Svätý Robert Bellarmín, velikán medzi jezuitskými teológmi (prvá časť)

Branislav Krasnovský
26. júna 2025   Cirkev História

Sv. Robert Bellarmín, veľký jezuita veľkej doby

Pred nedávnom som v jednom zo svojich článkov spomínal „výkvet“ modernistických a „vanutých“ jezuitov 20. stor., ktorí sa diametrálne líšia od väčšiny skvelých jezuitov 16. až 19. storočia. Medzi spomenutými boli Teilhard de Chardin (Kristus je omega bod evolúcie), Karl Rahner (jeden z hlavných teológov II. vatikánskeho koncilu, jeho teológia bola ovplyvnená Kantom a Heideggerom), Hans Urs von Balthasar (vystúpil z rádu, takmer sa stal kardinálom, zomrel krátko pred získaním purpuru), Jacques Dupuis (relativizácia cirkevného učenia Extra Ecclesiam nulla salus), Jon Sobrino (marxistická teológia oslobodenia), James Martin (synodálne „vanutý“ jezuita, obhajujúci sodomiu), Jorge Mario Bergoglio (pápež František) a pod.

Dnes by som veľmi rád predstavil sv. Roberta Bellarmína, jezuitu z úplne iného cesta, ktorý po celý svoj život hrdo niesol duchovný odkaz sv. Ignáca z Loyoly, sv. Františka Xaverského a právom sa zaradil k tomu najlepšiemu ovociu, ktoré jezuitský strom zarodil. Dokonca bez nadsádzky možno povedať, že sv. Robert Bellarmín patrí k tým najvýznamnejším katolíckym teológom v celom období jestvovania katolíckej Cirkvi.

Sv. Robert Bellarmín SJ (* 4. októbra 1542, Montepulciano, Toskánsko – † 17. septembra, 1621, Rím) bol kardinálom, teológom, spisovateľom, diplomatom, Učiteľom Cirkvi a jedným z najvýznamnejších predstaviteľov protireformácie a šíriteľov učenia Tridentského koncilu. Je autorom mnohých exegetických, asketických, teologických, politických či historických spisov a už počas svojho života ho označovali ako jedného z najväčších jezuitských teológov a brilantných umov svojej doby.

V roku 1923 ho pápež Pius XI. blahorečil, v roku 1930 bol kanonizovaný a v roku 1931 získal oprávnený titul Učiteľa Cirkvi. Jeho sviatok pripadá na 17. septembra a je patrónom katechétov a katechumenov.

Sv. Robert Bellarmín sa narodil v toskánskom meste Montepulciano, rodina patrila k nižšej toskánskej šľachte, ktorá však mala kontakty s pápežským dvorom Marcela II. Sv. Robert Bellarmin mal päť bratov a sedem sestier. Študoval u jezuitov, rodičia chceli, aby sa stal lekárom, no mladý Robert sa rozhodol stať kňazom. V roku 1560 vstúpil do rádu jezuitov, študoval v Ríme, Mondove, Florencii a Padove, krátko aj v Leuvene. Vďaka španielskym teológom Franciscovi de Toledo a Franciscovi de Vitoria sa zoznámil s učením na univerzite v Salamanke a učarovalo mu teologické dielo sv. Tomáša Akvinského. Jeho komentáre k dielu Summa theologiae svedčia o vyspelosti jeho myslenia a brilantnej logike.

Teologická škola zo Salamanky

Pri teologickej škole zo Salamanky by som na chvíľu odbočil. Spomenutí teológovia Francisco de Vitoria a Francisco de Toledo boli hlavnými predstaviteľmi intelektuálneho a teologického hnutia 16. stor., ktoré sa sformovalo na univerzite v španielskej Salamanke. Obaja boli významnými katolíckymi scholastikmi, ktorí sa pomerne úspešne pokúsili nanovo interpretovať učenie sv. Tomáša Akvinského v kontexte nových výziev, najmä koloniálnej etiky a rekatolizácie Európy.

Francisco de Vitoria (1483 – 1546) bol dominikánsky kňaz, ktorý s nevôľou sledoval bludy Martina Luthera a jeho súpútnikov. Vyučoval na univerzite a bol tiež vynikajúcim právnikom. Jeho azda najdôležitejším dielom je Relectiones theologicae, v ktorom predstavil svoje názory ohľadom katolíckej etiky, práv národov, vojny, obchodu.

Hádam všetci poznáme to trápne klišé o dobrých Indiánoch a krvilačných Španieloch v Latinskej Amerike, ktorí vyvraždili domorodé indiánske obyvateľstvo. Toto klamstvo usilovne šírili od Monroeovej doktríny najmä Američania a pred nimi Briti.

To, že ide o sprosté anglosaské klamstvo dokazuje jednoduchý a základný fakt, pre ktorého pochopenie netreba žiadne špeciálne vedomosti a stačí si len na základe elementárnej logiky odpovedať na otázku: Keď Španieli vyvraždili dobrých Indiánov v Latinskej Amerike, ako je možné že Indiáni a miešanci Indiánov tvoria viac ako 75 % latinskoamerickej populácie? (V mojom obľúbenom štáte Paraguaj dokonca 90 %?)

A následne si položiť ďalšiu logickú otázku: A ako je možné, že pod zlými a krvilačnými Španielmi 75 % obyvateľstva Latinskej Ameriky tvoria Indiáni a na územiach, ktoré kontrolovali dobrí a mierumilovní Američania prežili len zdecimované parciálne časti pôvodného indiánskeho obyvateľstva živoriaceho v rezerváciách (nehostinná pôda, tábory kontrolované americkou armádou)?

Nebudem sa teraz rozpisovať o tom, ako sa Američania a Briti podieľali na holokauste indiánskeho obyvateľstva, chystám sa totiž venovať tejto téme samostatný článok, v ktorom si čitatelia budú môcť sami porovnať postoj katolíckej Cirkvi k indiánskemu obyvateľstvu v Latinskej Amerike a postoj rôznych britských a amerických cirkevných hodnostárov k indiánskemu obyvateľstvu v severoamerických kolóniách a USA.

Trošku hudobného relaxu v podobe skladby Polca general Stroessner: 🙂

Vráťme sa však, ak súhlasíte, k Franciscovi de Vitoria. V jeho teologickom diele odzneli mnohé zaujímavé myšlienky. V prvom rade podobne ako sv. Izabela Kastílska, ako aj jeho spolubratia a rovesníci dominikáni Bartolomeo de Las Casas (1484 – 1566) – prvý biskup v mexickom Chiapase, či Antonio de Montesinos (1475 – 1540) alebo Domingo de Soto (1494 – 1560) – aj on zo všetkých síl bránil Indiánov ako ľudské bytosti s dušou. Podľa slov týchto skvelých dominikánov konverzia domorodého obyvateľstva na katolicizmus musí byť slobodná, všetci kritizovali útoky španielskych šľachticov a vojakov voči Indiánom a im sa naozaj darilo držať španielsku aristokraciu na uzde.

Francisco de Vitoria nikdy do Latinskej Ameriky necestoval, húževnato však bránil práva Indiánov zo Salamanky, tvrdil, že z právneho a ľudského hľadiska majú Indiáni právo na vlastníctvo, vzdelanie, právnu ochranu a odmietal nútenú konverziu za každú cenu. Dominikán Antonio de Montesinos, ktorý žil a pôsobil v dnešnej Dominikánskej republike sa dokonca neudržal a vmietol miestnym španielskym aristokratom do tváre výčitku: „Nie ste katolíci, ste v permanentnom stave smrteľného hriechu za to, čo robíte Indiánom!“ a v mnohých prípadoch dokonca odmietol, podobne ako iní dominikáni, dať španielskym latifundistom po spovedi rozhrešenie, čo sa ukázalo byť naozaj silnou zbraňou, takže latifundisti následne zmiernili svoj postoj k domorodému obyvateľstvu.

Vo svojom teologickom diele Francisco de Vitoria okrem iného tvrdil, že vojna môže byť spravodlivá, ak je obranná, alebo s cieľom ochrany nevinných a bezbranných. „Causus belli“ v podobe – vojna za konverziu neveriacich – kategoricky odmietal, v jeho spisoch sa objavujú moderné predstavy o suverenite národov a ich práve na sebaurčenie, čo mnohí vnímajú ako prvú lastovičku v rámci koncepcie práva na sebaurčenie národov v modernom práve. Celá teológia Francisca de Vitoria je prísne morálna a vychádza z prirodzeného zákona.

Jezuita Francisco de Toledo (1532 – 1596) bol doslova duchovným žiakom Francisca de Vitoria. Študovať začal v Salamanke, neskôr pôsobil v Ríme a stal sa prvým kardinálom z radov jezuitov, purpur získal počas pontifikátu pápeža Sixta V. V Ríme bol profesorom exegézy a morálnej teológie, vplyv školy zo Salamanky na jeho teologické dielo však bol stále nesmierne silný. Známe sú jeho Komentáre k Listu Rimanom a Evanjeliám, v ktorých ukázal svoju teologickú brilantnosť, jeho diela o morálnej teológii O hriešnikoch a O Eucharistii sa nesú v znamení učenia Tridentského koncilu.

Francisco de Toledo zavádzal tridentskú reformu v rímskom prostredí, bol podstatne konzervatívnejší než Francisco de Vitoria, podporoval inkvizíciu a presadzoval myšlienku vzniku indexu zakázaných kníh (bližšie vysvetlenie – zakázané knihy na indexe boli Cirkvou odsúdené, teológovia ich však mohli študovať a poukazovať následne na existujúce herézy a vystríhať tak veriacich pred rôznymi nebezpečenstvami, ktoré na nich striehli na ceste spásy).

Takže aby sme to zhrnuli: význam školy v Salamanke a Francisca de Vitoria a Francisca de Toledo spočíva v tom, že škola v Salamanke bola intelektuálnym katolíckym centrom, ktoré riešilo problémy s etikou kolonizácie, otázky spravodlivej vojny, rôzne hospodárske otázky (odmietali úrok ako bezbožnosť, preferovali nižšie dane), bojovali proti reformačným a protestantským bludom a boli nadšenými šíriteľmi Tridentského katechizmu a učenia definovaného Tridentským koncilom.

Pôsobenie sv. Roberta Bellarmína v španielskom Nizozemsku

Takže sme si uviedli, že sv. Robert Bellarmín bol teologicky a intelektuálne značne ovplyvnený teologickou školou zo Salamanky. Štúdium teológie dokončil v belgickom Leuvene v roku 1570 a tu aj bol vysvätený za kňaza – vysvätil ho gentský biskup Cornelius Jansen, zakladateľ jansenizmu.

Len pre pripomenutie – jansenizmus bol významný teologický a duchovný smer v katolíckej Cirkvi v 17. a 18. storočí, ktorý mal veľký vplyv najmä vo Francúzsku a Belgicku. Bol odsúdený ako heréza, pretože zdôrazňoval predestináciu (predurčenie), ľudskú nehodnosť a pesimistický pohľad na spásu, čím narúšal katolícku náuku o milosti, slobodnej vôli a sviatostiach.

Biskup Cornelius Jansen (1585 – 1638) považoval jezuitov za príliš laxných vo viere, čo nútilo sv. Roberta Bellarmína s biskupom polemizovať. Vo svojom teologickom boji proti jansenizmu sa sv. Robert Bellarmín sústredil na kľúčové tézy jansenizmu. Súhlasil s presvedčením o ľudskej skazenosti (zapríčinená dedičným hriechom), na rozdiel od jansenistov však sv. Robert Bellarmín nikdy netvrdil, že človek nemôže začať konať dobro aj z vlastnej vôle.

Takisto odmietal teóriu Irresistibilitas gratie, ktorá vyrastala z kalvínskych predstáv o predestinácii. Túto tému nebudem špeciálne predstavovať, pretože je pravdepodobne väčšine našich čitateľov známa, spomeniem teda len základné fakty.

Irresistibilitas gratiæ je latinský teologický termín, ktorý znamená „neodolateľnosť milosti“. Ide o náuku, podľa ktorej Božia milosť pôsobí tak účinne, že ju človek nemôže odmietnuť, ak ju Boh dá na spásu. Tento pojem je ústredný v kalvínskej a jansenistickej teológii, katolícka Cirkev ho však odmieta v jeho silnej (deterministickej) forme.

V jansenizme a kalvinizme je teda predurčená Božia neodolateľná milosť natoľko účinná, že nutne vedie k spáse. Človek nemá slobodnú možnosť odporu voči tejto milosti, kto túto milosť dostane, bude bez výnimky spasený. Hriešnik nemôže spolupracovať, je pasívne pretvorený nezaslúženou Božou neodolateľnou milosťou. Platí, že ak Boh udelí neodolateľnú milosť Petrovi, Peter bude spasený.

V katolíckej teológii sa učí, že Božia milosť je dostatočná a účinná, nepopiera sa však slobodná vôľa človeka a milosť, ktorú Boh dáva môže človek odmietnuť. Existuje pojem „spolupráce človeka s Božou milosťou“, ktorú možno lepšie pochopiť zo slov Listu Filipanom (Fil 2,10–16): 12 A preto moji milovaní, ako ste vždy poslúchli, a nielen v mojej prítomnosti, ale oveľa viac teraz v mojej neprítomnosti, s bázňou a chvením pracujte na svojej spáse. 13 Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete aj konáte, čo sa jemu páči… Boh teda ponúka človeku spásu, ale človek je zodpovedný za prijatie alebo odmietnutie Božej milosti. Sv. Tomáš Akvinský hovorí jednoznačne: „Boh nespasí človeka bez neho samotného.“

S jansenizmom sa katolícka Cirkev vysporiadala bulami pápeža Inocenta X. Cum occasione (1653), ktorou bolo odsúdených päť Jansenových výrokov o doktrinálnej milosti, sú to tieto: 1. Niektoré Božie prikázania sú nemožné splniť bez zvláštnej milosti. 2. V padlom stave človek nemôže odolať vnútornej milosti. 3. Zásluhy alebo skutky nezáležia na slobodnej vôli. 4. Kristus nezomrel za všetkých, ale len za predurčených. 5. Eucharistiu môžu prijímať len „čistí“, teda bez najmenšieho hriechu.

Ďalšou protijansenistickou bulou bola bula Alexandra VII. Ad sanctam beati Petri Sedem, vydaná v roku 1656. Bola reakciou na odmietnutie odsúdenia Jansenovho učenia bulou Inocenta X. Cum occasione z roku 1653.

Jansenisti zo známeho jansenistického centra v kláštore Port Royal síce uznali, že odsúdených päť téz je heretických, popierali však, že v takej podobe ako boli odsúdené sa v diele Cornelia Jansena nachádzajú. Pápež Alexander VII. odpovedal svojou bulou, čím autoritatívne vyhlásil, že odsúdených päť výrokov sa skutočne nachádza v diele Cornelia Jansena Augustinus a sú odsúdené presne v tom zmysle, v akom ich Cornelius Jansen chápal. Zároveň pápež Alexander VII. podčiarkol, že bula je záväzná najmä pre katolícke duchovenstvo.

Pápež Alexander VII. tak zatlačil jansenizmus do defenzívy a znemožnil mu skrývať sa za výrokovo-výkladový únik. Na základe tejto buly už teda nebolo možné „oddeliť slová od ich zmyslu“ ako to jansenisti robili. Cirkev jasne povedala: „Nemožno odsúdiť len slová a nie učenie autora.“ Konflikt medzi jansenistami a Rímom sa však neskončil, kláštor Port Royal des Champs sa stal symbolom jansenistickej opozície voči autorite pápeža.

Bula Alexandra VII. dala základ pre prijatie „formalizmu“ – požiadavky podpisu vo vyhlásení odsudzujúcom jansenistické tézy, ktoré priniesla bula Klementa XI., čo však mnohí, najmä francúzski duchovní odmietli.

Poslednou pápežskou bulou namierenou proti jansenizmu sa stala bula pápeža Klementa XI. Unigenitus Dei Filius, touto bulou bolo odsúdených 101 bodov teologického diela P. Quesnela, predstaviteľa poslednej fázy jansenistickej kontroverzie v roku 1713.

Jansenizmus nemožno brať na ľahkú váhu. Pre katolíkov je nebezpečný, pretože popiera alebo skresľuje základné pravdy katolíckej viery o milosti, slobode človeka, sviatostiach a Božom milosrdenstve. Aj keď na prvý pohľad pôsobí ako asketický a morálne prísny smer, v skutočnosti oslabuje dôveru v Boha, deformuje obraz Cirkvi a podkopáva nádej na spásu.

Jansenizmus popiera a obmedzuje slobodnú vôľu človeka

Učí, že človek nemôže spolupracovať s milosťou – môže ju iba pasívne prijať alebo odvrhnúť. Týmto sa približuje ku kalvínskemu fatalizmu a odporuje učeniu Cirkvi o spolupráci milosti a ľudskej vôle (pozri Tridentský koncil, de iustificatione). Vedie k duchovnému paralyzovaniu – človek si môže myslieť, že aj tak nič nezmôže.

Jansenizmus zužuje chápanie Božieho milosrdenstva

Milosť (najmä posväcujúca) je podľa jansenistov daná len vyvoleným – nie všetkým. Kristova smrť podľa nich nebola za všetkých ľudí, ale len za predurčených (podobne ako v kalvinizme). Vedie k zúfaniu hriešnikov a oslabeniu nádeje.

Jansenizmus zavádza extrémny rigorizmus v katolíckej morálke a v učení o sviatostiach

Jansenisti učili, že Eucharistiu môže prijať len ten, kto nemá žiadnu náklonnosť k hriechu – čím sa prakticky znemožnilo časté sväté prijímanie. Spoveď sa stala pre mnohých ťažkou a stresujúcou udalosťou. Jansenizmus vedie k odcudzeniu sviatostného života a rastu strachu namiesto dôvery.

Jansenizmus deformuje obraz Boha

Boh je v jansenizme často vnímaný viac ako Sudca než ako Otec. Vzťah k Bohu sa mení na neistotu, strach a úzkosť, nie na dôveru a synovskú lásku. Z duchovného života mizne radosť, sloboda a vďačnosť.

Jansenisti sú fenoménom najmä francúzskeho prostredia. Cornelius Jansen (1858 – 1638), zakladateľ jansenizmu, tvrdo chápal teológiu predurčenia a úpadku ľudskej prirodzenosti. Jean Duvergier de Hauranne, abbé de Saint Cyran (1585 – 1643), francúzsky teológ a blízky priateľ Jansena pôsobil v spomenutom kláštore Port Royal, ktorý bol hlavným centrom jansenistickej spirituality. Presadzoval rigorizmus, bol silne protijezuitský a nakoniech ho kardinál Richelieu nechal uväzniť. Blaise Pascal (1623 – 1662), azda najznámejší jansenista, filozof, matematik a apologéta. Brilantne obhajoval učenie jansenistov, nebol teológ a ani kňaz, bol laik. Antoine Arnauld (1612 – 1694), známy francúzsky teológ a apologéta jansenizmu, nepriateľ jezuitov. Matka Angélique Arnauldová(1591 – 1661), opátka kláštora Port Royal, staršia sestra Antoina Arnaulda, presadzovala jansenistickú spiritualitu medzi rehoľníčkami. Bola nesmierne silnou osobnosťou. Pierre Nicole (1625 – 1695), moralista, filozof, žiak Antoina Arnaulda, spolupracoval s Pascalom; Blaise Pascal a Pierre Nicole popularizovali jansenizmus medzi vzdelanými laikmi. Pasquier Quesnel (1634 – 1719), posledný významný jansenista, proti jeho učeniu vydal bulu pápež Klement XI. Quesnel odmietal mnohé sviatostné praktiky Cirkvi, pôsobil v exile.

Proti bludu jansenizmu vystupovali rozhodne sv. Vincent de Paul – praktický odpor voči jansenistickému rigorizmu, sv. Alfonz Mária z Liguori – vyvážená morálna teológia, zdôrazňujúca Božie milosrdenstvo a najmä sv. Robert Bellarmín – ešte pred formálnym jansenizmom obhajoval slobodnú vôľu proti kalvínom.

PDF (formát pre tlač)