O pravom Svetle, ktoré k nám prišlo na Vianoce a vytrhlo nás z pohanskej poroby

Ivan Blahodej
29. decembra 2024   Cirkev

Naši predkovia boli presvedčení uctievači prírody, preto svätili každý slnovrat. Takže mali slávnosti na Vianoce, keď sa im slnko vrátilo „z ďalekých končín“, –a preto sa nám zachovala pamiatka oslavy slnka aj na deň sv. Jána Krstiteľa (páliť Jána). Svätá matka Cirkev zahradila im pohanský sviatok koncom kalendárneho roku Vianocami, zasvätenými pamiatke príchodu Božieho Syna, lež u pospolitého ľudu sa jej doposiaľ (text bol napísaný v roku 1930; odvtedy boli staropohanské povery nahradené novopohanskými; pozn. red.) nepodarilo vykántriť všetky pohanské povery (strigy, cesnak, luciový stolček a pod.) zo všetkých sŕdc svojich dietok.

Ba ešte aj tá okolnosť, že na Vianoce radi všetko osvecujeme, by poukazovala na svoj pohanský pôvod, keby sv. Ján Evanjelista nebol pomenoval Nášho Spasiteľa Svetlom. „V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali.“ (Jn 1,4–5). A svetlo prišlo z Neba. Najprv v podobe hviezdy, ktorá svietila Mudrcom na ich cestu k žriedlu všetkého svetla. Potom v spôsobe pravého vysvetlenia Písma.

„Vpustite viac svetla“ – vzdychal umierajúci, Boha zapierajúci filozof, lebo tma, ktorú on šíril svojimi zhubnými spismi, ťažila mu svedomie!

Celý svet volal: Daj nám, ó Bože, svetlo poznania, aby sme správne rozoznali dobré od zlého; svetlo lásky, ktorá by vytiahla hnev a zlosť z ľudských sŕdc, aby panovala len samá láska a dobrota, aby okruh zeme zmenil sa v raj!

A Svetlo prišlo a osvietilo mysle a srdcia!

Kým neprišlo Svetlo, neboli sme všetci rovnoprávnymi Božími synmi. Boli slobodní páni a otroci. Ba ešte aj v rodinách panoval tento pomer: muž bol pánom, – žena, deti boli otrokmi! Ženy boli považované za zvieratá, deti za šteňatá. Ženu mohol muž-pohan ľubovoľne zabiť; dieťa, ktoré sa otcovi nepáčilo, mohol dať zahodiť divým zverom. Veď ešte aj u Židov smel muž prepustiť, odpudiť od seba ženu, kedy sa mu len zachcelo.

Iba v osobe Panny Márie zaskvela sa ženám hviezda rovnocennosti. A deti iba vtedy prestali byť bezcenným tvorom, keď zjavilo sa nebeské Svetlo a odzneli slová: „Nechajte deti a nebráňte im prichádzať ku mne, lebo takým patrí nebeské kráľovstvo!“ (Mt 19,4). Inokedy zasa, keď učeníci hádali sa medzi sebou, kto by mal byť prednejším v Božom kráľovstve, postavil Ježiš dieťa medzi nich, vraviac: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva!“ (Mt 18,3)

Teda muselo zostúpiť Svetlo z Neba, aby človek (zaslepený človek) mohol poznať, čo je najväčšou hodnotou na svete! Svetlo, ktoré ožiarilo tmu hriechmi zaslepených očí, ktoré nám ukázalo cestu spásy, ktoré prehĺbilo a rozšírilo chápanie ľudských rozumov, aby mohli prijať Pravdu, akú ľudia nikdy nedosiahli; aby mohli prijať Múdrosť, akú ľudské rozumy nevládzu ani pochopiť! „A bolo Svetlo pravé, ktoré osvecuje každého človeka, prichádzajúceho na tento svet. A Svetlo bolo Slovom a Slovo telom sa stalo… A z Jeho plnosti my všetci sme obsiahli dar milosti, a to milosť na milosť!“

Drahý kresťan-katolík, niet milostivejšej doby v roku nad dobu vianočnú! Čo máš spraviť, aby si dosiahol plnosť Božích milostí? Aby si v takej veľkej miere požíval vianočné radosti, ako ich precítia nevinné deti?! Aby Boh tak privinul k sebe tvoju dušu, ako láskavo objal Ježiš nevinné deti, ktoré ešte ľudsky súdiaci učeníci odháňali od Neho?! Staň sa čistým dieťaťom Božím! Umy sa v kúpeli svätej spovede a budeš čistý! Odej sa sviatočným rúchom Oltárnej Sviatosti, aby Boh, keď príde rozdávať vianočné milosti, nemusel ti povedať:

„Priateľu, čo tu robíš, nemajúc svadobného rúcha?!“ Keď budeš mať čisté srdce, nevinnú dušu; keď budeš zodpovedať duchu cirkevnej piesne: „Tak si srdcia pripravme!“ Radostnejšie budeš čakať ten veľký deň a v stupňovanej miere pocítiš všetky duševné pôžitky, ktoré ti udelí Božia milosť, odmeniac ti to, že si poslúchol Boží hlas volajúci ťa na cestu spásy; že si poslúchol hlas svojho anjela strážcu, hlas svojho svedomia!

Bože daj, aby tieto moje riadky neboli hlasom volajúcim na púšti! – aby všetci čitatelia obmyli si duše v krvi Baránka a tak dosiahli na Vianoce taký duševný pokoj a takú blaženosť, aká sa na svete môže len myslieť.

***

Text vyšiel pôvodne v časopise Kráľovná svätého ruženca 12/1930, pre zverejnenie na stránke Christianitas.sk bol čiastočne upravený redakciou Christianitas.sk.

PDF (formát pre tlač)