Pár slov o svätej spovedi a sviatosti pokánia v ranej Cirkvi

Branislav Krasnovský
4. marca 2025   Cirkev História

predchádzajúce časti:
Pár slov o sviatostiach v prvých storočiach po Kr. – Krst
Sviatosť birmovania v historickom vývoji katolíckej Cirkvi

***

Svätá katolícka Cirkev od svojich počiatkov prísne dbala na to, aby sa nerozšíril kúkoľ medzi pšenicou, tak ako je písané v Evanjeliu sv. Matúša (Mt 13,24–30):

24 Predniesol im aj iné podobenstvo: „Nebeské kráľovstvo sa podobá človekovi, ktorý zasial na svojej roli dobré semeno. 25 Ale kým ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ, prisial medzi pšenicu kúkoľ a odišiel. 26 Keď vyrástlo steblo a vyháňalo do klasu, ukázal sa aj kúkoľ. 27 K hospodárovi prišli sluhovia a povedali mu: „Pane, nezasial si na svojej roli dobré semeno? Kde sa teda vzal kúkoľ? 28 On im vravel: „To urobil nepriateľ.“ Sluhovia mu povedali: „Chceš, aby sme šli a vyzbierali ho?“ 29 On odpovedal: „Nie, lebo pri zbieraní kúkoľa by ste mohli vytrhnúť aj pšenicu. 30 Nechajte oboje rásť až do žatvy. V čase žatvy poviem žencom: Pozbierajte najprv kúkoľ a poviažte ho do snopov na spálenie, ale pšenicu zhromaždite do mojej stodoly.“

Formy pokánia v ranej Cirkvi boli odlišné od dnešnej doby

V ranej Cirkvi mala sviatosť pokánia odlišnú formu od dnešnej praxe. Bola prísnejšia, verejná a udeľovala sa len zriedka. Vyvíjala sa postupne v troch hlavných časových obdobiach.

V apoštolskej dobe (1. stor.) bolo pokánie chápané ako súčasť obrátenia a života v Kristovi. Krst a sviatosť birmovania, ktoré boli spojené, odpúšťali všetky hriechy a tí, ktorí boli prijatí do spoločenstva Cirkvi mali žiť tak, aby nepáchali smrteľné hriechy (všedné pácha človek vždy).

Podľa niektorých cirkevných odborníkov v ranej Cirkvi pravdepodobne ešte neexistovala formalizovaná sviatosť spovede, hriechy sa vyznávali priamo Bohu a niekedy aj komunite.

Vychádzalo sa zo slov Svätého Písma, najmä z Evanjelia sv. Jána (Jn 20,19–23):

19 Večer v ten istý prvý deň v týždni, keď boli učeníci zo strachu pred Židmi zhromaždení za zatvorenými dverami, prišiel Ježiš, stal si doprostred a povedal im: „Pokoj vám!“ 20 Ako to povedal, ukázal im ruky a bok. Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána. 21 A znova im povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ 22 Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. 23 Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“

a z listu apoštola Jakuba (Jak 5,13–16):

13 Trpí niekto z vás? Nech sa modlí. Je niekto veselý? Nech spieva žalmy. 14 Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. 15 Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu. 16 Vyznávajte si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste ozdraveli. Lebo veľa zmôže naliehavá modlitba spravodlivého.

Bežnou praxou bolo verejné pokánie, ktoré sa praktizovalo najmä v 2. až 5. storočí po Kr. Raná Cirkev uplatňovala prísny a verejný systém pokánia. Ťažké hriechy (odpadnutie od viery, vražda, cudzoložstvo) si vyžadovali verejné vyznanie a dlhé a tvrdé pokánie. Hriešnik bol zaradený do skupiny penitentov a pokánie musel činiť často niekoľko mesiacov, ba až rokov. Až po ukončení pokánia mu mohol biskup udeliť rozhrešenie. Pravdepodobne aj kvôli tomuto faktu väčšina hriešnikov odkladala svoje pokánie za smrteľné hriechy až na smrteľnú posteľ, čo však vystavovalo ich nesmrteľnú dušu veľkému nebezpečenstvu zatratenia.

Individuálna spoveď sa objavila až začiatkom 6. storočia. Zaviedli ju írski mnísi v podobe súkromnej spovede bez verejného vyznania svojich hriechov. Spoveď sa mohla vykonávať opakovane a začal sa prepracovávať systém pokánia podľa závažnosti hriechov. Tento prijateľnejší model sa postupne rozšíril v celej Európe a stal sa základom dnešnej spovednej praxe.

Profesor Müller vo svojej knihe Dějepis církve katolické z roku 1903 uviedol, že ku vzťahu k penitentom (hriešnikom) svätá katolícka Cirkev odmietla tvrdenia Novaciána v Ríme, zakladateľa novaciánskej herézy. Išlo o otázku prijatia tých kajúcnikov späť do spoločenstva Cirkvi, ktorí počas tvrdého prenasledovania kresťanov za vlády cisára Décia (249 – 251) odpadli od viery.

Títo kresťanskí odpadlíci (lapsi) podľa Novaciána nemajú byť nikdy prijatí do Cirkvi, ani keby vykonali akékoľvek pokánie. Odmietal autoritu biskupa Cypriána z Kartága, ktorý bol ochotný lapsi prijať po náležitom pokání. Hlásal, že Cirkev nemá moc odpúšťať hriech odpadlíkom a že títo ľudia sú naveky vylúčení zo spásy. Svätý Cyprián z Kartága Novaciána odsúdil za jeho sektársky prístup a neochotu odpúšťať.

Na koncile v Kartágu v roku 251 bol Novacián exkomunikovaný a novaciánska heréza bola odsúdená. Okrem toho sa stal Novacián vzdoropápežom, čo bolo neprijateľné, rovnako ako jeho učenie o katharoi (čistých), z ktorých sa neskôr vyvinuli katari.

Katolícka Cirkev potvrdila, že milosrdenstvo a odpustenie sú základom kresťanstva a lapsi môžu byť po úprimnom pokání opäť prijatí do lona Cirkvi.

V ranej Cirkvi teda existovali rôzne formy pokánia, ktoré sa líšili podľa historického obdobia, závažnosti hriechu a cirkevnej disciplíny. Existovalo každodenné (bežné) pokánie, verejné pokánie a dobrovoľné asketické pokánie.

Každodenné (bežné) pokánie

Bežné pokánie po svätej spovedi konali hriešnici v podobe modlitieb, pôstov a skutkov milosrdenstva. Svoje hriechy v svätej spovedi vyznali Bohu a následne sa denne modlili za ich odpustenie (modlili sa aj za to, aby im odpustili ich blížni, ktorým ukrivdili), postili sa za svoje hriechy a žili nábožným spôsobom života, súčasťou ktorého bola aj charitatívna činnosť a milodary. Eucharistia sa aj v ranej Cirkvi, rovnako ako dnes, vnímala ako prostriedok odpustenia menších hriechov.

Biblický základ vyzdvihovania pôstu a odpustenia vychádzal tiež zo Svätého Písna. V Evanjeliu sv. Matúša (Mt 6,14–18) sa píše:

14 Lebo ak vy odpustíte ľudom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. 15 Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy. 16 A keď sa postíte, nebuďte zamračení ako pokrytci. Znetvorujú si tvár, aby ľudia videli, že sa postia. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. 17 Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, 18 aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.

Alebo v Prvom liste sv. Jána (1Jn 1,1–9):

1 Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života. 2 Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. 3 Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami. Veď my máme spoločenstvo s Otcom a s jeho Synom Ježišom Kristom. 4 A toto píšeme, aby naša radosť bola úplná. 5 A toto je zvesť, ktorú sme od neho počuli a vám zvestujeme: Boh je svetlo a niet v ňom nijakej tmy. 6 Ak hovoríme, že máme s ním spoločenstvo, ale chodíme vo tme, luháme a nekonáme pravdu. 7 Ale ak chodíme vo svetle ako je on vo svetle, máme spoločenstvo medzi sebou a krv Ježiša, jeho Syna, nás očisťuje od každého hriechu. 8 Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda. 9 Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý: odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti. 10 Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho robíme luhárom a nie je v nás jeho slovo.

Verejné pokánie

Verejné pokánie sa udeľovalo za ťažké hriechy (apostáza – odpadnutie od viery, vražda, cudzoložstvo…). Kajúcnik (penitent) musel častokrát svoj ťažký hriech vyznať pred biskupom a komunitou. Pokánie bolo veľmi prísne, penitenti museli nosiť kajúcne rúcha (odev z vrecoviny, popol na hlave), mali zakázané zúčastňovať sa svätej omše, museli konať dlhodobé skutky pokánia (pôst, modlitba, charitatívna činnosť, púte), pričom biskup im vo väčšine prípadov udeľoval rozhrešenie len raz za rok, najčastejšie na Zelený štvrtok, kedy mohli svoje pokánie ukončiť.

V porovnaní s dneškom bolo teda pokánie bolo oveľa prísnejšie. Návrat do Cirkvi, ako už bolo povedané, nebol okamžitý, pokánie mohlo pokojne trvať aj niekoľko mesiacov či dokonca rokov. Ak bolo pokánie kajúcnikov horlivé a úprimné a prihovorili sa za nich vážení členovia Cirkvi, ktorí žili nábožným životom, trpeli za Krista ako vyznávači či mučeníci, mohli získať od biskupa odpustenie časti svojich trestov (indulgentia, odpustky).

Existovali štyri stupne verejných kajúcnikov (lentes, audientes, substrati, consistentes), do ktorých kajúcnikov podľa veľkosti ich previnení zaraďovali.

Prvým stupňom boli tzv. lentes (plačúci, nariekajúci). Títo kajúcnici stávali pred dverami chrámu, no nesmeli do neho vstúpiť. Ich státie pred chrámom symbolizovalo vyhnanie Adama a Evy z Raja, ktorí takisto po vyhnaní stáli a nariekali pred bránami navždy strateného Raja. Ich úlohou bolo prosiť veriacich o modlitbu a odpustenie, nosili kajúcne rúcho s vrecoviny, sypali si na hlavu popol na znak smútku, verejne nariekali a priznávali sa k svojmu hriechu a mali predpísaný prísny pôst. Mnohí z nich niekoľko mesiacov mohli jesť len chlieb a vodu. Tento stupeň bol najväčším z hľadiska pokory a často aj najdlhší.

O stupeň vyššie stáli tzv. audientes (počúvajúci). Títo kajúcnici už mohli vstúpiť do chrámu, ale len do nartexu (vstupná predsieň). Smeli počúvať liturgiu Slova (čítanie zo Svätého Písma a kázeň), museli však odísť pred offertóriom (začiatok Eucharistie). Podobne ako katechumeni, ktorí sa pripravovali na krst, aj audientes boli oddelení od veriacich. Ich skutky pokánia spočívali v intenzívnej modlitbe, pokore, dávaní almužny či konaní skutkov milosrdenstva. Ticho počúvali Božie slovo, aby sa vzdelávali a učili o odpustení a obrátení. Hlavným cieľom tohto stupňa bolo zvýšiť duchovné povedomie penitenta a jeho vnútorná obnova.

Tretí stupeň sa nazýval substrati (kľačiaci na kolenách). Títo penitenti smeli ostávať v chráme počas slávenia celej svätej omše, museli však kľačať alebo ležať na zemi. Po kázni sa biskup a veriaci nad nimi modlili a vkladali na nich ruky. Verejné pokánie tak tento stupeň penitentov konal aj počas liturgie, súčasťou ich očisťovania bol prísny pôst a modlitby. Veľakrát mali zákaz zúčastňovať sa na svetských radovánkach, museli slúžiť chorým a chudobným. Tento stupeň pokánia bol obdobím najintenzívnejšieho pokánia pred prijatím rozhrešenia.

Štvrtý stupeň penitentov – consistentes (stojaci) znamenal, že kajúcnik už bol opäť takmer plnohodnotnou súčasťou komunity. Mohli stáť medzi veriacimi počas celej liturgie, smeli sa zúčastniť všetkých častí svätej omše a rovnako ako substrati, ani oni ešte nemohli prijímať Eucharistiu. V rámci tohto stupňa pokánia sa kládol dôraz na dôkladnú prípravu pre úplne zmierenie s Cirkvou, súčasťou boli duchovné rozhovory s biskupom alebo kňazom a ako už bolo spomenuté, najčastejšie v najbližší Zelený štvrtok im bolo udelené verejné rozhrešenie, čím sa kajúcnik stal opätovne plnohodnotným členom katolíckej Cirkvi.

Dobrovoľné asketické pokánie

V ranej Cirkvi bolo pokánie a askéza považované za dôležitý spôsob očistenia od hriechov a duchovného rastu. Okrem verejného pokánia, ktoré bolo určené pre kajúcnikov, sa mnohí kresťania dobrovoľne rozhodovali pre prísny asketický život. Táto prax vychádzala z evanjeliových rád a príkladu Krista, ktorý sa 40 dní postil na púšti. Niektoré extrémne formy pokánia boli ovplyvnené aj židovskou, pohanskou a stoickou tradíciou, kde sa telesné utrpenie považovalo za prostriedok očistenia a duchovného zdokonaľovania. Dobrovoľné asketické pokánie nebolo povinné, ale bolo považované za dokonalú cestu k svätosti.

Dobrovoľná askéza v ranej Cirkvi pre kresťanov, ktorí chceli viesť radikálny život v duchu Evanjelia mala nasledovné odporúčané a povolené podoby. Prísny pôst – niektorí jedli len raz denne alebo len chlieb a vodu. Celibát – už v prvých storočiach mnohí kresťania dobrovoľne žili v čistote. Modlitba a bdenie – často sa modlili v noci a spávali len niekoľko hodín. Dobrovoľná chudoba – vzdávali sa majetku a žili v jednoduchosti. Sebazapieranie – vzdávali sa komfortu (napr. spali na zemi, nenosili teplé oblečenie). Niektorí kresťania sa rozhodovali pre mimoriadne prísne a niekedy až radikálne formy pokánia.

V období prenasledovania kresťanov niektorí kresťania dobrovoľne vyhľadávali smrť pre Krista. Napríklad Sv. Ignác Antiochijský sám žiadal, aby ho vrhli medzi levov v aréne, aby sa mohol stať pšenicou Krista. Mnohí sa dobrovoľne vydali úradom, aby ich popravili ako mučeníkov. Cirkev však takéto skutky neodporúčala, videla v nich určitú formu pýchy (ťažký hriech) a poukazovala, že môže ísť o duchovný klam.

Ďalšou možnosťou bol pustovnícky život v extrémnych podmienkach. Pustovníci sa utiahli do samoty na púšť a do jaskýň, kde žili život plný umŕtvovania, pôstu a modlitby. Sv. Anton Pustovník († 356) žil roky v egyptskej púšti, jedol minimum jedla a bojoval s diablom. Sv. Simeon Stylita († 459) žil viac ako 30 rokov na stĺpe, aby sa oddelil od sveta. Niektorí pustovníci nosili reťaze, či sa nechali zatvoriť do malej cely.

Už v prvých storočiach si niektorí kresťania spôsobovali bolesť ako formu pokánia. Išlo o tzv. flagelantistov, ktorí sa bičovali za svoje hriechy a hriechy sveta. Títo kresťania dávali prednosť kajúcnym odevom, pôstom a umŕtvovaniu, ktoré im spôsobovalo bolesť.

Niektorí kresťania sa rozhodli pre dobrovoľnú chudobu a žobranie, ako napríklad sv. Alexander Rímsky, syn bohatého rímskeho šľachtica, ktorý sa rozhodol žiť ako neznámy žobrák v uliciach Ríma. Často jedávali len to, čo dostávali ako almužnu a aj z toho mála venovali ešte väčšiu časť iným žobrákom.

Ďalším z prejavov dobrovoľného asketického pokánia bolo opustenie spoločnosti a celoživotné mlčanie. Dobrovoľní vyhnanci odchádzali do divočiny, kde žili v úplnej tichosti a odlúčenosti. V neskoršom období tomuto spôsobu života dávali prednosť mnísi kartuziáni, zakladateľom ktorých bol sv. Bruno z Chartres, trapisti a kamalduli (trapisti a kamalduli nedodržiavajú až tak prísne mlčanie ako kartuziáni).

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)