René de La Tour du Pin – teoretik katolíckeho sociálneho učenia a sociálneho konzervativizmu

Branislav Michalka
1. marca 2025   História Politika   Konzervativizmus

Zatiaľ čo mená ako Joseph de Maistre alebo Louis de Bonald sú v prostredí kontinentálneho konzervativizmu všeobecne známe a často citované aj v prostredí nepriateľského liberalizmu, tak postava mysliteľa, ktorý nepriamo ovplyvnil svojou sociálnou náukou väčšinu katolíckych politických hnutí druhej polovice 19. storočia a prvej polovice 20. storočia, zostáva pomerne neznáma. Je to spôsobené okrem iného aj tým, že jeho idey stavovského usporiadania kresťanského štátu a spoločnosti sú dnes v Cirkvi odmietané. Na druhej strane, úprimne povedané: žiaden kresťanský štát už dnes neexistuje, takže vlastne niet kde, ani s kým jeho idey vlastne realizovať.

Nezaškodí si však, túto významnú postavu katolíckeho sociálneho myslenia pripomenúť. Už z úcty k minulosti, ale aj pre prípad, žeby motyka vystrelila, stal sa zázrak a nejaký kresťanský štát by opäť vznikol. Šťastena údajne praje pripravenému.

Potomok katolíckych aristokratov a monarchistov

La Tour du Pin sa dožil požehnaného veku 90 rokov a vzhľadom na to, že sa narodil v roku 1834, keď ešte dohasínali posledné zvyšky l’ancien régime a zomrel v roku 1924, keď sa po I. svetovej vojne definitívne zrútil starý svet, môžeme konštatovať, že mal dostatok sociologického a dejepisného materiálu na pozorovanie. V čase, keď umieral, jazdili autá a lietali lietadlá, prebehla komunistická revolúcia, ženy sa začali odhaľovať a kríže zahaľovať, dadaizmus, surrealizmus a ďalšie kultúrne zvratky nás začali obohacovať. V čase, keď sa narodil, dožíval posledný legitímny francúzsky kráľ Karol X. v pražskom exile a na tróne sedel, ako predznamenanie nových čias, Ľudovít Filip I. Orleánsky – bankársky kráľ.

Rodina, do ktorej sa narodil patrila k vysokej francúzskej šľachte v kraji Dauphiné a keďže bol prvorodeným synom, zdedil po otcovi titul markíza. Jeho siahodlhé meno znelo: Charles-Humbert-René de La Tour du Pin Chambaly markíz de La Charce. Rodinné tradície boli jasne dané – katolicizmus, monarchizmus a vojenská dráha.

V roku 1852 nastúpil mladý René do slávnej vojenskej akadémie Saint-Cyr a po jej absolvovaní sa ako dôstojník zúčastnil Krymskej vojny (1853 – 1856), Talianskeho ťaženia roku 1859 proti rakúskej armáde a Prusko-francúzskej vojny v roku 1870. Pôsobil tiež v kolóniách, konkrétne v Alžírsku. Počas vojny s Pruským kráľovstvom v roku 1870, pre Francúzsko, ale aj pre Pápežský štát takej osudnej, sa La Tour du Pin dostáva do zajatia, kde sa zoznamuje s Albertom de Munom, s ktorým neskôr po krvavých excesoch Parížskej komúny roku 1871 zakladá hnutie Krúžky katolíckych robotníkov. Pridáva sa k nim Félix de Roquefeuil, ďalšia významná postava katolíckeho sociálneho hnutia, aj keď viac praktik, než teoretik.

Načrtnime teraz v krátkosti aj život Alberta de Muna, významného aktéra katolíckeho sociálneho hnutia, ktorý je vzhľadom na totožnosť sociálneho prostredia s prostredím, z ktorého vyšiel La Tour du Pin, veľmi podobný.

Celým menom Adrien Albert Marie gróf de Mun, syn markíza de Mun, sa narodil v roku 1841 na hrade Lumigny. Jeho predkovia tvoria plejádu francúzskych politikov, vrátane jeho starého otca Augusta Ferrona de La Ferronnays, ktorý bol ministrom zahraničných vecí. De Mun navštevoval rovnakú vojenskú akadémiu ako La Tour du Pin a ako kapitán jazdy sa rovnako zúčastnil Prusko-francúzskej vojny, pričom následne upadol do zajatia. Tam, vzájomne sa bližšie spoznajúc, objavili prvotnú inšpiráciu pre katolícke sociálne hnutie v činnosti nemeckého arcibiskupa Willhelma von Kettelera a francúzsko-alsaského poslanca, grófa Émila Kellera.

Zlo liberálneho kapitalizmu

Neúnosná situácia robotníkov v sociálnej džungli liberálneho kapitalizmu, ktorá sa prejavila výbuchom Parížskej komúny, upozornila oboch mysliteľov na dve, z katolíckeho hľadiska závažné skutočnosti: liberálny kapitalizmus rozkladá tradičné spoločenské hodnoty: rodinu, pracovné združenia, hierarchiu, kresťanskú morálku a autoritu, pričom si tým zároveň rozloženú a atomizovanú masu pracujúcich prispôsobuje pre svoje manipulácie, ktorým osamelý jedinec nemá ako vzdorovať.

Riešenie tejto situácie, ktorú sťažovala a urýchľovala industriálna revolúcia však nevideli v socialistických a komunistických ideách, ktoré boli len derivátom pôvodného liberálno-revolučného rozkladu, ale v modifikovanom a na nové industriálne podmienky prispôsobenom návrate k overeným hodnotám katolíckej stredovekej stavovskej spoločnosti.

V rámci jedného svojho parlamentného prejavu z roku 1884 načrtáva de Mun ideovú situáciu, ktorá doviedla európske národy k liberalizácii a tým aj k znehodnoteniu ľudskej práce:

„Celé storočie vo svete vznikali nové doktríny, vtrhli doň ekonomické teórie, ktoré navrhovali neobmedzené zvyšovanie bohatstva, ako najvyšší cieľ ľudských ambícií a ktoré, berúc do úvahy iba vymeniteľnú hodnotu vecí, nesprávne pochopili povahu práce tým, že ju znehodnotili na úroveň tovaru, ktorý sa predáva a kupuje za najnižšiu cenu.

Človek, živá bytosť, so svojou dušou a telom zmizol pred výpočtom hmotného produktu. Sociálne väzby sa pretrhli; recipročné clá boli odstránené; samotný národný záujem bol podriadený chimére kozmopolitných záujmov, a tak plodná, legitímna súťaž, ktorá stimuluje, ktorá sa rozvíja, čo je nevyhnutná podmienka úspechu, bola nahradená neľútostnou, takmer divokou súťažou, ktorá všetkých, ktorých ťahá, osudovo vrhá do tej krajnosti, ktorú nazývame bojom o život.“

Za 150 rokov sme sa evidentne neposunuli z tohto ideového trasoviska ani o milimeter. A práve dnes sa pravdepodobne končí relatívne krátka (z pohľadu dejín) éra povojnového európskeho blahobytu, aby ju nahradil, v zmysle geopolitickom aj sociálnom, neľútostný „boj o život“, boj o suroviny, boj o rýchlejšiu a efektívnejšiu technickú nadvládu, šialené preteky, v ktorých budú tí, ktorí zaostanú v „rozvoji“, vyhodení zo stúpajúceho balóna šialenstva.

Zmierenie s revolučnou republikou?

Všetci predstavitelia katolíckeho sociálneho hnutia vo Francúzsku boli logicky monarchistami a až do úmrtia posledného priameho pretendenta na francúzsky trón, grófa de Chambord, aj legitimistami. S týmto pilierom ich myslenia však otriasla dnes menej známa, ale pre francúzskych konzervatívnych katolíkov šokujúca encyklika Leva XIII. Au milleu des solicitudes z roku 1892, v ktorej pápež odobruje spoluprácu francúzskych katolíkov so slobodomurárskou Republikou. Nedomysliac zrejme, že pri obhajobe monarchizmu nejde len o monarchiu, ale vo francúzskom prípade aj organicky o katolicizmus, a podceniac fakt, že pri francúzskej republike nejde len o republiku, ale o slobodomurársku Republiku, podložil Lev XIII. nechtiac prvú nálož pod kontinuitu integrálneho katolicizmu vo Francúzsku.

Albert de Mun sa prispôsobil, obetoval svoje monarchistické presvedčenie a odlúčil sa od svojich priateľov v nádeji, že sa mu podarí vďaka ústupku najvyššieho pontifika voči sekulárnej republike lepšie presadzovať sociálne opatrenia, katolícke sociálne učenie a následne aj katolícku vieru. Odveká to naivita, všetkých katolíckych liberálov, kompromisníkov a pokrokárov. Sekulárna slobodomurárska republika sa samozrejme Rímu za ústupok už čoskoro „odmenila“ a v roku 1905 prijala pre francúzsku cirkev devastačný zákon o totálnej odluke Cirkvi a štátu, na ktorý doplácajú Francúzi dodnes. Idey majú svoje následky a skutky tiež:

https://christianitas.sk/sladka-sloboda-v-eu-starosta-v-meste-beaucaire-dostal-vo-februari-pokutu-122-000-eur-za-to-ze-vystavil-pocas-vianoc-betlehem/

La Tour du Pin zostal verný svojmu monarchistickému presvedčeniu a už v roku 1892 sa prvýkrát stretáva s mladým Charlesom Maurrasom, vtedy ešte republikánom, čím začala ich dlhodobá korešpondencia, ukončená až markízovou smrťou. Hneď ako bolo monarchistické hnutie Action francaise v roku 1899 Charlesom Maurrasom založené, poskytol mu La Tour du Pin svoju podporu. Neskôr Maurras otvorene vyhlásil, uvedomujúc si svoju ideovú závislosť na tomto priekopníkovi katolíckeho monarchizmu, moderného stavovského štátu, pracovného korporativizmu a integrálneho katolicizmu:

„Nie La Tour du Pin stojí za Action francaise, ale Action francaise stojí na La Tour du Pinovi.“

Myšlienky La Tour du Pina sú zhrnuté do diela s názvom Smerom ku kresťanskému sociálnemu poriadku (Vers un ordre social chrétien), ktoré vydal v roku 1907. Obsahujú impozantnú zbierku jeho textov napísaných od roku 1882, v rozsahu viac ako 500 strán, ktorej posledné vydanie bolo publikované v roku 1987.

Korporatívne združenia pracovníkov – dedičstvo stredovekých cechov

V krátkosti priblížme jeho idey, ktoré stáli pri zrode autentického katolíckeho sociálneho učenia a ktoré už dnes príliš v prejavoch katolíckych reprezentantov nenachádzame.

V prvom rade je to ostré odsúdenie Revolúcie ako takej a predovšetkým v jej iniciačnej francúzskej podobe. Tá zničila práva a ochranné bariéry, ktoré chránili počas starého režimu pracujúcich a organizovali hospodársky život. Pripomeňme len, že skutočnou bezprostrednou príčinou Francúzskej revolúcie (okrem slobodomurárskych intríg) bola liberalizácia ceny obilia, ktorú si na Ľudovítovi XVI. ako na prvom francúzskom kráľovi, vynútili jeho liberálni služobníci. Nasledovala eskalácia cien tejto základnej komodity, dražoba a potom zorganizovaná a zmanipulovaná revolúcia. K jej prvým opatreniam na zaručenie „slobody“ patril zákon, ktorý zakazoval (!) združovanie do stavovských organizácií, cechov a pracovných združení. Zákon (tzv. La Chapelier) obsahoval zdôvodnenie:

„Občanom určitých profesií nemôže byť dovolené zhromažďovať sa pre ich takzvané spoločné záujmy; v štáte už nie sú žiadne združenia; existuje len osobitný záujem každého jednotlivca.“

https://fr.wikipedia.org/wiki/Loi_Le_Chapelier

Odsúdenie stavovstva, korporativizmu, profesných združení a cechov revolučným liberálnym režimom bolo základným predpokladom neskoršej deštrukcie sociálneho zázemia a istôt pracujúcich. La Tour du Pin sa však neuchyľuje k takému riešeniu, aké navrhujú ideoví dedičia Revolúcie, socialisti a komunisti, ktorí našli po svojej revolučnej mamičke prázdne truhly a neporiadok v šatníku. Nemieni rozbiť sociálnu hierarchiu, ale túži navrátiť späť kresťanský poriadok, morálku a autoritu, ktoré pokiaľ prebývajú v dušiach majiteľov a vedúcich, stávajú sa najlepším predpokladom sociálnej ochrany pracujúcich. Preto tak ako odsudzuje liberalizmus za popieranie práv pracujúcich, tak odsudzuje komunizmus, anarchizmus a socializmus za popieranie práv majiteľov.

Namiesto toho obhajuje korporativizmus, ktorý by zabezpečil rovnaké rešpektovanie obojstranných práv a navrhuje vytváranie profesných a zamestnaneckých korporácií, novodobej obdoby stredovekých cechov. Tieto slobodne vytvorené pracovné, profesné a zamestnanecké korporácie by boli následne povinné chrániť pred nekalou konkurenciou a mohli by hrať aj úlohu politickú. Mali by totiž byť začlenené do kresťanského štátu na spôsob obcí, ako určité samosprávne a autonómne jednotky.

Podmienky založenia korporácií

La Tour du Pin uvádza tri podmienky potrebné na založenie korporácií.

Po prvé, vytvorenie korporátneho spôsobu držby a dedenia vlastníctva, tvoreného príspevkom pracovníka na výrobu, čiže niečo podobné ako bolo v stredovekých cechoch dedičné právo vykonávať určitú profesiu a stať sa členom cechu, vrátane podielu na spoločnom cechovom majetku. Pracovník by bol v rámci korporácie spolupodielnikom na vlastníctve, pričom jeho vklad, následne dedičný, by spočíval v dlhodobej práci pre korporáciu.

Druhou podmienkou na fungovanie korporácií by mala byť záruka odbornej spôsobilosti, ktorá by mala formu osvedčenia potrebného na to, aby pracovník mohol patriť ku korporácii a ktorá by bola otvorená pre všetkých za predpokladu, že majú požadované zručnosti.

Ako tretiu podmienku uvádza La Tour du Pin, zriadenie zastúpenia v rámci korporácie. Čiže výber predstaviteľov korporácie volebným procesom a rozhodovanie formou hlasovania. Vedúce zložky, usporiadané zo zástupcov pracovníkov, vedúcich a majiteľov, by boli organizované formou a pomocou rozdelenia rôznych právomocí a rozhodnutia týkajúce sa práv a povinností jej členov, by podliehali hlasovaniu rôznych zložiek korporácie podľa okolností.

Pre La Tour du Pina liberálna a takzvaná „sloboda práce“ nevyhnutne prináša závislosť výroby a práce od kapitálu, čím sa znižuje kvalita aj kvantita surovín a práce. Okrem toho následná liberálna sloboda kapitálu – investovať ho bez obmedzenia v zahraničí, ochudobňuje národnú produkciu a zvyšuje obchodný deficit.

Naopak, korporativizmus bojuje proti ekonomickej dekadencii tým, že umožňuje konkurenciu, ale v rámci tej istej korporácie, a teda za rovnakých podmienok. Bojuje proti morálnej dekadencii podporovaním organizovania výuky na pracoviskách. Napokon bojuje proti politickej dekadencii prestavbou spoločenských organizácií zničených liberalizmom, čím podporuje reálne zapojenie občanov do ekonomickej a politickej moci tým, že im ponúka niečo konkrétne – podielovú, korporatívnu držbu výrobných prostriedkov a stavovský mocenský vplyv na chod štátu.

Tri politické formy v štáte a poľnohospodársky distribucionizmus

Spoločnosť by potom bola podľa La Tour du Pina demokratická v jej základoch a aristokratická na vrchole. Odozvu tejto myšlienky neskôr nachádzame v známom hesle Charlesa Maurrasa: „Monarchia v štáte, aristokracia v kraji, demokracia v okrese“. Tento systém samozrejme predpokladá hlbokú autonomizáciu a partikularizmus miestnych, pracovných a stavovských subjektov v štáte, takú, aká bola počas stredoveku, čo unifikovaný, liberálny, centralistický a z atomizovaných jedincov poskladaný štát zásadne odmieta.

Okrem toho by samozrejme v reakcii na moderný vývoj európskych dejín bolo potrebné podľa La Tour du Pina podporovať dodržiavanie náboženských, politických, ekonomických a sociálnych doktrín Cirkvi, aby bolo možné účinne bojovať proti ideológii nastolenej Revolúciou, ktorá má generálny štáb zložený zo slobodomurárskej sekty a dve podriadené sily: liberálne vládne kabinety a socialisticko-komunistické masové revolučné hnutia.

La Tour du Pin citlivo vnímal aj národnú poľnohospodársku problematiku. Považoval ju pre jej ekonomický význam za zásadnú a znepokojovala ho, ako prirodzeného priaznivca autarkie, poľnohospodárska nadprodukcia valiaca sa zo zámoria a z nadnárodných centier, ktorým menšie štáty bez ochrany nedokážu konkurovať, pričom následkom je deštrukcia domácej produkcie. Navrhol kontinentálnu dohodu na zachovanie príslušných národných trhov, vytvorenie poľnohospodárskych úverov na boj proti špekuláciám a založenie združení na zachovanie ohrozenej sociálnej existencie roľníkov.

Tento protekcionizmus je podľa neho potrebný, pretože štát, ktorý nemá pod kontrolou svoje colné tarify, by nemal pod kontrolou rozvoj svojho priemyslu, a preto by nemohol zabezpečiť blaho svojho obyvateľstva. Predovšetkým je potrebné chrániť a podporovať miestny trh. Zničenie miestneho trhu by viedlo k zničeniu štátneho a v širšom kontexte aj kontinentálneho, rovnako ako zničenie buniek vedie k smrti ľudského tela.

Aby sa dosiahla stabilita miestneho trhu, navrhol rozvinúť prax získavania podielu od vlastníka – majiteľa formou určitých akcií, podobne ako v stredoveku pozemkového léna alebo cechového podielu, ktorý by nebol finančný a tak by sa štát a korporácie vyhli využívaniu úžery a zabezpečila by sa autonómia prevádzkovateľa. Rozdelenie prebytku zo zisku, namiesto fixného nájomného, medzi majiteľa a podielnika, by potom flexibilne udržiavalo kapitál proti možným krízam a výkyvom.

La Tour du Pin tiež definuje práva týkajúce sa poľnohospodárskej otázky, ktoré sa neskôr uplatnili aj v distribucionizme Belloca a Chestertona: právo na vlastníctvo pôdy, ktoré umožňuje chudobným prístup k pôde a právo spoločnosti, ktorá drží vládu nad majetkom národnej pôdy, zasahovať do rozdeľovania a distribuovania pozemkového majetku. Okrem aspektu práv pripomína tiež užitočnosť tradície, ktorá prirodzene obmedzuje v poľnohospodárstve nehatenú liberálnu peňažnú kapitalizáciu agrárneho sektoru a podporuje skôr výmenný obchod. A popri právach a tradícii je pre neho kresťanská morálka tretím činiteľom poľnohospodárskej ekonomiky, pretože pomáha podporovať sociálnu jednotu. Je preto podľa neho nanajvýš potrebné, chrániť roľníkov pred liberálnymi a sociálnymi vplyvmi.

Pohroma kapitalistického úžerníctva

La Tour du Pin veľmi ostro kritizuje aj úžeru, na ktorej je vlastne celý kapitalizmus založený, avšak nielen nadmerný úrok, ale aj akúkoľvek forma úroku. V skutočnosti musí byť pôžička bezplatná, keďže platba za prenájom je odôvodniteľná len znehodnotením požičaného objektu. Peniaze sú však len prostriedkom výmeny, a preto sa nemôžu opotrebovať. Preto akúkoľvek úrokovú prax odsudzuje, hoci pozná jej opodstatnenie, konkrétne riziko straty, ktoré na seba veriteľ berie.

Úžera však narúša obchodnú rovnováhu tým, že už nepredstavuje výmenu dvoch rovnakých hodnôt, čím narúša sociálnu rovnováhu. Priepasť medzi rentiérmi, žijúcimi z úžery a robotníkmi sa tak môže len zväčšovať, pretože kapitálová úžera nakoniec pohltí výrobu, ktorá potom musí znížiť cenu práce, čím sa zníži schopnosť robotníkov čokoľvek ušetriť. Tento jav je ešte umocnený zloženým úročením, ktoré rok čo rok ničí produkciu, a špekuláciami.

S cieľom odstrániť štátne zadĺženie, výsledok to práce úžerníkov, La Tour du Pin obhajuje rôzne opatrenia. Decentralizáciu na zníženie nákladov na administratívu aj daň za luxusnú spotrebu, ktorá by mala byť definovaná podľa priemernej spotreby a podľa spoločenskej funkcie.

Nakoniec podotknime, že rozlišuje v rámci opatrení na posilnenie národnej ekonomiky medzi tými dovozmi zahraničnej produkcie, ktoré prispievajú k národnej produkcii, a tými, ktorých zákaz by túto ekonomiku stimuloval. Nehatený voľný obchod bez hraníc, ako ho dnes presadzujú takmer všetky vlády, považujúc clá za neduh a brzdu pokroku, zásadne odmietal.

Ticho a zabudnutie

Už pri zbežnom pohľade na tieto doktríny je zrejmé, že ich realizácia by bola možná len v prostredí katolíckeho štátu, za veľmi priaznivých podmienok v Cirkvi a spoločnosti pre šírenie tohto druhu ideí. Niečo také je v súčasnosti nepredstaviteľné. Napriek tomu zostáva dedičstvo Reného de La Tour du Pina zásadným príspevkom pre autentický kontinentálny katolícky konzervativizmus, ktorého organické korene nesiahajú ani k tzv. Slávnej revolúcii anglickej protestantskej a slobodomurárskej buržoázie v roku 1688, ani k Americkej revolúcii rovnakého pôvodu z roku 1775, ale hlboko do obdobia formovania kresťanskej Európy v stredoveku.

Napriek súčasnému tichu a mlčaniu okolo mena La Tour du Pin v katolíckych kruhoch, ešte dlho po konci II. svetovej vojny, mohol povedať predseda francúzskej vlády Edmond Michelet v roku 1970 o generálovi de Gaulleovi vetu: „Ak existuje jedna osoba, ktorú generál de Gaulle pozná lepšie ako Marxa, tak je to dnes málo známa postava La Tour du Pina.“

Čo je samozrejme pekné, avšak tristným zostáva, že sa milý generál vôbec nepokúsil v praxi riadiť jeho učením. Naopak, keď v roku 1944 dorazil do Francúzska, hodil svoje monarchistické a integralistické názory, ktorými vodil za nos monarchistických príslušníkov odboja, akým bol napríklad aj otec arcibiskupa Lefébvra, zahynuvší v koncentračnom tábore, za hlavu a akceptoval plne liberálnu demokraciu. Jediné na čo sa zmohol, bol často citovaný povzdych: „Bohužiaľ, všetky dobré veci už zaviedol maršal Pétain, takže ich nemôžeme ako zdiskreditované prevziať.“

O tom, že stopy smerujúce k myšlienkovým koreňom týchto opatrení maršála Pétaina, vedú k dedičstvu René de La Tour du Pina, nemusíme pochybovať. Pre väčšinu moderných katolíkov, podobne ako pre dvojtvárneho generála, sú však už „zdiskreditované“.

PDF (formát pre tlač)