tom, zavolajú samozrejme aj tých čo ešte dovčera požehnávali homopáry, aby prebehol skutočný dialóg a diskusia, ktorá prinesie množstvo plodných podnetov pre cirkevný život do budúcnosti. Veď žiť sa predsa musí, no nie?

A žiť sa aj bude. Lenže nie tak, ako si to predstavujú milovníci tichých stupají a zakrádania sa popri stenách. Takto náš svet nefunguje, a už vôbec nie v boji diabla proti Cirkvi. Diabol nepotrebuje dialóg, on chce všetko.

Preto sa už ozvali hneď v deň zverejnenia nového dokumentu hlasy, že takýto dokument nestačí! Že dokonca homopáry diskriminuje, pretože ich nazýva „neregulárnymi“. A padlo aj slovo – manželstvo!

To je to, čo diabol žiada: úplnú deštrukciu Božieho poriadku skrze vzbúreného človeka.

Myslíte si, že je to nemožné? A požehnávanie homopárov bolo ešte za Jána Pavla II. a Benedikta XVI. možné? Kde sú teraz tí slovenskí biskupi, ktorí sa dušovali, že na Slovensku sa nikdy, ale nikdy požehnávať homopáry nebudú? Halóóó, ešte v lete to ohnivo deklaroval otec biskup, ktorý tak rád diskrétne komunikuje s ľuďmi na verejných miestach. Platí to stále? Budú biskupi brániť na Slovensku kňazom v požehnávaní? Pridajú sa k tým biskupom vo svete, ktorí to už urobili?

Ó la la, úprimne – prekvapilo by ma to viac než nový dokument pápeža Františka a jeho pomocníka Fernándeza. Takže, čo zostáva veriacim na Slovensku?

Napukať sa poriadne šalátom a rybami, rozbaliť darčeky, pustiť si Kandráčovcov a Franka Sinatru, zapnúť v televízore prenos polnočnej omše a zaspievať Tichú noc. No a do svojho rodinného betlehemu by si možno mohli dať nejaké nové figúrky. Môžu napríklad zobrať dcére z neporiadku pod posteľou dvoch Kenov (Barbie to sama na tých pár týždňov vydrží, veď je predsa tolerantná) a postaviť ich k jasličkám tak, aby sa držali za ruky.

No a to budú potom tie pravé, požehnané Vianoce.

PDF (formát pre tlač)