Vyvolenie apoštolov

19. mája 2024   Cirkev

Zavolal si učeníkov a vyvolil z nich Dvanástich, ktorých nazval apoštolmi.
(Lk 6,13)

Ježiš Kristus, Syn Boží, keď vzal na seba ľudské telo a zostúpil na zem, uskutočnil trojakú prácu: Podujal sa, že očistí vieru v pravého Boha od farizejských bludov, že založí na zemi kráľovstvo Božie, Cirkev svätú a že vykúpi svojou smrťou na kríži ľudské pokolenie.

Tento svoj úmysel viac ráz vyjavil. Zvláštnym zjavením bol Jeho rozhovor so samaritánkou: „Ľudia nepoznajú dokonale Pána Boha, ja Ho však poznám a viem, aká úcta Mu prináleží. Prichádza deň, ba už je i tu, keď praví ctitelia Boží v duchu a pravde budú sa Mu klaňať.“ Spomeňte si i na to, že v Jeruzaleme istý náboženský učenec menom Nikodém vyhľadal za nočného času Krista Pána, lebo sa bál hnevu židovských kňazov, ak sa dozvedia, že sa schádza s Ježišom. Pýtal sa, čo znamená tá reč, že sa priblížilo kráľovstvo Božie, sv. Ján Krstiteľ to tiež neprestajne spomína, i Ježiš to často opakuje. Pán Ježiš mu vysvetlil, že kráľovstvo Božie znamená večnú radosť v Nebi a Cirkev svätú na zemi, ktorú teraz založí. Tejto Kristovej spoločnosti, Cirkvi svätej ten stane sa údom, kto dá sa pokrstiť. Avšak za svoju najhlavnejšiu úlohu vyhlásil odpustenie hriechov, keď Nazaretčanov takto učil: „Nato ma poslal nebeský Otec, aby som vyslobodil z otroctva hriechu ľudské pokolenie; kto kajúcim srdcom oľutuje svoje hriechy, tomu ich odpustím.“

1. Ježiš krížom-krážom pochodil Palestínu, všade ohlasoval svoj úmysel. Už sa končil druhý rok odvtedy ako verejne vystúpil, nadišla teda chvíľa, aby položil základy toľkokrát spomínanému svojmu kráľovstvu, Cirkvi svätej, aby jej ustanovil predstavených. Lebo dovtedy nikoho nepoveril, aby Mu pomáhal v rozširovaní Jeho Cirkvi. Tých niekoľko sto mužov a žien, ktorých okolo Neho vídame, sa len z vnuknutia svojho zbožného srdca pripojilo k Nemu, málokto s Ním ostal, nanajvýš Ho istý čas sprevádzali, potom vrátili sa do svojho domu a zas iná skupina sa pripojila k Nemu. Evanjelium zvečnilo mená tých dvanástich mužov, ktorí od počiatku stále zostávali v Ježišovej spoločnosti. Boli to: Šimon zvaný Peter, Ondrej, Ján, Jakub st., Filip, Bartolomej, Matúš, Šimon zvaný Horlivec, Tomáš, Jakub ml., Júda Tadeáš a Judáš Iškariotský, ktorý zradil Ježiša.

Evanjelia aj to spomínajú, že akým spôsobom niektorého z nich Ježiš povolal k apoštolstvu. Keď sv. Ján Krstiteľ pokrstil Ježiša, Kristus Pán na štyridsaťdňový pôst poberal sa na púšť, na ceste zbadal, že za Ním ktosi ide. Obrátil sa a videl dvoch mužov, pýtal sa ich, čo chcú. Tí bojazlivo odvetili: „Majstre, kde bývaš?“ „Poďte a viďte.“ Jeden z nich bol Ondrej a druhý mladík Ján. Obaja išli do Ježišovho príbytku. Ich dušu tak opanovala Ježišova božská múdrosť, že sa viac nemohli od neho odtrhnúť. Ešte tej noci Ondrej vyhľadal svojho brata Šimona, a Ján svojho brata Jakuba a s radosťou im oznámili blahozvesť: „Našli sme Mesiáša.“ Na úsvite ich doviedli k Ježišovi. Ježiš pohliadol na Šimona a povedal: „Tvoje meno bude Peter.“

Po štyridsaťdňovom pôste sa Ježiš vrátil do Galiley, svojej vlasti, tam opäť uvidel Petra, Ondreja, Jakuba a Jána. V ich spoločnosti prišiel do Betsaidy. Na konci mesta sa stretol s mužom, ktorý vyzeral ako ctihodný patriarcha, oslovil ho: „Filip, pod i ty s nami, nasleduj Ma.“ Prekvapený muž odpovedal: „Čakaj Pane, mám dobrého priateľa, ak dovolíš, zavolám aj jeho.“ Tento Filipov priateľ práve v tieni pod figovým stromom odbavoval rannú modlitbu, keď sa k nemu Filip dostavil: „Natanael, Natanael! Našli sme Ježiša z Nazaretu, ktorého proroci predpovedali.“ Na slovo Nazaret Natanael zdvihol hlavu a s nevôľou odpovie: „Čo dobré môže vyjsť z Nazaretu?“ – Pod a viď,“ prosil ho Filip. – Ježiš ho týmito slovami prijal: „Hľa, opravdivý Izraelita, v ktorom niet podvodu.“ – „Učiteľ, odkiaľ ma poznáš?“ – „Prv než ťa Filip volal, videl som ťa pod figovým stromom.“ Tieto slová Natanaela naplnili údivom, dojato zvolal: „Učiteľ, ty si Syn Boží!“ Natanaela apoštoli po jeho otcovi volali Bartolomejom. (Mt 10,1–4; Mk 3,14–19; Lk 6,12–16; Jn 1,35–51)

2. Po krátkom pobyte v Betsaide odišli do Kafarnaumu, lebo toto mesto si Ježiš zvolil za svoje učiteľské sídlo. Pri mestskej bráne sedel mýtnik Matúš, ktorý od cudzincov vyberal mýto. Ježiš ho oslovil: „Nasleduj Ma!“ (Lk 5,27). Hoci predtým Ježiša nikdy nevidel, zanechal svoj úrad a pripojil sa k Ježišovej spoločnosti, a nikdy viac ju neopustil. Od radosti prichystal hostinu, na ktorú pozval aj Ježišových priateľov. Hostia sa práve dobre zabávali, keď sa dostavil istý utrápený muž, padol k Ježišovým nohám a s plačom prosil: „Pane! moja dcéra umiera. Poď rýchlo, kým nie je neskoro, lebo moje otcovské srdce puká od žiaľu.“ Ježiš poľutoval starostlivého otca, ktorý bol predstaveným synagógy v Kafarnaume a spolu s hosťami sa vybral na cestu, na ulici sa k Nemu pripojilo mnoho ľudí, zástup bol čoraz väčší, už sa toľké množstvo tislo okolo Ježiša, že sa išli podusiť.

Zrazu Kristus Pán zastal a obrátiac sa k apoštolom riekol: „Ktosi sa ma teraz dotkol.“ Apoštoli sa začudovali nad týmito slovami. Pomysleli si: Akoby sa Ho niekto nedotkol, veď sa tu ľudia idú podusiť. Ježiš skúmavo pozeral okolo seba, akoby niekoho hľadal: Jeho zrak sa zastavil na istej chorľavej, zohnutej žene, nato sa táto žena so strachom priznala, že to ona sa dotkla Pánovho rúcha. „Odpusť, Pane, že som bola tak opovážlivá, ale som veľmi chorá žena, už dvanásť rokov trpím na krvotok, lekári mi nevedia pomôcť, prišla som k Tebe, lebo som verila, že keď sa len dotknem Tvojho rúcha, budem uzdravená. V tejto viere som sa nesklamala, lebo sa už cítim zdravá.“ Ježiš požehnal vďakyvzdávajúcu ženu a pobral sa ďalej.

Medzitým na ceste prišiel sluha k užialenému otcovi a hlásil mu, aby už neustával božského Majstra, lebo dievča už umrelo. Úbohý otec, ako šípom ranený do srdca skríkol od preľaknutia, v bezvedomí padol Ježišovi do náručia, ktorý ho takto tešil: „Neboj sa, len ver!“ Keď došli k domu, odtiaľ bolo už počuť horekovanie príbuzných, ozýval sa krik plačúcich žien, znela smutná hudba. Týchto Ježiš poslal von z domu: „Iďte odtiaľto, dievča neumrelo, len spí.“ Zástup Ho však vysmial, lebo vedeli, že dievča naozaj zomrelo. Aby teda dokázal možnosť zmŕtvychvstania, učinil zázrak. Chytil dievča za ruku a takto ju oslovil: „Talita kumi“, (tzn. dievča vstaň). Nato ono otvorilo oči, vstalo a pýtalo si jesť. Pravdivá je teda Kristova viera: „Všetci vstaneme z mŕtvych!“ (Mt 9,19–26; Mk 5,22–43)

3. Tento veľký zázrak Boží mohutne rozmnožil počet Kristových prívržencov. Vtedy sa k Ježišovi pripojili Šimon z Kány Galilejskej, tiež aj Jakub a Júda Tadeáš, vnuci Panny Márie, s ktorými vyrastal Kristus Pán v Nazarete. Zanedlho potom stali sa jeho učeníkmi Tomáš a Judáš Iškariotský, ktorý Ho potom zradil. Tento posledný bol robotníkom v Jeruzaleme, prevzal úlohu, že bude zbierať milodary od ľudu a bude sa starať o jedlo a bývanie pre apoštolov.

Týchto dvanásť učeníkov ustanovil Ježiš za predstavených Cirkvi a pomenoval ich apoštolmi, aby potom oni spravovali veriacich a veriaci sú povinní ich poslúchať ako samého Ježiša Krista. Oni budú ohlasovať Kristovu vieru a každý ju musí prijať tak, ako ju apoštoli hlásali a vykladali, lebo im riekol Ježiš Kristus: „Choďte teda, učte všetky národy “ (Mt 28,19). Im povedal: „Krstite“. Splnomocnil ich, aby utvorili Sviatosť oltárnu vo sv. omši. Splnomocnil ich, aby kajúcnikom odpúšťali hriechy. Slovom, Kristus Pán ustanovil kňazský stav, aby zotrval na svete, kým len človek žije na zemi. Dlho sa modlil nad nimi, potom pozdvihol na nich ruky, niekoľkými, ale významnými slovami ich takto vysvätil za apoštolov: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás. Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“ (Jn 20,21–23)

Tieto božské slová už takmer dvetisíc rokov prechádzajú z pokolenia na pokolenie, tie povedali apoštoli svojim nástupcom, a nástupcovia opäť svojim nástupcom. Výlučne len biskupi sú nástupcami apoštolov, lebo len biskupi majú všetku moc apoštolov; ostatní kňazi sa rôzne nazývajú: kapláni, farári, dekani, podľa toho, či viac alebo menej svätú právomoc od biskupa obdržali. Kto raz platne prijal Kristom Pánom ustanovenú sviatosť posvätenia kňazstva, ten ju viac zložiť nemôže, nikto mu ju nemôže odobrať, ani keby aj od viery odpadol, kňazskú vysviacky stratiť nemôže, kňazom je naveky, lebo sviatosť posvätenia kňazstva vtlačila mu do duše nezmazateľný znak. Kto miluje svoju katolícku vieru, tomu je sväté každé slovo kňaza kazateľa, svätou mu je každá jeho modlitba, svätým mu je každý kňazov úkon, ktorým slúži sv. omšu, vysluhuje sviatosti.

Ježiš Kristus ďalej žije a pracuje v duchovenstve. Čo konal Kristus, kým žil na zemi, to koná katolícke duchovenstvo. Preto sv. Pavol apoštol hovorí: „Nech nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev“ (1Kor 4,1). „Sme teda Kristovými vyslancami a akoby Boh napomínal skrze nás.“ (2Kor 5,20)

Pomer duchovenstva k veriacim je tak úzko spätý a nerozlučiteľný, že aj katolícke náboženstvo a Kristova Cirkev zanikne, ak by tento pomer zanikol a prestal. Modlite sa za duchovných otcov, aby čím hojnejším výsledkom pracovali na spáse duší. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, IV. zväzok, ktorú napísal Jozef Baráczius, farár v obci Maklár (Hevešská župa, dnešné Maďarsko), knihu preložil do slovenčiny slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1929; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

***

PDF (formát pre tlač)