Svetový týždeň medzináboženskej harmónie – ďalší krok ku globálnemu, synkretickému, humanistickému a panteistickému náboženstvu

Branislav Michalka
13. februára 2025   Cirkev Spoločnosť   Komentár

V piatok minulý týždeň sa skončil ďalší ročník Svetového týždňa medzináboženskej harmónie, bizarnej akcie, ktorú v roku 2010 vymyslela hlavná svetová šíriteľka globalizačnej a pokrokovej ideológie Organizácia spojených národov (OSN) a nechala ju svetu predostrieť prostredníctvom jordánskeho kráľa Abdulaha II.

https://www.un.org/en/observances/interfaith-harmony-week

Ten je považovaný za vzorného globalistu, už vzhľadom k tomu, že jeho matka bola Angličanka a on sám slúžil v britskej armáde, čo je v súčasnosti na moslimského vládcu zaujímavý presah. Absolvoval štúdium vo Washingtone, na Georgtownskej univerzite, poctivo sa zúčastňuje s Klausom Schwabom Svetového ekonomického fóra a v roku 2007 ho pomáhal organizovať v Jordánsku. Medzi globalistami je všeobecne obľúbený a navštevujú ho všetci, vrátane Vladimíra Putina, ktorý sa k nemu dostavil prvýkrát v roku 2007. V roku 2014 ho navštívil pápež František, v roku 2009 pápež Benedikt XVI., v roku 2000 pápež Ján Pavol II. Ako prvý tiež dostal v roku 2005 Mierovú cenu Jána Pavla II.

K Svetovému týždňu medzináboženskej harmónie sa ideologicky pripojil aj Vatikán a oficiálny tlačový orgán Svätej stolice L’Osservatore Romano uverejnil 8. februára oslavný článok, v ktorom sa plne stotožnil s touto globalistickou agendou.

https://www.vaticannews.va/cs/vatikan/news/2025-02/svetovy-tyden-mezinabozenske-harmonie-dialog-jako-zakladni-kame.html

Už samotný názov tejto akcie evokuje atmosféru nasladnutej pachuti predstieraného harmonického stavu, ktorú opisujú rôzne dystopické romány a za ktorou sa skrýva cielená manipulácia más určená k ich falošnej „harmonizácii“. Prípadne nám na mysli vyvstane obraz usmiateho slizkého gurua, ktorý nabáda svoje ovečky v sekte, aby sa harmonizovali s vesmírom, aj spolu navzájom a šírili všetkými čakrami lásku, lásku, lásku…

V protiklade k takejto gýčovej, hollywoodskej a lacnej harmonizácii nás Boží Syn varuje, že nepriniesol na svet pokoj, ale meč a rozdelenie:

„Nemyslite si, že som priniesol pokoj na zem. Nie pokoj som priniesol, ale meč. Prišiel som postaviť syna proti jeho otcovi, dcéru proti matke, nevestu proti svokre. A vlastní domáci budú človeku nepriateľmi. Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden. A kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden. Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden. Kto sa usiluje nájsť svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.“ (Matúš 10,34–39; SSV)

Predstava bezkonfliktnej a mierovej harmonizácie jediného pravého katolíckeho a kresťanského náboženstva, ktoré ľuďom Boh prikazuje vyznávať, je v rozpore aj s tým, čo Ježiš Kristus opisuje v Evanjeliu sv. Matúša:

„Ježiš im odpovedal: „Dajte si pozor, aby vás niekto nezviedol. Lebo prídu mnohí v mojom mene a budú hovoriť: »Ja som Mesiáš.« A mnohých zvedú. Budete počuť o vojnách a chýry o bojoch. Dajte si pozor, aby ste sa neplašili. To musí prísť, ale ešte nebude koniec. Lebo povstane národ proti národu a kráľovstvo proti kráľovstvu. Miestami bude hlad a zemetrasenie. Ale to všetko bude len začiatok útrap. Potom vás vydajú na mučenie, budú vás zabíjať, a všetky národy vás budú nenávidieť pre moje meno. Vtedy mnohí odpadnú a budú sa navzájom udávať a nenávidieť. Vystúpi mnoho falošných prorokov a zvedú mnohých. A pretože sa rozmnoží neprávosť, v mnohých vychladne láska. Ale kto vytrvá do konca, bude spasený. (Matúš 24,4–13; SSV)

Odkiaľ sa vôbec v katolíckej Cirkvi vzala predstava nejakej „medzináboženskej harmónie“?

Túto predstavu medzináboženskej harmónie medzi pravým náboženstvom a náboženstvami bludnými by sme vo Svätom Písme a ani v cirkevných dokumentoch až do nedávnych čias len ťažko našli. Je teda zrejmé, že jej pôvod sa nemôže nachádzať v katolíckej viere.

Už pri povrchných poznatkoch o vývoji európskej civilizácie, kultúry a myslenia ľahko rozpoznáme, že v prípade medzináboženskej harmonizácie ide o známu osvietenskú dogmu z 18. storočia, ktorá učí, že všetky náboženstvá sú len rôznymi variantami uctievania a špecifickými vyjadreniami toho istého Boha, prispôsobené miestnym pomerom a dejinným okolnostiam. Táto idea pritom balansuje medzi dvoma interpretáciami: všetky náboženstvá sú rovnako pravdivé, alebo – všetky náboženstvá sú rovnako podvodnícke a falošné. Ergo, je úplne jedno, ktoré kto vyznáva, pretože žiadne z nich neprináša spásu, ak vôbec nejakú spásu priniesť treba. Preto je možná harmonizácia, lebo je vlastne úplne jedno, aké náboženstvo kto vyznáva: buď vedú k spáse všetky, alebo sú všetky podvodnícke. Základom harmonizácie je teda indiferentizmus, odsúdený pápežmi.

V protiklade k indiferentizmu nás všetci významní Cirkevní Otcovia a Učitelia pripravujú na úplne odlišnú formu prebývania vo svete – na boj a nepriateľstvo sveta. Súc si vedomí toho, že existuje len jedno pravé náboženstvo – kresťanské, len jedna pravá Cirkev – katolícka, na čele s rímskym biskupom-pápežom a len jedna cesta spásy, dobre vedia, že diabol – nepriateľ ľudskej spásy bude proti nej bojovať a že táto atmosféra boja potrvá až do konca sveta.

No a keďže diabol používa na boj proti spáse ľudských duší práve falošné náboženstvá, za ktorými sa skrýva (viď napr. tvrdenie svätého Augustína v Božom štáte, že za modlami je v skutočnosti diabol a démoni), je nepredstaviteľná akákoľvek „harmonizácia“ medzi katolíckou vierou a zvyškom svetových náboženstiev.

Aby sme pochopili, čo sa tu od nás v skutočnosti vyžaduje, tak nazrime do slovníka na pojmy harmónia a harmonizácia. Tam sa dočítame, že harmónia je: súlad, zhoda, dokonalý poriadok, súzvuk. Harmonizácia je: uvádzanie do súladu.

Ako však uviesť do súladu niečo, čo je v protiklade? Ako sa dá uviesť do súladu blud a pravá viera? Ani jeden z výkladov slova harmónia nekorešponduje s tým, čo Boží Syn a katolícka Cirkev vždy hlásali. Aká „zhoda“ môže byť medzi moslimami, ktorí hania Svätú Trojicu a kresťanmi? Aká „zhoda“ môže byť medzi talmudistickými judaistami, ktorí tupia Pána Ježiša a Pannu Máriu, denne ich rituálne preklínajú a kresťanmi? O iných náboženstvách, ktoré vyznávajú očividne démonické bytosti ani nehovoriac.

Pokiaľ niekto namietne, že je predsa reč len o akejsi medziľudskej harmónii, tak sa mu dá oponovať hneď dvoma argumentami: v prvom rade samotný názov akcie hovorí o „medzináboženskej“ harmónii. V druhom rade, aj keby aktéri hovorili len o „medziľudskej“ harmónii, tak práve pre ňu platí to, čo sme citovali vyššie v slovách Ježiša Krista o pokoji a meči. Navyše:

„Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!“ (Matúš 16,26; SSV)

Každému rozumnému človeku je zrejmé, že je veľmi ťažko oddeliť človeka od jeho viery. Potom by sme to, čo je najdôležitejšie, postavili nabok a uprednostnili to, čo nie je podstatné. Avšak presne to aj chcú ctitelia medzináboženskej harmónie urobiť. Odsunúť vieru na vedľajšiu koľaj a do popredia postaviť – ľudstvo. Môže nás však „ľudstvo“ spasiť?

Že podobné akcie škodia dušiam katolíkov, o tom sa môžeme presviedčať na dennej báze pri pohľade na rýchlo sa šíriaci náboženský indiferentizmus. Vzhľadom na to, čo sa môžeme dočítať v zmienenom článku z denníka L’Osservatore Romano, sa tomu ani nemusíme príliš čudovať.

V texte sa napríklad píše:

„Medzi protagonistov verejných zhromaždení a modlitbových stretnutí patrí islamsko-kresťanské hnutie Silsilah, ktoré pred viac ako štyridsiatimi rokmi založil taliansky misionár Pápežského inštitútu pre zahraničné misie Sebastiano D’Ambra.“

Čo to je „islamsko-kresťanské hnutie“? Ako si vôbec vysvetliť existenciu niečoho, čo si vzájomne vnútorne odporuje? Pokiaľ tu nedochádza k indiferentizmu, tak ako potom informujú kresťania moslimov v tomto hnutí, že krst je nevyhnutný k istote spásy, ako to Cirkev vždy hlásala? Obracajú ich na pravú vieru, aby spasili ich duše, ako im to prikazuje kresťanské náboženstvo? Alebo sa skôr tvária, že o nič nejde, veď sme predsa všetci ľudia?

Alebo:

„V Thajsku, v krajine s budhistickou väčšinou, bola v Bangkoku usporiadaná akcia nazvaná „Budovanie harmónie a mieru“, ktorú animovalo a podporilo hnutie Náboženstvá za mier a do ktorej sa zapojili budhistickí mnísi, katolícki kňazi a predstavitelia ďalších kresťanských denominácií, aby zdôraznili zásadnú úlohu náboženských spoločností v občianskej spoločnosti.“

Vidíme tu jasne koncept akejsi homogénnej indiferentnej masy rôznych náboženstiev, ktorých primárnou a utilitárnou funkciou je byť akýmsi lepidlom mieru a harmónie v občianskej spoločnosti. Čo je teda potom tým najdôležitejším pre človeka v ponímaní modernistických katolíkov? Jediné pravé náboženstvo to už očividne nebude, inak by mu ako tej najvyššej hodnote prispôsobili hodnoty nižšie a teda aj občiansku spoločnosť. Naopak, vidíme, že harmonická občianska spoločnosť je tou najvyššou hodnotou, ktorej treba prispôsobiť náboženstvá.

A ako sa to dá najlepšie urobiť? Tak, že ich zlúčime do homogénnej masy, aj keď samozrejme nevyhnutne rozdelenej na rôzne teologické „záľuby“ a preferencie, do akýchsi teologických „klubov“, vzájomne nezáväzne debatujúcich, vedúcich „dialóg“ o tom, či je lepšie prísť do Neba cestou vľavo, vpravo, uprostred, či dokonca všetkými naraz.

Táto idea celosvetového náboženstva, v podobe akejsi náboženskej federácie, plne zodpovedá ostatným aspektom globalizmu: globálnemu planetárnemu politickému riadeniu, globálnej kultúre, globálnej vede, globálnemu zdravotníctvu a pod. Bolo by vskutku zvláštne, keby sa globalizácia a synkretizmus vyhli práve tej sfére, ktorá ovplyvňuje ľudské srdcia a duše do najväčšej hĺbky.

Je potrebné konštatovať, že takmer všetky verené aktivity Svätej stolice sú v posledných desaťročiach plne v súlade s touto globalistickou agendou. Vyjadrenia, vyhlásenia, aktivity a texty Vatikánu sú v takej dokonalej harmónii s touto ideou planetárneho medzináboženského zjednotenia, že len človek dokonale ranený slepotou by ich mohol prehliadať.

Tancujúc medzi teologickými vajcami si Vatikán samozrejme vždy ponecháva otvorené zadné dvierka pre únik, v prípade útoku vnútorného nepriateľa – konzervatívcov a tradicionalistov. V pedantsky formulovaných eufemizmoch a dvojzmyselných floskulách sa dá vždy nájsť jeden svetlý bod, na ktorý sa okamžite upriamia vatikánske reflektory v prípade, že sa niekto opováži poukázať na synkretizmus a indiferentizmus medzináboženských akcií. Dokonalým majstrom v tomto medzináboženskom žonglovaní je jeden z hlavných reprezentantov cirkevného modernizmu na európskej úrovni, Mons. Tomáš Halík.

Aj keby sme odhliadli od hesla „podľa ovocia ich spoznáte“, stačí sa nakoniec začítať do materiálov tých organizácií, ktoré pomáhajú „Svetový týždeň medzináboženskej harmónie“ pripravovať:

Parlament svetových náboženstiev:

https://parliamentofreligions.org/wihw/

Spojené náboženstvá (URI)

https://www.uri.org/WIHW#:~:text=February%201%2D7%20of%20each,Week%20by%20the%20United%20Nations.

Organizácia spojených národov (OSN)

https://www.un.org/en/observances/interfaith-harmony-week

Africká únia (AU)

https://au.int/en/newsevents/20230228/celebration-world-interfaith-harmony-week

Globalistický naratív zo všetkých textov týchto organizácií priam reve. Predstava, žeby to všetko bol len taký rozmar, nezáväzná hra so slovami, ktorá vyzýva na celoplanetárne riadenie a pritom v skutočnosti naň rezignuje, tomu môžu veriť skutočne len absolventi alebo čakatelia liečebného pobytu v psychiatrických zariadeniach.

Miliardy tečú do projektov, ktoré nakoniec majú vyšumieť ako nevydarený experiment? Výrazná súčinnosť dnešného Vatikánu s touto globalistickou agendou svedčí skôr o tom, že aj na miestach, ktoré boli stáročia podobným myšlienkam odporujúce, už pochopili, že určité trendy sú zo svetského pohľadu nezvratné. A iný pohľad než svetský zrejme už nie je na danom mieste momentálne príliš populárny a smerodajný.

PDF (formát pre tlač)