O tajomstve Najsvätejšej Trojice

2. marca 2025   Cirkev

„Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“
(Mt 28,19)

Milí moji veriaci, pozdravujem vás v mene celej nerozdielnej Svätej Trojice, v ktorej presvätom mene sa prežehnávame, v ktorej najsvätejšom mene zmáčala nám hlavu krstná voda k nášmu znovuzrodeniu.

My síce každú nedeľu v celom roku zasväcujeme k úcte Najsvätejšej Trojice, lež okrem toho prvú nedeľu po Turíciach obzvlášť venujeme poklonu Najsvätejšej Trojice, pretože apoštoli len po Turíciach začali ohlasovať tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Toto tajomstvo je natoľko dôstojné, že nie sme v stave ho žiadnymi nádhernými obradmi hodne osláviť, lež tým viac ono požaduje od nás, aby sme v Najsvätejšiu Trojicu silnou vierou verili a s poníženým srdcom sa jej klaňali.

Rozjímajme teda o tomto najvelebnejšom tajomstve našej viery, nakoľko krehký ľudský rozum o Najsvätejšej Trojici rozjímať môže. Požehnanie Otca, i Syna i Ducha Svätého nech nás sprevádza v tomto rozjímaní.

Pohliadnite na obraz hlavného oltára! Je on vskutku dôstojný a utešený obraz, hoden tej Preblahoslavenej krásnej Panny, ktorú on predstavuje. Keby sa ten súci umelec, ktorý tento obraz namaľoval, teraz predo mňa postavil a vyzval by ma, aby som i ja taký obraz namaľoval, priznám sa, že by som toho nebol schopný.

Takto som i s tajomstvom Najsvätejšej Trojice. Verím v Najsvätejšiu Trojicu, viem, čo treba pod tajomstvom Najsvätejšej Trojice rozumieť, lež nie som v stave vysvetliť ju v celej jej podstate. Ako závrat schytí človeka slabej hlavy, keď sa z nejakej výšiny díva na nesmierne more, ako omráčené býva ľudské oko, keď sa opováži nazrieť do ohnivej žiary nádherného slnka: tak by ohlúpol konečný ľudský rozum, ak by chcel preniknúť do tajomstva Trojjediného Boha.

Darmo som dosiahol vek dospelosti, darmo som sa učil teologické vedy kňazské už od 16 rokov, o tajomstve Najsvätejšej Trojice ani teraz neviem viac, než to, čo som sa v detstve z katechizmu naučil, že je Boh v troch osobách: Otec, Syn a Duch Svätý. A predsa tieto tri osoby sú len jeden Boh, pretože všetky tri len jednu božskú prirodzenosť majú. Pravdu má zbožný Tomáš Kempenský, keď hovorí: Načo je dobré, ak sa vieš o Najsvätejšej Trojici veľmi múdro dohadovať, lež opravdivú poníženosť nemáš, prečo ťa i potom Najsvätejšia Trojica nepotrebuje?

V životopise sv. Terézie som čítal, že v kláštore sv. Terézie bola istá mníška svätého života, ktorá bola veľmi jednoduchá osoba a príliš obmedzeného rozumu, lež tým lepšieho srdca. Táto svätá osoba zomrela. Nie dlho po jej smrti táto istá mníška zjavila sv. Terézii a tak prečudesné veci rozprávala o Bohu a jeho kráse, že sv. Terézia s obdivom sa jej pýtala, že ako si len mohla nadobudnúť tak zvláštne vedomosti? Tá duša jej odvetila: „Na známosť ti dávam, že kto Boha vidí, ten inak vie, inak všetko pozná.“

Podľa tejto svätej mníšky hovorím aj ja: my tu dolu nemôžeme pochopiť nekonečnú svätú Trojicu, lež čakajme len trpezlivo, kým sa čas nášho pozemského putovania pominie, tam na druhom svete sa nám otvoria oči, z tváre do tváre uvidíme Najsvätejšiu Trojicu; teraz len verme v Najsvätejšiu Trojicu a klaňajme sa jej, uspokojme sa s tým, že nám to Boh zjavil. V našom kresťanskom náboženstve ani niet viacej takých svätých tajomstiev, ktoré by nám Boh tak často a tak zreteľne bol vyjavil. Len jedno spomeniem, keď sv. Ján Krstiteľ Pána Ježiša v rieke Jordán pokrstil, nebo sa otvorilo, Duch Svätý v podobe bielej holubice zostúpil na Syna Božieho, Boh Otec však volal z neba: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ (Mt 3,17)

Ale aby ste mohli porozumieť tejto udalosti, musíte vedieť, čo je to tá osoba. Kus dreva alebo kus skaly nie je osoba, lež ani to nerozumné zviera, pretože osoba má rozum i vôľu, podľa ktorej slobodne koná. Človek je osoba, anjel je osoba a koľkokoľvek ich je, toľko osôb tvoria. Pretože teda v Bohu sú tri osoby, každá z nich má rozum, slobodnú vôľu a dobrovoľné konanie. Tak i Otec, i Syn, i Duch Svätý je nekonečná múdrosť a dokonalá vôľa. Tak Boh Otec osobitne konal, keď stvoril svet. I Boh Syn osobitne konal, keď zostúpil na zem, stal sa človekom a vykúpil svet. I Duch Svätý osobitne konal, keď v podobe ohnivých jazykov na apoštolov zostúpil a rozum im osvietil; ale preto nie traja bohovia účinkujú, lež len jeden pravý Boh v jeho troch osobách.

To je tajomstvo viery. Ľudský jazyk nemá na to dosť slov a ľudský rozum nemá tak hlboké myšlienky, aby mohol tajomstvo Najsvätejšej Trojice dostatočne vysvetliť. Ľudský rozume, pokor sa pred týmto tajomstvom: srdcom ver, človeče, ústami sa modli! Hľa, slnce vidíme vychádzať každý Boží deň, každý večer vidíme ho zapadať, na hlavu nám svieti, ešte i ten slepý cíti jeho teplo; nuž ale či vieme z čoho je to slnko, aká sila ho tam na nebi drží? Tak je to aj s Najsvätejšou Trojicou; účinky Najsvätejšej Trojice vidiac-vidíme, jej požehnania cítime: celý tento stvorený svet oslavuje Otca; Syn na kríži zomrel za naše hriechy; Duch Svätý splní naše modlitby, odpúšťa nám hriechy, pomáha nám do kráľovstva nebeského a predsa tieto tri osoby sú len jeden Boh. Kto by tomu vedel porozumieť?

Dobre teda hovorí sv. Bernard: „Tajomstvo Najsvätejšej Trojice skúmať je nerozumnosť, v ňu veriť je povinnosť, jej sa klaňať je nekonečná blaženosť.“

Tak sa mi zdá, akoby ma obkľučovala tmavo-tmavá noc, po dlhom čakaní otvorím oči, začína sa brieždiť, zjaví sa striebrobiely mesiac, okolo neho ligocú sa milióny a milióny hviezd. Onedlho sa objaví zlatom skvúce sa slnko, spomedzi voňavých kvetín poľa k nebu sa vznáša škovránok. V zarosenej tráve pasú sa milé baránky, v peniacom sa potoku ihrajú sa vrtké rybky, na bujnú pastvu tiahne užitočný domáci dobytok. Na svitaní ozve sa zvon, na ktorého hlas prebudí sa i človek, ten najlepší tvor a pokorne padnúc do prachu zeme, modlí sa:

„Pane Bože náš, hoden Si oslavy a úcty, lebo Ty si stvoril všetko, všetko je Tvojím stvorením a nám všetkým Si láskavým Otcom nebeským.“

Ó akou nevysloviteľnou radosťou a potechou nám je to, že Boh je naším láskavým Otcom! Aké dojímavé nás srdce prenikne a poľutovanie vzbudí, keď nejaké osirelé dieťa zbadáme. Tam sa poneviera úbožiatko po ceste uzimené, vyhladnuté. Keď zaklope u milosrdných ľudí, k modlitbe zloží svoje vyschnuté ruky; ó, keby Boha nebolo, prekliatym by bol jeho život. Lež takto nesťažuje sa; keď bez prístrešia za nočného ticha vonku pod holým nebom sa utiahne, kým iní v teplej izbe odpočívajú, ono mrzne, zima ním lomcuje. Pozdvihne svoj zrak k nebu, na um mu príde náuka nebohej matky, ktorá niekedy takto učievala svojho malého synka: tam hore býva Pán Boh, tvoj láskavý Otec, ktorého raz uvidíš, či dobrým a bohabojným budeš. A tá úbohá sirota poteší sa, keď počuje túto myšlienku, zabudne na svoj trpký osud a utíšené vzdychne si: „Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno Tvoje!“

Na obraz Boží stvorený človek odvrátil sa od svojho Boha a upadol do hriechu. Lež jednorodený Syn Boží zľutoval sa nad padlým človekom, zostúpil na zem, v živote Panny Márie stal sa človekom, vyrástol v Nazarete, svojím svätým učením k sebe priviedol hriešnikov, svojou najsvätejšou krvou nás vykúpil, učinil nás Božími synmi a svojimi bratmi.

Jozefa Egyptského predali bratia. Tento prenasledovaný Jozef stal sa veľkým pánom, počas hladu bratia, jeho prenasledovatelia, prišli k nemu žobrať o chlieb. Bratia nespoznali Jozefa, lež on sa im prezradil, riekol im: „Ja som Jozef, váš brat“ (Gn 45,4); títo padli mu okolo krku a od veľkej radosti usedavo plakali. O koľko viac máme my príčinu roniť slzy radosti, keď sám Syn Boží nás ubezpečuje: Ja som Ježiš, váš brat!

Slabší sme než ten vetrom sem a tam metaný pouličný prach; krehkejší sme než tá víchrom až k zemi zohýňaná trstina; cintľavejší sme než jarným mrázikom uštipnutý kvietok; skôr padneme, než červivé ovocie zo stromu; príliš ľahko upadneme, hrešíme a len ťažko povstaneme zo svojho hriešneho úpadku.

A kto privedie späť zblúdeného človeka? Ty, ó, požehnaný Duch Svätý, nesmrteľný to duch Otcov i Synov. Kto odstráni našu nevládnosť? Ty, ó, Duch Svätý, ktorý si Bohom sily. Kto nám dá vytrvalosť v trápeniach? Jedine ty, Utešiteľ Duch Svätý. „Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch?“ (1Kor 3,16). Vo sviatostiach zostupuje Duch Svätý do vašich duší; vaše srdcia, ktoré Syn Boží svojou drahocennou krvou očistil, Duch Svätý skrze sviatosti činí chrámami Najsvätejšej Trojice. Naše telo je chrámom, naše srdce je oltárom, naša láska je našou každodennou obetou.

Keď cisár Dioklecián dal chytiť dvoch kresťanov bratov spolu s ich sestrou, tiež kresťankou, a rozkázal im, aby zapreli Krista a obetovali pohanským modlám, oni sa však tomu protivili, vtedy skríkol na nich cisár: V komže si zakladáte, že sa ešte mne cisárovi opovážite sprotiviť? Títo neohrozene odpovedali: My všetku svoju dôveru vkladáme v Trojjediného Boha Otca, Syna i Ducha Svätého.

Ako títo traja svätí kresťania, tak i my všetku svoju dôveru, potechu i blaženosť vkladajme jedine v Najsvätejšej Trojici, v jednom Bohu, o to sa snažme, to nech bude našou slávou a chválou, aby sme boli dobrými deťmi Otca, vernými bratmi Syna a čistými chrámami Ducha Svätého. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)