Zavraždenie katolíckeho prezidenta alebo Satanov zásah do dejín Slovenska, Ekvádoru a Vietnamu

Radomír Tomeček
20. júna 2024   História

Slovensko, Ekvádor a Vietnam predstavujú krajiny, ktoré spája tragédia zavraždenia katolíckych prezidentov. V uvedených štátoch následne došlo k nevyhnutnému duchovnému a mravnému úpadku. A v prípade Vietnamu aj k vypuknutiu strašnej vojny.

Satan a jeho služobníci v politickej oblasti predpokladali správne, že jedine takíto politickí vodcovia sú spôsobilí významne obmedziť, alebo zastaviť politické zámery temných síl. Spoločným znakom týchto zámerov bolo vytrhnutie katolíckych národov zo spoločenskej vlády Pána Ježiša Krista Kráľa.

Tento článok je stručným zhrnutím tragickej reality likvidácie troch katolíckych prezidentov, štátnikov a vlastencov. Napriek trom rôznym spôsobom zavraždenia sú tieto hanebné zločiny spojené rovnakým cieľom. Tým bolo vymazať zo života a z pamäte národa katolíckych politikov a vodcov, ktorí sa skláňali jedine pred Bohom, a zostali verní Cirkvi a vlastnému národu.

Gabriel García Moreno ako ekvádorský katolícky politik

Gabriel García Moreno (1821 – 1875) sa narodil 24. decembra 1821 v ekvádorskom prístavnom meste Guayaquil. Jeho rodičia pochádzali zo starého španielskeho rodu. Bola to zbožná katolícka rodina. Gabrielov otec bol obchodník, avšak zomrel v čase, keď bol Gabriel ešte len chlapcom.

Gabrielova matka sa vzorne starala o katolícku výchovu svojich detí – jeden z jej synov sa stal kňazom, jej dcéra sa starala o starých a chorých rodičov a súčasne sa zasvätila životu v celibáte. Mladý Gabriel študoval teológiu a právo na univerzite v ekvádorskom hlavnom meste Quito. V roku 1844 získal titul doktora práv.

Po ukončení štúdia sa stal advokátom a aktívne sa zaujímal o politiku. Pôsobil ako člen mestskej rady v Quite a publikoval svoje názory v novinách. V ďalšom období žil počas dvoch rokov v Európe, poznačenej revolučnými udalosťami roka 1848. Po návrate do Ekvádoru vydával od roku 1853 časopis „La Nación“, v ktorom bránil chudobných ľudí pred vykorisťovateľmi a súčasne presadzoval práva katolíckych veriacich. Provincia Guayaquil zvolila statočného katolíka G. G. Morena za svojho senátora, ale bolo mu zabránené zaujať senátorské miesto.

Protikresťanská ekvádorská vláda zamedzila ďalšiemu vydávaniu časopisu „La Nación“ a prinútila G. G. Morena k ďalšiemu exilu v Európe, kde sa venoval aj štúdiu prírodných vied. Po návrate do vlasti pôsobil
na univerzite v Quite. Bol zvolený do senátu, kde vystupoval proti zástupcom slobodomurárstva, ktoré riadilo ekvádorskú vládu. V roku 1858 založil noviny „La Union Naciónal“, ktorými spôsoboval vláde veľké nepríjemnosti, keďže v nich odhaľoval jej korupciu a zneužívanie moci. Nastala politická kríza.

Ekvádorská republika bola ohrozovaná svojím mocnejším susedom na juhu, štátom Peru. Súčasne došlo k rozdeleniu ekvádorskej spoločnosti na katolíckych podporovateľov G. G. Morena a na obyvateľov podporujúcich slobodomurárske a liberálne zámery, ktoré predstavoval ekvádorský generál Guillermo Franco (1811 – 1873).

G. G. Moreno sa neúspešne pokúšal o rozdelenie autority so svojím rivalom v záujme národnej jednoty. G. Franco, ako zástupca Ekvádoru uzavrel zmluvu s Peru, ktorej ponižujúce podmienky obyvateľstvo Ekvádoru prijalo s veľkým rozhorčením. Partizáni G. Franca vraždili toto nespokojné obyvateľstvo a vypaľovali aj katolícke kostoly. Podporovateľom G. G. Morena sa však podarilo v roku 1860 zvíťaziť a zahnať G. Franca do Peru.

Ekvádorský prezident ako skutočný katolík a jeho vražda

G. G. Moreno sa snažil o zahojenie rán po občianskej vojne a chcel, aby Ekvádorská republika predstavovala jednu rodinu. Pri reorganizácii Ústavodarného zhromaždenia, zvolaného v januári 1861, trval na všeobecnom a priamom volebnom práve. 10. januára 1861 bol G. G. Moreno zvolený za ekvádorského prezidenta.

G. G. Moreno neprestal byť katolíkom ani po nástupe do svojho úradu, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že Ekvádorská republika uzavrela konkordát s pápežom Piom IX., a to už v nasledujúcom roku 1862.

Politickí nepriatelia obviňovali G. G. Morena nielen z uzavretia uvedeného konkordátu, ale aj z udržiavania zástupcu Svätého stolca v Quite, a z privedenia jezuitov do krajiny. Situáciu zhoršilo aj narušenie ekvádorského územia Novou Granadou, ktorá sa chcela stať centrom Kolumbijskej konfederácie a do ktorého mal patriť aj Ekvádor.

V roku 1863 podal G. G. Moreno demisiu, avšak Národné zhromaždenie trvalo na jeho zotrvaní vo funkcii prezidenta až do skončenia funkčného obdobia v roku 1865. Do funkcie prezidenta bol zvolený aj v roku 1869 a v roku 1875. Jeho vládnutie bolo známe najmä presadzovaním katolíckych mravných zásad, rozsiahlou výstavbou ciest a podporou univerzitnej vzdelanosti, k čomu prispeli aj vyššie spomenutí nemeckí jezuiti.

Ekvádorský prezident bol skutočným katolíkom. Denne navštevoval svätú omšu a často prijímal Najsvätejšiu sviatosť oltárnu. Ako jediný zo všetkých vládcov vtedajšieho sveta protestoval proti vojenskému obsadeniu Pápežského štátu, ku ktorému došlo v roku 1870. Moreno z pozície prezidenta ponúkol pápežovi Piovi IX. možnosť zriadiť na území Ekvádoru „náhradný“ Pápežský štát.

José Ignacio Checa y Barba (1829 – 1877), ekvádorský arcibiskup v Quite, a G. G. Moreno v roku 1874 zasvätili Ekvádor Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu. V tom istom roku pápež Pius IX. udelil ekvádorskému prezidentovi G. G. Morenovi vysoké pápežské vyznamenanie I. triedy Rádu Pia IX. (tal. Ordine di Pio IX).

G. G. Moreno po svojom treťom volebnom víťazstve v roku 1875 napísal pápežovi Piovi IX. list, v ktorom ho žiadal o požehnanie pred inauguráciou. Ekvádorský prezident v zmienenom liste uviedol aj tieto slová:

„Teraz, keď slobodomurárske lóže susedných krajín, podnietené Nemeckom, chrlia na mňa všetky druhy krutých urážok a strašných ohováraní, teraz, keď lóže tajne pripravujú moju vraždu, potrebujem viac ako kedykoľvek predtým božskú ochranu, aby som mohol žiť a zomrieť pri obrane nášho svätého náboženstva a milovanej republiky, ktorej som opäť povolaný vládnuť.“

6. augusta 1875 Faustino Rayo, vodca vražednej skupiny, ktorej traja ďalší členovia použili k zločinu vraždy ekvádorského prezidenta aj revolvery, napadol G. G. Morena pri východe z katedrály v Quite a spôsobil mu niekoľko rán mačetou.

Podľa niektorých zdrojov navštívil jeden kňaz ekvádorského prezidenta deň pred jeho vraždou a mal mu povedať o slobodomurárskom pláne na jeho zavraždenie a žiadať ho, aby hneď vykonal potrebné opatrenia. G. G. Moreno mal údajne odpovedať, že o týchto plánoch vie, ale že po pokojnom uvažovaní dospel k záveru, že jediné potrebné opatrenie, ktoré môže urobiť, je pripraviť sa na to, aby mohol predstúpiť pred Boha. Statočný katolícky postoj G. G. Morena vystihujú aj tieto jeho slová:

„Nepriatelia Boha a Cirkvi ma môžu zabiť, ale Boh nezomiera.“

Čo možno povedať stručne o súčasnom Ekvádore? Možno aspoň to, že Bohom dopustené zásahy Satana do dejín národov prinášajú aj trpkú iróniu.

Lenín Moreno (* 1953), celým menom Lenín Boltaire Moreno Garcés, bol prezidentom Ekvádoru v období rokov 2017 až 2021. Jeho rodičia mu dali meno podľa svojich vzorov, Vladimíra Iľjiča Lenina (1870 – 1924), ruského komunistického revolucionára, a François-Marie Aroueta Voltaira (1694 – 1778), francúzskeho osvietenského filozofa.

V Ekvádore po zavraždení katolíckeho prezidenta G. G. Morena nastúpila vláda liberálov, spojená so zavedením odluky Cirkvi od štátu, občianskych sobášov a rozvodov. Sociálna nespravodlivosť, drogová kriminalita a občianske nepokoje sprevádzajú Ekvádor až do dnešných dní.

Jozef Tiso ako slovenský katolícky kňaz a prezident

Mons. ThDr. Jozef Tiso (1887 – 1947), slovenský katolícky kňaz, bol zvolený ako poslanec za Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu, ktorá vstúpila do vlády Česko-Slovenska v roku 1926. Dr. J. Tiso bol 15. januára 1927 vymenovaný v tejto vláde za ministra verejného zdravotníctva a telesnej výchovy. Počas tejto vlády, v roku 1928, došlo k uzavretiu dohody medzi štátom a Cirkvou, tzv. „Modus vivendi“. Uvedená dohoda priniesla skončenie konfliktu medzi Svätou stolicou a česko-slovenským štátom, trvajúcim od roku 1925.

Česko-Slovensko v roku 1938 nebolo už samostatným štátom, ale vazalom Nemeckej ríše. 9. marca 1939 vyhlásili českí generáli stanné právo v jednotlivých krajoch Slovenska a súčasne obsadili kľúčové pozície verejnej správy a zatkli 260 vedúcich predstaviteľov slovenského autonomistického hnutia, vrátane poslancov s parlamentnou imunitou.

Snem Slovenskej krajiny následne jednomyseľne vyhlásil slovenskú samostatnosť, teda Slovenský štát, a to dňa 14. marca 1939. Predsedníctvo Snemu vymenovalo prvú vládu Slovenského štátu, ktorej predsedom bol Dr. J. Tiso. Novovzniknutý štát Slovenská republika pristúpil 26. októbra 1939 k voľbe prezidenta republiky, pričom Snem Slovenskej republiky zvolil Dr. J. Tisa za prezidenta republiky všetkými hlasmi prítomných poslancov.

Slovenský štát z roku 1939 mal Ústavu (Ústavný zákon č. 185/1939 Sl. z.), v preambule ktorej sa uvádza:

„Slovenský národ pod ochranou Boha Všemohúceho od vekov sa udržal na životnom priestore mu určenom, kde s pomocou Jeho, od ktorého pochádza všetka moc a právo, zriadil si svoj slobodný slovenský štát.“

Ústava Slovenskej republiky z roku 1939 rešpektovala Boží primát, vzhľadom na chápanie pôvodu moci, teda v zmysle katolíckej náuky. Táto Ústava poukazovala na Boha aj v texte prísahy pre jednotlivých predstaviteľov najvyšších štátnych orgánov (prezident, vláda, snem, štátna rada). Slovenská republika z roku 1939 bola štátom, v ktorom boli zatvorené slobodomurárske lóže. Dr. J. Tiso, ako slovenský predseda vlády, pristúpil k tomuto kroku už v roku 1938.

Slovenský štát existoval v čase druhej svetovej vojny (1939 – 1945). Jeho vláda bola zameraná na zachovanie kresťanského charakteru slovenského národa, ktorý ohrozoval nemecký národný socializmus a sovietsky boľševizmus. Ďalším zámerom slovenskej vlády bolo chrániť Slovákov pred vojnovými útrapami. Tieto zámery sa Dr. J. Tisovi a slovenskej vláde darilo plniť až do vypuknutia tzv. „Slovenského národného povstania“ v auguste 1944.

Dr. Edvard Beneš (1884 – 1948), česko-slovenský minister zahraničných vecí od roku 1918, česko-slovenský predseda vlády od roku 1921, česko-slovenský prezident od roku 1935, bol formovaný slobodomurárstvom.Po príchode sovietskych vojsk na územie Slovenska v roku 1945 vznikli podmienky pre obnovenie česko-slovenského štátu podľa predstáv Dr. E. Beneša. Ten, ako samozvaný „prezident“ neexistujúceho „Československa“, podpísal ešte 12. decembra 1943 v Moskve „Zmluvu o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci, medzi Sovietskym zväzom a Československou republikou“. Týmto spôsobom postavenie svojho budúceho štátu podriadil záujmom boľševického Sovietskeho zväzu. Postupne odhaľoval svoje skutočné postoje slovenskej verejnosti, a do povedomia sa dostal svojím bežne používaným výrokom: „Tiso musí visieť!“

Slovenský katolícky prezident a jeho justičná vražda

Slovenský prezident Dr. J. Tiso sa 30. marca 1945, na Veľký piatok, presídlil s vládou do Holíča. Následne sa, 5. apríla 1945, presunul spolu s vládnou skupinou do rakúskeho benediktínskeho kláštora Kremsmünster. V ďalšom období nadviazal kontakt s Michaelom von Faulhaberom (1869 – 1952), nemeckým kardinálom, mníchovským arcibiskupom. Zmienený kardinál prijal poslov prezidenta Dr. J. Tisa 8. apríla 1945 so slovami:

„Moji kňazi ma informovali, že váš prezident bránil a ubránil kresťanstvo vo vašej krajine.“

Dr. J. Tiso a jeho spoločníci boli zaistení americkými policajnými agentmi v júni 1945 a boli presunutí do amerického tábora v Nemecku, vo Freisingu. Slovenský prezident bol deportovaný v nasledujúcom období do amerického tábora v nemeckom Garmisch-Partenkirchene, kde zažil ponižujúce zaobchádzanie a fyzické trýznenie zo strany amerických vojakov.

V amerických dokumentoch a ani v britských dokumentoch nie je ani jeden zo slovenských politikov označovaný výrazom „vojnový zločinec“.Dr. J. Tiso a ďalší spoločníci boli potom transportovaní letecky do Prahy, a následne do Bratislavy. Plukovník Dr. Bohuslav Ečer (1893 – 1954) pri nastupovaní spútaného Dr. J. Tisa do vojenského lietadla v Prahe triumfálne vyhlásil: „Tu mám spútané samostatné Slovensko.“

Hlavné pojednávanie vo veci Dr. J. Tisa pred Národným súdom v Bratislave prebiehalo v období od 2. decembra 1946 do 15. apríla 1947. Tento súd rozhodoval v senáte zloženom z predsedu senátu a 6 laických prísediacich.Dr. Igor Daxner (1893 – 1960) bol vymenovaný za predsedu Národného súdu v Bratislave, a za predsedu tohto senátu.

Predsedníctva československých komunistov sa zišli na spoločnej schôdzi 2. decembra 1946, tzn. v deň začatia tohto súdneho procesu. Zo zachovanej dokumentácie z tohto stretnutia vyplýva veľký záujem komunistov na rýchlom vykonaní rozsudku, s možnosťou zakročiť voči akýmkoľvek pokusom verejnosti o konanie v prospech Dr. J. Tisa.

Národný súd v Bratislave uznal Dr. J. Tisa vinným, a odsúdil ho na trest smrti povrazom rozsudkom zo dňa 15. apríla 1947.Poprava bola vykonaná dňa 18. apríla 1947 na dvore väznice Justičného paláca v Bratislave v ranných hodinách.

Tento hanebný rozsudok napísala boľševická nenávisť spojená s nenávisťou voči suverenite malého národa, ktorý sa nechcel vzdať svojho katolíckeho ducha. Zavraždeniu slovenskej hlavy štátu nezabránilo ani diplomatické úsilie pápeža Pia XII., ani prosby slovenských biskupov o milosť pre Dr. J. Tisa, ani aktivity rôznych združení Slovákov po celom svete, ba ani verejné protesty ľudí, ktoré komunistická moc potlačila.

Dr. J. Tiso vo svojom poslednom odkaze slovenskému národu krátko pred svojou popravou povedal:

„V duchu tej obety, ktorú prinášam, odkazujem slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady, za Boha a za národ, vždy, všade a v každom ohľade. Je to nielen jednoznačný zmysel
slovenských dejín, ale aj výslovný príkaz Boží, ktorý ako prirodzený zákon On stvoril, a do národa a každého príslušníka vštepil.

Tomuto zákonu slúžil som celý život, a preto považujem sa za mučeníka v prvom rade tohto Božieho zákona. V druhom rade cítim sa byť mučeníkom obrany kresťanstva proti boľševizmu, ktorého národ musí sa nielen v duchu svojho kresťanského charakteru, ale aj v záujme svojej ďalšej budúcnosti, všemožne chrániť.

Ako prosím si od vás, aby ste v modlitbách svojich spomenuli si na mňa, tak sľubujem, že aj ja budem prosiť za vás svetovládneho Boha, aby slovenskému národu a jeho životnej borbe za Boha a za národ žehnal, aby slovenský národ bol vždy verným a oddaným synom Kristovej Cirkvi.“

Povstalci z roku 1944 prispeli k likvidácii slovenskej vládnej moci. Nevyhnutným tragickým dôsledkom bolo zatiahnutie vlastného štátu do krvavých bojov, ktoré poslúžili najmä k „vyslobodeniu“ Slovenska z jeho suverénnych katolíckych koreňov. A súčasne k pripútaniu Slovenska k sovietskej boľševickej moci.

Satanov plán pre Slovensko, po zavraždení Dr. J. Tisa, zostal v podstate nezmenený až do súčasnosti. Je to plán likvidácie posledných väzieb slovenského národa na Boží zákon, z ktorého prirodzene vyplýva aj likvidácia slovenskej národnej suverenity. Zmena nastala len v mocnostiach, ktoré držia Slovensko pevne na jeho ceste od Boha. Sovietsky zväz vystriedala Európska únia.

Dr. I. Daxner, ktorý patril k povstalcom z roku 1944, dňa 18. apríla 1960, tzn. presne 13 rokov po vykonaní popravy Dr. J. Tisa, spáchal samovraždu.

Ngo Dinh Diem ako vietnamský katolícky politik

Ngo Dinh Diem (1901 – 1963) pochádzal z katolíckej rodiny v strednom Vietname z obce Phu Cam, susediacej s mestom Hue, vtedajším hlavným mestom. Jeho otec bol vysoko postaveným mandarínom (úradníkom) vietnamského cisára Thanh Thaia (1879 – 1954) z dynastie Nguyen. Táto dynastia predstavovala kráľovskú a neskôr cisársku dynastiu na území súčasných štátov Vietnam, Kambodža a Laos.

Rímsky katolicizmus vo Vietname bol šírený španielskymi františkánmi už v 16. storočí. Významnejší vplyv mala francúzska katolícka misia jezuitov v období od 17. do 19. storočia. Napríklad koncom 18. storočia boli niektorí poradcovia cisára katolíci. Avšak v 19. storočí, za vlády cisárskej dynastie Nguyen, nastalo prenasledovanie katolíkov, ktorí sa stali svätými mučeníkmi.

Vietnam bol pod koloniálnou vládou Francúzska. Dynastia Nguyen zjednotila Vietnam pod svojou vládou v roku 1802, pričom cisár Bao Dai (1913 – 1997) bol posledným cisárom tejto dynastie, ktorý vládol do roku 1945.

N. D. Diem pôsobil na dvore cisára Bao Daia, bol guvernérom jednej z provincií a následne aj ministrom vnútra v roku 1933. Vo svojich vlasteneckých a katolíckych postojoch stál proti francúzskemu koloniálnemu vplyvu, a taktiež proti komunizmu. Keďže cisára Bao Daia začal považovať za nástroj francúzskeho kolonializmu, odstúpil z funkcie ministra vnútra.

Prvá indočínska vojna (1946 – 1954) bola vojnou francúzskych vojsk podporovaných Vietnamskou národnou armádou a cisárom Bao Daiom, bojujúcich proti Ho Či Minovi (1890 – 1969), vietnamskému komunistickému vodcovi, ktorý stál na čele hnutia Viet Minh. Rozhodujúca bitka pri Dien Bien Phu, v roku 1954, skončila víťazstvom komunistov podporovaných Sovietskym zväzom.

Ženevská konferencia v lete roku 1954 bola rokovaním svetových mocností, vrátane Sovietskeho zväzu a Francúzska, ktorého výsledkom bola nezávislosť pre Kambodžu a Laos, a rozdelenie Vietnamu na Severný Vietnam pod vládou komunistickej diktatúry, a Južný Vietnam.

Bao Dai, posledný cisár dynastie Nguyen, a hlava štátu Vietnam, ponúkol N. D. Diemovi funkciu premiéra začiatkom roku 1954. N. D. Diem tento návrh prijal a stal sa predsedom vlády. Snažil sa upevniť nezávislé vojenské postavenie štátu a zriadil Národnú banku Vietnamu. Došlo k nahradeniu indočínskych bankoviek vietnamskými bankovkami. Francúzsku prekážalo suverénne vystupovanie N. D. Diema a podporovalo jeho nepriateľov, ktorí sa následne spojili s komunistami proti nemu.

Vietnamský katolícky prezident a jeho vražda

N. D. Diem sa stal prezidentom Vietnamu po referende o štáte Vietnam z roku 1955. Toto hlasovanie určilo formu vlády nového štátu, Vietnamskej republiky, všeobecne známej ako Južný Vietnam. N. D. Diem porazil pôsobenie Bao Daia.

Prezident N. D. Diem sa snažil získať podporu Spojených štátov amerických v boji proti šíreniu komunizmu. Francúzsku vyčítal, že pomohlo prenechať Severný Vietnam komunistom na rokovaniach v Ženeve v roku 1954. Jeho nedôvera voči Francúzsku vyplývala aj z toho, že Francúzsko nariadilo jeho zatknutie v roku 1944, a musel sa pred ním skrývať pod japonskou ochranou v meste Saigon, a to až do konca druhej svetovej vojny.

Vládnutie N. D. Diema býva označované ako „režim demokratickej vlády jedného muža“ – ako autoritársky režim spojený s cenzúrou a tvrdým postupom voči oponentom. Súčasne je však tiež potrebné pripomenúť, že tento politik mal mnoho nepriateľov a prežil niekoľko pokusov o atentát, ktoré ho napokon prinútili žiť v exile.

N. D. Diem založil, pod vplyvom Emmanuela Mouniera (1905 – 1950), francúzskeho filozofa a predstaviteľa personalizmu, Personalistickú revolučnú stranu práce. Táto politická strana rozvíjala teóriu dôstojnosti osoby. Cieľom bolo navrhnúť „tretiu cestu“, ako alternatívu voči kapitalizmu a komunizmu.

Vietnamský prezident N. D. Diem vládol ako katolík – ako katolícky prezident presadzoval šírenie katolicizmu, napríklad aj zasvätením krajiny Panne Márii v roku 1959. Podporoval hospodárske reformy a podnikanie, rozvoj výstavby a vzdelávania. Súčasne presadzoval mravné hodnoty. Možno poukázať napríklad na nariadenie zatvorenia verejných domov a ópiových brlohov. Súčasne došlo k vyhláseniu rozvodov a potratov za nezákonné a k posilneniu právnych predpisov proti cudzoložstvu. Kľúčovým momentom v jeho živote bola tzv. „Budhistická kríza“, ku ktorej došlo v Južnom Vietname v období od mája do novembra 1963.

Ngo Dinh Thuc (1897 – 1984) bol vietnamským katolíckym arcibiskupom so sídlom v meste Hue, a starším bratom N. D. Diema. Pri príležitosti 25. výročia jeho uvedenia do biskupského úradu boli vyvesené pápežské vlajky, a vzápätí bolo vyvesovanie náboženských vlajok zakázané. Miestni budhisti boli pobúrení týmto rozhodnutím, keďže následne chceli vyvesením budhistických vlajok osláviť narodenie Budhu.

Pri protivládnom proteste budhistov vznikli násilnosti a niekoľko protestujúcich bolo zabitých. Podľa N. D. Diema boli obete spôsobené komunistami z Vietkongu, ktorí mali hodiť granát do davu. Situácia sa vyhrotila aj v dôsledku samovražedného upálenia sa niekoľkých protestujúcich budhistických mníchov. Fotografia jedného z týchto mníchov, pri jeho upálení na rušnej križovatke v Saigone, bola rozšírená do celého sveta a prezentovaná ako zlyhanie vlády N. D. Diema.

John Fitzgerald Kennedy (1917 – 1963), prezident Spojených štátov amerických a matrikový katolík, bol ovplyvnený ľavicovým liberalizmom. Práve preto nemohol mať pochopenie pre autoritatívnu vládu N. D. Diema. Vonkajšia fasáda amerického boja proti boľševizmu, s ktorého krvavými vpádmi musel reálne bojovať N. D. Diem, odhalila čoskoro svoju pravú tvár.

J. F. Kennedy presvedčil vedenie CIA (Ústrednú spravodajskú službu USA), že pre americkú demokraciu nie je dôstojné spolupracovať s „pravicovým diktátorom“ v boji proti boľševizmu. Americký prezident zjavne nechápal, že politické sily, bojujúce proti N. D. Diemovi, spolupracujú práve so sovietskym boľševizmom. Marxizmus zapúšťal svoje jedovaté korene v tomto období aj na európskych a amerických univerzitách a tak i preto mal mediálny a kultúrny svet na Západe pre „sovietsku cestu“ čoraz väčšie pochopenie.

Štátny prevrat v americkej réžii prebehol s pomocou zvyčajných rekvizít. Niektorí generáli Južného Vietnamu zradili svojho prezidenta a v spolupráci s americkou CIA zorganizovali jeho vraždu. N. D. Diem spolu so svojou palácovou strážou utiekli podzemnou chodbou do jedného katolíckeho kostola v meste Cho Lon. Ngo Dinh Nhu (1910 – 1963), mladší brat N. D. Diema a jeho politický poradca, a N. D. Diem, prezident Južného Vietnamu, boli dňa 2. novembra 1963 zadržaní a zavraždení.

J. F. Kennedy bol zavraždený pri atentáte v americkom štáte Texas, v meste Dallas dňa 22. novembra 1963, teda len tri týždne po zavraždení N. D. Diema a jeho brata. Bolo to Božie varovanie, Boží trest, alebo len náhoda?

Druhá indočínska vojna (1964 – 1975), resp. „Vietnamská vojna“, bola vojnou medzi Južným Vietnamom a Severným Vietnamom. Bola vyvolaná nestabilitou po zavraždení N. D. Diema a jej výsledkom bola porážka Južného Vietnamu a stiahnutie amerických vojsk, ktoré ho podporovali. Vznikla Vietnamská socialistická republika.

Nad vietnamskou katastrofou sa vznáša aj obraz prenikania marxizmu do americkej spoločnosti. Práve to spôsobilo aj mediálne šírené spochybňovanie amerického odhodlania bojovať proti boľševickému jedu vo Vietname. Bola to postupná kolaborácia amerického človeka so systémom, proti ktorému síce bojoval vojensky, ale už nie duchovne. A práve preto nemohol zvíťaziť, napriek vojenskej prevahe.

PDF (formát pre tlač)