Pápež Pius XII. a kolísanie medzi liturgickou tradíciou a liturgickou revolúciou

Radomír Tomeček
9. januára 2025   Cirkev História   Liturgia

Pápež Pius XII. začal svoj pontifikát v roku 1939. Svet v tomto období smeroval k druhej svetovej vojne (1939 – 1945). Taktiež v Cirkvi začal byť zjavný blížiaci sa zápas medzi tradičnou katolíckou náukou, nerozlučne spojenou s tradičnou rímskou liturgiou, a novou teológiou, z ktorej nevyhnutne vyplývala aj túžba po novej liturgii. V Cirkvi a vo svete sa po prežitých vojnových hrôzach súčasne šírilo volanie po novom začiatku, zmierení a pokoji.

Cesta k vzniku Novej omše trvala ďalších 30 rokov a vyvrcholila po skončení II. vatikánskeho koncilu (1962 – 1965). Vzhľadom na zjavne katastrofálny stav modernej Cirkvi a jej Novej omše je prospešné venovať pozornosť aj prístupu pápeža Pia XII., ktorého pontifikát trval až do roku 1958.

Bolo to práve v období, ktorého nebezpečenstvo spočívalo v rastúcej snahe zmieriť nezmieriteľné východiská katolíckej tradície s duchom moderného sveta. Tento rafinovaný útok, podporovaný túžbou moderného človeka po mieri, bol vedený nepriateľmi tradičnej katolíckej náuky a tradičnej rímskej liturgie.

Liturgická skaza v Nemecku v roku 1943

Cirkev v Nemecku je v posledných desaťročiach symbolom revolučných snáh, ktoré následne vedú k zániku katolíckej viery všetkých zasiahnutých obetí. Tento tragický trend je nevyhnutne spojený aj s procesom zavádzania moderných liturgických reforiem, ktoré v značnej miere našli svoj pôvod práve v Nemecku.

Carol Byrneová je autorkou diela Born of Revolution: A Misconceived Liturgical Movement, Volume 1, vydaného nakladateľstvom Holyrood Press v roku 2020. Toto dielo bolo vydané aj v Nakladatelství Christianitas, s. r. o. v roku 2023, pod názvom Liturgická revoluce.

C. Byrneová uvádza, že Cirkev zažila významný zlom v roku 1943, v ktorom podľahla duchu progresivizmu. Pápež svätý Pius X. bojoval razantne proti tomuto duchu, ktorý rozvracal Cirkev a deformoval katolícku vieru, už od začiatku 20. storočia.

Adolf Bertram (1859 – 1945), nemecký kardinál, bol predsedom Nemeckej biskupskej konferencie, ktorá vzala liturgické hnutie pod svoje krídla v roku 1940, napriek šíriacej sa liturgickej anarchii. Nemecká biskupská konferencia vytvorila vlastnú Nemeckú liturgickú komisiu, ktorá bola založená v roku 1940 a fungovala nezávisle od Svätej stolice. Táto komisia poskytovala významnú podporu nemeckému liturgickému hnutiu.

Kardinál A. Bertram predložil požiadavky v mene nemeckých biskupov, ktoré boli adresované Svätej stolici v roku 1943. Predmetom týchto požiadaviek bolo: schválenie toho, aby veriaci spievali na svätej omši v ľudovom jazyku; nový a jednoduchší latinský žaltár k breviáru; rozsiahle používanie ľudového jazyka v rituáli (pri vysluhovaní sviatostí, pri žehnaní, exorcizmoch a pod.), slávenie veľkonočnej vigílie večer.

Conrad Gröber (1872 – 1948) bol nemecký arcibiskup v arcidiecéze Freiburg im Breisgau. V tomto meste sa narodil aj Karl Rahner (1904 – 1984), nemecký progresivistický teológ, ktorý mal veľký vplyv na koncilových otcov počas II. vatikánskeho koncilu.

Arcibiskup C. Gröber spísal v roku 1943 memorandum adresované Rímskej kúrii a súčasne aj nemeckým a rakúskym biskupom. V uvedenom memorande vyjadril zásadný nesúhlas so svojimi spolubratmi v Nemeckej biskupskej konferencii. Súčasne dôrazne kritizoval radikálne inovácie v katolíckej vierouke a liturgii a poukázal na sťažnosti mnohých nemeckých katolíkov, zameraných proti liturgickým zmenám vo svojich farnostiach.

Podľa arcibiskupa C. Gröbera, liturgické hnutie predstavuje výkladnú skriňu liturgickej skazy, ktorá je priamo spojená s prijatím protestantských zásad.

Medzi tieto protestantské princípy patrilo najmä: prezentovanie podstaty omše ako jedla; prehnané zdôrazňovanie kňazstva laikov, presadzovanie predstavy, že „tým, kto celebruje, je spoločenstvo“; znevažovanie služobného kňazstva a redukcia roly kňaza na niekoho, koho farnosť poveruje, aby predsedal pri omši; odmietanie súkromných omší a pobožností (ruženec, krížová cesta, a pod.); rozširovanie Cirkvi tak, aby zahŕňala aj protestantov a chápanie heretických siekt ako súčasti Cirkvi; redefinovanie viery nie už ako presvedčenia o zjavených pravdách, ale ako zážitku a emócie.

Pápež Pius XII. a začiatky ustupovania liturgickým reformátorom

Pápež Pius XII. mal mnoho poznatkov o šírení neporiadkov a svojvôle v liturgickom živote vo vtedajšom Nemecku. Zmienený arcibiskup C. Gröber nebol jediný, kto varoval pred šírením nebezpečnej revolučnej nákazy. Nemeckí tradične formovaní katolícki kňazi taktiež uverejňovali svoje dôrazné námietky. Liturgickí revolucionári vyrazili preto do razantného útoku.

Vyššie zmienený progresivistický teológ K. Rahner napísal protestný list arcibiskupovi C. Gröberovi v rozsahu 53 strán. Kópia tohto listu bola rozoslaná všetkým nemeckým a rakúskym biskupom. K. Rahner konal na základe pokynu Theodora Johanna Innitzera (1875 – 1955), rakúskeho kardinála a viedenského arcibiskupa.

P. Romano Guardini (1885 – 1968), nemecký filozof a kňaz talianskeho pôvodu, reagoval na kritiku liturgického hnutia zo strany arcibiskupa C. Gröbera listom Albertovi Stohrovi (1890 – 1961), nemeckému biskupovi v diecéze Mainz. Tento biskup stál na čele Nemeckej liturgickej komisie.

Kardinál A. Bertram dúfal, že progresívny nátlak na pápeža Pia XII. bude dostatočne silný na to, aby tento pápež schválil liturgické reformy, a to napriek varovaniu Svätej stolice zo strany tradične formovaných katolíkov. Jeho nádeje neboli márne.

Vatikán zaslal kardinálovi A. Bertramovi okamžitú odpoveď. V nej bol súhlas s tým, aby slávna svätá omša (Deutches Hochamt) bola veriacimi spievaná v nemčine. To znamenalo, že to, čo bolo považované do roku 1943 za nedovolené a za odporujúce kánonickému právu, bolo náhle zmenené na schválenú prax. (Poznámka: V zmysle podobného princípu pápež Pavol VI. v neskoršom období kapituloval pred nátlakom na zavedenie svätého prijímania na ruku, svätej omše čelom k ľudu, a pod.).

Kardinál A. Bertram sa mohol radovať aj z ďalších vatikánskych ústupkov. Svätá stolica schválila „dialogickú omšu“ (Gemeinschaftsmesse) a „komunitnú omšu“ (Betsingmesse) v ľudovom jazyku ponechala na uvážení nemeckých biskupov. Súčasne bol schválený nemecký rituál. P. Augustín Bea (1881 – 1968), neskorší nemecký kardinál, bol menovaný pre dohľad nad vytvorením nového, netradičného žaltára, ktorý pápež Pius XII. schválil v roku 1945.

Cirkev v roku 1943 podľahla duchu progresivismu. Nemeckí biskupi žiadali v tomto období slobodu „robiť si to po svojom“. Autorita rímskeho pápeža a posvätnosť tradičnej rímskej liturgie ustúpili modernistickému nátlaku, zameranému na prispôsobenie tejto liturgie premenlivým túžbam človeka a aktuálnemu duchu sveta.

„Centre de pastorale liturgique“ ako centrum liturgickej avantgardy

Centre de pastorale liturgique, (ďalej len CDPL), predstavuje liturgický think-tank, presadzujúci najviac avantgardné liturgické reformy, ktorý bol založený v roku 1943 v Paríži vo Francúzsku. Dom Lambert Beaduin (1873 – 1960), belgický benediktín, bol priekopníkom liturgického hnutia a ekumenického hnutia a súčasne bol predsedom CDPL.

D. L. Beauduin prostredníctvom CDPL priťahoval všetkých ľudí, ktorí chceli patriť k avantgarde v rámci liturgického hnutia. Toto konferenčné centrum hostilo mnohých významných progresivistických teológov.

K zmieneným progresivistickým teológom, vystupujúcim v CDPL, ktorí následne významne ovplyvnili smerovanie II. vatikánskeho koncilu, patrili: Hans Urs von Balthasar (1905 – 1988), Marie-Dominique Chenu (1895 – 1990), Henri de Lubac (1896 – 1991), Jean Daniélou (1905 – 1974), Yves Congar (1904 – 1995), Louis Bouyer (1913 – 2004), a ďalší. Práve oni predstavovali zoskupenie všetkých síl progresivizmu, ktorý obnovoval modernizmus. Ten modernizmus, ktorý bol odsúdený pápežom svätým Piom X. v jeho encyklike Pascendi Dominici gregis z roku 1907.

P. Pie Duployé (1906 – 1990), francúzsky dominikánsky kňaz, spoluzakladateľ a riaditeľ CDPL, poskytol svedectvo o tom, že P. Annibale Bugnini (1912 – 1982), taliansky rímskokatolícky kňaz a jeden z budúcich hlavných tvorcov Novej omše, túžil taktiež po šírení ducha CDPL. P. A. Bugnini žiadal „diskrétne pozvanie“ na študijný týždeň CDPL, ktorý sa konal v roku 1946 v blízkosti mesta Chartres vo Francúzsku. P. P. Duployé, v súvislosti s P. A. Bugninim, uvádza:

„Navštívil ma jeden taliansky lazarista, P. A. Bugnini, ktorý ma požiadal, aby som mu zariadil pozvánku. (…) Cestou späť do Paríža, keď vlak prechádzal okolo Švajčiarskeho jazera vo Versailles, mi povedal: „Obdivujem, čo robíte, ale najväčšia služba, ktorú vám môžem preukázať, je to, že v Ríme nepoviem nikdy ani slovo o tom všetkom, čo som práve vypočul.“

P. A. Bugnini navštevoval tajne CDPL, teda bez vedomia pápeža Pia XII. Avšak existujú dôkazy, že pápež Pius XII. pravdepodobne vedel o existencii CDPL a nezasiahol proti nemu.

Mons. Giovanni Battista Montini (1897 – 1978), neskorší taliansky kardinál a budúci pápež Pavol VI., sa rozhodnutím pápeža Pia XII. stal „substitútom“, neskôr „štátnym prosekretárom“, a fakticky úradujúcim vatikánskym štátnym sekretárom. Mons. G. B. Montini zaslal šéfredaktorovi vydavateľstva CDPL telegram, zo dňa 3. januára 1947, v ktorom vyjadril pápežovo apoštolské požehnanie s „jeho osobným želaním všetkého najlepšieho“.

Pápež Pius XII. a podpora liturgických reformátorov

Pápež Pius XII. zriadil v roku 1946 Pápežskú komisiu pre všeobecnú reformu liturgie. Uvedenú komisiu v roku 1948 ten istý pápež obsadil osobami, z ktorých väčšinu tvorili progresivisti.

Patrili k nim: Clemente Micara (1879 – 1965), taliansky kardinál; P. Augustín Bea (1881 – 1968), nemecký teológ a kňaz, neskôr kardinál, ktorý bol duchovným vodcom a spovedníkom pápeža Pia XII.; P. Ferdinando Giuseppe Antonelli (1896 – 1993), taliansky kňaz, neskôr kardinál, ktorý bol zodpovedný za tvorbu Novej omše ako generálny riaditeľ; P. Joseph Löw (1893 – 1962), rakúsky teológ a kňaz, ktorý spolupracoval s P. F. G. Antonellim na zmene veľkonočnej vigílie v roku 1951 a na zmene obradov Svätého týždňa v roku 1955; Mons. Enrico Dante (1884 – 1967), taliansky pápežský ceremoniár, neskôr kardinál a P. A. Bugnini, ako sekretár uvedenej komisie.

C. Byrneová uvádza, že P. A. Bugnini by nemohol byť vymenovaný za sekretára tejto komisie v roku 1948 bez intervencie Mons. G. B. Montiniho u pápeža Pia XII. Mons. G. B. Montini mal najväčší vplyv na presadzovanie jednotlivých kandidátov na pápežské menovania v tomto období.

Pápež Sixtus V. založil Kongregáciu pre obrady v roku 1588, aby zabezpečila jednotu rímskeho rítu. Pápež Pius XII. vymenoval P. A. Bugniniho za jedného z konzultorov tejto kongregácie v roku 1956. Tento pápež však uvedeným menovaním významne prispel k jej likvidácii. Pápež Pavol VI. zrušil Kongregáciu pre obrady v roku 1969.

P. A. Bugnini bol šéfredaktorom časopisu Ephemerides liturgicae, významnej rímskej revue o liturgike, v období rokov 1944 až 1965. Spočiatku hanil tradičnú rímsku liturgiu ako „dom na spadnutie“, ktorý by mal byť strhnutý, pretože údajne hrozí, že sa rozpadne na kusy, a preto nemá zmysel ho opravovať. Následne spochybňoval jej schopnosť osloviť moderného človeka. Dôvodom týchto nedostatkov mali byť zmienky o „negatívnych aspektoch reality“, akými sú trest za hriech, Boží hnev, večné tresty, zatratenie a pod. Tvrdil, že všeobecná reforma zachráni liturgiu Cirkvi pred neplodnosťou a zastaranosťou tradície.

Je pozoruhodné, že P. A. Bugnini, ktorý zverejnil svoje vyššie uvedené útoky proti tradičnej rímskej liturgii v roku 1949, bol vymenovaný počas pontifikátu pápeža Pia XII. za profesora liturgie na Univerzite Propaganda Fide v Ríme, taktiež v roku 1949. Následne bol vymenovaný za profesora na Pápežskom inštitúte posvätnej hudby v roku 1955, za konzultora Posvätnej kongregácie pre obrady v roku 1956, a za profesora posvätnej liturgie na Lateránskej univerzite v Ríme v roku 1957.

Liturgická reforma tvorená v tajnosti a šírenie klamstiev

C. Byrneová poukazuje na záľubu P. A. Bugniniho v tajnostkárstve, spojenú občas aj s klamstvom. Napríklad veľmi často vyhlasoval, že revidovaním tradičnej rímskej liturgie uskutočňuje prianie pápeža svätého Pia X., a že drží sa Tridentského koncilu (1545 – 1563). Jeho proklamovaným cieľom bolo vrátiť liturgiu rímskeho rítu od „temných dôb nezrozumiteľnosti“ k „bohoslužbe v duchu a pravde“, ktorej by sa každý mohol aktívne zúčastniť.

Pápež Pius XII. požiadal v roku 1946 Carla Salottiho (1870 – 1947), talianskeho kardinála a prefekta Posvätnej kongregácie pre obrady, aby začal vypracovávať plán všeobecnej reformy liturgie. P. A. Bugnini začal tajne navštevovať CDPL taktiež v roku 1946. Sám konštatoval, že jeho komisia sa schádzala „v úplnom utajení“.

P. A. Bugnini poskytoval selektívne informácie prostredníctvom Mons. G. B. Montiniho a P. A. Beu, ktoré boli odovzdané pápežovi Piovi XII., avšak bolo to v období jeho choroby. P. A. Bugnini ponechával týmto spôsobom Posvätnú kongregáciu pre obrady v nevedomosti.

Komisia P. A. Bugniniho pracovala v tak prísnej tajnosti, že Posvätná kongregácia pre obrady bola podľa priznania samotného P. A. Bugniniho zaskočená, keď bol na začiatku marca 1951 zverejnený „Obnovený poriadok Bielej soboty“. Kardinál C. Micara bol predsedom Komisie P. A. Bugniniho a súčasne bol aj proprefektom Posvätnej kongregácie pre obrady. Tento kardinál podpísal dekrét, ktorým bol zverejnený „Obnovený poriadok Bielej soboty“. To vyvoláva otázky o tajnom spojenectve P. A. Bugniniho a kardinála C. Micaru.

Vyššie uvedené skutočnosti stáli na začiatku reforiem liturgických obradov Svätého týždňa v období rokov 1951 až 1955, ktoré obsahovali zámery presadzované kontroverzným liturgickým hnutím. Komisia P. A. Bugniniho bola zjavne pod rozhodujúcim vplyvom a kontrolou práve P. A. Bugniniho a nie pápeža Pia XII., hoci zmienená reforma bola vydaná v mene tohto pápeža.

Komisia P. A. Bugniniho nadobudla nesmierne silné postavenie. P. Anscar Chapungco (1939 – 2013), filipínsky benediktínsky mních a bývalý predseda Pápežského liturgického inštitútu v Ríme, patril k horlivým podporovateľom liturgických reforiem. Podľa jeho spomienok P. A. Bugnini ako jeho blízky kolega pri jednej návšteve v tomto inštitúte povedal: „Liturgická reforma som ja!“

Bez ohľadu na pravdivosť a presnosť svedectva P. A. Chapungca bolo zjavné, že Komisia P. A. Bugniniho vystupovala sebavedome ako subjekt podporovaný pápežom Piom XII. Vytvorila si rafinovaným spôsobom obraz globálnej, nespochybniteľnej a nenapadnuteľnej autority, ktorej nedokáže a ani nesmie odporovať žiadny oponent.

P. F. G. Antonelli, ktorý pôsobil v komisii pápeža Pia XII. pre reformu obradov Svätého týždňa a mal hlavnú zodpovednosť, so zreteľom na výsledky tejto činnosti z 50. rokov 20. storočia, musel v neskoršom období kriticky konštatovať:

„Mnohí z tých, ktorí ovplyvnili reformu, (…) a ďalší, nemajú žiadnu lásku a žiadnu úctu k tomu, čo nám bolo odovzdané. Spočiatku pohŕdajú všetkým, čo je skutočne tu. Táto negatívna mentalita je nespravodlivá a zhubná. (…) S touto mentalitou sú schopní len ničiť, nie obnovovať.“

Pápež Pius XII. a hľadanie zmierenia s nepriateľmi tradičnej omše

Pápež Pius XII. vydal 20. novembra 1947 encykliku Mediator Dei, (O posvätnej liturgii). Tento pápež bol vystavený nielen šíriacemu sa nepriateľstvu modernej spoločnosti voči Cirkvi, ale aj svojvoľnému a arogantnému vystupovaniu moderných liturgických reformátorov vo vnútri Cirkvi.

C. Byrneová poukazuje na Winstona Churchilla (1874 – 1965), britského politika, ktorý raz povedal, že „politika ústupkov“ je akoby kŕmenie krokodíla v nádeji, že vás zožerie až nakoniec. Pápež Pius XII. v tejto súvislosti v dokumente Mediator Dei reagoval aj na agresívnu revolučnú vzburu najmä nemeckých liturgistov. Skúsenosti a dôkazy však poukazovali na bezvýslednosť a nesprávnosť „politiky ústupkov“ voči neporiadkom v liturgickom živote. Nemecký krokodíl požadoval stále viac jedla.

Pápež Pius XII. bol hneď po svojom nástupe na pápežský trón vystavený jednotnému frontu nemeckých biskupov, šíriacich liturgické neporiadky a porušujúcich cirkevné právo. Moderné liturgické hnutie a s ním spojená liturgická anarchia, súvisiaca aj s nadväzovaním vtedy ešte cirkevne nedovolených ekumenických kontaktov, mohli beztrestne prekvitať v nemecky hovoriacich krajinách.

Napríklad Ildefons Herwegen (1874 – 1946), nemecký benediktín, slávil 6. augusta 1921 nový liturgický obrad, označený ako „komunitárna omša“, v krypte nemeckého benediktínskeho Opátstva Maria Laach. Dom Pius Parsch (1884 – 1954), rakúsky augustiniánsky kanonik Opátstva Klosterneuburg, začal sláviť svätú omšu „tvárou k ľudu“, a prekladať liturgické texty do nemčiny.Vo svojej predstave „ľudovej liturgie“ chcel dosiahnuť zmenu vertikálneho vzťahu s Bohom na horizontálny vzťah.

Podľa C. Byrneovej dokument Mediator Dei predstavuje „politický dokument“, v ktorom môžu nájsť podporu svojho stanoviska rovnako katolícki tradicionalisti, ako aj liturgickí reformátori. Pápež Pius XII. v dokumente Mediator Dei síce kritizoval rôzne liturgické neporiadky, avšak súčasne poskytol manévrovací priestor aj pre liturgických reformátorov.

Dokument Mediator Dei uvádza:

„Isteže viete, ctihodní bratia, že koncom minulého a začiatkom tohto storočia bolo vyvolané mimoriadne zápolenie liturgických snáh, a to jednak z chvályhodnej snahy jednotlivcov, najmä však horlivou a obetavou snahou niektorých kláštorov slávneho rádu benediktínov. (…) Lež pokým snaženia tohto druhu pre spásonosné ovocie, ktoré odtiaľ pramení, prinášajú nám nemalú potechu, …“ (Bod 4, 7)

V súvislosti s vyššie uvedeným textom je potrebné uviesť, že v anglickom preklade tejto časti textu je použité slovo movement, t. j. „hnutie“. Slovo hnutie sa však nevyskytuje v latinskom origináli. Liturgickí reformátori využívali následne tento výklad pri argumentácii, že pápež Pius XII. súhlasí so zámermi liturgického hnutia.

Pápež Pavol VI. poukazuje na príspevok pápeža Pia XII.

Tradiční katolíci vnímajú zvyčajne pontifikát pápeža Pavla VI. a zavedenie Novej omše v roku 1969 ako kľúčový historický zlom, ktorý oddeľuje zodpovedný prístup predchádzajúcich pápežov k tradičnej rímskej liturgii od revolučného prístupu tohto pápeža. Prenikanie revolučných zmien do liturgickej tradície však bolo nevyhnutne spojené aj s určitou mierou tolerovania nebezpečných liturgických experimentov zo strany niektorých predchádzajúcich pápežov.

Pápež Pavol VI. vydal 3. apríla 1969 apoštolskú konštitúciu Missale Romanum. V tomto dokumente poukazuje na pápeža Pia XII. a na jeho príspevok k prebiehajúcim liturgickým reformám, a konštatuje:

„Zároveň sa celkom jasne ukázalo, že texty Rímskeho misála je potrebné prepracovať a obohatiť pridaním nových. Túto obnovu začal už spomínaný náš predchodca (Pius XII.) úpravou Veľkonočnej vigílie a Obradov Svätého týždňa. Spravil tak prvý krok k prispôsobeniu Rímskeho misála duchu a potrebám našej doby.“

P. F. G. Antonelli priznal, že jeho rané pokusy o revíziu rímskeho rítu počas pontifikátu pápeža Pia XII. boli akýmsi „noviciátom“ pre oficiálne reformy II. vatikánskeho koncilu a pre ďalšie následné reformy. Bol sekretárom liturgickej komisie na tomto koncile a bol jedným z liturgických reformátorov, ktorí v 50. rokoch 20. storočia demolovali tradičné obrady Svätého týždňa. Reformy Svätého týždňa z roku 1956 obsahovali kritériá, ktoré inšpirovali budúcu liturgickú reformu.

Rembert Weakland (1927 – 2022), americký benediktínsky mních a neskorší opát prímas benediktínskeho rádu a arcibiskup arcidiecézy Milwaukee, bol jedným z osobných konzultorov pápeža Pavla VI. k Novému omšovému poriadku. Bol podporovateľom avantgardných myšlienok Beauduinovho liturgického hnutia.

Arcibiskup R. Weakland rezignoval na funkciu arcibiskupa v roku 2002 z dôvodu aféry, v ktorej mal odškodniť obeť svojho sexuálneho napadnutia, s ktorou bol v dlhodobom homosexuálnom vzťahu. Podľa spomienok arcibiskupa R. Weaklanda, on sám bol chránencom P. A. Bugniniho, ktorý ho uisťoval o veľkej úcte, ktorú má k nemu pápež Pavol VI.

Dráma liturgickej revolúcie v Cirkvi spočíva v postupnom prenikaní takých myšlienok a zámerov do liturgického života, ktoré mnohí predstavitelia Cirkvi nepovažujú hneď za nebezpečné a škodlivé. Avšak čím dlhšia doba uplynula od zavedenia revolučných liturgických zmien, tým viac skutočností preukazuje, že moderná Cirkev podporuje proces odtrhnutia sa od osvedčenej liturgickej tradície. Zanechanie nemennej katolíckej viery alebo jej znetvorenie modernými heretickými kompromismi je nevyhnutným dôsledkom zanechania osvedčenej liturgickej tradície.

Pápež Pius XII. pôsobil v období veľkých vojnových útrap a vykonal mnoho dobrých skutkov. Súčasne viedol Cirkev v dobe, v ktorej nepriatelia katolíckej pravovernosti pripravovali rafinovaný a postupný útok proti nekompromisným hradbám tradičnej rímskej liturgie. V tom čase bolo možné týchto nepriateľov odhaliť a zabrániť im v pláne škodiť katolíckym dušiam. Pápež Pius XII. sa rozhodol hľadať mierový kompromis, čím však v stúpencoch liturgickej revolúcie posilnil nádej, že hodina rozhodujúcej víťaznej bitky sa blíži.

PDF (formát pre tlač)