Nekresťanské náboženstvá podľa II. vatikánskeho koncilu alebo Moderná Cirkev na ceste k zmiereniu sa s falošnými prorokmi

Radomír Tomeček
14. augusta 2025   Cirkev História   Ekumenizmus

Predstavitelia modernej Cirkvi vystupujú na verejnosti tak, aby nedali najavo akúkoľvek kritiku alebo odsúdenie nekresťanských náboženstiev. Tento prístup je v príkrom rozpore s tradičným katolíckym misionárskym zápalom, s ktorým mnohí katolíci vyslobodzovali obete falošných náboženstiev aj za cenu straty pozemského života.

Prozelytizmus, ktorý je tradične chápaný ako snaha obrátiť človeka na náboženskú vieru, je v modernej Cirkvi zobrazovaný negatívne. Napríklad pápež František zjavne nemal rád tento termín, a dokonca ho označil za „slávnostnú hlúposť“. V zmysle portálu Vatican News, tento pápež navštívil v roku 2019 Mozambik a vo svojom príhovore pre jezuitov poukazoval kriticky na údajne „triumfálny spôsob“, akým mu jedna žena s nadšením ukázala dve osoby, ktoré prestúpili z anglikanizmu a z hinduizmu na katolícku vieru.

Kedy a prečo v Cirkvi došlo k tejto pozoruhodnej premene? Prečo sa tradičné katolícke nadšenie vyslobodzovať duše z područia falošných náboženstiev považuje za nežiaduci prejav „triumfalizmu“? Ako tento revolučný obrat súvisí s udalosťami, ku ktorým došlo na II. vatikánskom koncile (1962 – 1965)?

Moderná Cirkev a prehĺbenie vzťahov so židovskými predstaviteľmi

Albert Decourtray (1923 – 1994), francúzsky arcibiskup v Lyone, kardinál a predseda Francúzskej biskupskej konferencie, bol zameraný na oblasť komunikácie s neveriacimi. Viedol dlhodobo dialóg so židovskou komunitou, pričom v roku 1991 získal zvláštnu medzinárodnú cenu od židovskej organizácie B’nai B’rith.

Nadácia Jeruzalem v Izraeli realizovala projekt „Pamätná záhrada kardinála Alberta Decourtraya“. Táto záhrada bola vytvorená v roku 2000 v meste Jeruzalem na vrchu Sion. Podľa stanoviska spomenutej nadácie je dielo prejavom vďaky za kardinálov boj proti antisemitizmu a za šírenie otvorenosti voči úlohe Cirkvi v súvislosti s holokaustom. Nadácia poukazuje aj na kardinálovo nasadenie v týchto veciach, napriek niektorým protestom z katolíckych radov voči nemu. Kardinál dokonca žiadal, aby bol do jeho rakvy vložený kameň z Jeruzalema.

Jules Isaac (1877 – 1963), francúzsky židovský historik, je autorom diela Ježiš a Izrael (1948), v ktorom rozvíjal svoju tézu o údajne kresťanských koreňoch antisemitizmu. Súčasne predstavil v jednotlivých bodoch aj nevyhnutné opatrenia na nápravu kresťanskej doktríny. Kresťania si podľa neho mali uvedomiť svoju pôvodnú zodpovednosť za antijudaizmus, a dôkladne spytovať svoje svedomie v tejto veci.

Pápež Ján XXIII. prijal dňa 13. júna 1960 vyššie zmieneného J. Isaaca na súkromnej audiencii. „Council of Centers on Jewish-Christian Relations“ (Rada centier pre štúdium židovsko-kresťanských vzťahov) uvádza, že toto stretnutie bolo hlavným impulzom pre pápeža Jána XXIII., aby došlo k formulovaniu aktuálneho postoja Cirkvi k židovskému ľudu.

Zo zaznamenaných spomienok J. Isaaca na stretnutie s pápežom Jánom XXIII. vyplýva, že aj napriek krátkemu trvaniu rozhovoru mohol vysloviť svoje trúfalé požiadavky na zmeny tradičnej kresťanskej náuky, týkajúcej sa vzťahu k Židom, a požadovať vytvorenie príslušnej komisie. Podľa J. Isaaca, pápež Ján XXIII. prejavoval pri tomto stretnutí pochopenie a súcit, a zvolal: „Máte právo na viac, než len na nádej!“

Augustín Bea (1881 – 1968), nemecký rímskokatolícky kňaz a teológ, jezuita, rektor Pápežského biblického ústavu v Ríme, bol dňa 14. decembra 1959 vymenovaný pápežom Jánom XXIII. za kardinála. Pápež Ján XXIII. nariadil dňa 18. septembra 1960 novému kardinálovi A. Beovi, aby vypracoval pre nadchádzajúci II. vatikánsky koncil (1962 – 1965) deklaráciu o vzťahu katolíckej Cirkvi k židovskému ľudu. Toto boli rozhodujúce momenty pre vznik budúceho koncilového dokumentu, ktorý dostal názov Nostra aetate.

Príprava II. vatikánskeho koncilu a židovské požiadavky

Kardinál A. Bea sa hneď po prijatí svojej úlohy vo vzťahu k Židom stretol s Nahumom Goldmannom (1895 – 1982), zakladateľom „Svetového židovského kongresu“, ktorého prezidentom bol v období rokov 1951 až 1978 a ktorý bol v období rokov 1956 až 1968 aj prezidentom „Svetovej sionistickej organizácie“. Toto stretnutie prebiehalo v Ríme dňa 26. októbra 1960.

Lazare Landau (1928 – 2012), francúzsky židovský historik, písal o stretnutí predstaviteľov Vatikánu so židovskými vodcami, ktoré súviselo s prípravou tajnej dohody medzi nimi. L. Landau uvádzal v rokoch 1986 a 1987 tieto pozoruhodné skutočnosti vo francúzskom časopise Tribune Juive.

Yves Congar (1904 – 1995), francúzsky dominikán, profesor teológie, neskôr kardinál, označovaný ako „otec a inšpirátor II. vatikánskeho koncilu“, bol hlavný predstaviteľ ekumenického hnutia. L. Landau píše, že kardinál A. Bea prostredníctvom Y. Congara ako tajného vyslanca zisťoval konkrétne požiadavky židovských komunít.

Kardinál A. Bea v mene pápeža Jána XXIII. poveril Y. Congara, aby zistil, čo Židia očakávajú od II. vatikánskeho koncilu. Tajné stretnutia Y. Congara so židovskými vodcami prebiehali v roku 1962 v meste Štrasburg, vo Francúzsku. Kardinál A. Bea navštevoval často Abrahama Joshua Heschela (1907 – 1972), významného poľsko-amerického židovského teológa a rabína, ktorý mal na neho značný vplyv.

Label Katz (1918 – 1975), americký židovský právnik a prezident židovskej organizácie „B’nai B’rith International“ a N. Goldmann, ako prezident „Svetového židovského kongresu“, vytvorili „memorandum“ zo 17. februára 1962. Toto „memorandum“ obsahovalo židovský pohľad na body programu, navrhované na diskusiu na II. vatikánskom koncile, a bolo zaslané kardinálovi A. Beovi.

„Sekretariát pre nekresťanov“ a slobodomurárske súvislosti

Pápež Pavol VI. oznámil (12. septembra 1963) vytvorenie „Sekretariátu pre nekresťanské náboženstvá“. Joseph Cheng Tien-Siang (1922 – 1990), taiwanský arcibiskup, a Antoine Hubert Thijssen (1906 – 1982), holandský biskup, dali podnet na vytvorenie uvedeného sekretariátu niekoľko mesiacov pred jeho zriadením.

Biskup A. H. Thijssen vystúpil dňa 6. apríla 1963 na tlačovej konferencii, na ktorej boli prítomní zástupcovia všetkých medzinárodných tlačových agentúr v Ríme a členovia veľvyslanectiev Saudskej Arábie, Sudánu a Indie. Biskup priznal, že ako rodený Holanďan je aj indonézskym občanom od roku 1949, a konštatoval:

„Indonézia je známa na celom svete pre svoju náboženskú toleranciu. Aj ja sám mám mnoho osobných priateľov, ktorých si veľmi vážim a ktorí sú moslimovia a hinduisti.“

Biskup A. H. Thijssen vo svojom prejave vyslovil želanie, aby bol zriadený „zvláštny sekretariát v Ríme pre najväčšie nekatolícke náboženstvá sveta“. So zreteľom na prínos tohto sekretariátu, povedal:

„My, katolíci, by sme sa mohli v mnohom poučiť napríklad o liturgii, kultúre a filozofii týchto nekresťanských náboženstiev.“

Arcibiskup J. Ch. Tien-Siang podporil vyššie zmienené postoje biskupa A. H. Thijssena na tlačovej konferencii, dňa 8. apríla 1963 aj týmito slovami:

„Je veľmi dôležité, aby katolícka Cirkev lepšie poznala veľké nekresťanské náboženstvá, a aby nekresťanské náboženstvá lepšie poznali katolícku Cirkev.“

Významnými podporovateľmi myšlienky zriadenia tohto sekretariátu boli Joseph Richard Frings (1887 – 1978), nemecký kardinál, predseda Nemeckej biskupskej konferencie, Franz König (1905 – 2004), rakúsky kardinál, predseda Rakúskej biskupskej konferencie, Achille Liénart (1884 – 1973), francúzsky kardinál, a kardinál A. Bea.

Carmine Pecorelli (1928 – 1979), taliansky novinár, uvádza mená Achille Liénart a Augustín Bea vo zverejnenom „Zozname cirkevných slobodomurárov“. C. Pecorelli bol v roku 1979 zavraždený.

Armando Corona (1921 – 2009), taliansky slobodomurársky veľmajster, a Antonio Socci (* 1959), taliansky novinár, spolu viedli rozhovor, ktorý bol v roku 1990 zverejnený v talianskom časopise 30 Giorni. A. Corona v tomto rozhovore poukázal na veľké zásluhy kardinála F. Königa, ktorý inicioval dôverný dialóg s najvýznamnejšími slobodomurármi, aby katolíci získali iný obraz o slobodomurárstve.

Jednou zo „zásluh“ kardinála F. Königa mala byť údajne aj tá, že nový Kódex kánonického práva z roku 1983 neuvádza trest exkomunikácie za vstup do slobodomurárskej lóže. A. Corona konštatoval, že vylúčenie slova „exkomunikácia“ v súvislosti so slobodomurárstvom výrazne prispelo k novým slobodomurárskym iniciáciám. Vďačnosť slobodomurárov sa podľa A. Coronu prejavovala aj v tom, že kardinál F. König mohol žiadať slobodomurárov aj o finančné prostriedky, ktoré následne dostal aj bez uvedenia účelu použitia.

Kardinál F. König bol navrhnutý za predsedu nového „Sekretariátu pre nekresťanské náboženstvá“, kde pôsobil až do roku 1980. Karl Rahner (1904 – 1984), nemecký teológ, významný predstaviteľ progresivizmu na II. vatikánskom koncile, mal rozhodujúci vplyv na koncilových otcov. K. Rahner sprevádzal kardinála F. Königa ako jeho teologický expert na tomto koncile.

Spory o nekresťanských náboženstvách na II. vatikánskom koncile

Diskusie koncilových otcov o vzťahu Cirkvi k nekresťanským náboženstvám prebiehali najmä v období od 11. októbra 1965. Kardinál F. König odporúčal, aby kresťania uvažovali o nekresťanských náboženstvách v takom význame, že predstavujú „vnútorné (ad intra) cesty hľadania Boha“. Presadzoval dialóg, ktorý by podnietil akceptovať hodnoty v nekresťanských náboženstvách (hinduizmus, budhizmus, islam), ktoré sú akoby orientované na Ježiša Krista a Cirkev.

„Coetus Internationalis Patrum“ (Medzinárodná skupina otcov) bolo združenie konzervatívnych predstaviteľov Cirkvi na II. vatikánskom koncile. Konciloví otcovia zoskupení v tomto združení vypracovali dokument, ktorým vyzývali koncilových otcov, aby nesúhlasili s pripravovaným koncilovým dokumentom o nekresťanských náboženstvách.

Zmienení konzervatívni konciloví otcovia konštatovali, že pripravovaný dokument redukuje rozdiely medzi kresťanstvom a ďalšími náboženstvami. Tento dokument podľa nich „na jednej strane odďaľuje obrátenie národov sveta a na druhej strane uháša a oslabuje horlivosť pre misionárske povolania“.

Taylor Reed Marshall (* 1978), americký katolícky spisovateľ, je autorom diela Infiltration: The Plot to Destroy the Church from Within (Infiltrácia: Sprisahanie na zničenie Cirkvi zvnútra, 2019). T. R. Marshall v uvedenej knihe konštatuje, že kardinál A. Bea bojoval proti zámeru, aby príslušníci kléru na II. vatikánskom koncile museli zložiť „protimodernistickú prísahu“.

Kardinál A. Bea sa snažil v rámci „nového ekumenizmu“ pracovať na získaní priazne židovských rabínov a intelektuálov. Pracoval preto aj na odstránení všetkého z katolíckej náuky a z katolíckej liturgie, čo by Židia mohli považovať za prejav antisemitizmu. Podporoval preto aj radikálne liturgické zmeny, ktoré boli presadené vytvorením tzv. „Novej omše“, zavedenej od roku 1969.

Roberto de Mattei (* 1948), taliansky profesor a významný katolícky historik, je autorom diela Druhý vatikánsky koncil. Doposiaľ nenapísané dejiny (2011). Predmetné dielo uvádza, že Giacomo Lercaro (1891 – 1976), taliansky kardinál, a kardinál A. Bea na koncile naliehali na to, aby Židia boli zbavení viny za umučenie a smrť Ježiša Krista. Podľa kardinála A. Beu, dokonca ani vodcov židovského ľudu nemožno obviňovať zo zločinu tejto bohovraždy, keďže údajne nemuseli chápať ľudsko-božskú prirodzenosť Ježiša Krista.

Jacques Maritain (1882 – 1973), francúzsky profesor filozofie na Katolíckom inštitúte v Paríži, vypracoval myšlienku tzv. „nového kresťanstva“ (nouvelle chrétienté), ktorá bola základom pre „novú teológiu“. Jeho vplyv bol obrovský najmä v Latinskej Amerike, v Spojených štátoch amerických a v Ríme, kde bol francúzskym veľvyslancom pri Vatikáne.

René Laurentin (1917 – 2017), francúzsky rímskokatolícky kňaz a teológ, bol známy presadzovaním mariológie, teda náuky o Panne Márii, ktorá zodpovedala požiadavkám novej teológie a ekumenizmu. R. Laurentin bol študentom J. Maritaina. R. Laurentin a J. Maritain dôrazne požadovali, aby II. vatikánsky koncil výslovne odsúdil tradičné katolícke učenie o bohovražde, ktoré je podľa nich koreňom antisemitizmu. Predstavitelia Cirkvi však v tejto veci nezastávali rovnaké názory.

Napríklad pápež Pavol VI. v roku 1965 pri vysluhovaní obradov nedele Umučenia Pána v jednej rímskej farnosti hovoril v súvislosti so smrťou Ježiša Krista o zodpovednosti židovského ľudu. Joseph Ratzinger (1927 – 2022), nemecký teológ a neskôr kardinál a pápež Benedikt XVI., sa zmienil Y. Congarovi, ktorý zapísal jeho tvrdenie do svojho denníka, že „pápež bol asi presvedčený o kolektívnej zodpovednosti židovského ľudu za Kristovu smrť“.

Luigi Maria Carli (1914 – 1986), taliansky biskup, predložil v dvoch článkoch tvrdú teologickú kritiku pripravovanej koncilovej schémy o nekresťanských náboženstvách, ktoré kolovali medzi koncilovými otcami. Prostredníctvom dôkazov zo Svätého Písma poukazoval na kolektívnu zodpovednosť Židov za smrť Ježiša Krista.

Dokonca aj arabské štáty považovali zámery zasahovať do tradičného katolíckeho postoja voči Židom za súčasť politického plánu podporujúceho sionizmus. Tieto štáty vyvíjali tlak na Svätú stolicu, aby nepripustila uvedené zmeny.

Dokument Nostra aetate a hľadanie svätosti vo svete modlárstva

Na II. vatikánskom koncile bol 28. októbra 1965 prijatý dokument Nostra aetate“ (Deklarácia o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám). Bol schválený 2221 hlasmi. Proti bolo 88 hlasov, čo je najvyšší počet hlasov proti zo všetkých 16 schválených koncilových dokumentov.

Dokument Nostra aetate obsahuje problematické tvrdenia, ktoré v modernej Cirkvi spochybnili vnímanie nebezpečenstva falošných náboženstiev pre večnú spásu človeka. Tento dokument napríklad konštatuje:

„Rovnako aj iné náboženstvá, ktoré sa všade na svete rozličným spôsobom usilujú prekonať nespokojnosť ľudského srdca, predkladajú rozmanité cesty, to jest učenia, životné pravidlá a posvätné obrady. Katolícka Cirkev nezavrhuje nič z toho, čo je v týchto náboženstvách pravdivé a sväté. S úprimnou úctou hľadí na spôsoby konania a správania, na pravidlá a učenia, ktoré sa síce v mnohom líšia od toho, čo ona sama zachováva a učí, no predsa nezriedka odzrkadľujú lúč Pravdy, ktorá osvecuje všetkých ľudí.“ (Bod 2)

Sväté Písmo nás veľmi dôrazne poučuje o Božom odmietaní falošných náboženstiev a modlárstva, napríklad aj týmito slovami:

„Do ohňa pohádžeš ich liatych bôžikov, nezatúžiš po striebre a zlate, z ktorého sú urobení, a nevezmeš si nič z nich, aby ti to nebolo na skazu, lebo to je ohavnosť pred Pánom, tvojím Bohom.“ (Dt 7,25)

„Nenávidíš tých, čo si ctia márne modly; ale ja dúfam v Pána.“ (Ž 31,7)

Je zarážajúce, že dokument Nostra aetate v súvislosti s falošnými náboženstvami, založenými falošnými prorokmi, hľadá čokoľvek „pravdivé a sväté“, čo môže dokonca údajne „nezriedka odzrkadľovať lúč Pravdy“. Je to zneváženie slov Pána Ježiša Krista, ktorý odmietol akékoľvek iné spôsoby cesty k Pravde, než nasledovanie Jeho samého:

Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ (Jn 14,6)

Možno poukázať aj na dokument II. vatikánskeho koncilu Gaudium et spes (Pastorálna konštitúcia o Cirkvi v súčasnom svete, zo 7. decembra 1965). Tento dokument, so zreteľom na nekresťanské náboženstvá, konštatuje:

„Napokon všetci veriaci ktoréhokoľvek náboženstva vždy počuli Boží hlas a vnímali jeho prejavy v reči stvorenstva.“ (Bod 36)

Vyššie zmienené tvrdenie je absolútne nesprávne, keďže nekresťanské náboženstvá, ako napríklad hinduizmus a budhizmus, odmietajú myšlienku Boha, ktorý je osobou a ktorý stvoril svet z ničoho. Realita sveta podľa nich pochádza z vyžarovania neosobnej, kozmickej a večnej sily.

Dokument Nostra aetate a pochvala falošných náboženstiev

Dokument Nostra aetate, so zreteľom na hinduizmus, konštatuje:

„Prívrženci hinduizmu skúmajú Božie tajomstvo a vyjadrujú ho nevyčerpateľnou plodnosťou mýtov a prenikavým filozofickým hľadaním. Hľadajú oslobodenie od úzkosti našej existencie asketickým spôsobom života, či hlbokým rozjímaním, alebo sa s láskou a dôverou utiekajú k Bohu.“ (Bod 2)

Vyššie zmienené tvrdenie môže podnecovať katolíkov na nebezpečné blúdenie v hinduistickej mytológii a filozofii, akoby hinduistický asketizmus a meditáciu bolo možné stotožniť s kresťanským asketizmom a rozjímaním. Zmes mytológie, mágie a špekulácií, charakteristická pre indickú spiritualitu z védskeho obdobia, t. j. zo 16. až 10. storočia pred naším letopočtom, vytvorila monistickú a panteistickú koncepciu božstva a sveta, nepripúšťajúcu myšlienku stvorenia.

Dokument Nostra aetate, v súvislosti s budhizmom, uvádza:

„Budhizmus vo svojich rozmanitých formách uznáva základnú nedostatočnosť tohto menlivého sveta a učí ceste, ktorou by ľudia mohli s nábožnou a dôvernou mysľou dosiahnuť stav dokonalého oslobodenia, alebo dôjsť k vrcholnému osvieteniu, či už vlastným úsilím, alebo vďaka pomoci zhora.“ (Bod 2)

Mnoho katolíkov nevie, že „základná nedostatočnosť tohto menlivého sveta“ v chápaní budhizmu smeruje k chápaniu existencie sveta a seba samého len ako ilúzie, t. j. svet a moje ja sa neustále rozpadajú a sú pominuteľné. Z toho vyplýva snaha dosiahnuť ľahostajnosť k všetkému, t. j. nirvána, zánik, zmiznutie, neexistencia, prázdnota, v ktorej vlastné ja zaniká a rozplynie sa.

Dokument Nostra aetate, so zreteľom na islam, uvádza:

„Cirkev sa s úctou pozerá aj na moslimov, klaňajúcich sa jedinému, živému, jestvujúcemu, milosrdnému a všemohúcemu Bohu, Stvoriteľovi neba a zeme, ktorý prehovoril k ľuďom. Jeho ustanoveniam, a to aj skrytým, sa usilujú podrobiť z celého srdca, ako sa podriadil Bohu Abrahám, na ktorého sa islamská viera rada odvoláva.“ (Bod 3)

Klaňať sa pravému Bohu nie je možné v prípade popierania základných Božích vlastností. Boh podľa islamského náboženstva, t. j. Alah, je síce všemohúci a vševediaci sudca ľudí na konci čias, avšak nie je to Boh Otec, ktorý stvoril človeka na svoj obraz a podobu. Moslimovia neuznávajú Najsvätejšiu Trojicu podobne ako Židia, a tým aj Božstvo, Vtelenie, Smrť, Vzkriesenie, Vykúpenie a Milosť Spasiteľa Ježiša Krista.

Dokument Nostra aetate, v súvislosti so židovským náboženstvom, uvádza:

„Keďže teda kresťania a Židia majú také veľké spoločné duchovné dedičstvo, tento posvätný cirkevný snem chce napomáhať a odporúčať ich vzájomné poznávanie a úctu, čo možno docieliť najmä biblickými a teologickými štúdiami a bratským dialógom. Napriek tomu, že židovské vrchnosti a ich prívrženci nástojili na Kristovej smrti, nemožno ani všetkým Židom, ktorí vtedy žili, ani dnešným Židom bez rozdielu pripisovať to, čo sa spáchalo pri Kristovom umučení.“ (Bod 4)

Katolík nemôže schvaľovať zlé zaobchádzanie so Židmi a ani s inými ľuďmi. Avšak so zreteľom na dedičný hriech každého človeka, vrátane Žida, je nevyhnutné prijať skutočnosť, že tento hriech nás vylučuje z Božieho kráľovstva. Božie kráľovstvo v pozemskom svete predstavuje výlučne katolícka Cirkev, ktorú Pán Ježiš Kristus založil ako jedinú nadprirodzenú spoločnosť, v ktorej možno nájsť večnú spásu. Každý človek má šancu na svoju záchranu prijatím krstu a následným vyznávaním pravej katolíckej viery.

Pápež Ján Pavol II. a gestá zmierenia so svetom modlárstva

Cirkev po skončení II. vatikánskeho koncilu začala meniť svoj tradičný postoj voči nekresťanským náboženstvám. Táto tendencia bola podporovaná najmä progresívnymi cirkevnými predstaviteľmi, čo pokračuje až do súčasnosti.

Mons. Marcel Lefebvre (1905 – 1991), francúzsky arcibiskup, významný predstaviteľ katolíckeho tradicionalizmu, bol zakladateľom Kňazského bratstva svätého Pia X. (Fraternitas Sacerdotalis Sancti Pii X., skrátene FSSPX). Mons. M. Lefebvre a Mons. Antônio de Castro Mayer (1904 – 1991), brazílsky biskup, zaslali pápežovi Jánovi Pavlovi II. „slávnostné varovanie“. Reagovali týmto spôsobom na zámer pápeža Jána Pavla II., oznámený dňa 25. januára 1985, zvolať mimoriadnu biskupskú synodu pri príležitosti 20. výročia od skončenia II. vatikánskeho koncilu.

Zmienení dvaja biskupi v tomto dokumente pranierovali nové chápanie náboženskej slobody a jej dôsledky, smerujúce k náboženskému indiferentizmu. Kritizovali aj praktizovanie ekumenizmu zo strany tohto pápeža a priateľskú ústretovosť voči všetkým nepriateľom Cirkvi. Podľa nich, ak biskupská synoda neodvolá tieto omyly, bude nevyhnutné vyvodiť záver, že „členovia biskupskej synody už nevyznávajú katolícku vieru“, a že „pápež Ján Pavol II. už nie je dobrým pastierom“.

Biskupská synoda bola skončená dňa 8. decembra 1985, a uzniesla sa na tom, že je potrebné „jednomyseľne kráčať ďalej po ceste, ktorú nám koncil vytýčil“. Pápež Ján Pavol II. počas tejto biskupskej synody stretol raz na chodbe Mons. Henriho Schweryho (1932 – 2021), švajčiarskeho biskupa, neskôr kardinála. Podľa zaznamenaného svedectva, pápež Ján Pavol II. pozrel na neho a povedal: „Pozor! Teraz už nie som dobrý pastier.“

Katolíci formovaní tradičnou katolíckou náukou nemali náladu na žartovanie. Boli zdesení nasledujúcimi udalosťami v Cirkvi, ktoré považovali za pohoršujúce a rúhavé.

Napríklad pápež Ján Pavol II. zaslal „zvláštne pozdravy príslušníkom budhistickej tradície“ a v roku 1984 navštívil ako prvý pápež aj budhistický chrám v meste Bangkok v Thajsku. V auguste 1985 bol tento pápež prítomný pri posvätných obradoch animistov v africkom štáte Togo. Následne, počas svojej návštevy Indie v meste Madras dňa 5. februára 1986, prijal „posvätný popol“ od hinduistov. Pápež Ján Pavol II. navštívil dňa 13. apríla 1986 ako prvý pápež aj rímsku synagógu.

Bezprecedentné a kontroverzné Medzináboženské stretnutie v Assisi v Taliansku, zvolané pápežom Jánom Pavlom II. v roku 1986, so zámerom modlitieb za mier vo svete, bolo ďalším dôkazom o radikálnej zmene pomerov v modernej Cirkvi. Mons. M. Lefebvre a Mons. A. D. C. Mayer vo svojom vyhlásení zo dňa 2. decembra 1986 verejne napomenuli pápeža Jána Pavla II. aj týmito slovami:

„Verejný hriech proti Božej jedinečnosti, proti vtelenému Slovu a Jeho Cirkvi, v nás vzbudzuje hrôzu: Ján Pavol II. povzbudzuje falošné náboženstvá vo vzývaní ich falošných bohov – aké nesmierne a bezprecedentné pohoršenie, (…), nehorázne rúhanie a neznesiteľné pokorenie pre tých, ktorí zostávajú katolíkmi vo vernosti voči dvadsiatim storočiam vyznávania tej istej viery.“

Pápež Ján Pavol II. vo svojom apoštolskom liste Tertio millenio adveniente, zo dňa 10. novembra 1994, napriek vyššie uvedeným napomenutiam, uvádza:

„Vtelené Slovo je teda splnením túžby prítomnej vo všetkých náboženstvách ľudstva: toto splnenie je Božím dielom a prevyšuje všetko ľudské očakávanie.“ (Bod 6)

Skúsenosti tradičných katolíckych misionárov hovoria, že falošné náboženstvá nevedú ku Kristovi, pretože Ho popierajú, a držia spútané duše ďaleko od Neho. Možno očakávať, žeby Satan, ako pôvodca všetkých modiel, a učiteľ všetkých falošných prorokov, vložil do akéhokoľvek modlárstva aj túžbu po vtelenom Slove?

Pán Ježiš Kristus jednoznačne odpovedal na túto otázku slovami:

„Kto nie je so mnou, je proti mne, a kto nezhromažďuje so mnou, rozhadzuje.“ (Mt 12,30)

PDF (formát pre tlač)