O prvých ľuďoch

6. apríla 2025   Cirkev

„A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“
(Gn 1,27)

Pohliadnime ešte na okamih na stvorenie, veľké to Božie dielo: i viďme, aký bol ten človek, keď vyšiel z rúk Stvoriteľa?

1. Už boli prichystané Nebo a Zem, sťa jeden čarokrásny palác, ktorý vybudoval Pán. Slnce, Mesiac a hviezdy sa skveli. Po vrchoch a dolinách milión kvetov a stromov vydávalo vôňu; po rovinách a výšinách, na suchu a vo vode všade sa hýbal a vrel život. Chýbal už iba ten, pre ktorého bol ten veľkolepý palác zhotovený, koruna stvorenia, kráľ zeme, totiž človek, ktorý má všetku túto nádheru užívať a má ju venovať Božej sláve. Vtedy Boh riekol:

„Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby! Nech vládne nad rybami mora i nad vtáctvom neba i nad dobytkom a divou zverou a nad všetkými plazmi, čo sa plazia po zemi.“(Gn 1,26). Na tieto slová Trojjediného Boha sa táto zemeguľa z hliny v okamihu premenila sa v nebeské kráľovstvo: totižto anjeli jeden za druhým zleteli na zem, aby uvideli ten veľký div, ktorý Božia ruka nakoniec učinila, totiž ľudské telo. Z hliny matičky zeme sa utvorila ľudská hlava, vypäli sa prsia, rozložili sa ramená, vytiahli sa nohy, potom nesmrteľný Boh vdýchol do toho jednu iskru zo svojej duše, od dychu ktorého ožila tá podoba z hliny. Oči sa jej otvorili, srdce jej začalo biť, nohy sa jej pohli, tá podoba vstala, ústa sa jej k hovoreniu otvorili a jej prvá reč bola modlitba, klaňala sa svojmu Stvoriteľovi. Hľa, takto sa stal prvý človek, a Boh dal mu meno: Adam.

Rímske šľachtické rodiny mali zvyk, že keď sa im dieťa narodilo, novonarodeniatku na hrdlo zavesil otec bublinku zo zlata. Táto bublinka znamenala, že človek je taký krehký, taký pominuteľný, ako tá bublinka, preto nech miernym, triezvym spôsobom svoj život vedie: to zlato pripomínalo dieťaťu, aby keď dospeje, stalo sa konaním skutkov cnosti hodným svojho šľachtickému rodu, pretože pochádza zo šľachtického rodu.

Podobne učinil i Pán Boh s nami, keď nás z tela a z duše stvoril; do krehkého tela nám zlatú dušu vdýchol, aby sme naveky nezabudli na svoj vznešený pôvod, že pochádzame od Boha, a aby sme sa tomuto svojmu božskému pôvodu cnostným životom hodnými učinili.

Hoci Boh stvoril prvého človeka so smrteľným telom, nemyslite si, že Adam bol podobný nášmu terajšiemu telu; lebo nám telo starne a je podrobené je všelijakým neduhom, že náš rozum je taký obmedzený a vôľa k hriechu náchylná, toto všetko prešlo na nás následkom hriechu. Lež prvý človek, keď ho Boh stvoril, takýto nebol.

Bol on krásnej postavy, telom slávnym, tvárou mladou. Choroby nepoznal, žiaľ, trpkosť ho nesužovali; bol rozumom múdry, vtipom rýchly, zmýšľaním čistučký. Nezriadené žiadosti ho netrápili, práca ho neumorila, živil sa ovocím rajskej záhrady, ovocie so stromu života činilo mu tvár večne mladou. Dni mu v neprestajnej slasti plynuli, mohol sa zhovárať so svojím Bohom. Podľa Božej vôle nemal nikdy umrieť, lež bol by žil niekoľko sto rokov, až by ho napokon anjeli vzali s telom i dušou do Neba.

Pekne o tom hovorí sv. Augustín: „Prvý človek bol celým jedným malým svetom: mal jestvovanie ako kamene, mal život ako byliny, mal vzrast ako stromy, mal zmysly ako zvieratá, mal rozum ako anjeli. Adam bol vskutku korunou stvorenia, najlepším dielom Božích rúk, miláčikom Božej lásky.“

Tak teda bol stvorený i človek; Boh odpočinul a s rozkošou hľadel na svoje dielo, na stvorený krásny svet. Jeho úľubu mýlila len Adamova zádumčivosť. Adam odrazu celé dni zadumaný posedával v niektorom z tônistých kútikov Raja, kdežto predtým sa veselo hrával so svojimi obľúbenými zvieratami, podľa svojej ľubovôle preháňal po kopcoch a vrchoch sem-tam skákajúcu a behajúcu zverinu, celé dni sa prechádzal po zelených lesoch, alebo po poliach so zlatými klasmi. Sám Boh uznal, že nie je dobre človekovi samému byť, preto riekol: „Urobím mu pomoc, ktorá mu bude podobná“ (Gn 2,18). A dopustil Boh na Adama tuhý sen. Keď usnul, vybral z jeho boku jedno rebro a z toho stvoril ženu, ktorej Boh dal meno: Eva. Sen, ktorý dopustil Boh na Adama, bol nadprirodzený sen, Adam v tom sne videl tajuplné utvorenie Evy, preto akonáhle sa prebudil, už ju poznal, lebo v tom sne sa prizeral na celé jej stvorenie. Spoznal svoju Evu, ktorú mu Boh ako jemu podobnú, rovnoprávnu spoločníčku života pripojil; z príkazu Božieho podali si ruky, Boh ich spojil a požehnal ich spolok, aby ako sú jedna kosť z kosti a krv z krvi, zároveň i srdcom naveky jedno boli.

Takto sa stal Adam otcom ľudského pokolenia, takto sa stala Eva matkou všetkých žijúcich. Teda v Adamovi a v Eve sme všetci bratia a sestry navzájom, preto ako dietky jedného otca bratsky milujme sa navzájom, jeden druhého bratsky podporujme. Nezabúdajme, že vo svojej duši nosíme Boží obraz; ako sa syn na otca, tak sa ponášame na Pána Boha; naša duša je duch ako Boh; nesmrteľná ako Boh; má rozum, vôľu a pamäť ako Boh; pamäťou sme podobní Otcu, rozumom sme podobní Synovi, vôľou sme podobní Duchu Svätému. Nebuďme podobní Bohu len rozumom a vôľou, lež usilujme sa, aby sme i skutkami boli čím viac podobní Bohu. Pamätajme, že sme Božie stvorenia, Božie je naše telo, Božia je naša duša, Boží je každý náš dych, preto milujme Boha sťa svojho Otca, milujme blížnych sťa svojich bratov a sestry!

Za starodávnych pohanských časov žil istý chýrny lekár menom Galenus. Jemu sa stalo, že keď raz pitval ľudské telo, zrazu mu z ruky vypadol nôž, ktorým rezal, padol na kolená a klaňal sa Bohu, ktorý s toľkou múdrosťou vedel poskladať každú čiastočku toho ľudského tela.

I mne sa, ako som o stvorení prvých ľudí vo Sv. Písme čítal, k modlitbe zložili ruky a zvolal som so svätým Dávidom: „Čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil a ustanovil si ho za vládcu nad dielami tvojich rúk“ (Ž 8,5–7).

Pokorne padnime pred týmto nekonečne dobrotivým Bohom, milujme, ctime ho a slúžme jemu do svojho posledného dychu. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)