Zostane technika sluhom alebo sa stane našim pánom, a kam nás to vlastne vedú ľudia ako Elon Musk?
Branislav Michalka
16. augusta 2020
História
Útok umelej inteligencie?
Technický vzostup prométheovského človeka počas posledných desaťročí je skutočne ohromujúci. Najmä v oblasti elektroniky sa s každým rokom rozvoj informačných technológií posúva dopredu takou rýchlosťou, že len určitý okruh „zasvätených“ tuší alebo vie, čo všetko nás očakáva v nasledujúcich desaťročiach.
Pred nedávnom sa jeden z týchto „zasvätencov“ Elon Musk, preslávený propagáciou robotiky a ešte tesnejšej symbiózy sveta umelej inteligencie a sveta ľudských duší, rozhodol podeliť s nami o informáciu, že ak ľudstvo neprijme určité opatrenia, tak sa umelé inteligencie stanú efektívnejšími a dokonalejšími ako je inteligencia ľudská a ovládnu nás. Od človeka, ľudskej duše, ktorý sa zaoberá neustálou propagáciou umelej inteligencie je to zaiste zaujímavá správa.
Musk tvrdí, že on sám niečo také predpokladal a dokonca s tým počítal aj po stránke technickej, čiže mal pripravené riešenia ako tomuto stavu zabrániť avšak jeho samotného prekvapila rýchlosť „pokroku“. Pôvodne počítal s tým, že tento problém bude treba vyriešiť približne o dvadsať rokov, lenže rozvoj umelej inteligencie napreduje takým tempom, že ním očakávaný stav nastane približne už o desať rokov. Počas nich hrozí, že sa umelé inteligencie skoordinujú, nadobudnú schopnosti spolupracovať a samé sa riadiť v neprospech ľudstva.
Čo s tým? Musk má samozrejme riešenie, ktoré ale pripomína známe vyháňanie čerta diablom. Navrhuje, aby sa človek ešte viac a intenzívnejšie zmocnil umelej inteligencie a predbehol ju. Ako? Tak, že sa s ňou spojí, respektíve, že si nechá implantovať do svojho tela a mozgu rôzne partikulárne formy umelej inteligencie, ktoré bude sám ovládať svojim dominantným mozgom. Tým človek, podľa Muska, zoberie umelej inteligencii vietor z plachiet a zabráni jej samovoľnej expanzii.
V prvom rade sa samozrejme musíme pýtať, či je skutočne takéto nebezpečenstvo reálne. Z hľadiska kresťanskej viery je totálne ovládnutie človeka umelou inteligenciou málo pravdepodobné. Odporovalo by to Božiemu plánu s človekom, Jeho prisľúbeniam a celkovej ekonómii spásy.
Mnoho indícii tiež naznačuje, že tento poplach by to mohol byť len určitý reklamný ťah, ktorým sa snaží Musk vystrašiť ľudí a donútiť ich tak k väčšej spolupráci s umelou inteligenciou, ktorá je nielen jeho láskou ale aj biznisom. Avšak skutočnosť môže byť aj horšia a možno do istej miery skutočne hrozí ľudstvu zotročenie nie umelou inteligenciou samotnou ale s jej pomocou, na čo tiež upozorňovali sc-fi autori v záplave literárnych diel vyššej či nižšej úrovne. V tom prípade ale prichádza do úvahy ďalšia otázka: je Musk bojovníkom s umelou inteligenciou alebo jej „agentom“? Nie je jeho strašenie blízkym vývojom len fintou ako zabezpečiť určité procesy prepojenia sveta elektroniky, manipulácie, globálneho ovládania a kontroly s tak intímnou sférou človeka ako je jeho vedomie?
Ak by to bolo tak, potom by táto desivá vízia človeka – diaľkovo ovládaného a kontrolovaného polo-robota, privádzala späť do hry zásadnú otázku o tom, čo to vlastne technika je a ako sa k nej postaviť. Je v tomto kontexte predstava zastavenia alebo dokonca eliminácie sofistikovanej techniky, najmä v jej elektronickej a informačnej podobe v rozpore so zdravím rozumom a vierou?
Malá chyba na počiatku, veľkou je na konci
Bezbrehé nadšenie človeka, ktoré sprevádzalo od 18. storočia nástup priemyselnej revolúcie a rozvoj techniky v Európe, neustále nachádzalo nové a nové podnety v technickom pokroku. S každou novou generáciou prichádzala nová vlna radosti z objavovania ďalších možností ľudstva a údiv nad tým kam až môže zájsť ľudské odkrývanie a využívanie princípov Bohom stvoreného sveta. Celý ten úžasný svet mašiniek, pary, mechaniky a elektroniky postupne zapĺňal život na planéte a stával sa jeho neoddeliteľnou súčasťou.
Od druhej polovice 19. storočia sa však v reflexii človeka nad ľudskou technickou expanziou začali ozývať hlasy znepokojenia a pochybnosti. Niektorí filozofi a spisovatelia začali odkrývať negatívny dopad techniky na ľudskú spoločnosť, prekrytý dovtedy rúškom viery v nekonečný pokrok. S pribúdajúcim časom sa tieto negatíva stávali zrejmými aj pre širšie spoločenské kruhy a začali byť častým predmetom úvah nielen úzkeho okruhu mysliteľov ale aj verejných činiteľov.
Ako prvá samozrejme udrela do očí vizuálna stránka technického pokroku, ktorá so sebou prinášala estetickú ohavnosť. Malebnosť mestských a prírodných scenérii bola nahradená desivou obludnosťou továrenských komínov, vulgárnou účelovosťou architektúry, špinou priemyselnej produkcie, hlukom, smradom a odpadom. Menej viditeľnou stránkou bola postupne narastajúca závislosť spoločnosti od technických vymožeností. To, čo malo človeka podľa apologétov pokroku oslobodiť a pozdvihnúť ho, vďaka dostatku voľného času, na vyššiu duchovnú úroveň, ho začalo stále viac a viac zamestnávať. Na to, aby si mohol človek sadnúť pod strom a hľadieť do neba, bolo odrazu treba najprv obslúžiť stroje, postarať sa pre ne o dostatok energie, inovovať spoločnosť tak, aby bola s technikou zlučiteľná, postarať sa o odpad z techniky a nakoniec si zobrať niekoľko dní dovolenky.
Navyše, v rozhovoroch a premýšľaní ľudí začali témy obstarávania, ošetrovania, vylepšovania a najmä nápravy dopadov technického pokroku na spoločnosť zaberať podstatnú časť. Vtedy po prvý krát vyvstala niektorým ľuďom na mysli otázka čo to vlastne tá technika je? Je to náš sluha alebo pán? Pomáha alebo zotročuje? Priniesla skutočne duchovné pozdvihnutie ľudstva alebo len rozvinula jeho schopnosť zabávať sa, zabúdať na Boha a pozdvihla na vyššiu úroveň jeho pýchu?
Problémom totiž nie je len možné ovládnutie človeka umelou inteligenciou, ktoré vidí Musk, ale fakt že technický pokrok skutočne podporil úpadok viery, aj keď nebol jeho príčinou a umožnil také formy zahltenia duchovného priestoru zábavou odvádzajúcou od Boha, že aj bez nejakej fiktívnej hrozby umelej inteligencie sa musíme pýtať: nestálo by za to obmedziť to, zastaviť, vrátiť späť či dokonca úplne zničiť?
Človek totiž vo svojom nadšení nebezpečenstvo zneužitia techniky predsa len podcenil. Táto chyba, ktorá sa zdala v začiatkoch ľahko zvládnuteľná, keď na to príde, sa teraz stala Damoklovým mečom, ktorý nám visí nad hlavami. Ako hovorí sv. Tomáš Akvinský: malá chyba na počiatku, veľkou je na konci.
Cirkev a technika
Cirkev zaujala k technickému pokroku vyvážené a rozumné stanovisko. Správne označila techniku za nástroj, možno sofistikovaný, ale stále nástroj ovládaný človekom a teda v podstate nie odlišný od iných ľudských nástrojov v minulosti ako napr. kladivo alebo vodný mlyn. Ich využitie alebo zneužitie podriadila ľudskej vôli a morálke. Stroj nemá dušu a teda sa nemôže sám rozhodovať. Je predĺženou rukou ľudskej duše, obdarenej slobodnou vôľou a zodpovednosťou pred Bohom.
Na druhej strane vieme, že v možnostiach, ktorými oplýva ľudská duša je aj možnosť zbláznenia sa, či inak – straty rozumu. Ak k tomu pridáme ďalšiu schopnosť ľudskej duše – modloslužobníctvo, ktoré sa v dejinách ľudstva vyskytovalo viac ako často, môže v súvislosti s technikou nastať stav, ktorý by sme mohli nazvať určitou otrockou závislosťou. Táto otrocká závislosť, nemusí byť spôsobená „oduševnenými“ strojmi, schopnými myslieť úplne samostatne, stačí ako sa počet tých, ktorí nesú morálnu zodpovednosť a reprezentujú voči strojom „slobodnú ľudskú vôľu“, zredukuje na taký malý počet „zasvätených“, že zvyšok ľudstva voči technike svoju vôľu a zodpovednosť uplatňovať nebude. Umelá inteligencia síce nebude úplne bez ľudských vládcov, ale tí budú natoľko odťažití, skrytí a nedostupní, že ilúzia zotročenia ľudstva umelou inteligenciou bude dokonalá.
Ak sa k tomu pridá ľudská hlúposť, zvrátenosť a pýcha, tak sa desivé vízie anti-utopistov naplnia a rôzni technokrati, sociálni inžinieri a globalisti ako Elon Musk, Bill Gates alebo George Soros budú sláviť svoj triumf.
Navyše je tu ešte jedna dôležitá skutočnosť v súvislosti s technikou ako nástrojom. Človek nie je jedinou stvorenou bytosťou vo Vesmíre schopnou používať inteligenciu. Ešte pred ním tu bol niekto obdarený inteligenciou vyššieho rádu a pýchou o akej sa človeku ani nesníva. Tam, kde sa človek pred Bohom skrýva, keď ho Boh volá po mene a kde si človek zahaľuje v hanbe svoju nahotu, tam táto stvorená bytosť volá k Bohu s drzosťou: Nebudem slúžiť!
Tou bytosťou je, načo to slovo obchádzať, diabol. Technika síce je len nástrojom, ale podozrieval by niekto diabla z toho, že nie je schopný používať nástroje? Že nemá vôľu a chuť, vidiac úbohosť človeka, využiť aj tento nástroj na to, aby sa pomstil človeku za to, že Boh vzal na seba ľudské telo a určil človeka k spáse? Ak teda hovoríme o technike ako o nástroji, nezabúdajme, že človek nie je jediný kto tento nástroj môže zneužiť. Určité dehumanizujúce, ba priam satanizujúce prvky, ktoré sa začínajú čoraz hustejšie ukazovať v súvislosti s technickým pokrokom môžu nasvedčovať tomu, že démonické sily, či už schopnosťami vlastnými alebo skrze spoluprácu s človekom, manipulujú vývoj takým smerom, aby sa naplnil ich dávny sen zotročenia človeka pod vládou satana.
Je hriechom odmietnuť techniku?
Za daných okolností, vidiac možné nebezpečenstvo, ktoré momentálne vplyvom techniky ľudstvu hrozí, je nutné si položiť otázku: do akej miery by bolo možné a či je to vôbec možné, vrátiť vývoj späť. Nie preto, aby sa naplnili vízie bláznivých ekológov, znižujúcich človeka na úroveň zvierat a rastlín a predstavujúcich inú stránku démonických snáh, ale z dôvodu evidentnosti priepasti, nad ktorou sa ocitlo ľudstvo.
Odmietnutím sofistikovanej techniky nedôjde k popretiu toho, že je len nástrojom a nebude sa jej tým pripisovať to čo nemá – slobodu a dušu, ale dôjde tým k potvrdeniu a obnoveniu ľudského poznania o dvoch podstatných skutočnostiach: o skazenosti ľudskej podstaty a o existencii diabla. Tieto dve skutočnosti robia dnes z techniky také nebezpečenstvo, ktoré je lepšie zničiť, pre krátkosť času na záchranu, než zdĺhavo premýšľať nad tým ako „nevyliať s vaničkou aj dieťa“. Bez tejto vaničky a bez tohto dieťaťa dokázalo ľudstvo žiť tisícročia, dokázalo by to aj naďalej.
Je mi jasné, že šanca realizovať obmedzenia, či dokonca návrat techniky do stavu, v akom bola napr. v roku 1900 je nereálne. Šialenstvo človeka nabralo také rozmery, že z hľadiska čisto ľudského je nemožné z tohto rozbehnutého vlaku vyskočiť. Každopádne, či už je také niečo možné alebo nie, stále platí výrok česko-nemeckého spisovateľa, vojaka a kontrarevolucionára Friedricha von Schwarzenberga, ktorý dožil svoju starobu na zámku v Marianke pri Bratislave. Ten na otázku, ktorú si sám položil ohľadom budúcej cesty človeka: „Kam sa vydať?“, odpovedá: „Určite nie vpred, pretože pred nami je priepasť.“
