„Vere Papa mortuus est“ – tradičné pohrebné obrady za rímskeho veľkňaza

Karol Gazdík
30. apríla 2025   Cirkev   Liturgia

V týchto dňoch, kedy sa svet lúči s pápežom Františkom, vyhľadal som si na platforme YouTube staré video znázorňujúce pohrebné obrady za pápeža Pia XII. Pamätám si, ako som ešte na vysokej škole prvýkrát fascinovane sledoval toto video, hltajúc každú sekundu, každý úkon, každý detail… Tie staré pohrebné obrady za pápežov boli skrátka obdivuhodné a niečím priam magické. Možno tým, že dokonale zhmotňovali mystérium smrti a opulentné víťazstvo Petrovho primátu a úradu nad jej osídlami. Toto dedičstvo sv. Petra totiž nestojí len na jedinej persóne. Človek je smrteľný a výnimkou nie je ani Nástupca kniežaťa apoštolov. Jeden pápež zomrie, druhý bude čochvíľa zvolený – možno práve ten kardinál, ktorý práve slúži zádušnú omšu za „svojho predchodcu“.

Človek môže mať pri pozeraní daného videa tiež pocit, že je divákom „inscenácie triumfu smrti“. Pravdepodobne to bol aj zámer tvorcov uvedeného videa. No nakoniec sa im podarilo ukázať niečo iné – prejav ľudovej zbožnosti, ktorá dáva posledné zbohom svojmu Pastierovi, narodenému pre večný život. Takže, pokiaľ sa dokážete povzniesť nad tú prvotnú atmosféru smrti, uvedomíte si, že vlastne sledujete oslavu začiatku pravého života – toho večného.

Preto som sa rozhodol, že nadviažem na svoj predošlý článok o Sede vacante a voľbe nového pápeža a zároveň sa tak vrátim aj do dôb, ktoré som liturgicky „mapoval“ v článkoch o pápežských omšiach a korunováciách. Bolo by správne priblížiť našim čitateľom aj túto, síce ponurú, no i tak nádhernú liturgiu a obradnosť.

Prvý deň – starostlivosť o telesnú schránku rímskeho veľkňaza

Dvadsaťštyri hodín po pápežovej smrti chirurgovia Apoštolského paláca otvoria telo, aby vybrali orgány a pokračovali v balzamovaní. V prípade, že pontifex zomrel v letnom paláci pápežov na Quirináli, odobraté vnútornosti Jeho Svätosti, umiestnené v hermeticky uzavretej hlinenej váze, sa pochovajú vo farskom kostole sv. Vincenta a Anastázia v Trevi, pod ktorého jurisdikciu spadá Apoštolský palác.

Večer, keď slnko zapadne, kaplán Jeho Svätosti a jeho sprievodca nastúpia do koča (v modernej dobe do automobilu), v ktorom je umiestnená urna s orgánmi. Po stranách kráčajú dvaja sluhovia s pochodňami. Farár, ktorému pomáhajú rehoľníci, prijme tieto ctihodné telesné pozostatky pri dverách a uprostred kostola nad nimi vykoná obvyklý obrad Absolúcie, teda „rozhrešenie mŕtveho“. Urna sa potom umiestni do štvorcového výklenku vytesaného do steny.

Dokončí sa balzamovanie a telo pápeža je oblečené do sutany z bielej vlny, rochety, červenej látkovej mozety a na hlavu mu dajú tradičné pápežské camauro z rovnakého materiálu a farby. Takto zaodeté telo pápeža je vystavené v miestnosti Tajného konzistória pod baldachýnom z červeného zamatu, pozdĺž steny smerujúcej k oknám. Penitenciári zo svätého Petra sa usadia okolo umrlčej postele a bez prestávky recitujú žalmy alebo modlitby. Ľuďom je dovolené vstúpiť do paláca a pozrieť sa na zosnulého až do večera druhého dňa po pápežovej smrti.

Pri problematike balzamovania sa ešte pristavím, spomenúc hororovú udalosť, ktorej čelil moderný štát Vatikán v roku 1958. Táto udalosť bola veľkým mementom toho, že pri balzamovaní telesných ostatkov pontifika sa nesmie nič podceniť.

Pápež Pius XII. si neželal, aby mu boli po smrti vybraté orgány. Žiadal, aby bolo jeho telo udržané „v rovnakom stave, v akom ho Boh stvoril“. Tejto úlohy sa ujal pápežov osobný lekár Riccardo Galeazzi-Lisi, ktorý po balzamovaní pápežovho tela vyhlásil, že použil rovnaký systém olejov a živíc, s ktorými bolo konzervované telo Ježiša Krista. Pápežovo telo natrel olejmi a prikryl plastovým vrecom, do ktorého vložil bylinky a korenie. Prakticky eliminoval cirkuláciu vzduchu a dramaticky urýchlil anaeróbnu hnilobu. Podľa tlače sa telo Pia XII. doslova rozložilo pred očami smútiacich počas sprievodu z Castel Gandolfo do Ríma. Napriek úsiliu Galeazzi-Lisiho bol rozklad nezastaviteľný: telo pápeža napučalo, vylučovalo miazmu, odpadol mu nos i prsty a údajne sa farebne zmenilo na „smaragdovo zelenú“. Zápach bol taký hrozný, že niektorí gardisti omdlievali a museli sa pri čestnej stráži striedať každých 15 minút. Pápežovi v jednej chvíli dokonca explodoval žalúdok v dôsledku rozkladných plynov! Situácia bola natoľko skompromitovaná, že bolo potrebné na pápežovu tvár umiestniť špeciálnu masku obsahujúcu alkalické zlúčeniny.

Opakovane teda podčiarkujem, že pri balzamovaní telesných ostatkov pápeža sa skutočne nesmie nič podceniť. Nemožno teda vyčítať našim predkom, že v rámci balzamovania vyberali z pápežov ich vnútorné orgány. Pri čítaní súčasných článkov a vyzdvihovaní šetrných spôsobov balzamovania v podobe thanatopraxie (metóda použitá aj u pápeža Františka), kedy je zomrelému vstrekovaná konzervačná látka cez tepny do celého tela, som mal pocit, že na predošlé spôsoby balzamovania sa nazerá akoby kriticky – ako na „invazívne metódy“. Naši predkovia však vykonávali také procedúry, ktoré fungovali a v tom čase boli najlepšie a najistejšie. Úprava tela u pontifikov skrátka vyžaduje špeciálny prístup a to práve pre potreby pohrebných obradov, ktoré na rozdiel od bežných zosnulých trvali a trvajú o dosť dlhšie.

Druhý deň – prenesenie pápeža do Vatikánu a vystavenie jeho tela v Sixtínskej kaplnke

V nočnej hodine, teda po západe slnka, je pápež slávnostne prevezený do Vatikánskeho paláca alebo, ak tam zomrel, do Sixtínskej kaplnky, aby tam „slávnostne ležal v pokoji“.

Sprievod do Vatikánu

Sprievod otvárajú dvaja členovia šľachtickej gardy a dvaja trubkári, po ktorých nasledujú dvaja jazdci Jeho Svätosti (lat. praefectus stabuli, v češtine nejvyšší štolba) s horiacimi pochodňami; ďalej tridsať palafrenierov, každý s bielou horiacou pochodňou v ruke; kapitán Švajčiarskej gardy na koni uprostred svojich vojakov; majster ceremónií oblečený v purpurovej sutane a sediaci na koni; potom nasledujú pápežské máry sprevádzané penitenciármi zo sv. Petra, ktorí pokračujú v tichom recitovaní modlitieb. Máry v tvare nosidiel sú prikryté „pohrebnou oponou“, na ktorej leží pápež s hlavou opretou o vankúš. Obuté má červené črievice so zlatým krížom a je odetý do (vyššie opisovaného) pápežského chórového šatu. Nad ním je štvorcový baldachýn so závesmi. Máry sú kompletne potiahnuté červeným zamatom, lemovaným zlatom.

Švajčiarska garda pochoduje po oboch stranách v oceľovom brnení. Nasleduje rota Šľachtickej gardy so zastrčenými zástavami a štandardami. Sprievod končí oddielom Palatínskej gardy a rotou dragúnov so „spustenými mečmi“; pred každým idú trubači alebo bubeníci. Sprievod uzatvára delostrelecká rota so siedmimi delami, pričom delostrelci nesú svoje zbrane na pleciach.

Sprievod sprevádzajú davy prizerajúcich sa ľudí, pre ktorých ide o „výnimočnú podívanú“. Keď procesia prechádza okolo nejakého kostola, rozozvučia sa jeho zvony ako pri bežnom pohrebe. Takto je telo pápeža prenesené až ku vchodu do Vatikánu, kde ho prevezmú štyria penitenciári a odvezú do Sixtínskej kaplnky, aby ho vystavili na pripravenom lôžku.

Vystavenie pápeža v pontifikálnych paramentoch

Po prinesení pápežovho tela do Vatikánu ho penitenciári oblečú do pontifikálnych  paramentov, teda súboru liturgických rúch. Obliekajú mu ich na sutanu i rochetu, ktoré má stále na sebe oblečené. Najprv mu nasadia humerál, nasleduje alba prepásaná cingulom. Na cingulum mu samozrejme pripevnia aj subcinctorium, ktoré je podobné manipulu, je však širšie. Ďalšími odevmi sú fanon, manipul, štóla, červená pontifikálna tunicella a dalmatika, pontifikálne rukavice, červený ornát, pálium a na hlave pápeža spočinie mitra (infula), konkrétne mitra auriphygiata ušitá zo zlatých nití. O červenej farbe som písal už v predošlom článku. Ide o pápežovu tradičnú farbu smútku a jej pôvod pravdepodobne pramení zo starodávnej východnej pohrebnej praxe, konkrétne ide o byzantský zvyk.

Takto oblečený je pápež vystavený na naklonenej plošine na vrchu „prehliadkového lôžka“, ktoré je obklopené početnými sviecami zo žltého vosku. Pri jeho nohách sú dva pápežské klobúky z červeného zamatu. Štyria členovia šľachtickej gardy so smútočnými kokardami bdejú pri štyroch rohoch katafalku, okolo ktorého tvorí dva rady Švajčiarska garda. Penitenciári zo sv. Petra po oboch stranách, oblečení v superpelíciách a štólach, zotrvávajú celú noc pri tele a pokračujú v modlitbách. Na zástene uzatvárajúcej svätyňu horí osem sviečok. Na hlavnom oltári horí šesť sviečok, za oltárom sa nachádza gobelín zobrazujúci zmŕtvychvstanie Lazára, zakončený baldachýnom z červeného zamatu, ozdobeným a vypleteným zlatom. Pápežský trón, zvyčajne umiestnený na evanjeliovej strane, je odstránený, aby sa explicitne poukázalo na uprázdnenú Svätú stolicu.

Tretí deň – vystavenie tela v Bazilike sv. Petra

Ráno nasledujúceho dňa, teda tretieho po pápežovej smrti, duchovenstvo baziliky, seminára, beneficienti a kanonici vystupujú po kráľovských schodoch do Sixtínskej kaplnky so zapálenými sviecami v rukách. Kantori pápežskej kaplnky intonujú responzórium „Subvenite Sancti Dei“. Jeden z kanonikov oblečený do čierneho pluviálu (plášťa) recituje verše a modlitby a vykonáva štandardný obrad Absolúcie, pričom si dáva pozor, aby pokľakol vždy, keď prechádza pred telom pápeža. Po tom, čo penitenciári odovzdajú telo pápeža kanonikom, usporiada sa procesia smerujúca do Baziliky sv. Petra.

Poradie procesie je nasledovné: 1. krucifer s krížom medzi dvoma akolytmi držiacimi horiace sviečky; 2. Seminár sv. Petra v purpurových sutanách a superpelíciách; 3. beneficienti (oprávnení vlastníci trvalého práva na určitý úrad, z ktorého plynie príjem); 4. kanonici; 5. osem kňazov nesúcich telo pápeža na márach, zatiaľ čo kanonici držia konce pohrebného plátna; 6. mazzieri nesúci obrátené palcáty (palcát ako symbol autority); 7. Švajčiarska garda v slávnostnej uniforme obklopujúca telo; 8. kardináli vo dvojiciach a nakoniec preláti v smútočnom odeve, recitujúci žalmy a modlitby tichým hlasom predpísaným pre túto príležitosť.

Po príchode do baziliky sa sprievod zastaví uprostred veľkej lode. Zosnulý pápež je uložený na vyvýšenom pohrebnom lôžku, ozdobenom fialovými zamatovými závesmi. Kardináli sa usporiadajú do dvoch skupín, naľavo a napravo. Pri nohách pápeža stoja kantori, ktorí spievajú responzórium „Libera me“. Kapitulárny vikár, oblečený do čierneho pluviálu s bielou mitrou na hlave, vykoná obrad Absolúcie podľa predpísaného formulára. Po dokončení tohto obradu je telo pápeža prenesené do Kaplnky Najsvätejšej Sviatosti, kde zostáva vystavené ďalšie tri dni na vyvýšenom a naklonenom katafalku, odeté v pápežskom odeve. Telo pápeža je vystavené takým spôsobom, že jeho nohy „vytŕčajú“ cez mrežu, ktorá obklopuje kaplnku. Takto majú veriaci možnosť uctiť si svojho zomrelého Pastiera aj takým spôsobom, že mu pobozkajú nohu. Značné množstvo žltých voskových sviečok osvetľuje pápeža a vytvára okolo neho žiarivú chapelle ardente. Vnútri sa pápežskí kapláni striedajú po sebe, strážia a modlia sa pri tele, zatiaľ čo Švajčiarska garda vonku udržiava poriadok.

Pápež Pius XII. bol prvým zosnulým pápežom, ktorý nebol uložený v Kaplnke Najsvätejšej Sviatosti Baziliky sv. Petra. Namiesto toho bol jeho katafalk po prvýkrát umiestnený pred hlavným oltárom svätého Petra, aby sa sem zmestili obrovské davy, ktoré si každý deň prichádzali pozrieť jeho telesné pozostatky.

Exekvie za zosnulého pápeža

Deň po verejnom vystavení tela v Bazilike svätého Petra sa začínajú slávnostné pohrebné obrady, ktoré trvajú deväť po sebe nasledujúcich dní. Každé ráno sa kardináli zúčastňujú slávnostnej zádušnej omše, ktorá sa slúži v Chórovej kaplnke Baziliky svätého Petra, kde kanonici zvyčajne slúžia ofícium (liturgiu hodín). Podľa starých fotografií ide o oltár Katedry sv. Petra v apside baziliky, ktorý je prevýšený a ukončený impozantnou výzdobou s oknom a vznášajúcou sa holubicou. Obrovský trón – vlastne relikviár – zakomponovaný do výzdoby je príliš veľký pre každého človeka, čo poukazuje na fakt, že nie je na človeku, aby rozhodoval o tom, kto na ňom bude sedieť.

Oproti mriežke, pod arkádou spájajúcou veľkú loď s bočnou loďou, sa postaví (zatiaľ „jednoduchší“) katafalk, ktorý sa tam udržiava až do šiesteho dňa. Je obklopený dvadsiatimi železnými svietnikmi, ktoré nesú veľké žlté sviece. Okolo katafalku stoja členovia šľachtickej gardy v červenej uniforme, s obrátenými mečmi a smútočnou kokardou. Mazzieri vo fialovom odeve a so strieborným obráteným palcátom strážia vchod do kaplnky.

Na vonkajšej strane baziliky sú veľké dvere a portikus zahalené fialovou farbou so zlatými strapcami, na ktorých je umiestnený erb zosnulého pápeža. Šesť sviečok zo žltého vosku horí na chórovom oltári, ďalších šesť na hlavnom oltári a dve pred sochou svätého Petra. Kardináli, na pozvanie dekana Posvätného kolégia, prichádzajú do Baziliky sv. Petra vo fialovej sutane a mozete. V sakristii si kardináli ešte obliekajú cappu z fialového hodvábu. A prečo vlastne fialovú, keď farba kardinálov je červená? Fialová ako tmavý purpur nahrádza v čase smútku a kajúcnych dní sýtočervenú farbu kardinálskych chórových šiat, a to aj v prípade vlečky cappa magna. Tento akt smútku znásobili niektorí kardináli aj tým, že sa vyhli čipkám. A to nie je ešte ani zďaleka všetko. Kardináli, ktorí boli kreovaní zosnulým pápežom si obliekajú namiesto hodvábu vlnu – znak väčšieho smútku.

Niečím absolútne unikátnym bolo vyjadrenie smútku členov pápežskej domácnosti či majstrov ceremoniárov. Tí bežne nosia chórové oblečenie a manteletu v amarantovej (fialovo-ružovej) farbe. V minulosti, v čase smrti Svätého Otca, nahrádzali títo členovia pápežskej kúrie amarantovú farbu za čiernu a čipkou lemované rochety vymenili za jednoduché simplexné. No vráťme sa späť k opisu pohrebných obradov…

Kardináli jednotlivo prichádzajú do kaplnky, kde zaujmú svoje miesta podľa zaužívaného poradia. Kardináli-biskupi a kardináli-kňazi obsadzujú horné lavice na evanjeliovej strane; oproti nim, na strane epištoly, stoja kardináli-diakoni, patriarchovia, arcibiskupi a biskupi asistenti pri tróne, štyria preláti „di fiochetti“ a biskupi bez úlohy asistentov. Nosiči kardinálskych vlečiek sedia pri nohách svojich kardinálov a nesú ich pochodne…

Všetci asistenti okrem kardinálov pokľaknú pri vstupe do kaplnky, nielen kvôli oltáru, ale aj kvôli Posvätnému kolégiu, pretože medzi nimi je aj budúci pápež.

Prvý deň zádušnú omšu za zosnulého pápeža celebruje kardinál dekan Posvätného kolégia, potom kardináli-biskupi a posledné tri dni kardináli-kňazi. Celebranti si na tieto omše obliekajú čierne liturgické rúcha s bielou damaškovou mitrou. Omše spevom sprevádzajú kantori Sixtínskej kaplnky. Počas „Dies irae“, ktoré má hudobnú podobu, sa kardinálom, fiochetti prelátom a patriarchom rozdávajú pochodne a všetkým ostatným asistentom sviečky po dvoch librách. Tieto sviečky sa zapaľujú počas evanjelia, po prefácii až do prijímania a počas obradu Absolúcie pri katafalku. Omša „Requiem pro papa defuncto“ sa slúži týmto spôsobom nasledujúce štyri dni.

Pohreb pápeža

Večer tretieho dňa sa koná samotný pohreb pápeža. Kardináli prichádzajú do sakristie Baziliky sv. Petra v sprievode svojej rodiny. Klerici Ctihodnej apoštolskej komory sprevádzajú komorníka. Okamžite sa formuje procesia. Kapitula a klérus baziliky idú do Chórovej kaplnky, kde už kardináli zaujali svoje miesta, zatiaľ čo kantori spievajú Miserere vážnym a pochmúrnym žalmovým tónom. Kapláni baziliky, oblečení v superpelíciách a s pomocou Arcikonfraternity Najsvätejšej Sviatosti, prinášajú telo pápeža do Zborovej kaplnky. Sprevádzajú ich príslušníci šľachtickej gardy a Švajčiarska garda. Počas prenosu zbor kaplnky spieva „In paradisum“. Kapitulárny vikár, odetý v čiernom pluviáli s bielou mitrou, požehná cyprusovú rakvu, potom ju pokropí svätenou vodou a incenzuje kadidlom. Kantori spievajú antifónu „Ingrediar“ a potom žalm „Quemadmodum desiderat“, ktorý končí opakovaním antifóny.

Počas tejto doby viacerí kňazi snímajú telo pápeža a ukladajú ho do veľkého rubáša zo zlatého lamé, podšitého červeným hodvábom a lemovaného zlatom. Okolo stojí pápežova domácnosť, majordómus, forerius major a kapláni.

Vatikánsky štátny sekretár (do roku 1692 to bol kompetenčne kardinál synovec) alebo príbuzný pápeža (v prípade ich neprítomnosti majordómus) zakryjú zosnulému pápežovi tvár a ruky závojom z bieleho hodvábu; potom sa s pomocou ceremoniára položí na spodný koniec rakvy mešec z červeného zamatu, ktorý obsahuje ďalšie tri zamatové vrecúška. V každom z nich sú zlaté, strieborné a bronzové medaily v počte zodpovedajúcom dĺžke pápežovej vlády. Na jednej strane nesú portrét pápeža, na druhej strane sú uvedené najdôležitejšie fakty z jeho pontifikátu.

Dvaja ceremoniári následne roztiahnu cez celé telo pápeža ďalší rubáš z červeného hodvábu, cez ktorý sa ovinú konce prvého rubáša. Takto je rímsky veľkňaz umiestnený do rakvy, ktorá je uzavretá skrutkami. Akt pohrebu zaznamenáva notár Apoštolskej komory, jeden z tajomníkov komory a notár Kapituly, ktorý pôsobí ako kancelár baziliky. Prvý kardinál, ktorého pápež kreoval, umiestni vedľa mešcov plechovú trubicu s pergamenom, ktorý zaznamenáva hlavné udalosti pápežovej vlády. Ide o akýsi ekvivalent úmrtného listu pápeža, ktorý nazývame rogitum.

Kardináli teraz odovzdajú rakvu kapitule, ktorá ju umiestni do druhej olovenej rakvy, ktorej veko nesie meno a erb zosnulého pápeža, ako aj dĺžku jeho pontifikátu a dátum smrti. Táto druhá rakva je zapečatená pečaťou camerlenga (kardinála komorníka) a majordóma. Nakoniec sú tieto dve rakvy vložené do tretej rakvy z dubového dreva. Na ňu sú umiestnené pečate kapituly, camerlenga, arcikňaza baziliky a majordóma.

Posledná zádušná omša za pápeža a majestátny katafalk

Pápežovo telo je teda umiestnené v troch tradičných rakvách. Takto pochovaný pápež je provizórne umiestnený vo výklenku, naľavo od chórovej kaplnky. Keď je tam umiestnený, robotníci začnú vyrezávať prednú dosku, ktorou sa výklenok dočasne uzavrie. Na veku je vymodelovaná štuková výzdoba v tvare vankúša a tiary.

Na siedmy deň sa v Bazilike sv. Petra koná posledná zo zádušných omší. Uprostred veľkej lode, medzi dvoma kaplnkami Najsvätejšej Sviatosti a chóru, je postavený majestátny katafalk, ktorý nahradí predošlý skromnejší z predchádzajúcich dní. Dielo významného umelca sa vyznačuje maľovanými plátnami, reliéfmi a sochami. Možno na ňom vidieť bustu pápeža, jeho erb a erb Pápežského štátu, pozoruhodnejšie udalosti jeho vlády, nápisy pripomínajúce jeho cnosti alebo emblémy, ktoré sa na ne odvolávajú. Na tejto „pyramídovej pamiatke“ sa nachádza viacero úrovní a veľké množstvo voskových sviečok.

Ešte počas prípravy na článok, kedy som nebol úplne oboznámený s touto problematikou, som sa v naivite domnieval, že pápež bol na vrchole tohto majestátneho katafalku umiestnený v tumbe. Po logistickej stránke som si to však nevedel predstaviť – dvíhať do takej výšky pápeža uloženého v troch rakvách. Predstava ohromujúca, no skutočnosť nereálna. Po naštudovaní patričného materiálu a hlúpej otázke, ktorú som adresoval redakcii Liturgical Arts Journal, som teda zistil, že ten majestátny pápežský katafalk bol prázdny a hlavne symbolický, s odkazom na tajomstvo smrti. Podobné prázdne katafalky vlastne staviame na zádušné sv. omše Requiem a aj počas 2. novembra na Spomienku na všetkých verných zosnulých (známe „Dušičky“).

Omša „Requiem pro papa defuncto“ sa slúži ako zvyčajne pri oltári chóru kanonikov v apside baziliky, pričom hlavný pápežský oltár nad hrobom sv. Petra je vyhradený výlučne pre rímskeho veľkňaza. Celebrant, presbyter asistent i asistujúci diakon a subdiakon si obliekajú čierne liturgické rúcha. Po omši prednáša pohrebnú reč za pápeža v latinčine prelát vybraný Posvätným kolégiom.

Celebrujúci kardinál si po omši oblečie čierny pluviál a bielu damaškovú mitru. Ceremoniári vedú štyroch kardinálov určených na udeľovanie rozhrešení – záverečný obrad Absolúcie – k oltáru. Obliekajú si superpelíciu na rochetu, humerál, štólu a čierny plášť s bielou damaškovou mitrou. Duchovenstvo, pred ktorým nesie kríž subdiakon a strážia ho uvádzači s červenou palicou, s dvoma bežnými akolytmi, pozdraví Posvätné kolégium a opustí kaplnku smerujúc ku katafalku. Ustrojení kardináli idú na pódium pri úpätí katafalku. Celebrant stojí v strede, otočený tvárou ku krížu subdiakona a chrbtom k oltáru v apside baziliky. Ostatní štyria kardináli zaujmú svoje miesta v štyroch rohoch na pripravených stoličkách. Celebrant recituje modlitbu „Non intres“. Zbor po odpovedi Amen intonuje responzórium „Subvenite Sancti Dei“. Najmladší zo štyroch kardinálov požehná kadidlo a vyriekne latinsky začiatok „Otčenáš“, počas ktorého tichého recitovania prejde kruhovou trajektóriou okolo katafalku a postupne ho kropí a incenzuje kadidlom. Na záver prednesie modlitbu „Deus cui omnia vivent“.

Traja ďalší kardináli vykonávajú „rozhrešenie zosnulého“ rovnakým spôsobom. Druhému predchádza „Libera“, tretiemu „Qui Lazarum ressuscitasti“. „Libera me“ sa opäť spieva pri poslednom „rozhrešení“, ktoré je vyhradené pre celebrujúceho kardinála. Po obrade sa kardináli uchýlia do sakristie, kde sa zhromaždia na generálnu kongregáciu.

***

Hlavným zdrojom článku bol preklad z diela významného liturgistu 19. storočia Mons. Xaviera Barbiera de Montault, ktorý priblížil čitateľom Shawn Tribe na stránkach Liturgical Arts Journal.

PDF (formát pre tlač)