Obmedzovanie tradičných latinských omší sa nápadne podobá na obrazoborectvo z 9. storočia

Matej Gavlák
25. septembra 2024   Cirkev História

Obrazoborectvo trvalo v Byzantskej ríši dlhých 120 rokov. Bola to doba, kedy si pár mocných povedalo, že krásne umelecké diela už nie sú potrebné, ba že sú priamo urážkou Boha. Začalo sa dnes ťažko pochopiteľné ničenie obrazov v mene „náboženskej očisty“. K dnešnej situácii s latinskými omšami zrejme niet lepšieho prirovnania ako to, že ide o formu moderného „obrazoborectva“.

Krátke dejiny obrazoborectva

Veľmi zaujímavý článok o obrazoborectve publikoval na portáli Christianitas.sk v roku 2021 kolega Branislav Krasnovský. Hoci sa obrazoborectvo ospravedlňovalo tvrdením, že ide o formu idolatrie – kedy sa veriaci „klaňajú neživému obrazu namiesto živého Boha“ – v skutočnosti išlo, ako kolega Braňo upozorňuje, o súboj medzi byzantskými cisármi a východnou cirkvou. Obrazoborectvo bolo teda viac vecou zákulisných machinácií, ako otázkou úprimnosti viery.

Prvý byzantský cisár, ktorý začal boj proti obrazom, bol Lev III. Sýrsky v prvej polovici 8. storočia. Z nášho článku:

„V roku 726 vydal edikt, v ktorom rozkázal odstrániť obrazy svätých, mučeníkov i anjelov z byzantských chrámov. Kritiku svätého Jána Damascénskeho cisár odmietal, proti týmto nariadeniam sa búrili aj obyvatelia ríše. A proti tomuto nariadeniu protestovali aj rímski pápeži Gregor II. a Gregor III.

V roku 730 besnenie proti obrazom dosiahlo nový vrchol, Lev III. nechal zničiť aj všetky obrazy Panny Márie a svätých. Byzantskí vojaci kruto prenasledovali a týrali aj mníchov, ktorí obrazy maľovali.“

Smrťou Leva III. sa však obrazoborectvo neskončilo, práve naopak: jeho syn a nástupca Konštantín V. dokonca zvolal osobitnú cirkevnú synodu, ktorá „určila nové pravidlá obrazoborectva“. To znamenalo, že obrazoborectvo bolo od tejto chvíle oficiálnou cirkevnou doktrínou vo východnej časti Cirkvi. Aj Lev IV. bol zarytý ničiteľ obrazov, no vládol len krátko. Po jeho smrti sa vlády ujala jeho manželka, Irena – ktorú predtým cisár uväznil, lebo sa v jej komnatách našli obrazy – a ako regentka začala vojnu proti obrazoborectvu.

Irena v roku 787 zvolala II. nicejský koncil, „ktorý špecifikoval správne chápanie úcty k posvätným obrazom“. Avšak i ďalší Lev v poradí sa vrátil po sérii vojenských porážok k ničeniu obrazov, ako forme „očisty“. Obhajca obrazov Teodor Stodita bol uväznený, patriarcha Nikéfor zas zbavený úradu. Kolega Branislav Krasnovský končí svoj článok slovami:

„Pokračovalo ničenie obrazov ďalších 30 rokov, zápas napokon ukončila až v roku 843 cisárovná Teodora, ktorá vládla ako regentka za svojho syna Michala III. Opätovne povolila úctu k obrazom a exkomunikovala všetkých ikonoklastov. Na pamiatku obnovenia úcty k obrazom sa potom v ortodoxnej cirkvi zaviedol „sviatok ortodoxie“, slávi sa na Prvú pôstnu nedeľu.“

Zmena zhora

Praktické stopnutie slúženia latinských omší prišlo na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia ako blesk z čistého neba. Nedá sa povedať, žeby zmena v omšovom ríte, kedy latinské omše boli nahradené novou omšou slúženou v národných jazykoch, bola organického rázu. Nezdá sa, žeby taký radikálny zásah medzi veriacimi a prelátmi vôbec niekto chcel, či požadoval, ak nerátame cirkevné liberálne krídlo, ktoré na ňom pracovalo – a po väčšinu času v utajenom režime. Z dobových svedectiev vieme, že konzervatívni biskupi a kardináli boli zmenami nielenže úplne zaskočení, ale aj nepríjemne šokovaní.

Zmena teda bola náhla a prišla zhora bez nejakej širšej diskusie, či aspoň predošlého upozornenia. Ako kolega Krasnovský uviedol vo svojom článku, „kritiku svätého Jána Damascénskeho cisár odmietal, proti týmto nariadeniam sa búrili aj obyvatelia ríše“. Nuž aj pri náhlom odťatí latinskej omše máme podobné príklady: kardinál Ottaviani a jeho spolupracovníci spísali Krátku kritickú štúdiu k Novus ordo missae, ktorú však pápež Pavol VI. odmietal prijať. Zo svedectiev slávnych katolíckych spisovateľov tej doby ako boli J. R. R. Tolkien, či Evelyn Waugh tiež vieme, že títo boli zásadne proti novým „reformám“. Tolkienov vnuk Simon Tolkien spomínal na protest svojho starého otca proti Novus ordo missae:

„Živo si pamätám, ako som s ním chodil do kostola v Bour-nemouth. Bol zbožným rímskym katolíkom a bolo to krátko po tom, ako Cirkev zmenila liturgiu z latinčiny na angličtinu. Môj starý otec s tým očividne nesúhlasil a všetky odpovede prednášal veľmi hlasno po latinsky, zatiaľ čo zvyšok zhromaždenia odpovedal po anglicky. Celý ten zážitok bol pre mňa dosť mučivý, ale môj starý otec si to nevšímal. Jednoducho musel robiť to, čo považoval za správne.“

Waugh si zas dopisoval s (vtedy) konzervatívnym kardinálom Johnom Heenanom z Westminsteru, ktorý u Pavla VI. vybavil výnimku, aby sa v katedrále mohla latinská omša sláviť aj naďalej. Waugh sa už zmeny nedožil, ale ostro kritizoval „liturgické experimenty“, ktoré už boli rozšírené.

Je pravdou, že mnoho laikov sa potešilo novej omši, práve preto, že bola „v jazyku, ktorému sme rozumeli“. Je však tiež otázkou, či by boli takí potešení aj vtedy, keby poznali hlboké štruktúrne zmeny, ktoré v omšovom poriadku v skutočnosti nastali.

II. vatikánsky koncil

Ďalej kolega v článku o obrazoborectve spomína:

„V roku 730 besnenie proti obrazom dosiahlo nový vrchol, Lev III. nechal zničiť aj všetky obrazy Panny Márie a svätých.“

Opäť, podobné to bolo aj v 70. rokoch. Odstránenie latinských omší bolo v podstate totálne. Nestanovil sa žiaden zmysluplný pomer pre ľudí, ktorí by naďalej preferovali latinský rítus, Novus ordo missae bol zavedený v 99 % všetkých katolíckych kostolov na celom svete, latinčina mala byť potlačená úplne, akoby ani nikdy neexistovala. Ak nerátame Kňazské bratstvo sv. Pia X., potom výnimky na slávenie „omše vekov“ mali na celej planéte v podstate len jednotlivci typu kardinála Heenana, či Pátra Pia, ktorý aj tak zanedlho zomrel.

Za vlády cisára Leva III. došlo v Byzancii k ďalšiemu utužovaniu ničiteľskej praxe a to rovno osobitnou cirkevnou synodou. Tá urobila v podstate zo súkromnej iniciatívy niekoľkých mocných oficiálnu cirkevnú politiku záväznú aj pre toho najposlednejšieho kňaza či laika. Odteraz platilo, že „ničenie obrazov je správne“, lebo „synoda povedala“. Aj moderné „obrazoborectvo“ malo svoju synodu, ktorá ho uviedla do života: II. vatikánsky koncil. Je pritom šokujúce, aká chaotická bola tvorba novej nelatinskej omše na tomto koncile.

Tvorbu nového omšového poriadku malo na starosti konzílium odborníkov, ktoré britský časopis Catholic Herald vo svojom článku „Ako vznikol Novus ordo missae“ označil za „pravdepodobne najambicióznejší, ale tiež najneschopnejší výbor v dejinách Cirkvi“. Konzílium tvorilo 51 biskupov a 200 poradcov. Avšak jedinou osobou, ktorá v skutočnosti všetko riadila, bol pochybný technokrat s možným slobodomurárskym napojením, arcibiskup Annibale Bugnini. Ten vo svojich plánoch a návrhoch čelil podľa spomienok jedného z účastníkov koncilu takmer jednohlasnému nesúhlasu, no vždy sa vedel z problémov vymotať výhovorkou typu, „ale pápež si to tak želá!“ Pápežom samotným zas mal manipulovať tvrdením, že „konzílium to tak odporúča!“ Voľba konzília pritom bola fraškou, podľa výpovedí nikto ani len poriadne nepočítal zdvihnuté ruky účastníkov. Podobné to malo byť aj so samotnými diskusiami ohľadom nového „formátu“ omše. Čo si dal Bugnini na papier, to si aj odsúhlasil. O finálnej podobe omše Catholic Herald uvádza:

„Reakcia biskupov nebola nijako nadšená. Iba 71 synodálnych otcov vyjadrilo bezvýhradný súhlas, 62 si želalo zmeny, 43 ho úplne odmietlo a štyria sa zdržali hlasovania. Kardinál John Heenan z Westminsteru bol zdvorilo rozhorčený a synode povedal, že len málo „odborníkov“ muselo byť farskými kňazmi a že Missa normativa (poriadok novej omše) zredukuje farské kongregácie na „väčšinou ženy a deti“. Antonelliho úsudok bol výstižný: „Synoda biskupov nebola pre konzílium odborníkov úspešná.“

Ale, ako už vieme, aj túto krízu Bugnini nejako preklenul.

Dvaja pápeži, dva dokumenty

Po smrti byzantského cisára Leva IV. sa vlády ujala jeho manželka, cisárovná Irena, ako regentka ich syna. Irena bola pritom až do smrti svojho manžela uväznená práve preto, že sa v jej komnatách našli obrazy s Pannou Máriou a svätými. Za jej vlády došlo k zrušeniu obrazoborectva, no zákaz ničenia dlho nevydržal: jej syn sa k tejto „praxi“ vrátil po čase znova.

Opäť, je až na počudovanie, ako sa naše dni podobajú na túto dávnu smutnú históriu. V roku 2007 vydal vtedajší pápež Benedikt XVI. dokument s názvom Summorum pontificum, ktorý v rozsiahlej sfére umožňoval slávenie tradičných svätých omší. Latinskú omšu mohol slúžiť akýkoľvek katolícky kňaz, ktorý chcel; garantom, že tak môže činiť bol samotný Svätý Otec, takže ani tí najliberálnejší biskupi nemohli tradičnú omšu vo svojich diecézach zakazovať.

Stará omša začala náhle po dlhých desaťročiach prekvitať. Priťahovala najmä mladých ľudí, bývalých neveriacich, či bývalých protestantov. Začala sa stavať populárnou aj v radoch duchovenstva. Jedným sa páčila pre svoju starobylosť, iní sa zas chceli zapáčiť hierarchii. Nástup latinskej omše bol priam raketový a chvíľu sa zdalo, že sa blíži deň, kedy sa bude musieť prehodnotiť, či by sa k nej nemalo vrátiť väčšinovo. Udalosti roku 2013 však opäť raz všetko postavili na hlavu.

Nový pápež, ktorý prijal meno František I., začal už od prvých dní svojho pontifikátu prejavovať značné nesympatie voči tradicionalistickému krídlu Cirkvi, konzervatívnym kardinálom a biskupom, mladým konzervatívnym kňazom a latinskej omši všeobecne. Tieto nesympatie majú u neho hlboké korene a pramenia v progresivistickom zmýšľaní Františka, podľa ktorého je tradicionalizmus „spiatočníctvom“. A vskutku: tradiční kňazi i tradiční veriaci si od hlavy Cirkvi vypočuli mnohokrát slová o tom, akí sú „spiatočníci“. Sedem rokov po svojom zvolení prešiel pápež František od slov k činom – a vydal prvý závažný dokument zacielený na latinské omše a tradicionalistickú vetvu Cirkvi.

Dokument Traditiones custodes mal byť prvým úderom mocných progresivistických klík vo Vatikáne so zámerom rozdrviť tradicionalistické hnutie v Cirkvi, zastaviť rozrastajúcu sa tradicionalistickú komunitu, ktorá sa najviac – a najúspešnejšie – vzpiera duchu progresivizmu v Cirkvi. Žiaden novo-vysvätený kňaz už nemôže slúžiť latinskú omšu, hoci veľmi veľa by tak chcelo; tradičné omše sa nesmú viac slúžiť vo farských kostoloch hoci najviac lákajú predovšetkým mladú generáciu, mnohé tradičné spoločenstvá boli zatvorené či obmedzené, hoci najviac prekvitali a pod.

Pravda napokon vždy zvíťazí

Ikonoklazmus bol definitívne zakázaný až v roku 843 – celých 120 rokov od svojho začiatku – cisárovnou Teodorou, ktorá, ako kolega Branislav Krasnovský píše, nemala inú možnosť, len „exkomunikovať všetkých ikonoklastov“.

Inak povedané, keď raz niekto otvorí Pandorinu skrinku ničenia posvätného, trvá to dlhé, dlhé desaťročia, vyžiada si to mnohé strasti a útrapy – niekedy i doslova obete –, kým sa túto Pandorinu skrinku podarí opätovne zavrieť.

Dnes je to už 60 rokov, čo začal moderný západný ikonoklazmus. Ničenie posvätnej liturgie prišlo zhora, nikto si ho nežiadal. Bežní veriaci sa, naopak, zasadzovali za obnovenie praxe slávenia tradičných svätých omší a Svätý Otec Benedikt XVI. vypočul ich prosby. Žiaľ, mocné kliky vo vnútri Vatikánu potom znova zaúradovali a snažia sa opäť naplno vrátiť k starej ničiteľskej praxi.

Pravda sa dá však len potláčať, nie zničiť. Možno to bude trvať ďalších 40 rokov, a možno ďaleko menej – ale rušenie tradičných omší, zákerné ničenie tradičných spoločenstiev, perzekúcia tradičných kňazov raz skončí. A, naopak, možno to budú sami progresivistickí pro-LGBT, pro-trans modernisti, skrátka moderní ikonoklasti, kto bude opäť raz exkomunikovaný, aby sa Cirkev po temnom storočí útrap konečne očistila a mohla nanovo začať veľké dielo evanjelizácie sveta.

PDF (formát pre tlač)