Vernosť Márie Antoinetty – jej zatknutie a poprava

Giuseppe Nardi
30. októbra 2021   História

21. júna 1791 bola Mária Antoinetta a celá jej rodina zatknutá a umiestnená do domáceho väzenia v Tuilerijskom paláci. V lete 1792 ju uvrhli do žalára a jej manžel, kráľ Ľudovít XVI. (1774 – 1791/92), bol popravený v januári 1793. Jej sedemročný syn, korunný princ Louis Charles, jej bol odobratý. Revolucionári dieťa mučili, aby z neho získali „priznanie“ pre hanlivé obvinenia proti kráľovnej. Svojich rodičov prežil iba krátko. Dauphin, ktorého monarchisti pomenovali Ľudovít XVII., zomrel ako desaťročný v parížskej väznici.

Jeho matka, ktorá sa nikdy nezúčastňovala na vládnych záležitostiach, bola spočiatku zatvorená v tejto väznici, ktorú revolucionári zriadili v bývalom sídle veľmajstra Templárskeho rádu.

V lete 1793 bola Mária Antoinetta prevezená do väznice Conciergerie. V súdnej fraške ju súdili ako „vdovu Capetovú“. Rozsudok smrti, ktorý bol už vopred stanovený, vybraná porota jednomyseľne schválila. Dňa 16. októbra 1793 bola kráľovná gilotínou popravená.

Máloktorá postava v dejinách je v kolektívnej pamäti viac skreslená, čo dokazuje dlhotrvajúci účinok zlomyseľnej propagandy. Máriu Antoinettu, ako rakúsku arcivojvodkyňu a dcéru cisára, časť francúzskej šľachty nenávidela. Táto averzia voči Habsburgovej bola spoločná pre revolučného ducha nepriateľov monarchie a starého poriadku. Zo strany tohto nezvyčajného frontu boli proti nim vedené očierňujúce kampane ešte v časoch pred svadbou s Dauphinom de France, synom Ľudovíta XV., čiže dávno pred vypuknutím revolúcie. Nič sa nezmenilo, ani keď sa v roku 1774 stala francúzskou kráľovnou.

Mária Antoinetta je v dejinách vykresľovaná ako prototyp vtelenej lascívnosti, nesvetskej a arogantnej pýchy panovníkov a vysokej šľachty. Aj dnes každé dieťa vie, že na volanie hladných ľudí žiadajúcich chlieb odpovedala: „Tak nech jedia koláče“, čím mala absolútne pohŕdať núdznymi. Lenže Mária Antoinetta túto vetu nikdy nepovedala. Rozchyrovali to o nej, aby ju očiernili. Dnes by sme to nazvali falošnou správou, hoaxom s ďalekosiahlymi a ničivými dôsledkami. Napriek tomu sa aj dnes šíri jedna radosť. Revolucionárom to hralo do karát a ich duch je aj dnes rozhodujúci pri výklade vtedajších udalostí. Veď, ako je známe, dejiny píšu víťazi.

Výrok o koláčoch pochádza od Jean-Jacquesa Rousseaua, jedného z najvýznamnejších priekopníkov revolúcie. V čase prvého vydania jeho príbehu v roku 1782 bol však už štyri roky mŕtvy. Napísal ho pred mnohými rokmi a nikdy netvrdil, že má niečo spoločné s dcérou rímsko-nemeckého cisára. V tom čase bola Mária Antoinetta ešte malé dieťa, ktoré žilo v ďalekej Viedni, a nikto nemohol tušiť, že sa jedného dňa stane francúzskou kráľovnou. Rousseau v štýle „kedysi dávno“ pripísal túto vetu nemenovanej „veľkej princeznej“. Pre revolucionárov bolo jednoduché tento príbeh o sedem rokov neskôr obrátiť proti kráľovnej. Túto „variáciu“ až príliš ochotne zhltli jeho stúpenci, ktorí týmto zamýšľali vniesť medzi ľudí ešte väčší hnev a vrenie.

Spôsob, akým zomrela cisárova dcéra a kráľovná Mária Antoinetta, však vypovedá o nej viac, než vymyslená historka o koláčoch. Jej kat, Charles-Henri Sanson, si viedol denník. Pri kráľovninej poprave si všimol, ako sa masy prizerajúcich tlačili pozdĺž ulíc, ktoré viedli z väzenia na popravisko:

„Keď prechádzala okolo Palais Égalité, zdalo sa, že je znepokojená; sledovala čísla domov s výrazom na tvári prezrádzajúcim viac než len zvedavosť. Kráľovná predpokladala, že katolícky kňaz ju nebude môcť zaopatriť; obávala sa toho, ale abbé Magnien, ktorému sa nejako podarilo dostať do väznice, ktorá bola predtým palácom, jej sľúbil, že v deň jej mučenia pôjde do domu na ulici Saint-Honoré, aby jej dal rozhrešenie in extremis. Číslo tohto domu odkázali Márii Antoinette, a tá ho hľadala; našla ho a na znamenie, ktorému rozumela len ona, keď spoznala kňaza, sklonila hlavu, zostala v zbožnom postoji a modlila sa; potom jej z hrude vyšiel vzdych úľavy a na perách sa objavil úsmev.“

Revolučná vláda prinútila duchovenstvo podriadiť sa štátu. Od duchovných sa vyžadovalo zloženie prísahy na občiansku ústavu. To bol jediný spôsob, ako si mohli udržať plat. Zbavenie živobytia však nebolo jedinou pákou. Kto nezložil prísahu, bol vyhlásený za „hrozbu pre národ“, čo znamenalo, že kňazi, ktorí odmietli toto zneužitie moci zo strany štátu, boli považovaní za nepriateľov. Pápež Pius VI. odsúdil tento despotický zásah štátu. Tí, ktorí stáli pevne na svojom, boli nazývaní „spurní“, zatiaľ čo biskupi a kňazi, ktorí zložili prísahu, boli označovaní ako „prísažní“ alebo „ústavní“ duchovní. Štát uznával iba takýchto. Spurní kňazi, prichytení pri slúžení omše, boli popravení. Takýmto spurným kňazom bol aj abbé Magnien, ktorý dal kráľovnej rozhrešenie in extremis.

„Ústavní“ kňazi boli pred odchodom na popravu vpustení do kráľovninej väznice. Mária Antoinetta ich odmietla, pretože nestála o pomoc schizmatikov. Vo svojom poslednom liste napísala:

„Zomieram v katolíckom, apoštolskom a rímskom náboženstve, v náboženstve svojich otcov, v ktorom som bola vychovaná, a ku ktorému som sa vždy hlásila. Keďže nemôžem očakávať žiadnu duchovnú pomoc, lebo neviem, či sú tu ešte kňazi tohto náboženstva, a miesto, kde sa nachádzam, by ich prezradilo, ak by sem chceli prísť, úprimne prosím Boha o odpustenie mojich previnení, ktorých som sa od svojho narodenia dopustila (…).“

Vnuk kata, ktorý sa tiež volal Charles-Henri Sanson, o mnoho rokov neskôr uverejnil denníky svojho starého otca, ktorého počas popravy kráľovnej sprevádzal jeho syn ako asistent. Vnuk napísal:

„Nikdy, opakoval mi často otec, sa Mária Antoinetta neukázala hodnejšia svojho vysokého postavenia. Bola to skutočná kráľovná, žena, ktorá bez toho, aby zbledla alebo sklopila zrak, znášala divoké pohľady davu; bez zachvenia počúvala rev leva, ktorému bola odovzdaná ako korisť; ktorá ako rímsky cisár stála vzpriamene bez toho, aby spadla na kolená; pre ktorú bol biedny voz stále trónom; ktorá dokonca dokázala v ponížení, do ktorého bola uvrhnutá, pohnúť srdciami, neschopnými súcitu, k údivu nad silou jej duše.“

Revolučný dôstojník, ktorý viedol popravu, zamával mečom a opakovane prikázal katovi Sansonovi, aby ukázal davu hlavu popravenej kráľovnej. Nakoniec jeden z jeho pomocníkov niesol jej odrezanú hlavu okolo popraviska ako trofej. Ozývalo sa volanie: „Vive la Republique!“ (Nech žije republika!).

„Tento výkrik bolo počuť iba v bezprostrednej blízkosti popraviska,“ ako poznamenal Sansonov vnuk.

PDF (formát pre tlač)