Ako zostať tradičným katolíkom v dobrej nálade a bez zbytočného zúfalstva? Rýchlokurz pre začiatočníkov

Branislav Michalka
28. decembra 2023   Cirkev   Komentár

Zmocňuje sa vás opäť zúfalstvo z toho, čo sa deje v Cirkvi? Hľadíte v nemom úžase na ľahostajnosť prežúvavcov, s ktorými ani o milimeter nehlo požehnávanie homopárov, pričom vy ste sa domnievali, že to bude bomba otvárajúca zrenice dokorán a strhávajúca ružové (či skôr dúhové) okuliare z očí? Potíte sa do úmoru v nekonečných diskusiách s príbuznými a známymi, z ktorých tí bystrejší aspoň uhýbajú pohľadom a tí menej nadanejší zle maskujú zívanie a vymieňajú si medzi sebou významné pohľady, stanovujúce vašu diagnózu? Máte pocit, že pokiaľ nie vy – tu a teraz, tak už nikto a nikdy?

Dajte si pauzu a zvoľnite tempo. Natiahnite sa trochu pod príjemným slnkom Božej vôle, ktorej paralelnou stránkou je aj Božie dopustenie a oddýchnite si. Nie ste tu predsa na to, aby ste donekonečna niekoho zachraňovali, najmä pokiaľ o to tvrdošijne nestojí a dáva vám neustále najavo, že ho obťažujete. Skrátka, jedného dňa príde čas, aby človek nad blížnymi, ako hovorí apoštol „striasol prach zo svojej obuvi“ a myslel trochu na seba. Jeho prvoradou a hlavnou povinnosťou je spása vlastnej duše, všetko ostatné je až druhoradé.

Aj tragédiám vesmírnych rozmerov nechýbajú určité komické prvky, pri ktorých sa dá uchovať veselá myseľ a byť tradičným katolíkom neznamená utápať sa donekonečna v zúfalstve nad niečím, čo aj tak presahuje možnosti, schopnosti a veľkosť jednotlivca. Prenechajte neustále bádanie o blížiacom, či neblížiacom sa konci sveta iným. Vrtákov, ktorí sa v tom neustále prehrabávajú je toľko, že určite zastanú túto prácu aj za vás. Majú navyše sľúbené od Toho, ktorý „príde ako zlodej“, že budú v tej chvíli (ak sa jej dožijú na tomto Svete) rovnako prekvapení ako vy. V čom teda na tom budú lepšie ako vy, navyše ak pri tom neustálom prehrievaní mozgových závitov apokalyptickým palivom trošku pozabudnú na vlastnú dušu?

Takže aj tu opäť platí – najlepšie sa dá pripraviť na koniec Sveta tak, že sa staráte predovšetkým o spásu svojej duše a zvyšok prenecháte Bohu. On to už nejako zariadi aj bez vás, keď sa mu bez vás darilo aj to ostatné.

No a keď už ste sa zbavili záchranárskeho kŕča, strčili si ruky do vreciek a pískajúc si melódiu obľúbenej piesne sa porozhliadli okolo seba na to rozdychtené pokrokové hemženie fauny všetkých druhov, zistíte, že to, čo vám predtým trvalo celé hodiny (diskusie s pripečenými spolubratmi) máte odrazu vybavené za niekoľko minút a zostane vám hromada času na iné, dôležitejšie veci, napríklad na modlitbu, čítanie Cirkevných Otcov, na vyťahanie svojich detí za uši, či na chichotanie sa s manželkou. To, že ste pochopili svoju nemohúcnosť v prípade všeobecnej záchrany, vám dalo krídla. Ako vedel už Johann Nepomuk Nestroy: „Die schönste Nation, ist die Resignation“.

Koľko ste predtým trávili času vysvetľovaním toho, prečo je tradičná „omša všetkých vekov“ lepšia ako „novus ordo“? Hovoríme tu samozrejme o vysvetľovaní tým, ktorí o to nestoja. No a výsledok? Nič, ani ťuk.

Darmo im budete donekonečna vykladať o obetnom charaktere svätej omše, o tom, že to nie je „stretko“ a cirkusové predstavenie s akrobatickými vložkami rehoľníčok mávajúcich zástavami. Zbytočne im budete silou mocou otvárať oči, pravda je krutá – im to práve takto vyhovuje. Každá bunka, každá žilka ich tela kvičí do sveta: tu je nám dobre, tu je nám veselo, tu nás oblievajú rovnako blažené pocity, ako pri mikulášskom večierku v pastoračnom stredisku, kde si pre nás pán farár nacvičil s deťmi rapovú pesničku.

Zabudnite na zložité argumenty, aj na to, že láska k blížnemu spočíva v neustálom presviedčaní jeho zatvrdnutosti. Úplne stačí, ak sa za neho doma v kúte pomodlíte. No a diskusia môže potom prebiehať úplne inak. Bez zbytočného podliezania a strachovania sa o niečo, čo je mimo vašich možností.

Ohľadom tradičnej omše ho potom vybavíte jednoduchým uzemnením, ktoré jeden z mojich priateľov použil už pri diskusii z Jehovistami. Keď sa ho neustále snažili presvedčiť o úžasných pravdách svojej sekty a napriek tomu nejavil známky toho, žeby sa chystal opustiť rady katolíckej Cirkvi, prišiel jeden z vyčerpaných obyvateľov Siene kráľovstva so zúfalou otázkou, prečo onen priateľ, napriek toľkým žiarivým a presvedčujúcim argumentom zo Strážnej veže zostáva radšej v Cirkvi? Odpoveď bola jednoduchá: „No to je predsa jasné, nie? Prečo by som jazdil Trabantom, keď môžem jazdiť na Mercedese?“ Neviete si predstaviť, ako práve tento argument rozhneval snaživých kolportérov presných dátumov konca sveta.

No a s týmto argumentom si vystačíte aj pri tradičnej omši, pokiaľ sa už budete musieť otravovať s pokrokovými katolíkmi. Vskutku, odhliadnuc od všetkých teologických argumentov, ktoré však moderných synodálnych katolíkov vôbec nezaujímajú, resp. oni ani vôbec nechápu o čom to hovoríte (jediné, čo sú schopní pochopiť, je mantra o vašej „neposlušnosti“), tak vlastne „prečo by ste mali jazdiť na Trabante, keď môžete jazdiť na Mercedese?“

No a keď sa vás budú pýtať, ako viete, že novus ordo je Trabant a tradičná omša je Mercedes, tak si môžete pomôcť príhodou, ktorú mi porozprávala v dávnych dobách slovenského politického praveku minulého storočia jedna bývalá zamestnankyňa Sorosovej nadácie. Tá sa zúčastnila v 90. rokoch na povinnom školení pokrokových kádrov v Budapešti (vtedy ešte bola Pešť v očiach slovenských slniečkárov Mekkou pokroku); a keď už školenie, tak samozrejme aj patričné pohostenie. Stoly sa prehýbali (možno aj z daní maďarských gazdov) jedlom. No a keďže išlo o banket tej najpokrokovejšej a najtolerantnejšej nadácie, tak samozrejme nesmel chýbať ani stôl, na ktorom bolo napísané – kosher food.

Malo to však jednu chybičku krásy, ktorá sa vždy vlúdi aj do tých najlepších úmyslov, najmä, keď sa chce nejaký „hujer“ obzvlášť intenzívne snažiť. Na vedľajších stoloch bolo totiž napísané – normal food. Slečna zo Slovenska sa ládovala pri stole s nápisom normal food, keď tu k nej zrazu pristúpil neznámy rabín a dával najavo rozhorčenie: „Ako to, že normal food? A prečo by nemalo byť aj kosher food, normal food?“ a ukazoval pohoršene na stoly so šunkami a klobásami.

Súdružka zo Slovenska, momentálne dobre naložená údeninami a vínom, utierajúc si pôvabné pery vreckovkou, sa k nemu otočila a ukazujúc prstom na šunky a klobásy sa opýtala: „Jedli ste to už niekedy?“ Odpoveďou bolo zdesené: „Ja? Nikdy!“ Nasledovala rovnako lapidárna odpoveď: „Tak to ochutnajte a potom pochopíte.“ A odkráčala v celej svojej majestátnosti dvadsaťpäťročnej krásavice k westernovským horizontom so záverečným titulkom The End, zanechajúc jeho antidiskriminačné veličenstvo trpkým úvahám.

A aj vy tak môžete odkráčať. Bez traumy a zúfalstva zo zbytočného a nechceného misionárčenia. Nasadnete na svoj Mercedes a gráciou Ľudovíta XIV., ktorá sa u neho vždy umocnila po konzumácii polovice kanca so sudom vína a zamávate všetkým Trabantom. Pokiaľ vás budú obťažovať a dožadovať sa vysvetlenia, prečo by mala byť novus ordo omša Trabantom, tak sa ich len spýtajte, či tú tradičnú už niekedy „ochutnali“ a zvesela dupnite na plyn.

Pokiaľ by vás ešte stále prenasledovali fantómové bolesti otázok typu: Čo si o mne pomyslia moji priatelia? Ako budem vyzerať v serióznej spoločnosti? Neurazím tým niekoho? Nespôsobím tým niekomu prílišný šok a bolesť?, tak by som si dovolil pripomenúť konštatovanie jedného francúzskeho spisovateľa z 19. storočia, ktorý uviedol:

„Pohádal som sa so všetkými a spávam podozrivo dobre.“

Takže, prajem dobrú noc a ešte lepšie ráno.

PDF (formát pre tlač)