Veľká apostáza je tu. My však musíme zostať pevní vo viere, aby sme ju mohli odovzdať ďalším generáciám

Matej Gavlák
26. novembra 2025   Cirkev Spoločnosť   Komentár

Niektorí bádatelia sa nazdávajú, že najdôležitejším posolstvom fatimských proroctiev nie je ani tak varovanie pred globálnymi katastrofami, ako skôr varovanie pred veľkou apostázou – teda odpadlíctvom od jedinej spásonosnej katolíckej viery. Ak je tomu tak, potom zaiste žijeme v najťažších časoch od ukrižovania Ježiša Krista. Našou úlohou však nemá byť poddať sa, ale statočne bojovať za zachovanie viery aj pre budúce generácie.

Keď „koniec nie je tragédiou“

Katolícky svet šokovali minulotýždňové slová kardinála Mattea Zuppiho, jedného z top-favoritov na pápeža a predsedu mocnej Talianskej biskupskej konferencie. Zuppi totiž počas zasadnutia biskupov „len tak mimochodom“ povedal:

„Kresťanstvo v Taliansku končí.“

(https://christianitas.sk/kardinal-zuppi-prominentny-strojca-synodalnosti-sokoval-kolegov-na-zasadnuti-biskupskej-konferencie-krestanstvo-v-taliansku-konci/)

Hoci tieto slová vyznievajú ako apokalyptické varovanie, v skutočnosti sú ešte neúplné. Zuppi totiž vo svojom prehovore pokračoval:

„Keď hovoríme, že „kresťanstvo skončilo“, myslíme tým, že naša spoločnosť už prirodzene nie je kresťanská. Ale to by nás nemalo strašiť!“

Podľa kardinála neprekáža, že kresťanstvo „končí“, hlavne že zostáva „kresťanský duch“ (Čo to vlastne je?). Preto by sme „nemali byť vystrašení“. Takže žiadne apokalyptické varovanie, žiadne povzbudzovanie k obráteniu, žiadne volanie k obrane viery, len strohé konštatovanie s milým dôvetkom, že nič hrozné sa nedeje. No, to sa nám teda uľavilo!

Samozrejme, človek nemusí byť Einstein, aby zachytil akúsi skrytú zákernosť v týchto slovách. Dielik skrátka nezapadá na miesto, kam sa ho snažíme vložiť. Ale prečo?

Rozoberme si to na drobné: Biblia, katolícka Tradícia i Katechizmus katolíckej Cirkvi zhodne učia, že sú dva životy – časný (ten terajší) a potom večný. Časný život je v podstate skúškou a rozhodnutím, kam chceme patriť v živote večnom, ktorý už nikdy neskončí. Tak chceme byť s Bohom, Pannou Máriou, anjelmi a svätými, alebo nie?

Ak je odpoveďou Áno, potom nutne musíme žiť podľa učenia, ktoré nám tu zanechal Bohočlovek Ježiš Kristus. Toto učenie nazývame kresťanstvo a dnes špecifickejšie katolicizmus. Poklad tohto učenia, bez ktorého spása človeka nie je možná, uchováva katolícka Cirkev a jej predstavení – pápeži, kardináli, biskupi, kňazi a rehoľníci.

Ak teda hovoríme, že v nejakej krajine „kresťanstvo končí“, potom v podstate hovoríme, že tá krajina odmieta Kristovo učenie a že si jej obyvatelia tak svoj posmrtný život vybrali – preč od Boha; vo večnej spoločnosti Lucifera a jeho démonov.

A podľa Jeho Eminencie, cteného kardinála je toto v poriadku?!?!

„Princovia“ Cirkvi

Keby šlo len o jedného pomýleného kardinála, ešte by sa to akosi dalo prežiť. Ako však aj na našich stránkach mapujeme v podstate na dennej báze, tak to veru nie je. Spomeňme len mená mocných kardinálov Cupicha, Hollericha či Grecha. Potom tu máme celú Nemeckú biskupskú konferenciu. Pripomeňme, že červený klobúk nosili aj také indivíduá, akými boli belgický kardinál Danneels a predovšetkým Theodore McCarrick z USA.

Nezabúdajme na polotajné zoskupenie ultraprogresivistických kardinálov, ktorí samých seba vcelku presne označujú za Sankt Gallenskú mafiu a na to, že práve táto skupinka kardinálskeho kolégia sa najväčšou mierou zasadila za zvolenie istého Jorge Maria Bergoglia za hlavu celej katolíckej Cirkvi.

Toto sú tí, ktorým neprekáža, že celé národy odpadávajú od spásonosného učenia, aj keď by kvôli tomu nemali v noci spávať.

Poviem to ešte inak: všetky indície naznačujú, že títo vysokí cirkevní predstavitelia, de facto kormidelníci katolíckej Cirkvi, osobne neveria v Boha – určite nie toho kresťanského. Neveria v Krista, neveria v poslanie katolíckej Cirkvi, neveria v život po živote a už vôbec neveria v anjelov a démonov. Nemá zmysel špekulovať nad tým, ako sa vôbec dostali na svoje pozície, ale v lepšom prípade ich hore potiahli kamaráti a v horšom úplatky. Určite nie ich schopnosti a už vôbec nie ich viera, keďže žiadnu nemajú.

Lenže ak kormidelníci zle riadia loď, čo sa potom deje s jej pasažiermi?

Ako sa vlastne šíri viera

Viera sa nikdy nešíri zdola nahor, ale vždy zhora nadol. Inými slovami: štát či organizácia si vždy napokon presadia svoju vieru. Kresťanstvo stratilo pre islamské výboje dve tretiny svojho územia. Kalifát kresťanské územia plne islamizoval a obyvatelia zostali moslimami aj po tom, čo kalifát zanikol a nastúpili islamské republiky.

Koniec-koncov, obyvatelia stredovekej katolíckej Európy boli vo väčšine prípadov úprimne veriaci katolíci. A naopak, keď sa anglickí králi stali protestantmi, len za niekoľko desaťročí ich nasledoval celý predtým úprimne veriaci katolícky národ. Od tej doby sa Angličania (neskôr Briti) stali zúrivými protestantmi všade kam prišli. 1000 rokov katolíckych dejín Britských ostrovov akoby nezohrávali žiadnu úlohu.

Diabol má teda vždy eminentný záujem dosadiť do vplyvných pozícií v štáte i Cirkvi „svojich“ ľudí. Katolícka forma štátov – kráľovstvá – zanikli a nahradili ich moderné republiky, tzn. slobodomurárska forma štátov. Tie svojich občanov vedú k slobodomurárskym princípom, ktorých základom je skrytý anti-katolicizmus.

Odkedy vznikli republiky, u nás Československá republika v roku 1918, zúrivý anti-katolícky sentiment v obyvateľstve bol len otázkou času. Obyvateľstvo, bez toho aby si to uvedomovalo, len kopíruje zúrivý anti-katolícky sentiment republík a ich vodcov, neraz nepriznaných členov lóžových bratstiev. A spokojne si vykračuje na ceste do zatratenia.

Jedine silná kontra-kultúrna katolícka Cirkev by dokázala masy zadržať v odlive, lenže práve pre tento svoj potenciál je presiaknutá vyššie zmienenými judášskymi indivíduami.

Bezbožná planéta?

Existujú nie nepodložené názory, podľa ktorých sa fatimské proroctvá netočia ani tak okolo prírodných katastrof a vojen (2. fatimské proroctvo hovorí doslova o zničení mnohých národov!), ale predovšetkým okolo apostázy – masového odpadlíctva národov od katolíckej viery. V prvom rade, táto apostáza bude priamo viesť k spomenutému zničeniu týchto národov – a všetky indície ukazujú na možnosť vypuknutia III. svetovej vojny; ale predovšetkým, apostáza vedie k zatrateniu nespočítateľného množstva duší, doslova celých národov.

Takže áno, súčasný odpad od katolíckej viery je z pohľadu večnosti horší, ako by bola prípadná III. svetová vojna. Pretože ak aj umriete vo vojne, no ste v stave milosti, vaša duša bude spasená; ale keby ste sa aj dožili 110 rokov, no umreli by ste v stave smrteľného hriechu, niet vám pomoci.

A ak odpadávajú aj najvernejšie krajiny – akým Taliansko bezpochyby po stáročia bývalo – potom žijeme v apokalyptických časoch, či sa nám to páči alebo nie. Veď ak odpadnú tradičné katolícke bašty ako Taliansko, Španielsko, Poľsko, Brazília i to Slovensko, kto potom na celej planéte vlastne ostane? Presne tak – nikto.

Nezostal by nikto, kto by vieru uchovával, nikto, kto by ju odovzdával ďalším generáciám. Všetci budúci obyvatelia Zeme by boli ešte pred svojím vlastným narodením odsúdení na zatratenie, pretože spása je milosť daná nám jedine skrze Ježiša Krista. Také sú pravidlá hry.

Gestá sú dôležité

Ježišova otázka „Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18,18) teda nebola len filozofická, ale išlo o de facto varovanie pred niečím, čo sa skutočne môže udiať.

Preto je nesmierne dôležité, aby si čo najviac z nás vo svojich srdciach uchovalo pravú katolícku vieru bez ohľadu na to, čo si o nás myslia susedia, či priamo naši najbližší, čo o nás hovorí štát, čo nám hlásajú tí z kňazov, biskupov a kardinálov, ktorí sa zapredali za 30 strieborných. Pretože i to najmenšie svetielko najžiarivejšie svieti práve vtedy, keď je temnota najsilnejšia.

Verím, že nie som sám, kto by vedel povedať desiatky príkladov, ako aj ten najmenší prejav viery oslovil ľudí, ktorí na Krista zabudli už pred desiatkami rokov, prípadne o Ňom nikdy poriadne nepočuli.

Pred pár rokmi som bol na jednom niekoľkodňovom novinárskom seminári (išlo v podstate o klasické nezáživné prednášky), kde boli ľudia aj z iných krajín. Jediná vec, ktorú som robieval, bolo, že som sa vždy pred jedlom a po ňom v spoločnej jedálni prežehnal. A to bolo všetko. Bol som jediný, kto to robil, o prekvapené pohľady som nedbal ani na okamih. Ako týždeň končil, cez prestávku ma zvykli obklopiť ľudia, ktorí sa ma pýtali na rôzne aspekty kresťanstva. Z čírej zvedavosti, pretože, podľa ich slov, nemali ešte možnosť sa s niekým takým osobne pozhovárať.

Zvlášť mi v pamäti utkvela jedna pani, novinárka z Litvy, ktorá mi povedala, že jej moje gesto pripomenulo jej babičku, ktorá zomrela, keď bola ešte v tínedžerskom veku. Pani si spomenula, že jej babička sa zvykla vždy rovnakým spôsobom prežehnať. Povedala mi: „O kresťanstvo som sa nikdy nezaujímala, až teraz, Vy ste ma zaujali, lebo ste mi ju pripomenuli.“ Potom som jej poradil zopár kníh, predovšetkým Život Krista od biskupa Fultona Sheena, pričom sľúbila, že si ich prečíta. Tak dúfam, že svoj sľub splnila.

Alebo: raz som čítal knižku, ktorú napísal istý český pilot, ktorý bojoval v leteckej Bitke o Britániu. O kresťanstve sa takmer ani nezmienil, len raz. Mali tam nejakého mechanika, ktorý balil núdzové padáky do takých tých vakov, čo mali piloti na chrbtoch. Pilot spomínal ako tento mechanik, už postarší pán, vždy prežehnal každý jeden z padákov, ktorý prácne zabalil do malého vaku. Toto jednoduché gesto natoľko oslovilo autora knižky, že si na to spomenul aj o mnoho rokov neskôr, keď písal svoje memoáre.

Mimoriadna úloha

Záver by som rád prenechal nádherným slovám, ktoré napísal taliansky novinár menom Maurizio Blondet:

„Môžem dosvedčiť jednu vec. Veľmi pravdivú. V týchto časoch, keď je Cirkev v úpadku, katolicizmus sa vzdal svojej misie a kňazi vyučujú „ekumenickej pastoračnej ceste“ – existujú mladí ľudia, ktorí sú povolávaní. Sú vyberaní jeden po druhom skrze stretnutia, ktoré nemožno opísať – pretože tieto stretnutia sú nepochybne nadprirodzené.

Vlani som stretol minimálne troch takých ľudí. Boli mladí, boli stratení, rozhodení bežnými potešeniami; mladí ľudia, ktorým nikto nikdy nehovoril o viere (okrem ich babičiek), zvlášť tej katolíckej. Tradiční, tomisitickí (vyznajúci sa v učení sv. Tomáša Akvinského – pozn. prekl), liturgickí, gregoriánski, títo, ktorí boli opustení hierarchiou Cirkvi, stali sa katolíkmi tradičnými. Jeden z nich, ktorý ma pár týždňov dozadu pozval ku nim na návštevu a ktorý má tri deti, učí (učí!) Tomáša Akvinského, večnú filozofiu, na španielskej univerzite so svätou odvahou a pravou doktrínou. Doktrínou, ktorú osoba, ktorá ho povolala, musela naučiť najprv jeho.

Ja mám malú vieru, ktorá neprežije prenasledovanie. Ale tiež vidím, že Kristus si jedného po druhom volá tých, ktorí obnovia (Cirkev) vo veľmi blízkej budúcnosti, ktorú ja už pravdepodobne nezažijem. Verbuje svoje commandos, svojich martýrov, svojich mužných hrdinov – a niekedy divoké amazonky – pre svoju poslednú bitku.

Takže som pokojný. Po katastrofe príde civilizácia zajtrajška. Kresťania budú v tej dobe silní. Bude existovať kresťanské impérium, presne tak, ako to hovoria proroctvá – a nebude to republika. Bude to sväté impérium. Nie demokracia.“

Tým, že nás Boh povolal do tejto doby, nás povolal aj do tejto mimoriadnej úlohy. Je mi cťou byť toho súčasťou. A čo vy?

PDF (formát pre tlač)