Nórske rodové aktivistky na Slovensku: „Dnes tvoria polovicu zo 16 protestantských biskupov Nórska ženy!“
30. septembra 2021
Krátke správy
V stredu večer sa v bratislavskom bare KC Dunaj uskutočnila diskusia s dvoma nórskymi aktivistkami za rodovú vyváženosť. Z tejto akcie prinášame krátku reportáž.
KC Dunaj nie je klasický bar, aký poznáme zo slovenských ulíc. V prvom rade sa nenachádza niekde na ulici, ale musíte sa k nemu dostať dosť ošemetným výťahom – nachádza sa totiž na štvrtom poschodí. Azda by sa dalo povedať, že ide o špecifický druh povestnej „bratislavskej kaviarne“, kde sa rozoberajú témy, ktoré raz budú „hýbať svetom“ (skôr v zlom, ako dobrom). Ako podnik však pôsobí pomerne decentne, aj keď, samozrejme, priťahuje len istý, veľmi špecifický druh zákazníkov.
V stredu večer sa v ňom teda konala prednáška dvoch nórskych aktivistiek. Obe to boli už staršie dámy – 50–60 ročné – a obe boli typicky nórsky blonďavé. Prednášku viedla asi 30-ročná Slovenka a celá sa viedla výhradne v anglickom jazyku, bez prekladu. Ženy sa predstavili ako Anny Hüle (tá staršia) a Karin Höfte (o čosi mladšia). Anny sa profesne venuje „legislatívnym aspektom genderovej vyváženosti“ a často spolupracuje s vládnymi politikmi, kým Karin je z Centra pre rovnosť. Väčšinu času rozprávala Anny; zdalo sa že Karin má s angličtinou menšie problémy. Prednáška bola podľa oboch žien realizovaná za peniaze z „nórskych fondov“ (vstup bol zdarma).
Anny začala svoj predhovor tým, že ešte aj dnes majú v Nórsku isté „stereotypy“ o ženách. Tie sa však už netýkajú bežných Nórok, ale žien „neeurópskeho pôvodu“. V Oslo žije 25 % ľudí neeurópskeho pôvodu a miestni sa na nich dívajú „cez prsty“. Takéto ženy sú potom predmetom „stereotypov“ zvlášť, ak majú za manžela „bohatého Nóra“. Aj takýto manžel je potom obeťou „stereotypov“.
Karin sa zas rozhorčovala, že dodnes panuje v nórskych škôlkach iný prístup k chlapcom a iný k dievčatám. „Od dievčat sa očakáva, že budú pekné, kým od chlapcov sa očakáva, že budú aktívni“, mávala rukou. Anne sa pridala s poznámkou, že dodnes sú sekcie pre chlapcov označované modrou farbou, kým tie pre dievčatá ružovou. Po tomto krátkom úvode a manifeste o tom, že rovnaké príležitosti musia mať všetci bez ohľadu na ich „gender“, alebo vek, prešla Anne na vymenovanie „úspechov“ Nórska v presadzovaní rovnostnej legislatívy od polovice 19. storočia.
Jedným z najdôležitejších aspektov bolo to, že už v roku 1920 uzákonila vláda „liberalizáciu manželstiev“ (rozvody?), takže „ženy už viac nemuseli poslúchať svojich mužov“. Ďalším dôležitým prvkom bola antikoncepcia, o ktorej sa Karin vyjadrila, že je to „druhá najdôležitejšia vec, pre ktorú sú ženy slobodné“. Keďže Nórsko je pre ženy už takmer úplne „slobodná krajina“, nórsky parlament poskytuje tamojším mimovládnym organizáciám finančné zdroje, aby tieto svoje „výdobytky“ rozširovali aj ďalej za hranice. „Peniaze udeľujeme na podporu potratov po celej strednej a východnej Európe“, pochválila sa 60-ročná Anny a začala menovať jednotlivé krajiny: Poľsko, Slovensko, Maďarsko, Rumunsko, Bulharsko… Tieto peniaze pritom nie sú iba z Nórska, ale ide aj o európske peniaze. Pokračovala: „V Nórsku už ani neprežijete ako politik, ak by ste šli proti genderovej vyváženosti.“
Téma náboženstva bola taktiež zaujímavá. Nórsko je protestantská krajina a ako na prednáške zaznelo, ešte pred piatimi rokmi tam mali cirkev previazanú so štátom. Anny sa na jednej strane nad tým rozhorčovala, no následne uviedla: „… ale vďaka tomu sme mohli mať aspoň ženské kňažky a biskupky už v 60. rokoch, čo pretláčala vláda. Dnes tvoria polovicu zo 16 biskupov Nórska ženy…“ Koľkých ľudí tieto „kňažky a biskupky“ však priviedli ku Kristovi, to už Anny neuviedla.
Aktivistky ďalej spomínali, ako sa im postupne podarilo dosiahnuť, že sú v ich vlasti genderové kvóty takmer všade a ich nedodržiavanie je aj prísne trestané. „40 % manažmentu veľkých firiem tvoria dnes už ženy“, usmievali sa ako dve žiarivé (blonďavé) slniečka. Samozrejme, u samotných manuálnych činností takéto úspechy nezaznamenali, ale robia, čo je v ich silách. Anny sa naparovala: „Keď som v roku 1993 pracovala na ministerstve pôdohospodárstva, zo 120 zamestnancov bolo iba desať žien. Dnes je to fifty-fifty!“
Za najdôležitejší nástroj „boja proti nerovnosti“, mimochodom, považujú Anny s Karin… škôlky (preto to rozhorčenie na začiatku prednášky).
Prišlo niekoľko slov aj na (vo svete) neslávnu nórsku sociálnu službu Barnevern, ktorá podľa oboch žien pracuje „PER-FEK-TNE“. Nóri s ňou údajne nemajú žiaden problém, to len miestna početná poľská menšina sa nevie prispôsobiť tamojším štandardom, čo sa, samozrejme, vždy musí riešiť.
Na otázku, či sú podľa nej u mužov a žien nejaké rozdiely, odpovedala Anny, že „Iste – ženy môžu rodiť a dojčiť…“ Z psychologického hľadiska nevidí ale žiadne rozdiely. Anny priznala, že zápasí s niektorými aspektmi trans „žien“. Samozrejme, sú to podľa nej normálne ženy, avšak… „stále majú viac mužských hormónov ako tých ženských“. Anny však verí, že do budúcnosti sa „tento problém“ dokáže uspokojivo vysvetliť.
Prítomných tiež ubezpečila, že v Nórsku môžete citovať verše „z Koránu aj Biblie“ a nedostať sa do väzenia, nesmie však ísť o „nenávistnú reč“. Nórsko je užasne slobodná krajina – teda až na tie problémy s neeurópskymi ženami – a Anny s Karin dúfajú, že takým raz bude aj Slovensko.
MG
Titulný obrázok – archív portálu Christianitas
