Bankári, novodobé kniežatá, ktoré nám vládnu
Jacek Bartyzel
27. januára 2020
Politika
I. časť: http://christianitas.sk/kniezata-ktore-nam-vladli/
Intelektuál i buržuj
Úplne odlišný obraz predstavuje moderný intelektuál a s ním ešte v 18. storočí spojený meštiak. V prvom rade obaja sú a cítia sa vykorenení z existujúcej spoločnosti a necítia najmenšie sympatie s panujúcim poriadkom. Práve naopak: spája ich pocit – podľa ich názoru – nespravodlivosti a krivdy, ktorou je nedostatočná účasť na moci a spoločenskej prestíži z dôvodu brilantnosti myšlienok a paradoxov prednášaných intelektuálmi, (ktorí sú vo všetkých salónoch nadmieru oslavovaní), a finančného génia, vynaliezavosti a investičnej dynamiky buržujov. Ani jedni ani druhí nevidia v existujúcich verejných autoritách – pápežoch a kráľoch – ochrancov spoločnosti, Pavlov to katechon („toho, kto zadržiava“ príchod Antikrista); naopak, vidia v nich nenávidené stĺpy a symboly tmárstva, ktoré dusia „slobodné myslenie“ a „podnikavosť“.
Reprezentatívny je pre nich názor Diderota, podľa ktorého „nebude dobre na svete, kým posledný kráľ neodvisne na črevách posledného kňaza“. Pohŕdajú dedinou i vidiekom ako oporou konzervativizmu. „Prirodzeným prostredím“ je pre nich veľké mesto z dvoch dôvodov: tu je najjednoduchšie skryť svoju nezakorenenosť v konkrétnom stave, a tiež najjednoduchšie nájsť kupcov tovaru, ktorý profesne vyrábajú nielen výrobcovia sviečok a kalií, ale aj výrobcovia a obchodníci s novým a predajným tovarom na trhu služieb: ideológie „vysvetľujúcej“ svet pomocou niekoľkých „pojmov ako cepy“ a „tautologických reťazcov“ (Z. Herbert).
Spôsob myslenia uchádzačov, ktorí by sa chceli stať novou elitou najlepšie vystihli dvaja najtypickejší a najvplyvnejší intelektuáli modernosti: Rousseau a Marx. Rousseau vyhlasuje, že každá vláda je nezákonná, pretože ani jedna nevie zdôvodniť svoju legitimitu „univerzálnou vôľou“ ľudu (existujúcou iba v mysli obyvateľa Ženevy). Marx zasa vyhlasuje, že filozofi doteraz svet iba vykladali, ide však o to, zmeniť ho (XI. téza o Feuerbachovi). Obaja tým položili rozbušku pod celý vtedajší svet, pod celú kultúru a civilizáciu.
Vlády bankárov
Revolúcia nakoniec priniesla víťazstvo prevratných síl. Svet Starého poriadku, kresťanská civilizácia bola všade zničená, démoni sa zahniezdili na opustených oltároch a staré elity boli buď zavraždené, alebo samé od seba „zburžoázneli“. To však neznamená, že všetko šlo podľa predstáv „aristokracie mysle“, osvietených les philosphes. Jediná trieda, ktorá vyšla víťazne z konfrontácie so spoločnosťou stavov, bola buržoázia. Devätnáste storočie bolo jej nesporným triumfom, triumfom (v podstate liberálneho) kráľovstva plutokracie: „Vlády sa ujali bankári,“ konštatuje porazený tradicionalista de Bonald.
Intelektuáli však prežívajú sklamanie: ukázalo sa, že zvrhnutie starých nositeľov autority a prestíže, predovšetkým zrušenie privilégia pôvodu, či „privatizácie“ náboženstva a duchovenstva, neviedlo k nadšenému oslavovaniu „talentu a geniality“, pretože v kráľovstve plutokracie sa novými bohmi stali produkcia a peniaze, počet nových nevoľníkov v továrňach a súčet núl na bankovom účte. Aliancia alebo dokonca symbióza les bourgeoises a les philosophes, ktorá spoločne útočí na „Bastilu povier”, sa teda rozpadá. Stačí porovnať obraz buržoázie v literatúre 18. storočia, u Defoea, Diderota alebo „raného“ Schillera (z obdobia literárneho hnutia „Sturm und Drang“), v ktorej meštiacky „otec rodiny“ oplýva čnosťou, vyníma sa oproti ničomnému dvoru a skorumpovanej šľachte – s nespočetnými figúrami bizarne odporných úžerníkov v Balzacovej Ľudskej komédii či s pochmúrnou škaredosťou mesta v Parížskom spleene Charlesa Baudelairea.
Máloktorý intelektuál 19. storočia, znechutený kráľovstvom plutokratického Baala, však prešiel na kontrarevolučné pozície a vybral si takú formu opozície, ako spomínaný Baudelaire alebo Balzac, ktorý vyhlásil: „Píšem pri svetle dvoch večných právd: Náboženstva a monarchie.“ Toto storočie neprežije ani táto forma odporu voči plebejizácii, akou bol romantický a post-romantický dandyizmus. Svoj odpor voči vypasenému nevzdelancovi a horúčkovitému demagógovi socialistovi dandymu vyjadruje s kultivovanosťou umeleckého vkusu, ako aj s uhladenosťou vybavenia a šiat: „býva u osôb“ a „kravatu má krásne zaviazanú“ (C. Norwid).
Niekedy dokonca aj dandy konvertuje a stáva sa „prorokom minulosti“ a ultramontánom, ako je Jules Barbey d’Aurevilly, o ktorom Carl Schmitt správne napísal, že pre neho „katolícka Cirkev bola (nielen, ale aj) vysokým balkónom, z ktorého mohol pľuť na hlavy moderného plebsu.“ Na svoje „vybavenie“ však potrebujete veľa peňazí, ktoré má iba nevzdelanec, takže v dvadsiatom storočí je dandy drvený komerciou, z ktorej vychádza jeho plochá a úbohá karikatúra – playboy.
Pritom meštiak – aby sme sa ešte raz odvolali na Gómeza Dávileho –, sa koncom 19. storočia „takmer scivilizoval“. Výsledkom tohto šťastného, ale dlho netrvajúceho procesu a kultúrnej aliancie časti mešťanstva s monarchiou a aristokraciou bola krásna jeseň Západu, „Ríša na konci umierania“ (P. Verlaine), táto la belle epoque z prelomu storočí, ktorá prekvitala od Viedne a Bukurešti po São Paulo a Buenos Aires. Tento svet bol však doslova rozbitý na črepy a udusený zúrivými plebejskými nacionalizmami a ešte horšou pliagou boľševizmu počas „veľkej vojny bielych ľudí“ a novej revolúcie. Po tomto období nastala éra „zrady úradníkov“, najväčšieho úpadku intelektuálov, ktorí sami padli medzi propagandistov a policajtov myšlienok totalitných systémov.
Kataklizma 60. rokov
Na rozvalinách – nielen materiálnych, s ktorými sa vysporiadal nečakane rýchlo, ale aj duchovných – ktorými sa stal Západ po roku 1945 („Európa: hniloba, ktorá vonia dobre, parfumovaná mŕtvola“ – E. M. Cioran), v šesťdesiatych rokoch minulého storočia došlo k dvom katastrofám, ktoré boli ďalším genealogickým zdrojom súčasných „elít“. V dôsledku prvej z nich semináre, a následne farnosti, diecézy a katedry teologických fakúlt zaplnili fakticky neopohanské alebo sentimentálne božstvá vyznávajúce humanitárne a ekumenické „náboženstvá ľudskosti“, ktoré už nie sú povinné poznať latinčinu a ešte menej gréčtinu, a ich „teológiu“, a celý obraz sveta formovali nie v škole Otcov a učiteľov cirkvi, ale módnych „autorít“, čiže šarlatánov ideológií vzájomne sa predbiehajúc vo výstrednostiach.
Zároveň padla posledná bašta západnej civilizácie, univerzita, čoho iba špičkou ľadovca bola ľavicová vzbura na univerzitách v roku 1968. Zo sociologického hľadiska to bola spleť rôznych ideologických infekcií, ktorých úmysly boli skutočne „čisté“ ako tabula rasa, a demografického baby-boomu po vojne. „Vlasatá banda“ nových barbarov, ktorí v 60. rokoch 20. storočia vtrhli na univerzity, bola vlastne generáciou, ktorá bola plodom inštinktu sebazáchovy ich rodičov po vojnovej hekatombe. Bohužiaľ, takáto masifikácia a plebejizácia sa ukázala byť smrtiacou ranou pre vedu a kultúru.
Malo to dva fatálne následky: systematické znižovanie úrovne vzdelania (vzdelania humanistického, pretože exaktné vedy príliš nepodliehajú takýmto zmenám) a závislosť univerzity od veľkého biznisu, ktorý jediný je schopný vyriešiť problém nadprodukcie „intelektuálneho proletariátu“ na trhu práce. Zdemokratizovaná univerzita v šesťdesiatych rokoch minulého storočia – to je práve tá priepasť, z ktorej lona vyšli a vypracovali sa na vrcholy postavičky ako Clinton, Obama, Zapatero, Fischer alebo Merkelová, ktorí by ešte pred sto rokmi mali problémy urobiť kariéru poslíčka v hoteli či vedúceho staničného bufetu.
Nie je možné prejsť bez povšimnutia „háklivý“ problém, ktorý je však evidentne potvrdený faktmi -, že vedúcou elitou tejto generácie sa stali „nomádi od prírody“, fyzickí i duševní tuláci, ktorí opustili getá strednej a východnej Európy, osoby bez akéhokoľvek zakorenenia. Z nich sa dokonca zrodila vodcovská elita tejto generácie; kozmopolitní a libertariánski puristi, ktorých symbolickou postavou je srdečný priateľ Adama Michnika – vodca revolty na Sorbone, „Červený Danny“ Cohn-Bendit. Evidentná prefíkanosť a silná „vôľa po moci“ tohto prostredia mu umožnili v nadchádzajúcich desaťročiach uskutočniť triumfálny „pochod inštitúciami“, a to inštitúciami mediálnymi, kultúrnymi, vzdelávacími, vedeckými a – po získaní metapolitickej moci – dosiahnuť politickú a ekonomickú moc; vykonať prechod – ako by povedal Plinio Correâ de Oliveira – od „revolúcie v trendoch“ a „revolúcie v ideách“ k „faktickej revolúcii“.
Vyvrcholením týchto ašpirácií je unanimitas – mentálna a ideologicko-politická jednomyseľnosť, aká neexistovala od stredoveku a na ktorú dozerajú sťa jedna „rodina“ majitelia a redaktori „New York Times“, „The Guardian“, „Le Monde“, Nouvel Observateur, La Repubblica, El País, Die Zeit, Gazeta Wyborcza, Sme, všetky vplyvné televízne a rozhlasové stanice a webové stránky, spacifikované duchovenstvo, vedci, spisovatelia a učitelia. To sú tí, ktorí dnes rozhodujú o tom, čo sa smie a čo nie, čo sa toleruje a čo je morálne a politicky nekorektné.
