Utrpenie pod polmesiacom – kresťanský národ v tieni genocídy

Karol Gazdík
23. júla 2025   História

Keď sa povie slovo genocída, väčšine ako prvá napadne hrôza židovského holokaustu – systematické vyvražďovanie šiestich miliónov Židov počas druhej svetovej vojny. Má to svoje logické opodstatnenie. Židovský holokaust bol podrobne zdokumentovaný, detailne prebádaný a jeho dôsledky formovali medzinárodné právo i kolektívne svedomie ľudstva. No v tieni tohto hrozivého mementa zostáva iná, nemenej brutálna genocída, ktorá sa odohrala o niekoľko desaťročí skôr. Ľudstvo si zažilo viac genocíd, ktoré sa však dostali do tieňa menom šoa. A tak ako mala druhá svetová vojna svoju genocídu, mala ju aj prvá svetová vojna. Nemecko si svoje vojnové zločiny priznalo, postavilo sa k tejto téme s veľkou dávkou sebareflexie. No vinník genocídy z čias prvej svetovej vojny krvavé udalosti dodnes popiera!

Arménska genocída ako inšpirácia pre ďalšie zlo

Desivý diapazón zločinov proti ľudskosti: koncentračné tábory, pochody smrti, primitívne „plynové komory“, systematické vraždenie s cieľom celkom vyhubiť iný národ… To všetko sa do dejín ľudstva zapísalo ešte skôr, než prišla známa šoa. Osmanská ríša na čele s troma mužmi, hlavne mužom menom Enver Paša, vytvorila odpornú mašinériu na vyvraždenie nemoslimského, kresťanského národa – Arménov. Arménska genocída v rokoch 1915 až 1918 si vyžiadala 1 500 000 nevinných ľudských životov. Z pôvodnej arménskej populácie v Osmanskej ríši sa odhaduje, že smrti uniklo len cca 600 000 osôb. Veľká to tragédia, o ktorej sa na školách poriadne ani neučí. Osobne ma táto skutočnosť ako učiteľa dejepisu veľmi hnevá. Učebné osnovy vo veľkom operujú témami súvisiacimi so židovským holokaustom, ktorý si pochopiteľne treba pripomínať. Sám túto tému beriem veľmi vážne. Prečo sa však zabúda na kresťanský holokaust? Je azda menej dôležitý? Kto tvrdí, že áno, tak tomu uniká jedna smutná skutočnosť.

Bola to práve arménska genocída, ktorá poslúžila ako precedens a inšpirácia nacistom. Adolf Hitler v známom prejave pred inváziou do Poľska cynicky poznamenal: „Kto si dnes ešte spomenie na vyhladenie Arménov?“ Táto veta nie je len dôkazom krutého pragmatizmu totalitného režimu, ale aj svedectvom o zlyhaní medzinárodného spoločenstva, ktoré nechalo masové vraždenie Arménov bez následkov a tým nepriamo umožnilo ďalšie genocídy. Hitler si chcel práve touto myšlienkou ospravedlniť svoj plán na vyhladenie Židov. Poukázal na to, že svet už zabudol na arménsku genocídu, a preto by nikto nemal protestovať ani proti jeho plánom. Vidíte, ako to na seba nadväzuje?

Základný cieľ oboch genocíd bol rovnaký a prostriedky tiež. Osmani zriadili 25 koncentračných táborov a vymysleli pochody smrti. Keď v septembri 1915 poslal turecký minister vnútra inštrukcie na tému čo robiť s Arménmi, zneli takmer rovnako ako rozkazy, ktoré boli neskôr vydávané jednotkám SS. Skúsme si to porovnať:

Výrok Heinricha Himmlera: „Ich existencia musí byť ukončená, je nevyhnutné prijať ľubovoľne tvrdé opatrenia, nesmie sa brať ohľad na vek či pohlavie ani na akékoľvek morálne zábrany.“

Výrok Talaata Pašu: „Padlo rozhodnutie úplne vyhladiť Arménov. Nevšímajte si ich vek ani pohlavie.“

Osmani tiež spočítali, koľko Arménov sa vojde do „dobytčákov“. Bolo ich presne 90 a rovnaký počet väzňov vozili i vozne v Tretej ríši.

Arménska genocída vo faktoch a súvislostiach

Za pozadím genocídy Arménov stoja tri podstatné faktory: 1. prehra Osmanskej ríše v balkánskych vojnách, s čím súvisí strata území na Balkánskom polostrove; 2. puč tzv. „mladoturkov“ v roku 1913 (zvrhnutého sultána Abdülhamida II. vystriedal triumvirát troch pašov: Talaata Pašu, Envera Pašu a Džamala Pašu), ktorý priniesol nárast nacionalizmu; 3. vypuknutie prvej svetovej vojny. Krátko po tom, čo sa Osmanská ríša zapojila do Veľkej vojny, sa v januári 1915 osmanská III. armáda stretla s ruskými vojskami na arménskom území a bola v bitke pri Šarikamiši porazená. Arméni boli neoprávnene obvinení z toho, že boli príčinou osmanskej porážky. Vládna strana Jednota a pokrok (spomínaní „mladoturci“) začala ako pomstu pripravovať genocídu, akú Arménsko, ani iné okolité krajiny nepamätali.

Všetko to začalo 24. apríla 1915 takzvanou „dekapitáciou“, ktorá mala arménske obyvateľstvo zbaviť vedenia a šance na odpor. Do zadržiavacieho tábora tak bolo odvedených okolo 250 arménskych intelektuálov. Ministerstvo vnútra vtedy nariadilo zatknúť všetkých arménskych politických a regionálnych vodcov podozrivých z protištátnej alebo nacionalistickej činnosti. Len v Konštantínopole bolo behom nasledujúcich niekoľkých týždňov zadržaných a popravených 2 345 Arménov. Veľká časť z nich neboli nacionalisti, ani neboli nijakým spôsobom prepojení s politikou. Skrátka, keď sa ide likvidovať nejaká skupina obyvateľstva, vždy sa začína intelektuálmi – šľachta, úradníci, kňazi, lekári, učitelia či politici.

Z bývalých kriminálnikov boli následne vytvorené špeciálne vojenské oddiely, ktoré sa dali hneď do práce. Od mája 1915 deportovali Arménov z východných provincií smerom ku koncentračnému táboru v Aleppe. Väčšina z nich tento transport, pri drastických podmienkach, ktoré panovali (hlad, smäd, choroby), neprežila. Tí, ktorí mali väčšie predpoklady na prežitie (mladí muži), boli odvedení neďaleko a popravení. Tí, ktorí prežili presun do Aleppa, boli v ďalšej etape poslaní cez Sýrsku púšť do tábora Dajr az-Zaur v Mezopotámii a pokiaľ aj to prežili, vyhnali ich do púšte, kde nemali najmenšiu šancu, alebo ich zaživa upálili. Jeden český inžinier zamestnaný v Osmanskej ríši na železnici, podal toto svedectvo: „… počas šiestich hodín bolo povraždených v meste Angora viac ako 1 500 mužov. Všetkých zviazali a odviedli za mesto, kde ich na odľahlom mieste mäsiari porážali ako jatočný dobytok.“

To však nebolo všetko. V Sýrskej púšti je množstvo jaskynných systémov, ktoré Osmani využili na zostrojenie akýchsi primitívnych „plynových komôr“. Do útrob jaskyne často nahnali Arménov, ktorých následne udusili dymom z otvoreného ohňa.

Poslednou obeťou likvidácie bola arménska hmotná kultúra na území dnešného Turecka. „Mladoturci“ ničili arménske kostoly a odstraňovali z budov arménske nápisy, aby sa zbavili všetkých stôp po arménskom kultúrnom a náboženskom živote.

Intervencia Cirkvi

Cirkev sa prostredníctvom diplomacie veľmi snažila túto genocídu zastaviť. List kardinála von Hartmanna adresovaný ríšskemu kancelárovi Härtlingovi žiadal o urgentnú intervenciu Nemecka proti perzekúcii Arménov, ktorá nebola menej brutálna ako perzekúcia prvých kresťanov. Sám pápež Benedikt XV. sa úpenlivo snažil zastaviť tento najväčší zločin prvej svetovej vojny. V septembri 1915 poslal autograf (vlastnoručne napísaný list) sultánovi Mehmedovi V. so žiadosťou o milosť pre Arménov. Osmani však odmietli žiadosť prijať.

Znepokojujúcou skutočnosťou je i fakt, že táto genocída nezasiahla len arménskych kresťanov, ale aj ostatné kresťanské zoskupenia. Dagmar Babčanová, bývalá veľvyslankyňa Slovenskej republiky pri Svätej stolici, uvádza správu zaslanú do Berlína z nemeckej ambasády, podľa ktorej povedal turecký sekretár pre vnútro Talaat Bey otvorene Mordtmannovi, že „turecká vláda použije vojenské prostriedky na zbavenie sa vnútorných nepriateľov – pôvodných kresťanov z rôznych denominácií – bez diplomatickej intervencie cudzích krajín“. Vatikánske dokumenty uvádzajú aj správu pátra Liebla, rakúskeho kapucínskeho misionára, ktorý sa v Samsune dozvedel, že nie Arméni, ale kresťania boli už pred 5 až 6 rokmi odsúdení na smrť na tajnom zhromaždení „mladoturkov“ v Thessalonikách.

Odmietanie, popieranie a ďalšie dopady

Turecko do dnešného dňa odmieta, že išlo o genocídu – označenie týchto udalostí za genocídu môže byť v Turecku dokonca postihované ako trestný čin „urážky tureckého národa“. Arménska genocída je medzinárodne uznávaná v Nemecku, Taliansku, Rusku, Francúzsku, Kanade, Švédsku a aj na Slovensku. U nás je dokonca popieranie genocídy Arménov trestným činom, trestaným odňatím slobody až na 5 rokov.

V niektorých štátoch, predovšetkým USA, sa o jej uznanie vedú tradičné spory. Vlády USA a Veľkej Británie odmietajú uznať masakre Arménov za genocídu predovšetkým s ohľadom na Turecko ako významného člena NATO a regionálneho spojenca. Žiadna z ústredných islamských krajín, dokonca ani Izrael (!!!) genocídu Arménov neuznávajú a to napriek rozsahu utrpenia arménskych kresťanov. Skrátka, tejto tragédii sa nedostalo rovnakého historického a spoločenského uznania ako iným genocídam. Smolou pre tamojších zdecimovaných arménskych kresťanov bol aj fakt, že ako kresťanský národ nemali také silné diplomatické a kultúrne zastúpenie vo svete ako židovské spoločenstvá po holokauste druhej svetovej vojny.

Nemožnosť dovolať sa spravodlivosti na medzinárodnej úrovni pre vinníkov masakrov arménskeho a celkovo kresťanského obyvateľstva zapríčinila vznik rôznych skupín volajúcich po spravodlivosti v rámci arménskych možností. To viedlo ku vzniku tzv. operácie Nemesis, v rámci ktorej sa vzala spravodlivosť do „vlastných rúk“ a strojcovia arménskej genocídy boli postupne zabití počas viacerých atentátov.

Arménska genocída nebola len brutálnym vojenským aktom. Bola to systematická likvidácia kresťanského národa žijúceho v prevažne moslimskej Osmanskej ríši. Vyvražďovanie mužov, deportácie žien a detí do púšte, znásilňovanie, hladomory, masové pochody smrti – to všetko bolo dôsledkom štátnej politiky zameranej na vyhladenie národa, ktorého identita bola spätá nielen s iným jazykom a kultúrou, ale aj s kresťanskou vierou.

Mlčanie o tejto hrôze a zabudnutie je samo o sebe druhou tragédiou. Pretože každá genocída, ktorá nie je uznaná, sa stáva potenciálnym vzorom pre ďalších tyranov. Arménska genocída by nemala byť len kapitolou v historických knihách. Mala by byť varovaním. Svedectvom o tom, čo sa stane, keď sa spojí protikresťanský fanatizmus, vyhrotený nacionalizmus a mlčanie sveta.

Dnes, viac ako sto rokov po týchto udalostiach, zostáva otázka: Kto si dnes spomenie na kresťanských Arménov? Odpoveď by mala znieť: My všetci. Aj preto som si zvolil túto tému pre svoj dnešný článok.

PDF (formát pre tlač)