Theatrum lucis – dávne svetelné výzdoby Baziliky sv. Petra

Karol Gazdík
28. mája 2025   Cirkev História

17. mája sme si pripomínali 100. výročie svätorečenia sv. Terézie od Dieťaťa Ježiša a Svätej Tváre. Táto kanonizácia sa uskutočnila 17. mája 1925 v Bazilike svätého Petra v Ríme, pod autoritou pápeža Pia XI. To bolo ešte v dobách, ktoré si sám pre seba označujem výrazom „In illo tempore“. Bol to čas, kedy sa naši predkovia nebáli zaodieť veľké sviatky a slávnosti do „lesknúcej sa fazóny“.

Katolícky filozof Josef Pieper vo svojej knihe V súlade so svetom: Teória slávností tvrdí, že skutočné slávnosti vždy zahŕňajú božský prvok. Nevznikajú totiž z obyčajných konceptov, legislatívy alebo politických rozhodnutí. Pre kresťanov (rovnako ako pre starovekých Grékov a Rimanov ako Platón a Cicero) sú sviatky skôr niečím božsky orientovaným, čo má korene v rituáloch uctievania. Súčasťou dôležitosti a funkcie sviatkov a festivalov je teda to, že nám umožňujú prekročiť prítomnosť, dočasne nás oslobodzujú od každodenného života a prenášajú nás do kontaktu s niečím väčším a hlbším. Preto by som si chcel týmto článkom pripomenúť dávny zvyk, ktorý pre liturgické slávenia veľkých sviatkov dotváral famóznu svetelnú kulisu, pracujúc s kontrastom svetla a tmy, čím v konečnom dôsledku vytváral theatrum lucis – svetelné divadlo.

Interiér s lustrami a červenými závesmi

Chápanie toho, čo som vysvetľoval v úvode článku – božský prvok slávností – zhmotňovali mnohé tradičné katolícke zvyky spojené so sviatočnými dňami a obdobiami liturgického roka. Výrazný prejav tohto javu sa nachádzal v Bazilike svätého Petra v Ríme, kde boli obzvlášť slávnostné príležitosti, ako napríklad kanonizácie svätých, poznačené slávnostnými červenými zástavami, závesmi či stovkami lustrov osvetlených sviečkami. Touto výzdobou sa skrátka poukazovalo na to, že ide o niečo výnimočné. Každý vnímavý jedinec hneď spozoruje, aký rozdiel a dojem to vytvára oproti „obyčajnému“ vzhľadu baziliky. Toto však nebolo jedinečné len pre Baziliku sv. Petra. Podobné zvyky možno nájsť v kostoloch po celom Taliansku, na Malte a v iných častiach sveta, kde táto tradícia stále žije. Bazilika sv. Petra sa však tejto krásy akosi vzdala…

Ohromujúce je aj množstvo úsilia, ktoré sa do realizácie týchto opulentných výzdob muselo vložiť v časoch, keď sa väčšina práce vykonávala manuálne. O to viac je to pôsobivejší počin, ba až samotný druh obety. Tieto veci svedčia o dobe, kedy sa venovala najväčšia pozornosť detailom a nešetrilo sa úsilím na vytvorenie slávnostnej liturgickej udalosti.

Všetky tieto zdobiace komponenty slúžili ako vizuálne podnety, ktoré výrazne pomáhali vytiahnuť človeka z „ríše všednosti“ a premiestniť ho do „ríše mimoriadneho“. Bez týchto druhov podnetov hrozí, že naše sviatky sa môžu len málo líšiť od našich „dní pôstu“. Pokiaľ k takému bodu dospejeme, stratí sa veľká príležitosť nasýtiť dušu človeka esenciou krásy a spirituality.

Veľký osvetlený kríž

Bohaté zdobenie interiéru Baziliky sv. Petra za pomoci stoviek lustrov so sviečkami určite nie je pre mnohých z vás vec neznáma. Tento zvyk nám dokazujú aj mnohé fotografie alebo nákresy. No rozhodne vás prekvapí rytina, ktorú v 18. storočí vytvoril Giovanni Battista Piranesi. Táto rytina nám totiž pripomína jeden zo stratených zvykov Svätého týždňa vo Vatikáne – vystavovanie veľkého osvetleného kríža v Bazilike sv. Petra. Tento kríž, ktorý pozostával zo 628 svetiel, bol umiestnený v bazilike na Zelený štvrtok, kde zostal až do Veľkého piatku. Zavesený bol pred oltárom a spovednicou baziliky. Svojím svetlom prerážal šero chrámového interiéru. Svietil do tmy daných dní, kedy sa pripomína smrť Krista, čím však prinášal nádej, že smrťou sa tento „príbeh spásy“ nekončí. Pred takto zaveseným svietiacim krížom kľačiac adoroval sám pápež, oblečený vo svojom chórovom odeve.

Muselo to byť skutočne ohromujúce, sledovať tento veľký žiariaci kríž ponorený do tmy baziliky. Táto „pôsobivá kulisa“ zhmotňovala okrem krásy aj určité myšlienky. Dovolím si tu citovať dve pasáže zo skvelého článku mojej kolegyne Dr. Lucie Laudoniu, ktoré nám môžu priblížiť symboliku tmy, šera a svetla sviečok na veľkom zavesenom kríži v Bazilike sv. Petra:

„Tma v chráme je ancilla lucis, služobnicou svetla. Tma je vlastne veľkým svietnikom, na ktorom má žiariť nehmotný paškál našej duše, otvorenou modliacou knižkou, do ktorej sa dá písať len svetlom poézie. Z psychologického hľadiska napomáha lepšiemu sústredeniu, lebo človek ponorený do súmraku nie je prenasledovaný reťazou vizuálnych vnemov… Sviečka môže byť chápaná aj ako zhmotnenie obety. Z vosku ubúda, má preto podiel na ohni. Knôt obetuje sám seba, aby svieca mohla horieť, ergo je atribútom mučeníkov par excellence.“

C. M. Baggs komentoval vo svojom diele Obrady Veľkého týždňa vo Vatikáne a sv. Jáne v Lateráne z roku 1839 tento (vtedy už neexistujúci) zvyk so zaveseným osvetleným krížom nasledovne:

„Je veľmi smutné, že kríž, ktorý na Zelený štvrtok a Veľký piatok žiaril 628 svetlami a vytváral nádherný efekt šerosvitu, ktorý z toho vyplynul v tejto rozsiahlej a veľkolepej budove, už nie je pred spovednicou postavený kvôli neúctivému správaniu pri predchádzajúcich príležitostiach.“ K tomuto faktu pridal ešte jednu historickú poznámku: „V ôsmom storočí pápež Hadrián I. podľa Anastázia zavesil pod hlavný alebo triumfálny oblúk, ako sa vtedy nazýval, strieborný kríž s 1365 alebo 1380 malými lampami, ktoré sa zapaľovali na Veľkú noc a iné veľké sviatky. Toto bol pravdepodobne pôvod kríža, ktorý sa v tomto období vešal v Bazilike sv. Petra.“

Exteriér blikotajúci tisíckami sviečok

Zdobenie interiéru so stovkami lustrov a sviečok nám môže prísť pochopiteľné. Interiér bol vždy priestorom, ktorý sme si ako ľudia osvetľovali. Avšak vynaliezavosť veriaceho ľudu zašla ešte ďalej – k osvetleniu exteriéru Baziliky sv. Petra. Realizáciou tejto výzdoby už skutočne môžeme hovoriť o theatrum lucis, ba až theatrum luminosum. Popravde, trochu závidím súčasníkom tej doby, ktorí mohli toto svetelné divadlo pozorovať na vlastné oči, vidiac tisíce mihotavých plameňov, ktoré kúpali architektonické detaily baziliky v teplej, živej žiare sviečok.

Nemecký básnik, dramatik, humanista, vedec, politik a mysliteľ Johann Wolfgang Goethe sa o svojich dojmoch z tohto vznešeného zvyku v roku 1780 vyjadril takto:

„Osvietenie je nevšedným výjavom úžasného sveta rozprávok; neveríte vlastným očiam… Nádherný tvar kolonády, chrámu a kupoly, najprv v ráme horiaceho ohňa a asi po hodine v horiacej hmote, je to jedinečné a veľkolepé predstavenie, ktoré jednoducho treba vidieť.“

Za inštaláciami tejto krásy stáli tzv. sanpietrini. Ide o špecializovaných pracovníkov, zamestnancov Fabbrica di San Pietro, ktorí sa dodnes starajú o bežnú údržbu vatikánskej baziliky, jej zariadení a dekorácií. Sú to v podstate technickí pracovníci správy baziliky.

Vznik skupiny sanpietrino siaha do začiatku 18. storočia, kedy ukončenie stavebných prác prinieslo Fabbrica di San Pietro nové poslanie – výzdobu a údržbu komplexných a rozsiahlych bazilikálnych priestorov. V čase, keď si finančné a funkčné dôvody vyžadovali zmenu, bolo potrebné reorganizovať pracovnú silu, diverzifikovať a špecializovať internú pracovnú silu tak, aby samostatne zabezpečovala tie činnosti, ktoré boli dovtedy zadávané externým firmám. Sanpietrini tak kompenzovali pokles ekonomických zdrojov a na uspokojenie potrieb jedinečnej budovy svojho druhu dobre využili vedomosti získané generáciami robotníkov. Je dôležité, že práve v týchto rokoch sa pracovníci Fabbrica začali formálne nazývať sanpietrini (dostanúc aj vlastnú uniformu), čo bol znak túžby po odlišnosti a jasnej príslušnosti k Bazilike svätého Petra.

Pocit spolupatričnosti sanpietrini sa odovzdával v priebehu času, o čom svedčí práve spomienka na niektoré oslavy, pri ktorých sa mnohí z nich spustili na lanách z kupoly a architektonických prvkov, aby súčasne zapálili tisíce sviečok, ako symbolické gesto oddanosti a zručnosti, sprevádzané zvukom zvonov svätého Petra.

Kľúčovým historickým protagonistom tohto „spolku“ bol Nicola Zabaglia, kvalifikovaný robotník, ktorý si napriek tomu, že nemal akademické vzdelanie, získal rešpekt a uznanie za svoje inovatívne technické riešenia, ako napríklad drevené konštrukcie na výzdobu a údržbu baziliky, či použitie dômyselného lešenia pre bezpečnú a efektívnu prácu. Jeho vynálezy boli tak cenené, že ich zdokumentoval v diele Castelli e Ponti (1743). Nápis na jeho stratenej hrobke znel: „Úplne bez literárneho vzdelania, ale tak výnimočný pre bystrosť jeho mysle“.

V súčasnosti má skupina sanpietrino približne osemdesiat zamestnancov a tvoria ich tesári, murári, maliari, kováči, inštalatéri, elektrikári, kamenári, „pontaroli“, ako aj všeobecní pracovníci. Dva tímy pracujú každý deň súčasne na plnení svojich hlavných úloh, ktorými sú recepcia, úschova, čistenie a údržba vatikánskej baziliky a s ňou súvisiacich budov. A keď treba, stávajú sa z nich aj „horolezci“.

Článok by som zakončil zamyslením Shawna Tribeho:

„Žijeme v dobe štadiónov a filmových predstavení a v tomto kontexte je poľutovaniahodné, že sa Cirkev vzdala niektorých svojich vlastných ceremoniálnych predstavení práve v čase, kedy by ich pravdepodobne najviac potrebovala, ak by mala konkurovať predstaveniam, ktoré ponúka moderný svet.“

***

Cennými zdrojmi pre článok boli viaceré príspevky Shawna Tribeho publikované na stránkach Liturgical Arts Journal. Ďalším zdrojom boli informácie zo stránky basilicasanpietro.va a talianskej wikipédie.

PDF (formát pre tlač)