Niekoľko poznámok k nedávnemu sväteniu prvej pravoslávnej diakonky

Lucia Laudoniu
15. júla 2024   Cirkev História   Komentár

Byť, či nebyť? Táto hamletovská otázka sa z divadelných dosák pomaly, ale isto presúva do teologickej jamy levovej. Nuž, liberálne teologické fórum čoraz viac pripomína dosky, ktoré znamenajú svet. Náhoda?

Byť, či nebyť verní nemennému učeniu Cirkvi? Katolík má v odpovedi na túto otázku jasno. Nájde sa však veľa takých, čo budú radšej tancovať tarantellu s tarantulami tváriac sa, že jed je vlastne med.

Nedávna vysviacka prvej novovekej pravoslávnej diakonky v Afrike spustila lavínu (ne)užitočných diskusií. Progresívne ňufáky opäť vyňuchali vytúženú hľuzovku pokroku a novodobí svätí Mikulášovia podľa vzoru divotvorcu z lýkijskej Myry opäť fackovali Ária.

O pseudorenesancii ženského diakonátu v pravoslávnom prostredí sme čitateľov portálu Christianitas.sk informovali v dvoch krátkych správach:

https://christianitas.sk/pravoslavna-cirkev-uz-vysvatila-minuly-tyzden-prvu-novoveku-zenu-diakonku-a-tak-ide-podla-liberalov-katolickej-cirkvi-prikladom/

https://christianitas.sk/odbornik-na-vychodne-cirkvi-o-svateni-zien-diakoniek-bola-to-len-otazka-casu-reaguje-na-prvu-pravoslavnu-zenu-diakonku-angelicu-pre-tych-co-pochybovali/

Pokúsme sa s odstupom času a najmä, sine ira et studio, spoločne zamyslieť nad niekoľkými faktami, ktoré sa týkajú vysviacky prvej africkej pravoslávnej diakonky, ako aj problematiky ženského diakonátu in se.

Rozpor číslo jeden: heréza archeologizmu

Ordinácia žien do sviatostnej služby in persona Christi je jav, ktorý v dejinách Cirkvi nemá precedens. Táto skutočnosť neunikla viacerým zahraničným médiám, všimol si ju aj francúzsky portál La Croix International:

„Grécka pravoslávna cirkev porušila tradíciu. (…) Grécky orthodoxný patriarchát Alexandrie a celej Afriky vysvätil svoju prvú diakonku v Zimbabwe. Toto rozhodnutie bolo prijaté s cieľom riešiť miestne pastoračné potreby a znovu podnietilo odveké debaty v rozpoltenom prostredí globálneho pravoslávia,“ uvádza Malo Tresca. Zdroj: https://international.la-croix.com/religion/breaking-with-tradition-greek-orthodox-church-ordains-first-woman-deacon-in-africa

Z citovaného článku sa dozvedáme niekoľko zaujímavých faktov:

Ad primum, rozhodnutie pravoslávneho biskupa v Afrike nebolo žiadnym „rýchlokvaseným“ a nepremysleným aktom. Predchádzala mu kontroverzná synoda z roku 2016, ktorá dala diakonkám zelenú. Pravoslávna komunita na základe súhlasného stanoviska tejto synody ordinovala šesť subdiakoniek v Kongu.

Svoje diakonky už majú monofyzitskí Kopti a Arméni, topiaci sa v heréze archeologizmu. Bolo len otázkou času, kedy hnutie za „klerikalizáciu“ žien prelomí ľady aj v byzantskom obrade a v duchu nekritickej idealizácie ranokresťanskej doby zavelí – Vpred!

Rozpor číslo dva: liturgická služba ako prejav „kryptokňazstva“ ženy

Ťažisko problému však spočíva inde. Pravoslávne diakonky podľa afrického misijného modelu získajú kompetencie asistovať kňazovi pri liturgických úkonoch. Nazvime to umelá ritualizácia ženského diakonátu.

Diakonky v ranom kresťanstve, na existenciu ktorých sa odvolávajú apologéti ordinácie žien, však nemali sacerdotálne (kňazské, hieratické) funkcie a ich služba nebola totožná so sviatostnou, liturgickou službou mužského diakona. 

Postavenie novej africkej diakonky podľa analýzy La Croix International „nezodpovedá úlohe ranokresťanských diakoniek“. Portál sa odvoláva na stanovisko medzinárodne známej expertky na dejiny a spiritualitu orthodoxných cirkví Christiny Chaillotovej: „Diakonky boli zodpovedné za katechetickú a duchovnú formáciu žien a venovali sa sociálnej práci, asistovali tiež biskupovi pri krste žien.“ Táto asistencia spočívala najmä v katechéze a v pomoci pri obliekaní a vyzliekaní dospelých katechumeniek, nemala teda nič spoločné s liturgizovaním biskupa.

Zjednodušene môžeme povedať, že pôsobenie prvých diakoniek zodpovedalo službe rehoľníčok v neskorších rádoch a kongregáciách, orientovaných na filantropické a charitatívne aktivity. Väčšinu povinností diakoniek neskôr prevzali mníšky a rehoľníčky, čo je zároveň aj odpoveďou na otázku, prečo Cirkev v nasledujúcich storočiach už necítila potrebu zachovať stav diakoniek pro futuro.

Smie laická žena verejne čítať ekténie?

V príspevku Carrie Frederick Frostovej, ktorý v polovici júna 2024 zverejnil denník Postoj, je expressis verbis uvedené, že novoordinovaná diakonka čítala na svätej liturgii ekténie. Zdroj: https://svetkrestanstva.postoj.sk/156735/ ako-vyzerala-vysviacka-diakonky-angelic-a-co-znamena-pre-pravoslavnu-cirkev

Prednášanie ekténií je v byzantskom obrade vyhradené výlučne mužským služobníkom – diakonom, prípadne aj kňazom (ekténie sa môže modliť aj kňaz, v prípade, ak celebruje svätú liturgiu sám, bez diakona).

Laici ekténie verejne prednášať nesmú, čo dosvedčuje napríklad prax celebrovania tzv. obednice (gr. τυπικα) bez prítomnosti kňaza. Ide o bohoslužbu, ktorá sa smie slúžiť namiesto svätej liturgie.

Tí skôr narodení si pamätajú, že obednice sa tajne slúžievali bez kňaza v gréckokatolíckych farnostiach v čase perzekúcie zjednotenej východnej cirkvi zo strany štátnej moci. Ani tie najaktívnejšie farníčky však nemali odvahu nahlas čítať na obedniciach ekténie. Typikon (zbierka liturgických predpisov) im to zakazoval.

Rozpor číslo tri: liturgický odev

Z dostupných fotografií vyplýva, že diakonka Angela (podľa iných zdrojov Angelic) Molenová mala počas slávnostnej liturgie oblečený kompletný liturgický odev, typický pre mužských diakonov, tvorený orárom (ὀράριον) a stichárom (στιχάριον).

Stichár je byzantským variantom latinskej alby a dalmatiky, orár predstavuje typ štóly, ktorú diakoni nosievajú počas božskej liturgie. Je to de facto znak diakonskej hodnosti.

O hlbokom liturgickom význame orára svedčí aj fakt, že epitrachil (ἐπιτραχήλιον, v konštantínopolskej tradícii ekvivalent latinskej kňazskej štóly a znak plnosti kňazskej moci) pôvodne vznikol spojením dvoch koncov diakonského orára, viď. http://www.zoe.sk/?zoepedia&heslo=Epitrachil

Niektoré pramene síce naznačujú, že aj diakonky dostávali orár ako čestný symbol svojho poslania, ale stichár nosiť nesmeli. Z kánonického hľadiska je neprípustné, aby si žena počas svätej liturgie verejne obliekla diakonský orár spolu so stichárom a používala ho rovnako ako mužskí diakoni. 

Prípad „biskupky“ Theodory – precedens alebo slepá ulička?

Výskum paleokresťanských ikonografických pamiatok s postavami zasvätených žien je široko diskutovanou témou, ktorá môže do tejto problematiky vniesť viac svetla. Niet žiadnych relevantných ikonografických prameňov, ktoré by zobrazovali ženu v pozícii a v paramentoch vysväteného kresťanského kňaza, i keď z progresívnych kruhov sa tu i tam ozývajú hlasy o falšovaní nápisov z rímskych katakomb.

Známy je prípad „biskupky Theodory“. Alfou a omegou tohto sporu, ktorý cirkevným historikom a archeológom berie pokojný spánok, je nápis na mozaike z 9. storočia v rímskej kaplnke svätého Zenona z Verony. Použité feminínum episcopa je podľa niektorých (spravidla protestantských) autorov jasným dôkazom, že dotyčná bola biskupkou.

Väčšina podporovateľov kontroverznej teórie o biskupskej službe spomínanej Teodory však nemá filologické vzdelanie a nepočíta s tým, že sémantické príznaky lexikálnych jednotiek podliehajú zmenám.

Titul episcopa bol v ranej Cirkvi čestným titulom a vzťahoval sa na matky, resp. blízke príbuzné vysokopostavených hierarchov, čo je aj prípad tejto Theodory – podľa tradície matky pápeža Paschala I. Nápis episcopa preto nemá nekatolícke pozadie a nie je ani crux philologorum.

Pre porovnanie, súčasný grécky termín πρεσβυτέρα a jeho rumunský ekvivalent preoteasă neoznačuje „kňažku“, aj keď tvar slova tomu na prvý pohľad napovedá. Toto slovo pomenúva manželku necelibátneho kňaza (gr. πρεσβῠ́τερος, ιερεύς, rum. preot) v byzantskom obrade.

Rozpor rozporov: vysviacka, zasvätenie, požehnanie?

Bola nová diakonka z čierneho kontinentu riadne vysvätená alebo „len“ zasvätená na spôsob Ordo virginum? Pokiaľ ide o disjunkciu zasvätenie – vysvätenie, anglické zdroje pracujú s týmto pojmoslovným aparátom pomerne voľne a nepresne. „Posvieťme si“ radšej na pôvodnú grécku terminológiu.

Východorímska tradícia v prípade ordinácie klerikov rozlišuje medzi tzv. chirotésiou (gr. χειροθεσία) a chirotóniou (gr. χειροτονία). Oba termíny sa dajú voľne preložiť ako vkladanie rúk, no ich sviatostné a graciologické účinky sú odlišné.

Chirotésia sa týka svätenia nižšieho kléru (lektori, speváci, subdiakoni) a vykonáva sa mimo oltárnej časti chrámu. To znamená, že svätencovi prostredníctvom chirotésie nie je udeľovaná kňazská moc.

Vyššie svätenia sa v byzantskom obrade uskutočňujú pomocou obradu chirotónie, ktorý je súčasťou slávenia božskej liturgie. Koná sa v oltárnej časti chrámu a má účinky hieratickej ordinácie. Východná tradícia dokonca hovorí o „zasnúbení sa s oltárom“, keďže kandidát kladie hlavu na prestol (oltár).

Kľúčová otázka preto znie: Bola prvá moderná diakonka reálne chirotonizovaná (χειροτονία, ordinácia) alebo v jej prípade prebehol iba obrad chirotesie (χειροθεσία), ktorý sa dá interpretovať ako jednoduché zasvätenie či požehnanie? 

Z dostupných zdrojov, medzi ktoré patrí aj vyššie citovaný článok z denníka Postoj, jednoznačne vyplýva, že kandidátka bola ustanovená do služby pomocou chirotónie. Stalo sa tak počas archijerejskej (pontifikálnej) svätej liturgie a jej svätiteľom bol biskup, ktorý na tento účel použil štandardný text diakonskej chirotónie z Archijeratika (Αρχιερατικóν – byzantský pontifikál, liturgická kniha s modlitbami určenými pre biskupa). 

Inými slovami, Angelic Molenová bola vysvätená rovnako ako jej mužskí „kolegovia“. Článok na webe Postoj, plný priam detinských sympatií k hnutiu za integráciu diakoniek do liturgického života, upresňuje, že v použitom liturgickom texte bolo potrebné zmeniť mužský gramatický rod na ženský. (Všimnime si, že východiskový liturgický textus receptus akosi nepočíta s ordináciou ženy.) A práve to je kameňom úrazu.

Summa summarum, novodobá diakonka bola ordinovaná (v byzantskej terminológii – chirotonizovaná) obradom mužskej diakonskej vysviacky, ktorý nikdy nebol určený na „investitúru“ žien, a to ani v ranej Cirkvi. To predstavuje vážny disciplinárny a kánonický problém, s ktorým sa pravoslávna cirkev bude musieť vyrovnať.

Ženská diakonská chirotónia v kontexte dejín

Pokiaľ by si metropolita Serafim želal obnoviť úrad diakoniek v mantineloch vymedzených kultúrou prvých kresťanov, mohol siahnuť po archaickom texte, zachovanom napríklad v Barberiniho kódexe (Gr. 336) z 8. storočia, prípadne mohol použiť ordo v Goarovom Euchológiu.

Bližšie nám to vysvetlí americký pravoslávny kňaz Fr. Lawrence Farley, ktorý patrí k teologicky najerudovanejším kritikom hnutia za obnovu „inštitúcie“ diakoniek. V článku na webe Orthochristian.com tvrdí, že síce existujú správy o chirotónii žien-diakoniek, no jedným dychom dodáva, že táto starobylá chirotónia bola (čo do obsahu jednotlivých modlitieb a gest) odlišná od svätenia mužov, konkrétne:

„Diakon dostal pri vysviacke kalich, aby mohol pomáhať pri rozdávaní Eucharistie, ale diakonka kalich ihneď vrátila, čím vyjadrila svoje vylúčenie z vysluhovania Eucharistie,“ upresňuje páter Farley. Zdroj: https://orthochristian.com/96538.html

Z toho dôvodu je absolútne neprípustné, aby žena-diakonka na bohoslužbe verejne rozdávala konsekrované sväté Dary (Telo a Krv Pána), ako sa to stalo nedávno v Zimbabwe.

Čo sa ešte dozvedáme z Farleyho štúdie? „Diakon počas vysviacky kľačal na kolenách a hlavou sa opieral o oltár, zatiaľ čo diakonka iba stála a len sklonila hlavu.“ Takže diakonka sa nesmela dotknúť oltára spôsobom, aký rubriky predpisovali mužovi.

Liturgické funkcie boli pre antické diakonky tabu. „Dozor na liturgii“, o ktorom sa zmieňujú slávne Apoštolské konštitúcie, spočíval najmä v udržiavaní poriadku medzi laikmi. Úloha diakonky bola podobná úlohe kostolníčky, žiadna koncelebrácia s klérom sa nekonala.

Otec Farley v ďalšom zo svojich článkov cituje príslušné miesto z Apoštolských konštitúcií: „Diakonka neudeľuje požehnanie, ani nevykonáva nič, čo by patrilo úradu presbyterov alebo diakonov (!), ale má len strážiť dvere a pomáhať presbyterom (kňazom) pri krste žien z dôvodov cudnosti.“ (8. kniha, kap. 28.) Zdroj: https://nootherfoundation.ca/the-defence-of-the-new-deaconesses-and-the-rest-of-the-story

Treba tiež zdôrazniť, že diakonát je vo východnej tradícii považovaný za prvý stupeň kňazstva, čo si môžeme overiť napríklad v tejto správe na webe Konferencie biskupov Slovenska: https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=2004061106

Kritické hlasy neutíchajú

Dnes už klasická monografia Aimého Georgesa Martimorta Diakonky: Historická štúdia (Deaconesses: An Historical Study)je v súčasnosti označovaná za „zastaralú“ a „neaktuálnu“. Neprekvapuje ma to. Autor totiž píše, že „diakonka v byzantskom obrade nikdy nebola ženským variantom diakona, vykonávala úplne odlišnú službu ako muži“. To je kľúč, ktorý do progresívnej zámky akosi nezapadá.

Modernisticky a liberálne orientovaní teológovia zamlčujú skutočnosť, že nad chirotóniou prvej pravoslávnej diakonky krútia hlavou aj renomované autority. V Ríme pôsobiaci expert na východné cirkvi Dimitrios Keramidas na margo udalostí v Zimbabwe uviedol, že chirotónia žien do presbyterálnych funkcií je „červenou čiarou“, ktorú by pravoslávie nemalo prekročiť. Keramidas je toho názoru, že „vysviacka, ktorá prebehla v Zimbabwe, rozšírila úlohu diakonky aj na liturgiu, čo nie je doložené v tradícii“. Je to niečo, s čím tradícia nepočíta.

V rovnakom negatívnom duchu sa vyjadril protosynkel konštantínopolského patriarchálneho trónu Teolopto (Theoloptos), ktorý túto udalosť kvalifikuje „ako regresiu a znehodnotenie diakonskej vysviacky“ a pre zavedenie ženského diakonátu nevidí „adekvátne pastoračné dôvody“. Zdroj: https://www.settimananews.it/sacramenti/ortodossia-si-e-no-alla-diaconessa/  

Otec Lawrence Farley v túžbach po zoficiálnení ženského diakonátu identifikoval latentný feminizmus. Niektoré propagátorky obnovy stavu diakoniek zvyknú obviňovať Cirkev z mizogýnie, pričom samé majú častokrát skryté mizandrické tendencie (gr. μισανδρία – patologická nenávisť k mužom).

Za ženskou túžbou po klerickom stave sa môže skrývať aj nesprávna interpretácia učenia o všeobecnom kňazstve všetkých pokrstených a tiež revolta voči riadne vysväteným kňazom. Satanovo non serviam namierené proti daru sviatostného kňazstva.

Magno cum maerore treba skonštatovať, že model ordinácie diakoniek, aký zvolil pravoslávny Alexandrijský patriarchát v Afrike, nemá nič spoločné s pôsobením diakoniek v ranej Cirkvi. Delegácia špecificky mužskej sviatostnej služby na ženu predstavuje vážny teologický a disciplinárny lapsus, ktorému katolík hovorí non placet.

PDF (formát pre tlač)