Sv. Efrém, Učiteľ Cirkvi

15. februára 2026   Svätec týždňa

Efrém, narodený chudobným rodičom Mezopotámii na začiatku štvrtého storočia po Kr., bol od svojej mladosti veľmi prudký a vášnivý, Boh však zmiloval sa nad ním a vyliečil ho z tejto chyby spôsobom podivuhodným. Svätý sám hovorí o tom nasledovne: Jedného dňa ho jeho rodičia kamsi poslali. Tu na ceste blízko veľkého lesa zbadal kravu, ktorá patrila chudobnému človekovi. Vo svojej roztopašnosti dal sa Efrém hádzať kamením do nej a zahnal ju ďaleko do lesa, kde, keď už ďalej nemohla, bola roztrhaná divou zverou. Ľahkomyseľný mladík, nerobiac si vo svedomí z toho žiadne výčitky, šiel svojou cestou ďalej.

Onedlho na to ho rodičia opäť poslali niekam, tu sa však až do noci túlal a nevediac trafiť domov, prenocoval u jedného pastiera, ktorý bol opitý a svoje stádo stratil na poli. Ráno prišiel majiteľ stáda, hľadá a nenájde ho, i plný zlosti dal hneď lapiť pastiera a Efréma, domnievajúc sa, že obaja ukradli jeho ovce.

Efrém bol v žalári veľmi zarmútený; spolu s ním bolo ešte sedem zločincov uväznených, ktorí však neboli vinní toho, z čoho boli obžalovaní. S ťažkým srdcom hľadel na týchto zločincov, jeho svedomie precitlo, spomenul si na kravu chudobného človeka, ktorú zahnal do lesa, a poznal, že ho Boh trestá za tento prečin. Po siedmich dňoch uzrel vo snoch krásneho mladíka, ktorý sa ho pýtal, prečo sa nachádza vo väzení? Efrém mu s plačom vyrozprával, čo sa mu prihodilo. Tu sa k nemu mladík s úsmevom obrátil: «Viem síce, že si kvôli tejto veci nezasluhuješ väzenie, spomeň si však na kravu chudobného človeka. Ako múdro a spravodlivo Boh všetko riadi, to poznáš na tvojich spoluväzňoch. Oni síce to zlé nespáchali, kvôli čomu priši do väzenia, lež niečo iné.» Deň na to si dal sudca predviesť Efréma a tých zločincov. Zločincov natiahli na škripec, Efrém sa musel na to dívať.

Efrém sa obával rovnakého osudu; pretože však pastier všetko vyznal, nestalo sa mu nič a bol prepustený na slobodu. V strachu, ktorý ho pojal pred súdom, učinil sľub, že sa stane pustovníkom. Odobral sa preto rovno do hôr k známemu pustovníkovi, ktorý ho aj prijal za žiaka; tu sa vyznal pustovníkovi zo svojich hriechov a neprestával ich oplakávať. Ustavične sa modlil a vykonával ťažkú prácu, len aby zachoval svoj život; čo mu zostalo, daroval všetko chudobným. Pre seba si nič neponechal, ako sám povedal: «Moje srdce nikdy netúžilo po zlate, striebre, ani po nejakom majetku.»

Žil s ním v horskej samote istý nábožný muž menom Julian. Tento, ako Efrém, mal od Boha ten dar, že mohol za odpustenie svojich hriechov bohato slzy vylievať. Raz spozoroval Efrém, že knihy jeho priateľa nie sú v dobrom poriadku. Rozličné slová, zvlášť meno Boha a Spasiteľa, boli z nich celkom vymazané. Tu sa pýtal Efrém, ako sa to stalo? «Nemôžem ti nič tajiť,» odpovedal Julian; «hľa, keď Magdaléna pristúpila k Ježišovi, polievala Jeho nohy slzami a utierala ich svojimi vlasmi; ako ona, tak učiteľ cirkevný, aj ja kdekoľvek v knihe nájdem meno Boha, polievam ho slzami a prosím za odpustenie svojich hriechov.» Efrém usmievajúc sa riekol: «Prajem ti, aby Boh podľa milosti a svojho milosrdenstva tvoju pobožnosť odmeniť ráčil, prosím ťa však, šetri svoje knihy.» Ako sme povedali, Efrém bol povahy prudkej, skoro to však tak ďaleko doviedol, že ho bratia jeho nazývali «tichosťou».

V jednom spise, nazvanom «Vyznanie», vyznáva všetky chyby, ktoré mal, a to len preto, aby pokarhal predošlú svoju pýchu a pokoril sa. Neprial si nič iné ako, aby ním každý pohŕdal. Keď ho niekto chválil, triasol sa na celom tele, pretože sa vždy pri tejto príležitosti rozpamätal na Boží súd, staval sa v mysli pred stolicu večného sudcu, Ježiša Krista, a zdalo sa, že zahyne od hanby pred tými, ktorí ho chválili.

Na Posledný súd vždy pamätal, a kedykoľvek sa naň rozpomenul, hneď mu slzy z očí tiekli a triasol sa na celom tele. Preto aj jeho kázne, ktoré neskôr ako diakon o Poslednom súde k ľudu kázal, náramne účinkovali. Keď hovoril, jeho slová boli ako sužujúci oheň, všetci poslucháči nariekali a plakali; on sám pre plač nemohol ďalej hovoriť, a ľud ho musel povzbudzovať a prosiť, aby pokračoval ďalej.

Niekoľko rokov stráviac v samote, odobral sa do Edessy v Sýrii, aby tam vykonal svoju pobožnosť pri pozostatkoch svätého apoštola Tomáša a navštívil pustovníkov, ktorí sa neďaleko mesta zdržovali na jednom kopci. Na ceste do mesta prosil Boha, aby niekoho stretol, ktorý by mu povedal nejaké miesto z Písma svätého. Pri bráne mesta ho stretla akási neviestka a postojac pred ním, drzo sa naň pozrela. Svätému sa rozliac rumenec na tvári od hanby, sklopil oči k zemi a nevrlo riekol: «Čo stojíš a dívaš sa na mňa?» Neviestka mu odpovedala:

«Mám na to právo, lebo žena je vzatá z muža; ty máš však hľadieť k zemi, z ktorej bol vzatý.» Tieto slová sa dotkli svätého, i pokoriac sa pred hriešnicou, odišiel do mesta. V Edesse hľadievala akási ženská z protivného domu do Efrémovho okna, ba raz, pozdraviac svätého, pýtala sa ho, či mu v jeho príbytku niečo nechýba? Na čo jej on odpovedal: «Áno, tri kamene a trochu hliny, aby som toto okno zamuroval, do ktorého jednostajne nazeráš.»

V Edesse bol vysvätený za diakona; kňazom nechcel byť preto, že sa cítil byť nehodným dotýkať sa Tela Pánovho. Ako diakon neustále kázal a to vždy len pokánie; svojimi dojímavými slovami obrátil na tisíce hriešnikov. Roku 372 nastúpil na ďalekú cestu do Cézarey k sv. biskupovi Baziliovi. Príduc do tohto mesta, šiel hneď do kostola, kde Bazilius kázal. Keď ho sv. Bazilius uvidel, spýtal sa ho: «Nie si ty Efrém Sýrsky?» «Som, otče,» odpovedal Efrém, «uveď ma na cestu spasenia.»

Sv. Bazilius mu určil, ako sa má správať, aby viedol pobožný život. Vrátiac sa do Edessy, zavrel sa do malej cely a pripravoval sa na cestu do večnosti. Keď však v tom čas vypukol v meste veľký hlad, opustil samotu, aby sa ujal chudobných a chorých. Svojimi zapálenými kázňami pohol srdcia boháčov, aby otvorili svoje zásoby; staral sa o zdravé lôžka a chorých obsluhoval vlastnými rukami. Keď povstal hlad, odobral sa opäť do milej samoty, kde ho v krátkom čase pochytila zimnica, ktorá bola príčinou jeho smrti. Keď ležal na smrteľnej posteli, hrnuli sa k nemu kňazi a mešťania z celého mesta, každý chcel vidieť umierať svätého a počuť jeho posledné slová. Jeho žiadosťou bolo, aby ho pochovali ako obyčajného človeka a modlili sa za jeho dušu.

Svojim žiakom udelil požehnanie a o niekoľko okamžikov nato v tichosti vydal svojho ducha Bohu.

Poučenie

Sv. Efrém sa preto tak veľmi bál Božieho súdu, pretože veľmi dobre vedel, v čom sa rozoznáva božská spravodlivosť od ľudskej. Ľudia totiž súdia len podľa zovňajšku, Boh spytuje naše vnútro, naše srdcia, inými slovami: my ľudia vidíme len povrch človeka, čo je skryté pod jeho kožou, srdce, to nevidíme, tým menej poznáme jeho tajné myšlienky a žiadosti jeho srdca. Boh ich však vidí, rovnako ako my vidíme rybičky hemžiť sa v čistej vode; Boh aj žiadosti a myšlienky človeka podrobil svojmu súdu.

Ľudia súdia len to, čo je veľké v dobrom alebo v zlom; Boh súdi aj to, čo je nepatrné, napr. malú službu alebo slová útechy, čo si ľudia ani nevšímajú; mnohí rodičia netrestajú klamstvo a krádež u detí, lebo sú vraj ešte malé. Boh však odmení aj kvapku vody, danú opustenému za nápoj, odplatí dva peniaze vdovy a potrestá každé márne slovo. Ľudský sudca dá sa často v spravodlivom súde pomýliť, a súdi podľa osoby, Boh však neberie ohľad na osobu. Ľudský sudca dá sa pomýliť v spravodlivom súde buď peniazmi, ktorými ho niekto podplatí, buď sľubom, lichotením, alebo vidí pred sebou krásnu, rozumnú osobu lepšieho rodu; v takýchto okolnostiach býva obyčajne výrok súdu nespoľahlivý. Boh však nikdy neberie ohľad na ľudskú osobu; jeho nemýli vysoký rod, krása, ani bohatstvo, ani čokoľvek iné v spravodlivom súde.

Ľudia často zabudnú na urážku, Boh však, ak sa s ním nezmieri hriešnik, nikdy. Jakub napríklad musel pred Ezauom utiecť, po rokoch sa však zmieril s bratom. Toto dobre vedia dietky a hľadia zmiznúť otcovi z očí, keď niečo zlé vyvedú, domnievajúc sa, že až otec na to zabudne, potrestá ich miernejšie. Mnohí si zase myslia: ja som ešte mladý, do smrti a do Posledného súdu je ešte ďaleko! Človeče nemúdry! Boh na tvoje neprávosti nikdy nezabudne, a ak nebudeš činiť pokánie, pri Poslednom súde ťa bude tak prísno súdiť, ako v ten deň, keď si ich spáchal.

Napokon ľudia, hoc by aj chceli, nemôžu vždy neprávosť potrestať. Kto môže potrestať celý národ, keď sa vzbúri? Kto je v stave potrestať nepriateľské vojsko, keď ono koná nepriateľské činy? Jedine Boh dokáže potrestať celé národy a vojská, ktoré sú pred ním len ako hromada mravcov pred nami.

Modlitba

Bože všemohúci, dnešný deň silno pred seba beriem, že vždy budem pamätať na Tvoj Posledný súd a v čase pokušenia neprestanem na to myslieť, že každému hriešnikovi Boh odplatí pri súde! Daj že, ó Bože a Otče dobrotivý, aby som sa sám denne súdil a tak Tvojmu strašlivému súdu vyhnúť sa mohol. Amen.

PDF (formát pre tlač)