Náboženská sloboda podľa II. vatikánskeho koncilu alebo Tragédia spochybnenia pravého náboženstva a jeho ochrany zo strany štátu

Radomír Tomeček
13. februára 2025   Cirkev História

Sloboda je slovo, ktoré bolo vždy obľúbené medzi ľuďmi. Mali ho radi revolučné davy, vzbúrení väzni, ale aj pokojní kresťania. Všetci cítime, že človek potrebuje slobodu pre život. Problém však nastáva, keď sloboda človeka a jej prejavy narazia na Pravdu, zjavenú jediným pravým Bohom a šírenú jedinou pravou Cirkvou.

Náš pozemský život je neustálym bojiskom, na ktorom prebieha nemilosrdný zápas medzi Satanom a jeho pokušeniami, a našou slobodnou odpoveďou na tieto nástrahy. Každá slobodná odpoveď človeka, ktorá odporuje Božej Pravde, znamená súhlas so Satanom. A to platí aj pre slobodný súhlas s falošným náboženstvom.

Sú teda len dve možnosti. Mať pravdu s Bohom, alebo mýliť sa a svojou slobodnou odpoveďou slúžiť Satanovi. Pravá Cirkev môže byť len jedna práve preto, že aj Božia Pravda môže byť len jedna. Pravá náboženská náuka je nemenná práve preto, že aj Božia Pravda je nemenná.

Tradičná katolícka náuka a falošná náboženská sloboda

Pápež Pius IX. vydal 8. decembra 1864 encykliku Quanta cura a jej prílohu, tzv. „Syllabus errorum“ (Zoznam bludov). V súvislosti so slobodou vierovyznania poukazuje pápež na mylné chápanie tejto slobody, ktoré je veľmi rozšírené aj v modernej Cirkvi. Nasledovné tvrdenia sú odsúdené ako mylné:

„Každý človek môže slobodne prijať a vyznávať to náboženstvo, ktoré vo svojom ľudskom rozume uzná za pravé a pravdivé.“ (Bod 15)

„Ľudia môžu v ktoromkoľvek náboženskom kulte nájsť svoju cestu večnej spásy a dosiahnuť večnú blaženosť.“ (Bod 16)

Pápež Lev XIII. v encyklike Immortale Dei z 1. novembra 1885 varuje pred nesprávnym chápaním slobody človeka v náboženských veciach a uvádza:

„Akákoľvek otázka, týkajúca sa náboženstva, odkazuje sa na slobodné rozhodnutie jednotlivcov podľa ich súkromného názoru. Každý potom môže podľa ľubovôle prijať jedno z nich. Čo z toho vyplýva, je jasné: osobný názor nie je viazaný objektívnym zákonom a je záležitosťou slobodného zaľúbenia každého, či chce Boha ctiť alebo nie; nastupuje neobmedzená názorová svojvôľa, bezuzdná sloboda vo zverejňovaní názorov.“ (Bod 26)

Pápež Lev XIII. v encyklike Libertas Praestantissimum z 20. júna 1888 kritizuje pojem náboženskej slobody a konštatuje:

„Pre lepšie objasnenie preto musia byť jednotlivo posúdené rôzne druhy slobody, tak ako sa dnes vytyčujú ako požiadavky našej pokrokovej doby. Začnime tým, čo z hľadiska slobody požaduje pre jednotlivca, a čo tak odporuje čnosti nábožnosti: tzv. náboženská sloboda. Základná myšlienka, o ktorú sa táto sloboda opiera, spočíva v tom, že každý má slobodnú vôľu vyznávať akékoľvek ľubovoľné náboženstvo, alebo aj vôbec žiadne.“ (Bod 19)

Vyššie zmienené tvrdenia pápežov vyjadrujú celkom jednoznačne, že človek nemôže vytvárať sám pre seba pravé náboženstvo. Pán Ježiš Kristus založil len jednu jedinú Cirkev, aby hlásala len jednu jedinú náuku. To preto, že len On je Boží Syn, len On hovorí pravdu, len On sa nemýli a len On neklame. Akýkoľvek ďalší človek, ktorý hlása náuku odporujúcu náuke pravej Cirkvi, musí sa nevyhnutne mýliť a musí nevyhnutne klamať.

Boh nedal človeku prirodzené právo na falošné náboženstvo

Mons. Marcel Lefebvre (1905–1991), francúzsky arcibiskup, významný predstaviteľ katolíckeho tradicionalizmu, zakladateľ Kňazského bratstva svätého Pia X. (Fraternitas Sacerdotalis Sancti Pii X., skrátene FSSPX), je autorom diela Odňali mu kráľovskú korunu, z roku 1987. Mons. Lefebvre v uvedenom diele podrobil kritike moderné chápanie náboženskej slobody.

Prívrženci falošných náboženstiev nemajú podľa neho sami o sebe, jednoducho na základe svojho falošného náboženstva, žiadne prirodzené právo na nedotknuteľnosť. Je to preto, že výkon falošného náboženstva nepredstavuje pravý Boží kult. Boh si neželá existenciu falošných náboženstiev a sú pre Neho ohavnosťou. Sväté písmo nás poučuje o Božom dôraznom odmietaní falošných náboženstiev, napríklad aj týmito slovami:

„Do ohňa pohádžeš ich liatych bôžikov, nezatúžiš po striebre a zlate, z ktorého sú urobení, a nevezmeš si nič z nich, aby ti to nebolo na skazu, lebo to je ohavnosť pred Pánom, tvojím Bohom.“ (Dt 7,25)

„Nenávidíš tých, čo si ctia márne modly; ale ja dúfam v Pána.“ (Ž 31,7)

„Kto nie je so mnou, je proti mne, a kto nezhromažďuje so mnou, rozhadzuje.“ (Mt 12,30)

Napríklad bránenie skupine moslimov vo výkone verejnej modlitby na ulici by mohlo byť previnením najmä proti opatrnosti, ale nespôsobilo by to nespravodlivosť týmto moslimom. Skupina moslimov by tým nebola pripravená o žiadne dobro, keďže skutočným dobrom je výlučne výkon pravého kultu. Aj zmienení moslimovia majú prirodzené právo výlučne na výkon pravého kultu, teda na výkon kultu katolíckeho náboženstva.

Arcibiskup M. Lefebvre spomína:

„Jeden kňaz pôvodom z nábožensky zmiešanej krajiny mi raz rozprával svoje skúsenosti s tými, ktorí patria k heretickým sektám. Opisoval svoje prekvapenie, keď zistil, ako títo ľudia zvyčajne neústupne trvajú na svojich omyloch, a ako málo sú ochotní preveriť pripomienky prichádzajúce od katolíka, ako málo sú otvorení Duchu pravdy.“

Možno pripustiť, že niektorí ľudia, vyznávajúci falošné náboženstvá, môžu byť nasmerovaní k Bohu. To je však možné len vtedy, ak sa takíto ľudia neupínajú k omylom týchto náboženstiev. To znamená, že títo ľudia nesmerujú k Bohu skrze svoje falošné náboženstvo, ale napriek nemu. A to je veľmi zriedkavé.

Dráma náboženskej slobody na II. vatikánskom koncile

Náboženská sloboda bola na II. vatikánskom koncile (1962 – 1965) podrobená v príslušnej schéme najväčšiemu množstvu zmien a úprav. Význam pravoverného prístupu k tejto téme zdôraznil už pápež Pius XII. vo svojom príhovore ku katolíckym právnikom zo 6. decembra 1953, keď povedal:

„To, čo nezodpovedá morálnemu zákonu a pravde, objektívne nemá žiadne právo na existenciu, na šírenie, ani na aktivitu.“

Alfredo Ottaviani (1890 – 1979), taliansky kardinál, predložil schému konštitúcie o Cirkvi prípravnej komisii na tomto koncile obsahujúcu vo svojej 2. časti 9. kapitolu venovanú Vzťahom medzi Cirkvou a štátom a náboženskej tolerancii. V tomto dokumente bola zhrnutá tradičná katolícka náuka o vzťahoch medzi cirkevnou a občianskou mocou.

Augustín Bea (1881 – 1968), nemecký kardinál a rektor Pápežského biblického ústavu v Ríme, bol predsedom novozriadeného Sekretariátu pre jednotu kresťanov (ďalej len „Sekretariát“). Sekretariát predložil nový návrh schémy konštitúcie o Cirkvi koncilovým otcom dňa 19. novembra 1963.

Pôvodný návrh, predložený kardinálom A. Ottavianim, bol odmietnutý, a to už na prvom zasadaní koncilu, v prospech návrhu, ktorý predložil Sekretariát. Zmienený návrh Sekretariátu tvoril obsah 5. kapitoly schémy o ekumenizme, v presvedčení, že náboženská sloboda bude predpokladom pre ekumenické vzťahy s ďalšími kresťanskými spoločenstvami.

John Courtney Murray (1904 – 1967), americký jezuitský teológ a kňaz, a Pietro Pavan (1903 – 1994), taliansky teológ, neskôr kardinál, sa významne podieľali na príprave textu schémy o náboženskej slobode. J. C. Murray mal zo strany Cirkvi zakázané písať o náboženskej slobode od roku 1955, avšak pápež Pavol VI. ho následne povzbudzoval a podporoval.

Niektorí kardináli, pochádzajúci z východnej Európy, podporili náboženskú slobodu na koncile. Títo kardináli videli v princípe náboženskej slobody obrannú líniu proti komunistickému totalitarizmu. Boli to Stefan Wyszyński (1901 – 1981), poľský kardinál a prímas; Josef Beran (1888 – 1969), český kardinál a prímas; Franjo Šeper (1905 – 1981), chorvátsky kardinál, a Josyf Slipyj (1892 – 1984), ukrajinský kardinál.

Kardinál J. Beran bol prepustený z komunistického väzenia v roku 1963 a v roku 1965 bol vymenovaný za kardinála pápežom Pavlom VI. Tento kardinál vo svojom prejave na koncile, zo dňa 20. septembra 1965, poukázal na proces proti Jánovi Husovi (1369 – 1415), českému heretikovi, a o tomto procese povedal:

„Bola to dráma, ktorá vytvorila veľkú prekážku pokroku v duchovnom živote. (…) Dejiny nás napomínajú, aby sme navrhli princíp náboženskej slobody a slobody svedomia na tomto koncile, jasne, a bez akéhokoľvek obmedzenia, prameniaceho z oportunizmu.“

Konzervatívni konciloví otcovia boli veľmi znepokojení. Skupina 9 biskupov, prevažne z Latinskej Ameriky, napísala list pápežovi Pavlovi VI., zo dňa 16. septembra 1964, v ktorom vyjadrila svoje znepokojenie v súvislosti s obsahom koncilových dokumentov týkajúcich sa náboženskej slobody a ekumenizmu.

Aníbal Muñoz Duque (1908 – 1987), kolumbijský arcibiskup, neskôr kardinál, bol prvým signatárom tohto dokumentu. Mons. Geraldo de Proença Sigaud (1909 – 1999), brazílsky arcibiskup, a Antônio de Castro Mayer (1904 – 1991), brazílsky biskup, podporili tento dokument. Zmienení biskupi v tomto liste napísali:

„V niektorých schémach, najmä v schéme o ekumenizme, spolu s Deklaráciou o náboženskej slobode, používajú sa spokojne termíny vo významoch, ktoré, aj keď nie vždy, sú s nimi v rozpore, protirečia formálne prinajmenšom učeniu, či už riadneho Magistéria, alebo vyhláseniam mimoriadneho Magistéria, učineným pred vyše 100 rokmi. Nespoznávame v nich už katolícku teológiu, ani zdravú filozofiu, ktorá má osvecovať cestu. A čo je ešte vážnejšie, táto nejednoznačnosť schém predstavuje riziko, že vďaka nej bude dochádzať k prenikaniu myšlienok a teórií v budúcnosti, pred ktorými nás Apoštolská stolica vždy vystríhala.“

Tradičná koncepcia vzťahu Cirkvi a štátu odmietnutá na koncile

Je veľmi potrebné poukázať stručne aj na vyššie zmienenú schému konštitúcie o Cirkvi, pripravenú Teologickou komisiou na koncile pod vedením kardinála A. Ottavianiho. Práve tento dokument, zavrhnutý progresívnymi silami hneď na začiatku tohto koncilu, vyjadroval tradičnú katolícku náuku o vzťahu medzi Cirkvou a štátom a o náboženskej tolerancii. Dokument obsahuje 8 bodov, ktorých obsah možno skrátene vyjadriť nasledovne:

1. Cirkev a občianska spoločnosť. V zmysle tohto dokumentu je človek predurčený Bohom k nadprirodzenému cieľu, a potrebuje Cirkev aj občiansku spoločnosť. Cirkev a štát majú vlastné poslanie a existujú na úžitok človeka. Štátna moc sa stará o pozemské, resp. časné šťastie človeka, avšak nesmie pritom narúšať naplnenie posledného cieľa človeka, teda večnej spásy. Spasiteľ povedal: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“ (Mt 22,21)

2. Cirkevná moc a jej hranice. Cirkev sa zaoberá časnými vecami len v prípade, ak sú zamerané k nadprirodzenému cieľu, alebo ak súvisia s cieľmi Cirkvi aj štátu (manželstvo, výchova detí, a pod.). Cirkev neurčuje najvhodnejšiu štátnu formu a ani podobu inštitúcií riadiacich život kresťanských národov. Cirkev nariaďuje občanom, aby poslúchali oprávnené nariadenia štátnej moci. Sväté písmo uvádza: „Preto sa treba podriadiť, a nielen zo strachu pred hnevom, ale aj kvôli svedomiu.“ (Rim 13,5)

3. Náboženské povinnosti štátnej moci. Štátna moc nemôže byť ľahostajná voči náboženstvu, keďže bola stanovená Bohom, aby pomáhala ľuďom dosahovať nielen pozemské dobrá, ale aby podporovala aj zbožné vedenie života. Najvyšším dobrom človeka je poznávanie Boha, uznávanie Boha a plnenie povinností voči Bohu.

Jednotliví občania a štátna moc majú povinnosti voči Bohu. Aj občianska spoločnosť musí ctiť Boha a slúžiť mu, a preto aj štátne spoločenstvo sa musí pripojiť k verejnému kultu konanému Cirkvou. Štátna moc musí chrániť slobodu Cirkvi a nesmie jej nijako brániť v plnení svojho poslania. Štátna moc musí vylúčiť zo zákonodarstva, verejnej činnosti a vlády všetko, čo podľa stanoviska Cirkvi bráni dosiahnutiu večného cieľa človeka.

4. Všeobecný princíp uplatnenia predloženej náuky. Cirkev vždy uznávala, že cirkevná moc a štátna moc udržujú medzi sebou rôzne vzťahy podľa toho, v akej miere štátna moc, konajúca v zastúpení ľudu, pozná Krista a Ním založenú Cirkev.

5. Uplatnenie v katolíckom štátnom spoločenstve. Celá vyššie zmienená náuka môže byť uplatnená len v spoločnosti, kde občania sú nielen pokrstení, ale vyznávajú katolícku vieru. V tomto prípade si občania volia sami riadenie občianskeho života katolíckymi zásadami.

Štátna moc ani v tomto prípade nesmie nútiť svedomie občanov prijať Bohom zjavenú vieru. Štátna moc však musí vytvárať duševné, spoločenské a morálne podmienky pre ľahšie vytrvanie veriacich v prijatej viere. Štátna moc môže preto chrániť občanov pred zvádzaním bludmi a obmedzovať verejné prejavy iných kultov, a chrániť občanov pred šírením falošných náuk, ktoré podľa stanoviska Cirkvi môžu ohroziť večnú spásu týchto občanov.

6. Náboženská tolerancia v katolíckom štátnom spoločenstve. Pri ochrane pravej viery je potrebné postupovať podľa požiadaviek kresťanskej lásky a opatrnosti, aby inoverci neboli odstrašovaní od Cirkvi, ale priťahovaní k nej. Je potrebné vnímať všeobecné blaho Cirkvi a aj všeobecné blaho štátu.

Štátna moc môže podľa okolností ukladať spravodlivú a zaručenú toleranciu kvôli zabráneniu väčšiemu zlu (pohoršenie, občianska vojna, a pod.), alebo k dosiahnutiu väčšieho dobra (občianska spolupráca, pokojné spolužitie občanov rôzneho náboženského vyznania, väčšia sloboda Cirkvi, a pod.). Táto tolerancia má byť zachovaná najmä v krajinách, kde nekatolícke spoločenstvá existujú počas stáročí.

7. Uplatnenie v nekatolíckom štátnom spoločenstve. Štátna moc v spoločnostiach, v ktorých väčšina občanov nevyznáva katolícku vieru, musí sa v náboženskej oblasti prispôsobiť aspoň predpisom prirodzeného zákona. Nekatolícka štátna moc za týchto podmienok musí priznať občiansku slobodu všetkým kultom, ktoré sa neprotivia prirodzenému náboženstvu.

Katolícki občania v týchto spoločnostiach majú povinnosť snažiť sa o priznanie plnej slobody pre Cirkev a pre plnenie jej božského poslania (najmä svojimi osobnými občianskymi čnosťami a spoluprácou na podpore všeobecného blaha štátu). Katolícki občania sa majú snažiť o to, aby Cirkev a štátna moc, hoci zatiaľ právne oddelené, si vzájomne preukazovali láskavú pomoc. Katolícki občania pri obrane práv Boha a Cirkvi sa majú podriadiť úsudku cirkevnej vrchnosti, aby neškodili Cirkvi a štátu svojou neopatrnou horlivosťou, alebo nedbalosťou.

8. Záver. Vyššie zmienené princípy vzájomného vzťahu medzi cirkevnou mocou a štátnou mocou nesmú byť zatemnené nejakým falošným laicizmom, a to ani pod zámienkou všeobecného blaha. Tieto princípy spočívajú na celkom pevných Božích právach, na nemennej ústave, na nemennom poslaní Cirkvi a na spoločenskej prirodzenosti človeka.

Dokument Dignitatis humanae protirečí encyklike Quanta cura

Na II. vatikánskom koncile bol 7. decembra 1965 prijatý dokument Dignitatis humanae, Deklarácia o náboženskej slobode. Bola schválená 2308 hlasmi, proti bolo 70 hlasov. Tento deň bolo posledné verejné zasadanie koncilu.

Yves Congar (1904 – 1995), francúzsky dominikán, profesor teológie, neskôr kardinál, označovaný ako „otec a inšpirátor II. vatikánskeho koncilu“, bol hlavný predstaviteľ ekumenického hnutia. V súvislosti s dokumentom Dignitatis humanae priznal, že tento dokument je v protiklade s náukou pápeža Pia IX., vyjadrenou v encyklike Quanta cura, a so súvisiacim Zoznamom bludov Y. Congar konštatoval:

„Nemožno poprieť, že tvrdenie o náboženskej slobode II. vatikánskeho koncilu hovorí materiálne niečo iné, než Syllabus z roku 1864, a to dokonca takmer opak odsúdenia viet 16, 17 a 19 tohto dokumentu.“

Progresívny teológ Y. Congar mal skutočne pravdu. Pápež Pius IX. v Syllabus errorum zaradil medzi mylné a odsúdené tvrdenia aj tieto:

„Prinajmenšom existuje aspoň dobrá nádej na večnú spásu všetkých tých, ktorí nežijú v pravej Cirkvi Kristovej.“ (Bod 17)

„Cirkev nie je pravou a dokonalou spoločnosťou, ktorá by bola úplne slobodná, ani nemá nejaké vlastné a večné práva, ktoré by jej boli zverené jej Božským zakladateľom; ale štátnej moci prináleží ustanoviť, ktoré sú práva Cirkvi a kde sú hranice, v ktorých tieto práva môže vykonávať.“ (Bod 19)

„V tejto dnešnej dobe už nie je vhodné, aby katolícke náboženstvo bolo považované za jediné štátne náboženstvo a aby všetky akékoľvek ostatné kulty boli vylučované.“ (Bod 77)

Dokument Dignitatis humanae a problematické tvrdenia

Dokument Dignitatis humanae uvádza:

„Tento vatikánsky snem vyhlasuje, že ľudská osoba má právo na náboženskú slobodu. Táto sloboda pozostáva v tom, že všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať v náležitých medziach podľa vlastného svedomia súkromne a verejne, individuálne alebo v spojení s inými.“ (Bod 2)

Vyššie uvedené tvrdenie absolutizuje konanie podľa vlastného svedomia v náboženských veciach, a to dokonca aj na verejnosti. Náboženská pravda katolíckeho náboženstva v konkrétnom katolíckom štáte bola týmto spôsobom zbavená akejkoľvek štátnej ochrany, a bola vystavená prenikaniu falošných náboženstiev. Pravoverný katolík nemôže nikdy súhlasiť s týmto všeobecným otvorením dvier pre verejné šírenie falošnej náboženskej náuky.

Pápež Pius IX. predpokladal prorocky a múdro tento rafinovaný nepriateľský útok proti Cirkvi. Práve preto odsúdil akékoľvek revolučné zámery snažiace sa zabrániť štátu, aby mohol svojou mocou chrániť katolícke náboženstvo (Poznámka: Zmienený Syllabus errorum, Bod 77). Po II. vatikánskom koncile sa práve táto revolučná tendencia rozšírila a potlačila tradičné katolícke vedomie o spoločenskej vláde Pána Ježiša Krista Kráľa v modernej Cirkvi, a to aj v tzv. katolíckych štátoch.

Dokument Dignitatis humanae uvádza:

„Okrem toho vyhlasuje, že právo na náboženskú slobodu má svoj skutočný základ priamo v dôstojnosti osoby, ako to vyplýva zo zjaveného Božieho slova a zo samého rozumu. Toto právo človeka na náboženskú slobodu má byť uznané v právnom poriadku spoločnosti tak, aby sa stalo občianskym právom. (…) Právo na náboženskú slobodu sa nezakladá na subjektívnej osobnej dispozícii, ale má základ v samej ľudskej prirodzenosti.“ (Bod 2)

Aj toto tvrdenie je veľmi problematické. Veď práve Božie slovo vo Svätom Písme poskytuje mnoho vyjadrení, podľa ktorých sám Boh dôsledne rozlišuje medzi pravým náboženstvom, ktoré je povinnosťou vyznávať, a falošným náboženstvom, ktoré sa nesmie vyznávať. V správnosti tohto rozlišovania záleží správnosť alebo nesprávnosť cesty človeka k večnej spáse. Slobodný výber falošného náboženstva, odporujúceho pravému Bohu, na základe náboženskej slobody, nemožno považovať za Bohom stanovený prejav ľudskej prirodzenosti a dôstojnosti.

Nesmieme zabúdať, že vyznávanie falošného náboženstva má svoje tragické dôsledky, a preto bolo Bohom odsudzované a trestané. Avšak v zmysle dokumentu Dignitatis humanae samotné právo na náboženskú slobodu má vyplývať z ľudskej prirodzenosti a z dôstojnosti osoby.

Toto tvrdenie je však v zjavnom rozpore napríklad s náukou pápeža Leva XIII. v encyklike Immortale Dei, ktorá poukazuje práve na strácanie vrodenej ľudskej dôstojnosti v dôsledku slobodného súhlasu s falošnými názormi, teda aj s falošnými názormi v náboženských veciach. Pápež Lev XIII. nás v tejto encyklike varuje:

„Sloboda je mravné dobro, dané nám ľuďom k nášmu zdokonaleniu. Preto sa tiež smie uplatňovať len v rámci pravdy a dobra. (…) Ak naše poznanie dá súhlas falošnému názoru, ak si naša svojvôľa zvolí zlo a oddá sa mu, potom žiadna z oboch nedosiahne dokonalosti, ale skôr stratí svoju vrodenú dôstojnosť a obe upadnú do skazy.“ (Bod 32)

Kardinál A. Ottaviani, v súvislosti s dokumentom Dignitatis humanae, konštatoval:

„Deklarácia vyjadruje princíp, ktorý bol uznávaný vždy, totiž, že nemožno nútiť nikoho vo veci náboženstva. Ale tvrdenie, že kto sa riadi vlastným svedomím, zasluhuje si úctu, je prehnané, bez spresnenia, že toto svedomie musí byť čisté, a nesmie byť v protiklade s božským právom. (…) V texte chýba explicitné a formálne potvrdenie prvého a ozajstného práva na náboženskú slobodu, ktoré patrí objektívne tým, čo vyznávajú pravé zjavené náboženstvo.“

Proroctvo španielskeho kardinála na koncile a jeho naplnenie

Dokument Dignitatis humanae uvádza, že ľudská osoba na základe svojej dôstojnosti má právo, aby nikto nebránil tejto osobe vykonávať vlastný náboženský kult, nech by bol akýkoľvek, na verejnosti, alebo v súkromí, pokiaľ nenarušuje verejnú morálku a pokoj. Tento dokument zrušil základné rozlišovanie medzi „vnútorným fórom“, ktoré sa týka večnej spásy jednotlivých veriacich, a „vonkajším fórom“, týkajúcim sa verejného dobra spoločenstva veriacich.

Cirkev vždy hlásala náboženskú slobodu na „vnútornom fóre“, keďže žiadneho človeka nemožno nútiť, aby veril. Avšak táto vnútorná sloboda, ktorú žiadna vonkajšia sila nemôže vnucovať, nezahŕňa náboženskú slobodu na „vonkajšom fóre“, čiže právo praktizovať akýkoľvek náboženský kult verejne, a vyznávať akýkoľvek omyl. Dôsledkom tohto prístupu bola skutočnosť, že nepriatelia katolíckej Cirkvi, ktorí chceli zrušiť následne každú ochranu tejto Cirkvi zo strany štátov, sa odvolávali na chápanie náboženskej slobody práve v zmysle dokumentu Dignitatis humanae.

Občianska autorita odmietla následne uznať poslanie a úlohu Cirkvi a existenciu objektívneho prirodzeného zákona, ktorý treba chrániť, a otvorila cestu pre šírenie relativizmu a falošných náboženstiev. Relativizmus sa presadzoval odmietaním akejkoľvek formy náboženskej a morálnej cenzúry zo strany štátu, voči šíriacemu sa zániku kresťanstva. Napríklad aj moslimské náboženstvo sa začalo dožadovať výstavby minaretov a mešít v pôvodne katolíckych oblastiach, a to práve v mene tejto predstavy o náboženskej slobode, vytvorenej na koncile, a šírenej následne do celého sveta.

Benjamín de Arriba Y Castro (1886 – 1973), španielsky kardinál, bol hovorcom španielskych biskupov na koncile. Tento kardinál počas diskusie o náboženskej slobode na tomto koncile vyslovil aj tieto slová:

„Len katolícka Cirkev má právo a povinnosť ohlasovať evanjelium. A preto prozelytizmus nekatolíkov medzi katolíkmi je nezákonný, a v miere, v akej spoločné dobro to dovoľuje, nielen Cirkev musí mu zabraňovať, ale aj štát. (…). Nech teda Druhý svätosvätý vatikánsky koncil dbá o to, aby nenariaďoval skazu katolíckeho náboženstva v národoch, v ktorých je prakticky jediným náboženstvom.“

Španielsky kardinál pokračoval a varoval koncilových otcov pred tragickými dôsledkami revolučného chápania náboženskej slobody na tomto koncile a povedal:

„Veď keď sa začalo diskutovať o náboženskej slobode, slovom a písmom, mnohí, najmä tí naivnejší, začali hovoriť: „Zdá sa, že všetky náboženstvá sú rovnaké.“ A nechýba veľa, aby povedali: „Preto žiadne nie je dôležité.“

Slová tohto kardinála boli prorocké. Každý katolík, ktorý nechce podliehať zbabelosti a slepote, musí vnímať tragickú skutočnosť. Moderné chápanie náboženskej slobody spochybňuje význam Cirkvi a pravého náboženstva, a bolo významným nástrojom na likvidáciu katolíckych štátov.

PDF (formát pre tlač)