O narodení Ježiša

25. mája 2025   Cirkev

„I porodila svojho prvorodeného syna, zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ.“ (Lk 2,7)

Od toho času, ako Pán Boh náš, Ježiš Kristus prišiel na svet, vždy boli v úcte držané tie sväté miesta, kde sa Ježiš narodil, žil a zomrel. Tak okolo Vianoc zvykli kresťania zvlášť do Betlehema na miesto narodenia Ježišovho putovať. Lež i hodné je obzrieť si tú dojímavú, milú, peknú slávnosť, ktorou v Betleheme svätia narodenie Ježišovo. Na Vianoce totiž sám jeruzalemský patriarcha slávi polnočné služby Božie v jaskynnej maštali. Tá jaskyňa maštaľ je zachovaná i teraz práve tak, ako bola i za čias narodenia Ježišovho, len nad ňou dala cisárovná sv. Helena vystaviť nádherný kostol; v jaskyni na tom mieste, kde Panna Maria svoje božské Dieťa porodila, je oltár. Na Vianoce práve o polnoci sem do tejto jaskyne ide procesia. Na čele ide patriarcha, na rukách nesie sochu malého Ježiška. Za ním kráčajú ostatní kňazi a pútnici s horiacimi fakľami. Pri kolíske Ježiškovej, t. j. v maštali pri jasliach jeden z tých kňazov prečíta evanjelium. Na tie slová Evanjelia: „Zavinula ho do plienok a uložila do jasieľ“, patriarcha obvinie plienkami a uloží do jasieľ sochu malého Ježiška a všetci prítomní padnúc na tvár klaňajú sa Slovu, ktoré telom učinené je. Jaskyňa je naplnená hlbokým dojatím, plačom, hlasným nariekaním: tí šťastliví pútnici plačú od radosti, že Spasiteľovi na mieste jeho narodenia môžu sa klaňať.

Och, dokážem pochopiť hlboké dojatie tých nábožných pútnikov, ja som priďaleko od miesta Ježišovho narodenia, a predsa, keď som pri polnočnej omši pozdvihoval sv. Pána a keď zaznela pieseň: „Do mesta Betlehema ponáhľajte, k oltáru kolená zohýbajte! Kristu v sviatosti, v poníženosti sa klaňajte! V jasle si vložený, narodený, by hriešnik stratený bol spasený, v tejto sviatosti si nám z milosti založený.“ V tom okamihu s tak sladkým pocitom padol som na kolená pred Pánom Ježišom, akoby som bol toho malého Ježiška mojimi očami videl, zaiste i vaše srdce bolo dojaté, to prezradzovalo slávne, hlboké ticho, kľačanie a ten hlasný, oduševnený spev.

Áno, bratia a sestry, nadpozemská slasť nášho srdca, z očí padajúce naše slzy, zbožná viera nadšenej našej duše, všetko to vydáva svedectvo, že „Boh bol Slovo“, že ten narodený Ježiško je pravý Boh, jednorodený Syn Boží. A túto pravdu našej viery neveriacim ľudom i dokázať vieme. Počúvajte!

Poznal som istého človeka. Mal peknú rodinu a dobrú manželku. Pritom bol bohatý a z významného rodu. Žil si v spokojnosti, blaženosti a druhí si ho vážili. Neviem, sám Boh vie, ako sa to stalo, ako nie, tento človek sa veľmi potkol – cudzí majetok spreneveril. Upadol do žalára, jeho žena vyšla na žobrácku palicu, jeho deti stali sa pochábľami, vôbec – celé svoje pokolenie uvrhol do hanby až po krk, vyplnilo sa na ňom príslovie: „Záhuba najlepšieho je najhoršou.“

Vezmite si príklad z tohoto pádu a povážte: čo sa stalo s našimi prvými rodičmi po ich úpadku! Pre ich hriech prišla na nich a na ich potomkov bieda, choroba, smrť a Peklo. Milosrdný Boh však vidiac o pomoc volajúcu biedu tých do hriechu padlých, zmiloval sa nad nimi.

Z milosrdenstva odvážil sa na veľkú, božskú prácu. Odhodlal sa, že pošle svojho jednorodeného Syna na zem „k zmiereniu za naše hriechy“ (porov. 1Jn 40,10), „avšak nielen za naše, lež i celého sveta“ (porov. 1Jn 2,2). Nekonečne láskavý Boh rozhodol, že svojho jednorodeného Syna dá za nás, „aby nikto, kto v neho verí, nezahynul, ale mal život večný“ (porov. Jn 3,16). Áno, Boh so svojím jediným Synom určil, že Boh Syn na seba vezme ľudské telo so všetkou jeho biedou a neresťou, vyjmúc jedine hriech, aby mohol trpieť a umrieť, lebo ako Boh, nebol by mohol ani trpieť, ani umrieť.

Syn Boží teda bol počatý, narodil sa, žil a umrel na dreve kríža. Boh za Matku svojho Syna vyvolil Preblahoslavenú Pannu Máriu a túto svoju vôľu dal i na známosť Márii skrze svojho archanjela Gabriela. Archanjel Gabriel išiel k Márii a takto k nej prehovoril: „Zdravas, milosti plná, Pán s tebou! Neboj sa Mária, našla si milosť u Boha. Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš. Duch Svätý zostúpi na teba a moc Najvyššieho ťa zatieni. A preto aj dieťa bude sa volať svätým, bude to Boží Syn“ (Lk 1,35). Tak sa i stalo: Syn Boží v živote Panny Márie telom učinený bol.

O tomto nám svedčí i sv. Jozef. Známe vám je, že sv. Jozef bol síce zákonitým ženíchom Panny Márie, lež on večitú mládeneckú čistotu sľuboval Bohu a preto panenskú čistotu i u svojej Nevesty Márie nepoškvrnenú zachoval. Práve pre túto príčinu, keď zbadal Máriin požehnaný stav, chcel ju potajomky od seba prepustiť. Lež anjel Pána zjavil sa Jozefovi a dal mu na známosť to veľké tajomstvo, hovoriac: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20). I zostal sv. Jozef verným spoločníkom Márie, s ňou zotrvával v radosti i v žiali, s ňou išiel i do Betlehema.

Čas sa už k zime chýlil, keď mali Jozef a Maria cestovať do Betlehema. Rímsky cisár Augustus, zamýšľal zdaniť každého jedného svojho poddaného, nariadil preto všeobecné sčítanie svojho ľudu. Rozkázal, aby každý išiel tam a tam sa dal zapísať, odkiaľ pochádza. Jozef a Maria pochádzali z Betlehema, preto tam museli ísť. Jozef posadil Máriu na oslicu a tak sa pohli z Nazaretu. Po skalnatých cestách, po vysokých vrchoch tridsať hodín cestovali.

Keď prišli do Betlehema, nemohli nikde nájsť hostinec. Na konci mesta bola len jedna jaskyňa – maštaľ, kde sa počas búrky pastieri zvykli utiahnuť, a sem, do tejto jaskyne sa na nocľah uchýlili i oni. Jozef pripravil Márii vhodné miesto na odpočinok, naraz odbavili večernú modlitbu a ľahli si spať; Jozef i pre seba zo sena a slamy pripravil lôžko a uložiac sa, hneď i usnul.

Lež zrazu sa sv. Jozef náhle prebudil zo sladkého spánku a ustrnul vidiac, že celú maštaľ osvietila čarokrásna svetlá žiara a zďaleka z nebeskej výšiny počul hlasy piesne: „Sláva na výsosti Bohu a na zemi pokoj ľudu dobrej vôle!“ Chytro vyskočil, ide zobudiť Máriu, lež ako k nej príde a chce prehovoriť, hľa, zbadá Ježiška v lone Máriinom! Slovo mu zastane, padne na kolená, plače, narieka, tak veľmi sa zaradoval, že ani k slovu prísť nemohol. Blahoslavená Panna Maria o polnoci porodila svojho svätého Syna. V jej pôrode nebolo nič príkre, nebolo žiadnej bolesti, jej panenstvo zostalo nepoškvrnené ako čisté sklo, keď cezeň svetlo prejde, nebolo jej tam treba žien, ona sama zdravá a silná obvinula plienkami svojho Syna, v lone ho držala a s Jozefom spolu sa mu klaňala.

Tam v jasliach ležalo to nad všetko najmilšie, lásky všetkých najhodnejšie Dieťa, o ktorom prorok Izaiáš predpovedal: „Dieťatko sa nám narodilo a nazvané bude jeho meno Boh“ (porov. Iz 9,6). Dostavili sa pastieri, prišli mudrci od Východu a padnúc klaňali sa božskému Dieťaťu.

Pýtajte sa anjelov, ktorí pri narodení Ježiša spevom oslavovali Boha: Kto je to Dieťa? A oni vám odvetia: „Jednorodený Syn nášho Boha.“ Pýtajte sa pastierov, ktorých ta anjeli pozvali: Kto je to Dieťa? A oni vám odpovedia: „Božský Spasiteľ sveta.“ Dozvedajte sa od mudrcov z Východu, ktorí padnúc klaňali sa Nemluvniatku: Za čieho Syna považujú oni to Pacholiatko? A oni vám dajú odpoveď: „Za Syna toho Boha, ktorý stvoril hviezdy.“ Pýtajte sa Jozefa: Čie je to Dieťa? On vám odvetí: „Otca nebeského.“ Pýtajte sa samej Márie: Kde vzala to vznešené, útle Dieťatko? Jej oči, ktoré jasajú od materskej radosti, jej tvár, na ktorej sa skvie materinská láska, jej ramená, ktorými nežne objíma to Novonarodeniatko, jej lono, v ktorom ho kolíše, jej slzy, v ktorých ho kúpe, všetko toto hovorí, že je to jej jediné Dieťa, že to jej Ježiš, ktorého počala z Ducha Svätého.

Pýtajte sa apoštolov, ktorí tri roky boli pri Ježišovi: Za koho považujú oni Ježiša? A oni so sv. Petrom jednohlasne odpovedajú: „On je Kristus, Syn Boha živého“, a túto svoju vieru obdržali od samého Otca nebeského, ktorý pri pokrstení Ježiša volal z Neba: „Toto je Syn môj milý.“ Preto i zomrieť musel Ježiš, lebo hovoril o sebe, že je on Synom Boha živého. Veľkňaz Kaifáš sa totižto pýtal Ježiša: „Zaprisahávam ťa na Boha živého, aby si nám povedal, či si Ty Kristus, Syn Boží?“ Odvetil mu Ježiš: „Ty si to povedal.“ – „Ty vravíš“. Vtedy sa Kajfáš obrátil k ľudu rieknuc: Rúhal sa! Načo ešte potrebujeme svedkov? Hľa, teraz ste počuli rúhanie. Čo sa vám zdá? Oni akoby omámení kričali: „Hoden je smrti!“ (porov. Mt 26,63–66)

Nebo a zem, Evanjelium a dejiny jednohlasne svedčia, že Ježiš je Boh, jednorodený Syn Boží.

Ako sa len môžu nájsť takí, ktorí považujú Ježiša za púheho človeka, to ja pochopiť nedokážem.

Sv. Romana mučeníka miestodržiteľ Asklepios dal ukrutne strýzniť, lebo nechcel zaprieť Ježiša Krista. Strápený mučeník takto prehovoril k tomu pohanovi: Ak mne nechceš veriť, že Ježiš je pravý Boh, ver to tomuto nemluvniatku!“ Sv. Roman ukázal na jedno dieťa, ktoré matka držala na rukách. A toto nemluvniatko, napriek tomu, že ešte hovoriť nevedelo, pekne a zreteľne zvolalo: „Ježiš je pravý Boh.“

Nadpozemská slasť nášho srdca, z očí padajúce slzy naše, zbožná viera našej duše – to všetko vydáva svedectvo, že „Boh bol Slovo“, a túto pravdu svojej viery nevercom sme i dokázali.

Buď sláva Tebe, Ježišu z Panny ktorý si narodený, s Otcom i Duchom presvätým: buď sláva Tebe naveky. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)