Pápež a Cirkev – politickí pracovníci v službách Demokracie? Stáva sa jeden politický systém súčasťou katolíckej viery?

Branislav Michalka
13. júla 2024   Cirkev   Komentár

To, čo by bolo pre katolíckych kresťanov ešte pred sto rokmi neuveriteľné, je dnes súčasťou každodennej praxe. Katolíci sú zo strany svojich pastierov na dennej báze propagandisticky školení v prospech jedného politického systému. Tým systémom je demokracia, politické usporiadanie, ktoré sa podľa všetkých oficiálnych ukazovateľov stalo jedinou možnosťou v očiach súčasného vedenia Cirkvi, ako riadiť štát a spoločnosť.

V priebehu minulého týždňa, v ktorom sa uskutočnil v Terste výročný, päťdesiaty Sociálny týždeň katolíkov, sa v sekulárnej aj katolíckej tlači opäť roztrhlo vrece s cituplnými vyjadreniami cirkevných predstaviteľov na adresu, zrejme už posvätného a nedotknuteľného systému – demokracie. Články, podobné tomu, ktorý sa objavil v hlásnej trúbe slovenského liberalizmu a progresivizmu Denníku N, obleteli väčšinu svetových médií. Titulok nepripúšťa iný výklad postoja pápeža Františka k milovanej demokracii, než postoja oddaného vyznávača jedného politického systému: Pápež František vyjadril obavy o stav demokracie vo viacerých krajinách.

Text správy hovorí jasnou rečou:

„Buďme úprimní. V dnešnom svete sa demokracia neteší dobrému zdraviu,“ povedal. Zároveň vyzval, aby sa ľudia zúčastnili na demokratických procesoch, napríklad na voľbách. „Ľahostajnosť je rakovinou demokracie,“ dodal.“

To zaiste neznie ako hlas nestranného pozorovateľa, ktorý sa pozerá v úlohe pozemského námestníka Kristovho na politické dianie z pohľadu večnosti a znalosti rôznorodých politických dejín sveta, ale ako hlas angažovaného propagátora a vyznávača jediného správneho politického systému. Čo je postoj, ktorý Cirkev nielenže nikdy nezastávala, ale pred ním varovala a odmietala ho.

Samozrejme, niektorí katolíci (napr. tzv. umiernení konzervatívci) sa môžu domnievať, že to len zlé a zákerné sekulárne médiá opäť raz prekrútili slová umiernene konzervatívneho (ako aj umiernene liberálneho, socialistického a progresivistického) Svätého Otca, aby zasiali zmätok a svár do radov dobrých katolíkov, oddaných pápežovi. Zbežné nahliadnutie do oficiálnych cirkevných médií nás však rýchlo presvedčí o opaku:

https://www.vaticannews.va/sk/papez/news/2024-07/papez-demokracia-znamena-spolocne-riesit-problemy-vsetkych.html

https://www.vaticannews.va/sk/papez/news/2024-07/papez-na-socialnom-tyzdni-lahostajnost-je-rakovinou-demokracie.html

V prvom príspevku si môžeme prečítať predslov pápeža Františka ku knihe jeho prejavov príznačne nazvanej V srdci demokracie, v ktorom nás dokonca vyškolí v duchu tých najlepších prejavov, na aké sme boli zvyknutí v časoch socializmu, čo to tá demokracia vlastne je, čo znamená, ako ju správne využívať, pochopiť a vykonávať.

Aj vtedy, v drievnych časoch budovania komunizmu boli povolené (najmä v časoch Gorbačovovej „perestrojky“) len také prejavy a spory medzi súdruhmi ohľadom politického systému, ktoré uvažovali o jeho lepšom pochopení a lepšej angažovanosti sa v ňom, v štýle: „Ja milujem komunizmus – a ja ešte viac; ja mu rozumiem a chcem ho správne vykladať – a ja ešte viac; ja chcem hľadať jeho pravú tvár, ktorá sa stratila – a ja ešte viac“; etc. Do toho znel v pozadí hlas aischylovského antického zboru: „Obnovme ho, poznajme ho, pochopme ho, milujme ho…“ Predstava, žeby niekto zanôtil: „Zrušme ho a nahraďme niečim iným“, bola nemožná.

Nebudeme zrejme ďaleko od pravdy, keď pri pohľade na súčasné hemženie skonštatujeme, že v Cirkvi sa udomácnil rovnaký, angažovaný a nanajvýš ak tak opravársky (určite nie nadstranícky, kritický či dokonca odmietavý) postoj k demokracii. Sme totiž neustále zahlcovaní prejavmi našich pastierov, od najvyššieho až po posledného dedinského kaplána, ktorí hovoria o demokracii ako o najlepšom možnom politickom systéme, čo je v rozpore nielen s katolíckou tradíciou, teológiou, učením sv. Augustína, sv. Tomáša Akvinského, ako aj celej katolíckej scholastiky, ale aj v rozpore s relatívne nedávnymi dokumentami Magistéria. Tie vidia Cirkev ako organizáciu nadradenú konkrétnym politickým, hospodárskym a spoločenským systémom.

Dnes sa však zdá, akoby angažovanosti Cirkvi v prospech demokracie nebolo nikdy dosť. Spomeňme si na nedávnu masívnu kampaň európskych biskupov (za účasti slovenských), v ktorej nás napomínali, aby sme volili vo voľbách do Európskeho parlamentu tie správne – proeurópske a demokratické (čiže tzv. nepopulistické a neextrémistické) strany. Spomeňme si na permanentné prejavy lokálnych aj globálnych cirkevných predstaviteľov, v ktorých nielenže osvedčujú svoju poslušnosť a podriadenosť voči súčasnej moci (čo robila Cirkev vždy, počnúc Rímskym impériom, cez stredovekú Christianitas až po súčasné sekulárne režimy, pokiaľ neporušovali Božie a prirodzené zákony), ale ideologicky sa angažujú v prospech jedného politického systému, glorifikujú ho, ochraňujú ho a iniciatívne nabádajú veriacich, podobne ako pápež František, aby sa viac angažovali v jeho prospech!

Po takejto permanentnej ideologicko-politickej masáži nás už nemôže prekvapiť, že na mediálne najznámejšom podujatí tzv. umiernených konzervatívcov – Bratislavských Hanusových dňoch, sa riešia pre konzervativizmus také zaiste nesmierne „dôležité“ úlohy, ktoré boli vyjadrené otázkou: Ako zachrániť demokraciu? Ani to, že pri tejto príležitosti prichádzajú do našej ohavnej liberálnej a stopanelákovej Krásavice na Dunaji svetoví „konzervatívci“, ktorí nás majú školiť v zrejme najdôležitejšej úlohe konzervatívnej politiky – v zachraňovaní demokracie.

Odbočme na chvíľu od skúmania súčasných dejov a predstavme si, žeby v druhej polovici 19. storočia pápež Lev XIII. vydal knihu s názvom V srdci stavovskej monarchie, v ktorej by katolíkov formou angažovaných prejavov školil, ako tú dobrú stavovskú monarchiu lepšie poznať, pochopiť, zrealizovať a vylepšiť. Namiesto toho Lev XIII. vydáva dve encykliky Diuturnum illiud (1881) a Immortale Dei (1885), v ktorých opakuje tradičné učenie Cirkvi, že nie je jej úlohou odporúčať konkrétny politický systém. Nič, čo by sa podobalo súčasným politickým agitkám cirkevných predstaviteľov neurobil ani Pius IX., ktorý mal ešte viac dôvodov než Lev XIII., aby mal liberálnych demokratov v zuboch, a ani Pius X.

Alebo si vieme predstaviť, že Pius XI. školí katolíkov v spôsobe, ako lepšie pochopiť a realizovať fašistický režim, ktorý predsa pre Cirkev urobil taký významný ústretový krok, akým bolo dovolenie vzniku štátu Vatikán? Ergo, dôvodov na zavďačenie sa režimu bolo zaiste dosť. Čo však vidíme? Pius XI. vydáva dve encykliky Non abbiamo bisogno (1931) a Mit brennender Sorge (1937), v ktorých kritizuje vtedajšie najúspešnejšie režimy – fašizmus a národný socializmus.

A dokonca ani všetkými progresivistami milovaný a pred ostatnými koncilmi uprednostňovaný II. vatikánsky koncil, nehovorí vo svojej apoštolskej konštitúcii Gaudium et spes nič o angažovanosti Cirkvi v prospech jedného politického systému – demokracie, ale v nej naopak môžeme čítať:

„Okrem toho, keďže sa Cirkev, vzhľadom na svoje poslanie a svoju povahu, neviaže na nijakú partikulárnu formu civilizácie ani na nijakú politickú, hospodársku alebo spoločenskú sústavu, je schopná tvoriť veľmi tesné spojivo medzi rozličnými ľudskými spoločenstvami a národmi pod podmienkou, že majú k nej dôveru a skutočne rešpektujú jej pravú slobodu, aby mohla plniť toto poslanie.“

Ktorá pasáž z toho textu vlastne dnes ešte platí? Vidíme, že je tu kladená nadradenosť Cirkvi nad akoukoľvek civilizáciou, politickou, hospodárskou a spoločenskou sústavou, do súvisu s jej „pravou slobodou“, ktorá umožňuje plniť toto nadradené poslanie. Máme ešte v Cirkvi túto pravú slobodu?

Ako ju dať potom do súvisu s neuveriteľnou servilnosťou kléru voči súčasnému režimu, až na úrovni predvolebnej agitácie? Ako potom vysvetliť zahltenie cirkevných prejavov pojmovým aparátom sekulárnych demokracií, ktoré vyrástli na protikresťanskom a proticirkevnom základe osvietenských a slobodomurárskych revolúcií? Ako môžeme považovať za nadstranícke a neviazané na konkrétnu politickú ideológiu, všetko to jednostranné rečnenie a agitovanie v prospech termínov z pokladnice pokrokovej angažovanej frazeológie: demokracia, ľud, bratstvo, sloboda, rovnosť, solidarita, emancipácia, etc.?

Je jediná, svätá, katolícka a apoštolská Cirkev, ktorú ešte stále môžeme vidieť a poznať ako organizáciu na čele s pápežom, v očiach jej predstaviteľov stále tou exkluzívnou a Bohom vyvolenou jedinou cestou všeobecnej spásy a záchrany duší pred zatratením, alebo je už len slúžkou politickej globálnej sekty s osvietenskými a slobodomurárskymi koreňmi?

Z toho, čo nám je neustále predkladané z cirkevných aj svetských zdrojov môžeme usudzovať, že podstatná časť vedenia Cirkvi ju už vníma druhým spôsobom. Či vedome, ako angažovaná klika tejto politicko-ideologickej sekty, alebo nevedome v duchu ústretovej naivity, to môže dnes a pri súčasnom stave informácií posúdiť len Boh. Že to však raz posudzovať bude, o tom by sme radšej nemali pochybovať. Pamätajme na Jeho súd – a chvejme sa!

PDF (formát pre tlač)