Viktor Orbán: Podmienka víťazstva – aby sme boli najlepší!

Mikuláš Hučko
23. mája 2022   Politika

Na prvej európskej Konzervatívnej politickej akčnej konferencii (CPAC), jednej z najväčších politických konferencií na svete, ktorá v tomto roku prebehla v Budapešti v dňoch 19. – 20. mája sa zišla pestrá americká a maďarská pravica, významní európski konzervatívni politici, hostia z celého sveta. Prvýkrát vo svojej takmer polstoročnej histórii sa konferencia CPAC konala nielen v Maďarsku ale aj v Európe, a už len táto skutočnosť je znakom toho, že Maďarsko, maďarská vláda, nie je osamotená vo svete, nie je osamotená v Európe a najmä nie je osamotená a bez spojencov v Spojených štátoch. Ako jeden maďarský novinár ironicky poznamenal: „Nuž ak takto vyzerá medzinárodná izolácia, potom to nie je také strašné…“

Prečo tá antipatia zo strany väčšiny vládnucich strán v Európe? Je to jednoduché: už desaťročia, a najmä v tom poslednom desaťročí, platí v západnej politickej komunite, že konzervatívci a demokrati, ľavičiari a pravičiari v skutočnosti hrajú takmer na tú istú strunu. Nikto sa neodváži myslieť inak, nikto sa neodváži odporovať ideológiám, ktoré nám vnucujú globalizované médiá a ktoré často odporujú ľudskej prirodzenosti i biologickým zákonom. A potom príde malá krajina, ktorá nemá more, nemá ropu, nemá významnú vojenskú silu a povie: „Nie! My chceme žiť inak!“ Odváži sa viesť neortodoxnú hospodársku politiku, vie povedať nie imigrácii, genderizmu, vystrašiť wokeizmus, a to všetko s mimoriadnou podporou maďarských voličov.

Podľa Orbána je Maďarsko laboratórium, v ktorom sa podarilo vyvinúť protilátku proti progesívnej dominancii a ponúka recept, ktorý je „voľne dostupný“. Vo svojom otváracom prejave na konferencii načrtol tajomstvo úspechu v dvanástich bodoch, ale na tento liek odkazuje aj motto celého podujatia: „BOH, VLASŤ, RODINA“. Je to recept, ktorý môže zahojiť rany globalizmu všade od Ameriky po Slovensko, ale nesmieme zabúdať na to najdôležitejšie: politický úspech a obnova si vyžadujú veľa tvrdej práce. Pretože je to boj, dlhoročný boj o svet, o dušu ľudstva, o prežitie normálnosti. V súčasnosti sa konzervatívno-kresťanským jednotkám veľmi nedarí, na mnohých miestach sa potulujú po politickom bojisku ako porazená armáda, inde sa už vzdali, so zdvihnutými rukami sa ženú do zberných táborov nepriateľa a sú krajiny, kde im už ani nenapadne, žeby mohli bojovať.

Maďarsko na tejto konferencii ukazuje aj východisko z tejto zdanlivo beznádejnej situácie, ako sa postaviť, bojovať a víťaziť. Maďarský príklad môže byť „nákazlivý“, pretože ak sa to podarilo Viktorovi Orbánovi, môže sa to podariť aj inde a všetko ešte nemusí byť stratené.

Dámy a páni, milí americkí priatelia a konzervatívci z celého sveta. Všetkých vás srdečne pozdravujem. Osobitne však chcem pozdraviť môjho priateľa Václava Klausa. Neprekvapuje, že je to intelektuálne najodvážnejší muž Európy. Ale keď má za sebou taký dlhý život, tak to by človek od neho aj očakával. Ale to, že je medzi nami stále najmladší a najsviežejší, nás všetkých milo prekvapuje, ďakujeme, že si prišiel a že si tu s nami, milý Klaus!

Viem, že si zaslúžite lepší prejav ako tento, ktorý sa chystám predniesť. Všetci však vieme, že ráno sa nedá zaplávať ani zabehnúť svetový rekord. ???? Prosím, prijmite moje myšlienky s týmto vedomím. V každom prípade je skvelé, že ste tu.

Je šťastná zhoda okolností, že práve pred mesiacom sme vyhrali štvrté voľby za sebou a pred štyrmi dňami som zostavil svoju piatu konzervatívnu kresťanskú vládu. A teraz môžem byť tu s vami. Vždy je dobré, keď sa človek môže medzi priateľmi porozprávať a je obzvlášť dobré, keď sú slová kryté činmi. A my, Maďari, teraz oprávnene cítime, že za našimi slovami stoja činy. Priatelia, prešli sme dlhú cestu. V 80. rokoch v ilegálne šírených samizdatoch v bývalom Východnom bloku sme čítali o tom, čo sa deje v Spojených štátoch.

Dobre si pamätám, ako sme vám vtedy závideli. Závideli sme vám kultúru demokratickej diskusie, slobodu, v ktorej ste riešili svoje spoločné záležitosti. Prezidentovi Reaganovi sme závideli jeho charizmu, elán, duchaplnosť, politiku a samozrejme sme mu fandili. My sme mali iba komunistických funkcionárov v sivých oblekoch s ich politickým newspeakom, dusivú atmosféru a bezútešnosť.

Drahí americkí priatelia, ak ste videli seriál Černobyľ, možno tušíte, o čom hovorím. A toto sme mali dlhých štyridsať rokov. Dnes sme hostiteľmi tejto veľkolepej udalosti a ja by som sa chcel poďakovať organizátorom, ale predovšetkým vám, ktorí ste nás poctili svojou prítomnosťou. V mene všetkých Maďarov ďakujem našim americkým priateľom a priateľom z iných krajín, že nás poctili svojou návštevou Budapešti.

Čím môžem prispieť k dnešnému stretnutiu? Azda tým, že poviem, ako sme zvíťazili, ako sme najprv porazili komunistický režim a potom ako sme porazili liberálov. A napokon, ako sme najnovšie vo voľbách porazili medzinárodnú liberálnu ľavicu spriahnutú proti Maďarsku. Prezradím vám, ako sme ich porazili prvýkrát, druhýkrát, tretíkrát, štvrtýkrát a teraz piatykrát. A ako ich opäť porazíme. Ako tábor futbalových fanúšikov Ferencvárosu skanduje: „Ešte, ešte, ešte, ešte nie je dosť!“ Poviem vám, ako sa nadšeným študentom podarilo zvaliť diktatúru, potom prelomiť názorovú vládu navrátivších sa komunistov a liberálov a ako sa im podarilo ukončiť dominanciu progresívcov vo verejnom živote.

Poviem vám, ako sa Maďarsko stalo baštou konzervatívnych a kresťanských hodnôt v Európe. Samozrejme, namiesto môjho dlhého prejavu by sa to dalo urobiť krátko a jednoducho. Od generála Petaina sme sa naučili, že boj v človeku prebudí to najlepšie a vyčistí všetko, čo ho robí slabým. To platí aj pre politický boj. Tu, priatelia, prežijú len tí najlepší. Víťazstvo je skrátka konečná podmienka. Konečná podmienka víťazstva je, že musíme byť najlepší. Ak si najlepší, vtedy môžeš vyhrať.

Dámy a páni, začnime tým, že vy, politici, ktorí milujete svoju vlasť, máte jeden problém, ktorý sme my, Maďari, už úspešne vyriešili. Týmto problémom, ak sa nemýlim, je dominancia progresívnych liberálov vo verejnom živote v Amerike a západnej Európe, ktorí sedia na najdôležitejších miestach v najdôležitejších úradoch, majú dominantné postavenie v médiách a produkujú všetky politicky indoktrinujúce diela vysokej i masovej kultúry. Je to progresívna ľavica, ktorá nám diktuje, čo je a čo nie je pravda, čo je a čo nie je správne. A ako konzervatívci by sme sa mali v našom verejnom živote cítiť ako Sting v New Yorku ako legálny cudzinec – „like a legal alien“.

Milí americkí priatelia, rovnaká situácia bola aj v Maďarsku. Pred tridsiatimi rokmi aj tu vládla ľavica a dokonca tu bola komunistická diktatúra. Celá mašinéria štátneho aparátu pracovala na zabetónovaní moci komunistov. Akokoľvek zvláštne to znie, aj my sme vyrastali vo svete woke (prebudených). Ibaže u nás sa Kritická teória rasy volala vedecký socializmus a vyučovala sa na univerzitách rovnako ako u vás dnes vyučuje woke. Každodenná socialistická diktatúra, v ktorej sme vyrastali. Politická korektnosť, orwellovský newspeak, štátom usmerňovaná verejná mienka, vyvlastňovanie súkromného majetku a stigmatizácia pravice.

Milí priatelia z Ameriky a z ostatného zahraničia, za komunizmu u nás koloval jeden vtip o tom, či v komunizme možno hovoriť vtipy. A vtip znel tak, že v Sovietskom zväze bola vyhlásená súťaž politických vtipov. Výherca tretieho miesta získal dvojtýždňový all inclusive zájazd na Sibír. Odmenou za druhé miesto bol výlet na 1 rok a za prvé miesto výhrou bol výlet na celý život. Moji americkí priatelia, ak máte pocit, že tomuto vtipu začínate čoraz lepšie rozumieť, je čas začať konať. My sme sa rozhodne vzbúrili a koncom 80. rokov sme si povedali, že už máme toho dosť. Chceli sme späť svoju krajinu a slobodu, vlasti sme chceli vrátiť slobodu. Odpoveď komunistov na seba nedala dlho čakať. Policajné útoky, zásahy, odpočúvanie, infiltrácia štátnymi agentmi, vyhrážky a vydieranie.

Vydržali sme to a zvíťazili. Sovieti von, komunisti dolu. Mysleli sme si, že konečne máme to, po čom sme túžili. Ale mýlili sme sa. Liberáli a konzervatívci síce počas diktatúry uzavreli protikomunistický pakt, ale liberáli sa pri prvej príležitosti postavili na stranu komunistov. Ukázalo sa, že v skutočnosti sú to prirodzení spojenci. Ak sa nemýlim, tento druh manželstva počatého v hriechu sa vyskytol aj v Spojených štátoch. Ak to zhrnieme, po prvých voľbách verejný život, v ktorom dominovali postkomunisti, liberáli a progresívci, položil maďarskú pravicu na lopatky.

Keď môj priateľ Donald Trump vyhral u vás prezidentské voľby v roku 2016, jedným z jeho hlavných sľubov bolo, že treba „vysušiť bažinu“. Prezident Trump má nesporné zásluhy. Napriek tomu v roku 2020 nebol opätovne zvolený. Dopadol presne tak ako my s našou prvou konzervatívnou kresťanskou vládou v roku 2002. Vládli sme výborne (možno si môžem dovoliť byť po toľkých rokoch taký neskromný), vládli sme výborne, ale stiahla nás bažina maďarskej ľavice. A potom, v rokoch 2002 až 2010, sa dialo to, čo sa v takejto situácii zvyčajne deje:

Socialisti vyčerpali financie. Maďarsko sa zadlžilo, hospodárstvo sa dostalo do recesie, inflácia sa vymkla kontrole, nezamestnanosť vzrástla a ľudia nedokázali platiť účty. V uliciach sa šírilo násilie, pochodovali polovojenské skupiny, bolo to dávno, pamätáte si, že sa tam vraždilo na etnickom princípe.

Ľavica zredukovala políciu do takej miery, že nebola schopná udržať ani len minimálny poriadok. Zákon nechránil obete, ale páchateľov. Milí americkí priatelia, myslím, že aj vy ste to už zažili. Vo Svätom písme stojí, že strom poznať podľa ovocia. No ovocie progresívnej vlády hovorí samo za seba, hospodársky bankrot a násilie na ulici. Keď sa k moci dostane ľavicová vláda, koniec príbehu je takmer vždy rovnaký.

Ale v roku 2002 sme po volebnej porážke zorganizovali ľudové hnutie a intelektuálny odpor našich zvyšných jednotiek. Nebránili sme sa, nebedákali sme, že sme v menšine, hrali sme na víťazstvo a vyhlásili sme reconquistu. Drahí priatelia, plán sa podaril a my sme sa vrátili v roku 2010. Trvalo to osem rokov. Z kroka na krok, z tehly na tehlu sme bojovali a budovali. Recept je hotový. Maďarsko je laboratórium, v ktorom sme vyvinuli protilátku proti progesívnej dominancii. Lekársky plášť z laboratória sme už odložili, Maďarsko dostalo na jar štvrtú dávku a hlásim, že pacient je úplne vyliečený. Recept je voľne dostupný, má 12 bodov, o ktoré sa teraz s vami rád podelím. Dvanástka, ako hovorím našim zahraničným priateľom, je šťastné číslo maďarských bojovníkov za slobodu.

Prvý bod maďarského receptu: musíme hrať podľa našich pravidiel. Jediný spôsob, ako vyhrať, je odmietnuť riešenia a cestu, ktorú ponúkajú iní. Churchill povedal: „Keď máš nepriateľov, je to spoľahlivý znak, že niečo robíš správne.“ Preto by nás nemalo odradiť, že nás očierňujú, ani to, že nás označujú za „nesalónnych“, ani že nás v zahraničí považujú za problémových. Skôr naopak, bolo by podozrivé, ak by nás neočierňovali. Zapamätajte si, že kto hrá podľa pravidiel svojich protivníkov, určite prehrá.

Druhý bod: národný konzervativizmus v domácej politike. Vec národa nie je otázka ideológie, dokonca ani tradície. Dôvod, prečo treba podporovať cirkvi a rodiny, je ten, že sú základom národa. To tiež znamená, že treba byť na strane voličov. My sme sa preto rozhodli zastaviť migráciu a postaviť múr na južnej hranici, lebo maďarský ľud povedal, že si nepraje nelegálnych prisťahovalcov. Povedal mi: „Viktor, postav ten múr.“ A o tri mesiace múr stál.

Tajomstvo spočíva v tom, že nad tým netreba pridlho špekulovať. Maďarský plot je jednoduchý drôtený plot so snímačmi pohybu, strážnymi vežami a kamerami. Ale ak chcú ľudia chrániť svoju krajinu, stačí to. Achillovou pätou progresívcov je práve to, že chcú spoločnosti vnucovať svoje zbožné priania. Nebezpečenstvo je však pre nás aj šanca. Pretože v dôležitých otázkach ľudia naozaj nemajú radi ľavicové horúčkovité fantázie. Musíme nájsť niekoľko otázok, v ktorých je ľavica úplne mimo reality, a prezentovať ich, ale tak, aby im rozumeli nielen intelektuáli.

Tretí bod: národný záujem v zahraničnej politike. Progresívci vždy zdôrazňujú, že zahraničná politika je bojom ideológií, súbojom dobra a zla, v ktorom sa definitívne rozhoduje o smerovaní dejín. Ale pokiaľ viem, moji milí priatelia, za posledných sto rokov sa odohrali najmenej štyri takéto rozhodujúce „veľké bitky“. Niečo chýba v celkovom obraze. Naša odpoveď má byť jednoduchou a jasnou antitézou progresívcov: národ na prvom mieste. Maďarsko na prvom mieste, Amerika na prvom mieste. Potrebujeme zahraničnú politiku postavenú na záujmoch. Nie je to vždy jednoduché, pretože zahraničná politika je často komplikovaným svetom.

Napríklad v našom susedstve je vojna. Rusko je agresor, Ukrajina je obeť. Odsudzujeme agresora a pomáhame napadnutému, ale zároveň vieme, že Ukrajina nebude brániť Maďarsko. Čo je to za hlúposť! Maďarsko obráni NATO a maďarská armáda. Prijali sme najväčší počet utečencov v pomere k počtu obyvateľov a Maďari radi pomáhajú. Radi pomáhajú, ale za vojnu nechcú platiť, pretože to nie je ich vojna a nemajú z nej nijaký prospech. Veľmi dobre vedia, že s vojnou sú spojené sankcie, inflácia, stagnácia hospodárstva a vojna ľudí vždy ochudobňuje. Nesmieme počúvať volanie sirén, akokoľvek zvodne môžu znieť. Naším cieľom je obnoviť mier, nie pokračovať vo vojne, pretože to je v našom národnom záujme. Hungary First.

Štvrtý bod: musíme mať médiá. Šialenosti progresívnej ľavice môžeme prezentovať len vtedy, ak máme médiá, ktoré nám v tom pomôžu. Ľavicové názory sa môžu javiť ako väčšinové len preto, že im médiá pomáhajú zosilňovať ich hlas. Problém je práve v tom, že moderné západné médiá sa stotožňujú s ľavicovým postojom. Už tí, ktorí učili novinárov na univerzitách, sa hlásili k progresívnym ľavicovým princípom, takže akonáhle sa v mediálnom priestore objaví konzervatívna osobnosť, je okamžite podrobená kritike, napádaná, diskreditovaná a znevažovaná. Poznám starý étos západnej demokracie, že stranícka politika a tlač by mali byť oddelené. Tak by to (v teórii) malo byť.

Ale priatelia moji, napríklad demokrati v Amerike, tieto pravidlá nedodržiavajú. Skúste si spočítať, koľko médií slúži Demokratickej strane: CNN, New York Times… a mohol by som pokračovať ďalej a ďalej až do večera. Iste, aj republikáni majú spriaznené médiá, ale tie nemôžu vyrovnať dominanciu liberálnych médií. Môj priateľ Tucker Carlson je jediný, kto sa do toho vytrvalo púšťa. Jeho relácia je najsledovanejšia. Čo to znamená? To, že takéto programy by mali bežať vo dne v noci. Ako sa hovorí u vás: 24/7.

Piaty bod: odhaľovať zámery svojich protivníkov. Existencia médií je nevyhnutná, ale nie postačujúca podmienka víťazstva. Treba aj búrať tabu. Možno to našim americkým priateľom nemusím predstavovať, pretože kto bol väčším porušovateľom tabu ako samotný prezident Donald Trump. Ale môžeme to ešte vystupňovať: búrať treba nie dnešné, ale zajtrajšie tabu! V Maďarsku to robíme tak, že na svetlo Božie vynesieme to, čo ľavica chystá, ešte skôr, než to urobí. Najprv to popierajú, ale potom je úspech o to väčší, keď sa ukáže, že sme mali pravdu. Je tu napríklad propaganda LGBT zameraná na deti.

U nás je to ešte nová vec, ale už sme to zlikvidovali. My sme túto vec vyniesli na denné svetlo a usporiadali o tom referendum. „Scitlivovanie“ detí odmietla drvivá väčšina maďarského národa. Tým, že sme včas odhalili, čo ľavica chystá, zatlačili sme ju do defenzívy a nakoniec museli priznať, že to bol naozaj ich plán, pretože našu iniciatívu napadli. Opäť by som chcel citovať generála Petaina: Dobrý plán vykonaný teraz, je lepší, než dokonalý plán budúci týždeň.

Šiesty bod: ekonomika, ekonomika, ekonomika. Vieme, že ľavica chce riadiť ekonomiku podľa abstraktných predstáv. Je to pasca pre pravicu. Je to zakázané. Keď sme sa dostali k moci, rozhodli sme sa, že budeme presadzovať len také hospodárske politiky, ktoré budú prospešné pre väčšinu voličov. V Maďarsku máme k tomu heslo: „Aj tí, ktorí nás nevolia, z toho budú mať prospech“. V tomto smere sme úplným opakom progresívcov, s ktorými doplatia na to aj tí, ktorí ich volili. ???? Ľudia predsa chcú pracovať, nechcú ekonomické teórie, chcú prácu. Ľudia v živote chcú ísť dopredu a pre svoje deti chcú lepší život, ako mali oni. Ak pravicová vláda nedokáže toto všetko zabezpečiť, je odsúdená na neúspech.

Náš siedmy bod: neupadnúť do extrému. Hovorím to preto, lebo extrémistické konšpiračné teórie sa z času na čas objavia na pravici, rovnako ako sa extrémistické utópie pravidelne objavujú na ľavici. Ak sa trochu pozriete pod povrch, zistíte, že ľudia v skutočnosti o to nemajú záujem. Ale priatelia, aký je rozdiel medzi extrémne pravicovým popieraním vedy a biologickým popieraním hnutia LGBT? Odpoveď je jednoduchá: žiadny. Bohu treba dať, čo je Božie, cisárovi, čo je cisárovo, a prírodnej vede, čo je prírodovedecké. Je možné, že na internetových fórach získame obrovskú popularitu, ak budeme propagovať konšpiračné teórie. Navyše, niekedy je na nich aj kus pravdy, ale veľkú časť voličov odpudíme, marginalizujeme sa a nakoniec prehráme.

Bod osem: čítať každý deň. „A book a day keeps the defeat away.“ Viem, že to znie zvláštne, nie som vedec, ale faktom je, že na pochopenie a sprostredkovanie zložitých vecí zatiaľ nebol vynájdený lepší prostriedok ako sú knihy. Svet je čoraz komplikovanejší, treba si nájsť čas, aby sme mu porozumeli. Ja sám som si napríklad v týždni vyhradil jeden deň iba na čítanie. Čítanie nám tiež pomáha pochopiť, čo si myslia naši protivníci a v čom sa mýlia.

Keď to vieme, potom ostatné je už iba technická práca. Toto všetko treba preložiť do jazyka každodennej činnosti a politickej komunikácie. Je pravda, že spin doctor je užitočný druh. Ale pochopiť problém je úlohou nás, ktorí politiku tvoríme.

Deviaty bod: mať vieru. Neviera je nebezpečná. Ak človek neverí, že jedného dňa príde konečné zúčtovanie a že sa bude musieť zodpovedať Pánu Bohu za svoje činy, potom si namýšľa, že môže robiť všetko, čo je v jeho moci. Povzbudzujme preto našich mladých konzervatívnych študentov, budúcich politikov, aby sa venovali životu viery. Toto som spočiatku ani ja nepovažoval za dôležité, ale naučil som sa, že ak si na vieru nájdeme čas, úspechy sa skôr dostavia. Poslancom parlamentu som 32 rokov a začínam 17. rok vo funkcii predsedu vlády. Počúval som proroka Izaiáša, ktorý hovorí: Ak neuveríte, veru neobstojíte. V politike je toto zákon, milí priatelia.

Desiaty bod: hľadať priateľov. Naši protivníci, progresívni liberáli a neomarxisti, sú mimoriadne jednotní. Navzájom si kryjú chrbát. Naproti tomu my, konzervatívci, sme schopní hádať sa medzi sebou aj o tých najbezvýznamnejších otázkach. A potom sa čudujeme, prečo naši protivníci majú navrch nad nami. Sme intelektuálne priveľmi nároční a záleží nám aj na intelektuálnych nuansách. Ak však chceme v politike uspieť, nikdy by sme sa nemali pozerať na to, v čom s druhým človekom nesúhlasíme, ale máme hľadať, kde sú spoločné body.

Jeden príklad: Vatikán je jeden z našich najdôležitejších európskych spojencov. Je spojencom ako strážca kresťanských hodnôt, ako strážca rodín a spoločne hájime, že otec je muž a matka žena a spoločne sa zasadzujeme za mier a za utečencov z Ukrajiny. Zároveň však máme iný názor na nelegálnu migráciu. Netreba pozerať na to, kde sa môžeme dobre pohádať, ale musíme hľadať, v čom môžeme spolupracovať. Verte mi, že ak to neurobíme, naši protivníci nás budú loviť jedného po druhom.

Jedenásty bod: budovať spoločenstvá. Priatelia, za tie roky som sa tiež naučil, že konzervatívny politický úspech neexistuje bez fungujúcich komunít. Čím menej spoločenstva a čím sú ľudia osamelejší, tým viac voličov ide k liberálom, a čím viac spoločenstva, tým viac hlasov pre nás. Je to také jednoduché. Niet tu čo vysvetľovať. Spojené štáty majú najlepšie kluby, spolky a komunity na svete. Musíme pochopiť, že takéto komunity musí mať k dispozícii aj politický subjekt.

A napokon dvanásty bod: budovať inštitúcie. Na úspešnú politiku sú potrebné inštitúcie a inštitúty. Či už je to think-tank, vzdelávacie centrum, talent workshop, inštitút pre vonkajšie vzťahy, mládežnícka organizácia, čokoľvek. Ale tak, aby to bolo možné interpretovať z politického hľadiska. Veď politici prichádzajú a odchádzajú, ale inštitúcie zostávajú s nami po celé generácie.

Inštitúcie dokážu intelektuálne oživiť politiku. Vždy sú potrebné nápady, nové myšlienky, noví ľudia sú potrební stále znova. Keď sa tieto vyčerpajú, dôjde nám munícia a opozícia nás kruto položí na lopatky. Priatelia, celý svet prechádza obrovskými zmenami. Je to zvláštne, ale deštruktívne ideológie fašizmu a komunizmu vznikli na Západe. Nikdy by sme si nepomysleli, že by sa komunisti mohli vrátiť nielen z Východu, ale aj zo Západu. A teraz progresívci ohrozujú celú západnú civilizáciu. To, čo je teraz skutočne nebezpečné, neprichádza zvonku, ale znútra. Vy, milí americkí priatelia, máte do činenia so Spojenými štátmi, my s Európskou úniou. Úplne rovnakí ľudia, rovnakí byrokrati vyškolení beztvárnou ideológiou, sedia vo Washingtore DC aj v Brusseli.

Progresívni liberáli, neomarxisti opití snom o prebudení, stálice Georgea Sorosa, propagátori otvorenej spoločnosti, chcú zlikvidovať západný spôsob života, ktorý vy aj my máme tak radi, za ktorý bojovali vaši rodičia počas druhej svetovej vojny a studenej vojny, a za ktorý aj my sme bojovali, keď sme vyhnali sovietskych komunistov z Maďarska. Priatelia, musíme sa pustiť do boja a v tomto boji môžeme uspieť len vtedy, ak budeme bojovať spoločne a ak budeme organizovaní.

Musíme si vziať späť inštitúcie vo Washingtone a Bruseli. Musíme byť priatelia a považovať jeden druhého za spojencov, musíme koordinovať pohyb našich mužstiev, stojí pred nami jedna veľká výzva. Rok 2024 bude rozhodujúci: u vás budú prezidentské voľby a voľby do Kongresu, u nás voľby do Európskeho parlamentu. Budú to dva fronty v boji o západnú civilizáciu. Dnes nemáme v rukách ani jeden z nich, ale potrebujeme obidva. Dva roky máme na to, aby sme sa pripravili. Maďarské ponaučenie znie – neexistuje zázračná zbraň. Existuje len tvrdá práca. Treba konať. Poďme do toho, a konajme. Thanks and good luck.

PDF (formát pre tlač)