O páde našich prarodičov

13. apríla 2025   Cirkev

„Potom Pán, Boh, vysadil na východe, v Edene, raj a tam umiestnil človeka, ktorého utvoril.“
(Gn 2,8)

Kráľ Nabuchodonozor bol slávnym zakladateľom svetovej Babylonskej ríše. I preto sa stal natoľko namysleným, že vo svojej nadutosti dal vyhlásiť: „ Ja v mojej ríši nepotrebujem Boha, ja budem vaším bohom, kto sa mi nebude klaňať, bude synom smrti.“

Túto diabolskú nadutosť Pán Boh nemohol ďalej trpieť, poslal na Nabuchodonozora takú chorobu, v ktorej sa považoval za vola, nádherné komnaty svojho kráľovského paláca opustil, vyšiel na pole, štvornožky chodil, bučal ako vôl, pásol sa po pažiti, narástla mu srsť sťa orlie perie a nechty sťa vtáčie pazúry. Sedem mesiacov žil v takomto ohavnom stave. Až napokon ukojila Pána Boha táto pokuta a vrátil mu zdravý rozum. Po tomto sa Nabuchodonozor stal najponíženejším ctiteľom pravého Boha, často hovorieval: „Spravodlivý je Boh, pyšno kráčajúcich uponížiť môže.“ (porov. Dan kap. 4).

Vidíte, nakoľko tohto mocného kráľa zmrzačila pýcha! Práve tak pýcha premenila túto zem z oku lahodiaceho raja v plačlivé údolie. Čo s babylonským kráľom, to podobné sa stalo i s prvými ľudmi: vo svojej pýche sa chceli rovnať Bohu. Nestačilo im, že poznajú dobré, chceli poznať i zlé, preto jedli zo stromu poznania dobrého a zlého, privolali na seba kliatbu a zatratenie, nám však horké slzy a trápenia. Keď som o tomto premýšľal, plakal som v duši. S prorokom Jeremiášom volám: „Posaďte sa nižšie, pretože vám spadne z hlavy vaša skvostná koruna.“ (Jer 13,18)

Akým bol a ako skončil človek! Kde žil a kam sa dostal ten nešťastník: tieto pravdy vám chcem v krátkosti predniesť. Počúvajte.

Aký bol ten prvý človek? Nemyslite si, že Adam bol podobný nášmu terajšiemu krehkému telu, veď starnutie nášho tela, jeho tisícnásobné biedy, obmedzenosť nášho rozumu, náklonnosť našej vôle k zlému, to všetko s hriechom na nás prešlo. Nie takýto bol prvý človek, keď ho Boh stvoril. Postavu mal krásnu, telo prvotriedne a tvár vždy mladú. Rozum mal múdry, vtip rýchly, zmýšľanie čisté. Choroby nepoznal, žiaľ ho nesužoval, náruživosti ho netrápili. Bol nesmrteľný.

Kde žil prvý človek? Toto čítam v druhej hlave knihy stvorenia: „Potom Pán, Boh, vysadil na východe, v Edene, raj a tam umiestnil človeka, ktorého utvoril.

A vyviedol Pán Boh zo zeme všelijaké stromy, na pohľad krásne a na jedenie chutné, tiež strom života uprostred Edenu (Raja), ako aj strom poznania dobrého a zlého. A rieka vyvierala tam k ovlažovaniu edenu, ktorá sa odtiaľ delí na štyri hlavné rieky: meno jednej je Pišon, druhej Gehon, tretej Tigris, štvrtej Eufrat. Vzal teda Pán Boh človeka a usadil ho v tom nádhernom raji Edenu, aby ho obrábal a strážil.“

Že bol raj podivuhodne nádherným miestom, to nám hovorí Písmo Sv., ktoré raj nazýva Edenskou záhradou, v ktorej Boh vysadil rozličné stromy. Pán Boh usadil človeka vyššie nad oblaky, na temeno jedného veľmi vysokého vrchu menom Ararat, aby ako kráľ všetkých tvorov, odtiaľ z vysokého trónu panoval nad svetom. Tu na tomto nádhernom mieste žili Adam a Eva.

Mali všetko, čo ich oku lahodilo, za čím ich srdce dychtilo, po čom ich duša túžila. V ich rozume bolo najčistejšie svetlo, v srdci nebeská láska, v duši anjelská nevinnosť. S Bohom sa zhovárali, na jeho tvár pozerali a jemu sa klaňali. Nad touto väčšia blaženosť mohla byť len v Nebi!

Lež ten blažený život sa pominul ako krásny sen. Prečo sa musel pominúť? Prečo? Preto, lebo diabol im závidel túto blaženosť, zaumienil si, že zvábi našich prvých rodičov a príležitosť k tomu mu poskytla zvedavosť Evy.

Pán Boh túto nesmiernu blaženosť určil našim prvým rodičom za odmenu. Za odmenu, ak verne prejdú skúškou, ktorú im uložil. Preto zasadil do prostred raja strom poznania dobrého a zlého a zakázal im z neho jesť, lebo ak z neho budú jesť, zomrú smrťou. Muž prijal tento zákaz, lež žena sa často zdržiavala zadumaná pri strome poznania. A diabol využil túto slabosť Evy. Vzal na seba podobu hada, vyliezol na strom poznania a ako tam Eva opäť stála zadumaná pod stromom, oslovil začudovanú ženu: „Eva, ty sa s tvojím premýšľaním sužuješ? Nedokážeš prijať zákaz! Nuž a prečo by ti nebolo dovolené jesť práve z tejto najkrajšej jablone? Mám ti to povedať? Tomu všetkému je na príčine len žiarlivosť! Boh nechce, aby ste všetko vedeli. Lebo ak z tohoto stromu budete jesť, stanete sa vševediacimi ako Boh.“

Ó, naša drahá pramatka, never pokušiteľovi, stiahni naspäť svoju zdvihnutú ruku, nedotýkaj sa ovocia zakázaného stromu, neuvaľ záhubu na seba i na tvoje potomstvo!

Žiaľbohu, Eva nepočula napomínajúce slová svojho svedomia. Videla, že strom je na požívanie dobrý, na oko pekný, na pohľad nádherný, a vzala si z jeho ovocia a zjedla. (porov. Gn 3,6). Adam ešte nič nevedel o hriechu svojej manželky; bez potuchy prišiel k svojej žene. Eva, držiac v ruke ešte kúsok z toho jablka, lichotivo sa blížila k svojmu mužovi: „Adam, priniesla som ti zo vzácneho, chutného ovocia, hľa, ja som z neho už jedla, jedz i ty.

Adam sa zdráhal, pýtal sa, odkiaľ to jablko odtrhla, lež keď videl, že svojím zdráhaním sa zarmútil manželku, prijal ten kúsok ovocia a zjedol. Diabol sa z diaľky prizeral, výskal od radosti a v celom Pekle sa ozýval potlesk. Neboli už viac nevinnými, lež otrokmi diabla, úbohými a mizernými hriešnikmi.

V tom okamihu sa im otvorili oči, svedomie sa im búrilo, hanba a strach ich ovládol, roztriasli sa a ukryli pod jeden ker. Anjeli akoby zbavení rozumu sa pozlietali a s úzkosťou sa jeden druhého pýtali: „Čo bude teraz s tými nešťastníkmi?“

Spravodlivý Boh však vo svojom prísnom hneve vyriekol svoj hrozný výrok, týmito slovami sa obrátil ku hriešnej žene: „Rozmnožím tvoje trápenia a počatia. S bolesťou budeš rodiť potomstvo, pod vládou muža budeš a on bude nad tebou panovať“ (porov. Gn 3, 16.). K Adamovi však: „Preto, že si počúval hlas svojej manželky, nech ti je prekliatou tá zem, tŕnie a bodliačie nech ti rodí. V pote tváre dorábaj svoj chlieb, dokiaľ sa nevrátiš do zeme, z ktorej si vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš“ (porov. Gn 3,19).

Potom ich vyhnal z raja, jednu časť raja zakryl jedným pustým vysokým vrchom a druhá časť sa prepadla do mora. Naši prví rodičia horko nariekajúc opustili to nádherné miesto. A od toho dňa počnúc ich život bol ustavičným putovaním k hrobu, čisté svetlo rozumu im vyhaslo, nebeská láska v srdci im zamrzla, anjelská nevinnosť z duše im zmizla; strach, žiaľ, hanba, hryzenie svedomia ich trápilo. Teraz uznávali nešťastníci, ako hlúpo sa zachovali, ale bolo už neskoro: Boh si nedá zo seba robiť posmech. Bez pokoja sa túlali až do konca svojho života, v očiach im už nikdy nevyschli slzy pokánia. Adam ešte 930 rokov niesol jarmo života, na sklonku svojho života sa presťahoval až k Jordánu, kde ako kajúcnik zomrel a na hore Kalvárii bol pochovaný.

Človeče, pouč sa zo smutného pádu nášho praotca; nauč sa, že sme krehké a nestále stvorenia; s bázňou a strachom pracujme na svojom spasení. Na zavreté brány raja s bôľnymi slzami našich prarodičov je napísané: „Človeče, uponíž sa!“ Lebo, keď praotec tak veľkou múdrosťou vynikal, predsa tak ľahko prestúpil tento nie ťažký príkaz: akože môžeme my v sebe dôverovať?

Milosrdný Bože, keď už naši prví rodičia nám stratili pozemskú blaženosť, daj nám silu a milosť, aby sme si tú druhú, totižto kráľovstvo nebeské pokorným pokáním vydobyť mohli. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)