Sviatosť pomazania chorých a umierajúcich v ranej Cirkvi

Branislav Krasnovský
28. marca 2025   Cirkev História

predchádzajúce časti:
Pár slov o sviatostiach v prvých storočiach po Kr. – Krst
Sviatosť birmovania v historickom vývoji katolíckej Cirkvi
Pár slov o svätej spovedi a sviatosti pokánia v ranej Cirkvi
Eucharistia a jej miesto v ranej Cirkvi

***

Biblický pôvod sviatosti pomazania chorých a umierajúcich v ranej Cirkvi

Sviatosť posledného pomazania, dnes nazývaná pomazanie chorých, má svoj pôvod už v ranej Cirkvi a bola chápaná ako sviatosť uzdravenia duše i tela. Biblický základ sviatosti pomazania chorých má svoj pôvod v liste sv. Jakuba (Jak 5,14–15): 13 Trpí niekto z vás? Nech sa modlí. Je niekto veselý? Nech spieva žalmy. 14 Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. 15 Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu. 16 Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli. Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého.

Z textu je teda zrejmé, že sviatosť udeľujú „starší Cirkvi“ (presbyteri, kňazi). Používa sa olej na pomazanie. Súčasťou je modlitba viery. Sviatosť môže mať liečivý a odpúšťajúci účinok. Tento text sa stal kľúčovým pre neskorší liturgický vývoj sviatosti.

O sviatosti pomazania chorých a poslednom pomazaní hovorí aj Evanjelium podľa Marka (Mk 6,12–13): 12 Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. 13 Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali. Dôležitý význam mali okrem Svätého Písma aj spisy Cirkevných Otcov a ranokresťanské dokumenty. Spomenúť možno: Didaché (1. – 2. stor.). Tento najstarší kresťanský katechetický spis sa síce priamo nevyjadruje k pomazaniu chorých, ale hovorí o význame modlitby a pôstu pri uzdravovaní.

Najvýznamnejší autori, ktorí sa pomazaniu chorých a umierajúcich venovali

Tertullianus († 220) – vo svojich spisoch hovorí o tom, že chorí majú dostávať pomazanie ako duchovnú pomoc a že pomazanie má účinky uzdravenia.

Origenes († 253) – poukazuje na modlitbu a pomazanie ako prostriedky uzdravenia tela i duše. Hovoril o duchovnom význame choroby a potrebe modlitby. Poukazoval na spojenie medzi hriechom a chorobou, čo podporovalo chápanie pomazania ako sviatosti odpustenia.

Sv. Cyprián z Kartága (†258) – spomína duchovné uzdravenie cez sviatosti Cirkvi a modlitby kňazov za chorých. Poukazoval na spojenie pomazania chorých so sviatosťou zmierenia. V listoch spomína olej ako prostriedok uzdravenia, ktorý má aj duchovnú moc. Za jeho éry sa objavujú prvé liturgické praktiky pomazania v komunitách.

Sv. Hippolyt Rímsky († 235) – Traditio Apostolica. Prvý, kto systematicky spísal liturgické pravidlá raného kresťanstva. Opisuje žehnanie oleja biskupom a jeho použitie na liečenie chorých. Jeho dielo malo silný vplyv na neskoršie liturgické knihy.

Sv. Ambróz Milánsky († 397) – zdôrazňoval spásny význam sviatosti. Spájal pomazanie s milosťou Ducha Svätého, ktorý posilňuje chorého a dáva mu odvahu.

Sv. Augustín († 430) – zdôrazňoval vnútornú duchovnú premenu cez pomazanie. Hovoril, že choroba môže byť skúškou viery, a preto sa treba modliť nielen za telo, ale aj za dušu.

Najznámejšie spisy ranej Cirkvi, ktoré sa venujú pomazaniu chorých a umierajúcich

Sacramentarium Leonianum (5. stor.) – obsahuje modlitby za chorých a zmienky o svätení oleja na pomazanie. Spis pochádza zo 6. storočia, napísaný bol v Ríme. Autorom spisu nie je pápež sv. Lev I. Veľký († 461), ale spis je určite pomenovaný podľa neho. Ide o najstaršiu zbierku latinských liturgických textov (modlitby, požehnania, formulácie sviatostí). Text obsahuje modlitby na jednotlivé sviatky a sviatosti (napr. omšové modlitby, požehnania oleja). Neobsahuje kompletný misál, ale len výber modlitieb usporiadaných podľa liturgického roka. V spise badať silný galský a africký vplyv. Tvorí základ pre neskoršie rímske sakramentária, najmä známe Gelasianum a Gregorianum.

Sacramentarium Gelasianum (6. stor.) – prvýkrát explicitne spomína pomazanie chorých ako súčasť liturgie. Spis vznikol koncom 7. storočia, pravdepodobným autorom je pápež Gelasius I. († 496), časť bádateľov je presvedčená, že spis vznikol v neskoršom období. Je to najstarší kompletný sakramentár (obsahuje omšové texty, sviatosti, požehnania, exorcizmy). Súvisí s galskou liturgiou, ale je prepracovaním rímskej tradície. Má tri hlavné časti: Omšové texty na sviatky a sviatosti. Sviatostné obrady (krst, birmovanie, manželstvo, pomazanie chorých). Modlitby na rôzne príležitosti (požehnania, liturgické úkony). Spis štandardizoval rímsku liturgiu a stal sa predchodcom Sakramentára Gregoriána. Silne ovplyvnil liturgiu západnej cirkvi, najmä v Galii a Nemecku. Bol predchodcom rímskeho misála a dôležitým krokom k unifikovanej liturgii.

Sacramentarium Gregorianum je liturgická kniha pripisovaná pápežovi Gregorovi I. Veľkému († 604), avšak v súčasnosti sa predpokladá, že jej finálna podoba vznikla v 8. storočí za vlády Karola Veľkého. Tento sakramentár obsahuje modlitby a obrady používané pri slávení omše a sviatostí v rímskom ríte.

Pápež Gregor Veľký (590 – 604) vykonal reformu rímskej liturgie, pričom upravil sviatosť Eucharistie, omšové modlitby a ďalšie obrady. Karol Veľký (768 – 814) nariadil, aby v celej jeho ríši bola zavedená rímska liturgia. Preto franskí mnísi vytvorili Sacramentarium Hadrianum, ktoré bolo neskôr prepracované do Sacramentarium Gregorianum. Pôvodný Gregorov sakramentár bol kratší, zatiaľ čo karolínske úpravy pridali ďalšie modlitby a obrady.

Sacramentarium Gregorianum obsahuje modlitby k jednotlivým častiam omše, sviatosti a sväteniny. Bol štandardom pre rímsku liturgiu v ranom stredoveku. Podľa Sacramentaria Gregorianum sa formovala neskoršia rímska liturgia, až po Tridentský koncil (16. stor.). Obsahuje aj formulár pre pomazanie chorých, ktorý sa postupne vyvíjal do dnešnej podoby sviatosti.

Sacramentarium Gregorianum teda poskytuje modlitby za chorých, ktoré zdôrazňujú fyzické aj duchovné uzdravenie. Jeho texty položili základy stredovekého obradu posledného pomazania. Obsahuje aj modlitby za zomierajúcich a duchovnú posilu pred smrťou.

Je kľúčovou liturgickou knihou, ktorá ovplyvnila vývoj rímskej liturgie a sviatostnej praxe, vrátane pomazania chorých. Aj keď sa názov spája s pápežom Gregorom I., jeho finálna podoba vznikla neskôr, hlavne v karolínskej dobe.

Ordo Romanus (8. stor.) – popisuje pravidlá slávenia sviatosti pomazania chorých. Táto prax ukazuje, že od najstarších čias sa chorí pomazávali olejom a dostávali modlitbu Cirkvi za svoje uzdravenie. V ranej Cirkvi bola sviatosť pomazania chorých spojená s uzdravením.

Pomazanie chorých nebolo pôvodne chápané ako sviatosť určená len pre zomierajúcich, ale najmä ako prostriedok duchovného a telesného uzdravenia. Vykonávali ho biskupi a kňazi – Apoštoli a ich nástupcovia vkladali ruky na chorých, modlili sa a pomazávali ich olejom. Používal sa požehnaný olej – olej bol často posvätený biskupom a uchovávaný pre potreby pomazania chorých. Bolo možné ho prijať viackrát – keď sa stav chorého zlepšil, sviatosť mohla byť neskôr udelená znovu pri inej chorobe. Spojenie s odpustením hriechov – pomazanie chorých malo nielen uzdravujúci, ale aj odpúšťajúci účinok, ak sa chorý nemohol osobne vyspovedať.

Ordo Romanus vytvorili pravdepodobne kňazi pápežskej kancelárie, najstarší doklad o Ordo Romanus popisuje slávenie pápežskej omše v Lateránskej bazilike. Neskoršie ordá (Ordo Romanus II – XX) opisujú ďalšie liturgické úkony: pápežské korunovácie. Liturgiu svätej soboty a Veľkej noci. Sviatostné obrady (pomazanie chorých, krst, birmovanie). Ordo Romanus štandardizoval rímsku liturgiu pre celé kresťanstvo, zachoval rímske liturgické praktiky z obdobia raného stredoveku a stal sa základom pre neskoršie liturgické knihy, napr. Rímsky pontifikál a Rímsky misál. Bol prijatý a prispôsobený aj v iných regiónoch Európy.

Od 8. – 9. storočia sa sviatosť pomazania chorých začala viac chápať ako „posledné pomazanie“ pred smrťou (lat. extrema unctio). Tento pohľad sa postupne zmenil v 20. storočí, keď sa Cirkev vrátila k pôvodnému uzdravujúcemu rozmeru sviatosti, čo bolo potvrdené na II. vatikánskom koncile.

Sviatosť pomazania chorých v ranej Cirkvi mala uzdravujúci, posilňujúci a odpúšťajúci rozmer. Nebola chápaná iba ako príprava na smrť, ale ako sviatosť pomoci a uzdravenia pre tých, ktorí trpeli chorobou. Tento pôvodný význam sa dnes opäť zdôrazňuje v katolíckej Cirkvi.

Praktická realizácia pomazania chorých a umierajúcich v ranej Cirkvi

Pomazanie chorých vykonávali Apoštoli a biskupi, neskôr aj kňazi (presbyteri), ako spomína List sv. Jakuba. Nebolo to výlučne kňazské privilégium – aj laici mohli používať olej na pomazanie v mene Krista.

Pomazanie chorých a umierajúcich sa vykonávalo olejom požehnaným biskupom. Chorý bol pomazaný na rôznych častiach tela, často na hlave, rukách a nohách. Súčasťou obradu bola modlitba za uzdravenie a niekedy aj kladenie rúk.

Účelom sviatosti bolo uzdravenie tela – veriaci verili, že pomazanie môže priniesť fyzické uzdravenie. Odpustenie hriechov – pomazanie sa niekedy spájalo s duchovným očistením, najmä u tých, ktorí nemohli absolvovať bežnú spoveď. Posilnenie v utrpení – nebola to len príprava na smrť, ale aj posila pre tých, ktorí zápasili s ťažkou chorobou.

Rozdiel oproti neskoršiemu vývoju. Pomazanie bolo chápané ako uzdravujúca sviatosť, spojená s modlitbou spoločenstva. V stredoveku sa pomazanie čoraz viac začalo spájať s poslednými chvíľami života, čím sa zmenilo na „posledné pomazanie“. Po II. vatikánskom koncile sa sviatosť vrátila k pôvodnému chápaniu ako sviatosť pre chorých, nielen pre umierajúcich.

Bludári, odmietajúci význam pomazania chorých a umierajúcich

V ranej Cirkvi neexistovala priamo organizovaná skupina heretikov, ktorí by sa zameriavali výlučne proti sviatosti pomazania chorých. Avšak niektoré heretické skupiny a učenia nepriamo spochybňovali jej význam alebo účinnosť.

Gnostici (2. – 4. stor.) – považovali hmotný svet za zlý, a teda aj telesné zdravie za nepodstatné. Odmietali sviatosti, ktoré používali hmotné prvky (ako olej v pomazaní chorých). Verili, že len duchovné poznanie (gnóza) vedie k spáse, nie sviatosti.

Novaciáni (3. stor.) – odmietali možnosť odpustenia hriechov po krste. Keďže pomazanie chorých malo aj odpúšťajúci charakter, novaciáni ho pravdepodobne odmietali. Tvrdili, že tí, ktorí po krste padli do ťažkého hriechu, si nezaslúžia žiadnu sviatosť zmierenia.

Manichejci (3. – 5. stor.) – kombinovali gnosticizmus s dualizmom – hmota je zlá, len duch je dobrý. Rovnako ako gnostici odmietali hmotné prostriedky milosti (olej, chlieb, víno). Nepovažovali chorobu za niečo, čo by bolo potrebné liečiť, ale skôr ako oslobodenie duše z tela.

Ariáni (4. stor.) – odmietali plnú božskú prirodzenosť Krista. Nepovažovali Ježiša za pravého Boha, a preto mohli spochybňovať jeho moc uzdravovať skrze sviatosti. Ich učenie nepriamo oslabilo chápanie sviatostného účinku pomazania.

Pelagiáni (4. – 5. stor.) – verili, že človek sa môže spasiť vlastnými silami bez Božej milosti. Keďže pomazanie chorých je sviatosť milosti, pelagiánske myslenie by mohlo viesť k jeho odmietaniu. Ak človek nepotrebuje Božiu milosť, potom ani sviatosti nie sú nevyhnutné.

Aj keď sa v ranej Cirkvi nenašla heréza priamo zameraná proti pomazaniu chorých, gnostici, manichejci, novaciáni, ariáni a pelagiáni svojím učením nepriamo podkopávali jeho teológiu a praktické vykonávanie. Cirkvi preto trvalo stáročia, kým plne rozvinula liturgickú prax tejto sviatosti.

PDF (formát pre tlač)