Bude mať kto miništrovať?
Kajetan Rajski
5. februára 2020
Cirkev
Pravdepodobne každý účastník nedeľných svätých omší či omší cez týždeň vo farských kostoloch si všimol, že v posledných rokoch došlo k výraznému zníženiu počtu chlapcov a mladých mužov slúžiacich pri oltári. Aké to má príčiny? Bude v najbližších desiatich rokoch ešte existovať miništrantská služba?
Kedysi chlapci považovali službu pri oltári za česť
Mnohí muži, ktorí majú za sebou miništrantskú „stáž“ si na tieto časy s láskou a nostalgiou spomínajú. Kontakt so staršími chlapcami a kňazmi, pocta spočívajúca v možnosti podávať kňazovi ampulky či zvoniť na zvončeku, pocit istého elitárstva vďaka poznaniu vecí, ktoré ostatným kamarátom neminištrantom boli neznáme. A mimochodom – čo človek ocení až po mnohých rokoch – škola disciplíny, sebakontroly a vystupovanie pred verejnosťou. Pretože kto z miništrantov sa nikdy aspoň v duchu nesťažoval, že musí vstať o piatej alebo šiestej, aby sa dostal na rannú svätú omšu, keď má „službu“?
A predsa sme vstávali a s ospalými očami šli do chrámu, kde sme však neslúžili kňazovi, ale samotnému Bohu. Alebo či to nebola vo veku osem či deväť rokov dobrá škola pre pamäť pri osvojovaní si názvov a významov mnohých ťažkých liturgických pojmov, ako je choralista, prefácia, mitra alebo kruciferarius? A nakoniec, ďalšia fáza miništrantskej služby, čiže čítanie Božieho slova – učenie sa odvahe, dikcie a konečne absorbovanie biblického textu a poznávanie dejín spásy. To všetko sa robilo nezištne, iba keď z času na čas boli odmenení farníkmi počas takzvanej „koledy“, čiže dušpastierskej návštevy.
Najdôležitejšou vecou bola duchovná formácia – účasť na svätých omšiach, prijímanie Pánovho Tela, adorovanie Najsvätejšej sviatosti, účasť na pobožnostiach Krížovej cesty, na „májových“, „júnových“ či ružencových pobožnostiach. Zbožnosť nechápať len ako nedeľnú povinnosť, ale ako súčasť bežného každodenného života. V závislosti od farnosti a angažovanosti kňazov to dopĺňali formačné stretnutia, počas ktorých bolo možné lepšie poznať pravdy našej viery.
Samozrejme, že realita vo farnostiach bola a je všade iná. Možno niekto povie, že trochu idealizujem miništrantskú službu a že v skutočnosti to nebolo také optimistické. Určite to bolo všade trochu iné. Faktom však je, že miništrantov pri oltári pri sviatočných bohoslužbách bolo mimoriadne veľa, určite viac ako dnes. Štrnásť rokov (2003 – 2017) som miništroval v jednej z krakovských farností a sledoval som, ako – napriek úsiliu dušpastierov – počet miništrantov i lektorov systematicky klesal. Na začiatku nás všetkých bolo okolo stodvadsať. Na konci – asi štyridsať. Podobné skúsenosti majú aj kňazi pôsobiaci v rôznych diecézach v Poľsku, ba v jednej z farností v južnom Poľsku sa nenašiel ani jeden miništrant, ktorý by bol ochotný sprevádzať kňaza počas „koledy“.
Táto situácia má určite viacero príčin. Nemožno brať na ľahkú váhu názor tých, ktorí upozorňujú na stále sa prehlbujúci demografický pokles. V roku 1991 sa v Poľsku narodilo necelých 550-tisíc detí, kým v roku 2011 (čoskoro chlapci z tohto ročníka sa budú môcť zapojiť do liturgickej služby) iba 388-tisíc. Mýlil by sa však, kto by si myslel, že demografia je jedinou príčinou tohto stavu.
Strach, smartfón i dievčatá
Pri viacerých príležitostiach, keď som mal možnosť hovoriť s mužmi, ktorí mali synov vo veku osem – deväť rokov, som počul, že títo otcovia sa boja posielať svojich synov miništrovať. Zavážili v tom odhalené pedofilné škandály, keď sa prípady homosexuálneho zneužívania chlapcov kňazmi nestretli s adekvátnou reakciou ich predstavených, ktorí, bohužiaľ, nie vždy mali ochotu túto pliagu vypaľovať ohňom a mečom. A hoci pripustíme, že ide o marginálne prípady, aj tak treba obavy rodičov v tejto veci prijímať s pochopením a rešpektom.
Osobitným a pravdepodobne najvýznamnejším faktorom poklesu počtu miništrantov pri oltári sú však civilizačné zmeny za posledných asi dvadsať rokov, predovšetkým zrýchľujúca sa sekularizácia spoločnosti. Čoraz menej detí má kontakt so živou vierou a dokonca s kresťanskou tradíciou. Vina je na strane rodičov i starých rodičov, pre ktorých veci viery neboli vždy na prvom mieste. Ba čo viac, v dnešnej dobe nad miništrantskou službou – hoci zatraktívnenou spoločnými výletmi, futbalom či opekačkami – vyhráva smartphone a počítač. Zanikajú priateľské a kamarátske putá; dvory – kedysi plné detí – dnes zívajú prázdnotou.
Do poľských kostolov sú taktiež systematicky zavádzané aj západné „novinky“, ako sú miništrantky alebo mimoriadni rozdávatelia svätého prijímania. Dievčatá pri oltári – aj keď sú v Poľsku ešte stále exotikou –, sú stále častejším javom. U chlapcov vo veku od 8 do 9 rokov je celkom prirodzené, že sa chcú držať „mužskej“ partie, lebo až o niekoľko rokov neskôr začnú prežívať očarenie dievčatami. A čo viac – dievčatá sú spravidla omnoho dôkladnejšie, zdvorilejšie a spokojnejšie pri oltári ako chlapci. To má často za následok znechutenie a odchod z miništrantskej služby.
Dnes dievčatá prejavujú omnoho väčšie nadšenie pre liturgickú službu.
Čoraz častejšia je aj – vo väčšine prípadov bez opodstatnenej objektívnej príčiny, služba mimoriadnych rozdávateľov svätého prijímania – neraz vnútených zhora. Preto je v sakristiách plno dospelých a dokonca aj starších mužov. V niektorých farnostiach dokonca začínajú počtom prevyšovať chlapcov a mládencov. Ani toto nemá pozitívny vplyv na zapojenie miništrantov.
Na druhej strane, príkladom neslabnúceho zapájania mladých ľudí je mimoriadna forma rímskeho obradu. Hoci v Poľsku zostáva len okrajovým fenoménom, stále viac mladých rodín prichádza na „starú“ svätú omšu, v dôsledku čoho pribúda detí, ktoré sa môžu zúčastniť na tejto forme obradu. Tým sa rodia nové miništrantské povolania.
Škola viery v čase krízy
Niekto môže povedať, že počet miništrantov pri oltári predsa len nie je podstatný. Nezabúdajme však, že služba pri oltári je opravdivou školou viery. Dokonca aj keď niekto po rokoch strávených v liturgickej službe opustí Boha, predsa len vie, ku Komu a do čoho sa má vrátiť. Ba čo viac, nemožno zabudnúť na roky strávené v milosti a posilnené službou pri oltári, ktoré azda – len Boh to vie –, rozhodnú o jeho večnom osude. Okrem toho liturgická služba je tiež jednou z prvých škôl pre budúcich kňazov. Aj keď miništrovanie nie je podmienkou pre vstup do seminára, vo väčšine prípadov je prirodzeným spôsobom rozvoja povolania. Pokles počtu miništrantov taktiež znamená pokles počtu kňazov.
Čoskoro sa takýto obrázok môže stať iba spomienkou.
Bude teda v najbližších rokoch niekto slúžiť pri oltári? Koľko bude mať nasledovníkov anonymný chlapec v evanjeliu podľa svätého Jána, ktorý podal Spasiteľovi chlieb a ryby pred ich zázračným rozmnožením? Koľko bude nasledovníkov svätého Tarzícia, Stanislava Kostku, Alojza Gonzagu alebo Dominika Savia? K modlitbám za sväté kňazské povolania by sme mali pridať aj modlitbu za rodičov a ich synov, aby sa rozhodli prijať službu pri oltári prinášajúcej chválu nie kňazovi, ale Kristovi.
