Známi cirkevní teológovia sa radikalizujú: Za spiatočníkov považujú aj Pavla VI. a Jána Pavla II., František podľa nich zlyhal a Lev XIV. prešľapuje na mieste

30. septembra 2025   Cirkev   Cirkevná kríza, Komentár

Ešte ani nezapadla na portáli Christianitas.sk správa o novom, ešte pokrokovejšom redaktorovi Denzingerovej príručky doktrinálnych dokumentov, ktorý nahradil tridsať rokov slúžiaceho a už aj tak dosť pokrokového bývalého redaktora a vplyvného nemeckého teológa Petra Hünermanna:

https://christianitas.sk/prirucka-doktrinalnych-dokumentov-cirkvi-tzv-denzinger-ma-byt-opat-doplneny-v-ramci-objavovania-synodality-maju-byt-zaclenene-aj-dokumenty-kostnickeho-koncilu/

a už sa Peter Hünermann (spolu so svojím kolegom Klausom Vellguthom) prezentuje radikálnymi „reformnými“ názormi na portáli Katholisch.de:

https://katholisch.de/artikel/64682-huenermann-rueckwaertsgewandten-umgang-mit-zweitem-vatikanum-ueberwinden

Popri ňom, v priebehu krátkeho času, vyjadrili viacerí vplyvní teológovia svoje radikálne názory na to, ako by sa mala Cirkev ešte viac „zreformovať“. Je dobré sa pri nich pristaviť, aby sme pochopili, že ciele pokrokárov v Cirkvi ešte stále nie sú podľa nich naplnené. Z vyjadrení je zrejmé, že všetko, čo sa zatiaľ udialo v Cirkvi od roku 1962 považujú len za akúsi overtúru k totálnej transformácii.

Postoj Petra Hünermanna, prvého z teológov je symbolicky vyjadrený už v názve článku, ktorý prezentuje jeho pokrokové názory: Prekonanie spiatočníckeho pohľadu na II. vatikánsky koncil. Ergo, všetko čo sa doteraz vykonalo, celá tá masívna deštrukcia cirkevnej tradície, to bola podľa neho len spiatočnícka, teda konzervatívna, reakcia na koncil! Po novom by sme sa mali ku koncilu správať „zodpovedne“:

„Teológovia Peter Hünermann a Klaus Vellguth vnímajú pontifikát pápeža Františka (2013 – 2025) ako príležitosť pre nový, zodpovedný prístup k II. vatikánskemu koncilu (1962 – 1965). Podľa Hünermanna a Vellgutha nás František pozval prekonať reštaurátorské tendencie jeho predchodcov a vstúpiť do novej fázy otvorenosti voči teológii a Cirkvi, píšu títo dvaja teológovia v článku v októbrovom čísle Herder-Korrespondenz.“

Čo teda treba ešte zmeniť? Je to jednoduché – všetko:

„Vo všetkých týchto diskusiách sa Cirkev a teológia musia preorientovať – tak v otázkach rodu a sexuality, ako aj v rozmanitosti miestnych cirkví, ako aj v globálnej ekologickej zodpovednosti,“ píšu Hünermann a Vellguth.

Podľa teológov bezprostredne po II. vatikánskom koncile prispel pápež Pavol VI. (1963 – 1978) svojou „politikou pokračujúceho vylúčenia žien z kňazstva a odmietania umelých metód antikoncepcie k prehlbovaniu priepasti medzi Učiteľskou autoritou Cirkvi a veriacimi vo veľkej časti univerzálnej Cirkvi. Okrem toho sa Cirkvi nepodarilo prekonať svoje hierarchicko-centralistické štruktúry a rozvinúť synodálne štruktúry na všetkých úrovniach.“ Tento spiatočnícky prístup k II. vatikánskemu koncilu podľa teológov formoval aj pontifikáty Jána Pavla II. (1978 – 2005) a Benedikta XVI. (2005 – 2013).

Pripomeňme len, že Hünermann bol až do tohto roku redaktorom Denzingera a zasahoval do toho, čo je a čo nie je adekvátne dogmatické v najprestížnejšej príručke doktrinálnych textov, z ktorej čerpá celé spektrum kléru: od seminaristov až po úradníkov Svätej stolice.

Obaja teológovia dúfajú, že pápež Lev XIV. „ako kánonický právnik vyvinie potrebnú kreatívnu agendu pre Františkov odkaz“. Budúcnosť Cirkvi bude podľa nich o tom, ako sa Cirkev bude rozvíjať v otázkach rodovej spravodlivosti, ako Cirkev prekoná hierarchický centralizmus v prospech synodálnych štruktúr a ako sa postaví k rozhodujúcim otázkam, ktorým čelí budúcnosť ľudstva. Ide najmä o klimatickú krízu a dramatickú stratu biodiverzity.

U Hünermanna však nejde o nejaký „comming-out“. Ani v minulosti sa svojimi názormi netajil. A to pritom vyučoval dogmatiku v prestížnom Tübingene, kde učil svojho času aj Joseph Ratzinger. A aj pred viac ako rokom na Katholisch. de Hünermann otvorene vyzýval na svätenie žien, avšak nielen na diakonky, ale priamo na kňažky:

„Vysvätenie žien za diakonky je už dávno potrebné. Toto je pripravené na diskusiu; rozhodnutie je tu nevyhnutné,“ zdôraznil. Profesor dogmatiky na dôchodku tiež nemá žiadne námietky voči vysväteniu žien za kňažky. „Áno, prečo nie?“ pýta sa Hünermann. Nevidí žiadne faktické ani dogmatické dôvody proti tomu.“

Avšak oproti Albertovi Mellonimu sú aj páni Hünermann a Vellguth s ich velebením pápeža Františka a jeho reformy len úbohí spiatočníci. Renomovaný taliansky cirkevný historik Melloni otvorene hovorí o zlyhaní pápeža Františka a o tom, že premrhal príležitosť na reformu. To, čo sme v Cirkvi videli nielen od roku 1962, ale aj od roku 2013, to všetko ešte stále nie je tá pravá reforma!

https://katholisch.de/artikel/64686-kirchenhistoriker-franziskus-verspielte-groesste-chance-von-pontifikat

Melloni je profesorom dejín kresťanstva na Univerzite Modena-Reggio Emilia. Je tiež vedúcim katedry UNESCO pre náboženský pluralizmus a mier na Univerzite v Bologni a riadi Nadáciu Jána XXIII. pre náboženské štúdie v Bologni. Podľa portálu Katholisch.de sa „špecializuje na II. vatikánsky koncil“.

Radikál Melloni nenechal na pápežovi Františkovi nitku suchú a nikto ho pritom nenapáda ako schizmatika a neposlušníka, na rozdiel od konzervatívcov, ktorí sa opovážili pápeža Františka kritizovať. Podľa Melloniho „František premárnil pravdepodobne najväčšiu príležitosť svojho funkčného obdobia na Svetovej synode,“ pričom „zvolal dve synody, ktorých metóda z definície neumožňuje rozhodovanie a v konečnom dôsledku aj túto metódu okresal od najpálčivejších otázok. Synodalita sa nestala predmetom rozhodnutí, ale predmetom sklamaní.“

Najviac sa Melloniho dotklo, že pápež František nedôveroval teológom všeobecne, zrejme namiesto toho, aby nedôveroval len tým konzervatívnym. Nakoniec ho obvinil z toho, že „zbavil moci kardinálske kolégium“, pretože sa „správal ako jezuitský predstavený, ktorý síce každého vypočuje, ale rozhodne sa sám“. Františkom hlásaný „prístup na kolenách“ bol podľa Melloniho len „zbožnou frázou, ktorá sa nepozdvihuje z priemernosti“.

Skrátka, pápež František podľa Melloniho, viac ako 60 rokov po koncile údajne „nedokázal vyriešiť otvorené otázky týkajúce sa prijatia koncilu“.

Koncil nie je teda stále úplne prijatý? Natíska sa otázka: Kedy vlastne bude podľa týchto ľudí ich milovaný koncil konečne prijatý? Zrejme nikdy úplne. Stále ešte bude čo prerábať a deštruovať, aby nezostal ani náznak nejakej tradície a doktrinálnej nemennosti.

No a nakoniec si nespokojní pokrokoví teológovia podali aj pápeža nového, ktorému síce evidentne neprekážajú ani LGBT pútnici znesväcujúci svojimi perfídnosťami Baziliku svätého Petra, ani otec James Martin SJ, avšak pre radikálnych teológov je aj on ešte stále málo pokrokový.

Ďalší teológ a profesor dogmatiky, Hans-Joachim Sander si sťažuje, že pápež Lev XIV. je „nerozhodný námorník na mostíku rozkolísanej cirkevnej lode, ktorá sa podľa predpovedí čoskoro prevráti“. Podľa Sandera má Lev XIV. v úmysle „najhlbšiu krízu svojej Cirkvi od reformácie“ len prečkať. Avšak márne: „Bez ohľadu na to, ako dlho bude jeho pontifikát trvať, neuspeje.“

Prečo? No preto, lebo napriek svojej liberálnosti a kontinuite s pápežom Františkom má strach presadiť tie pravé a nefalšované koncilové reformy. Napríklad „zrovnoprávniť“ queer katolíkov:

„Túžba ľudí z radov queer po spravodlivosti s rešpektom na jednej strane a ich diskriminácia zo strany ľudí, ktorí popierajú rozmanitosť s odkazom na poriadok stvorenia na strane druhej, sa nedá vyriešiť zvolaním „Prosím, prosím! Žiadne hádky!“

Rovnako aj ženy. Už nebudú čakať:

„Mnoho žien opustí Cirkev. Pre ne bude Čakanie na Godota opäť jediným seriálom dostupným v posvätnom prúde pápežskej mediálnej prezentácie. Ženy určite nebudú pozerať jeho novú sériu v mizernej čakárni Cirkvi. Jednoducho vstanú, aby odišli. Naozaj majú lepšie veci na práci a nájdu si lepšie veci.“

Úžasné, profesor dogmatiky dosvedčuje, že mimo Cirkvi si nájdu ženy lepšie veci a že Cirkev je pre ne len „mizernou čakárňou“. A toto učilo dogmatiku tých, čo sú dnes kňazmi.

Všetci citovaní teológovia sú už dôchodcovia a Hünermann má dokonca 95 rokov. Už počas koncilu mal 35 a bol vysvätený za kňaza ešte pred koncilom (1955), pričom skladal pri vysviacke povinnú protimodernistickú prísahu Pia X., ktorú evidentne nedodržal. Nasledujúcich 60 rokov formoval kňazov a redigoval Denzingera. Je potom prekvapivé, že je Cirkev tam, kde je?

Branislav Michalka

Zdroj: Katholisch.de, Herder-Korespodenz, titulný ilustračný obrázok, zdroj – flickr.com

PDF (formát pre tlač)