Massimo Stanzione, neapolský barokový maliar, známy svojimi elegantnými kompozíciami

Branislav Krasnovský
6. marca 2025   Kultúra

Dnes by som sa opäť rád trochu venoval umeniu, pretože som (z môjho pohľadu) už dlhšie o barokovom umení nepísal. Naposledy to bolo ešte 11. februára, kedy som písal o kalábrijskom maliarovi Mattia Pretim, ktorý však bol takmer o generáciu starší ako hrdina dnešného článku, Massimo Stanzione.

Ako som už viackrát spomenul, obdobie 16. a 17. storočia patrí k mojim najobľúbenejším historickým obdobiam a barok považujem za vrcholný umelecký štýl v hudbe, výtvarnom umení, sochárstve, architektúre, literatúre, filozofii ako aj teológii (komu sa posledná oblasť nepozdáva, nech si skúsi porovnať Tridentský a súčasný katechizmus).

Na úvod trošinku barokovej sakrálnej hudby:

Z barokových umelcov mám najradšej práve neapolskú školu ovplyvnenú Caravaggiom, o niektorých jej predstaviteľoch som už písal. Rozhodol som sa, že podobne, ako sa širšie venujem predstaviteľom katolíckej hudby, katolíckym vojvodcom, tak sa pokúsim spracovať aj informácie o barokových „caravaggistoch“ v Španielsku a na Apeninskom polostrove.

Okrem informatívneho článku o Caravaggiovi – kto by mal záujem pripomenúť si ho, nájde článok na tomto odkaze – https://christianitas.sk/caravaggio-a-obraz-statie-sv-jan-krstitela-cesta-barokoveho-duelanta-k-bohu/, som napísal tiež článok o benátskom caravaggistovi Carlovi Saracenim, pripomenúť si ho môžete na tomto odkaze – https://christianitas.sk/carlo-saraceni-benatsky-barokovy-katolicky-maliar-jeden-z-najlepsich-caravaggiovych-nasledovnikov/. Chystám sa určite napísať aj o lombardskom velikánovi, Francescovi del Caravaggio, alias Gecco, vlastným menom Francesco Boneri, pretože jeho obrazy s katolíckou tematikou sú jednoducho nádherné.

Osobitnú pozornosť by som však rád venoval neapolským barokovým maliarom, ovplyvneným Caravaggiom, o niektorých som už písal (nebolo ich zatiaľ veľa), k nim v zozname, usporiadanom podľa dátumu narodenia, pridávam aj odkaz na článok. Aby som to skrátil, zoznam nižšie obsahuje iba dva odkazy na články, takže do letných prázdnin ma čaká ešte veľa radostnej práce. 🙂

Battistello Caracciolo (1578 – 1635), azda najdôležitejší caravaggista v Neapole, priamo reagoval na Caravaggiove diela a šíril jeho štýl, bol jeho rovesník.

Carlo Sellitto (1581 – 1614), raný caravaggista, ktorý pomohol šíriť Caravaggiov štýl v Neapole.

Massimo Stanzione (1585 – 1656), maliar ovplyvnený Caravaggiom a známy svojimi elegantnými kompozíciami a jemnými farebnými harmóniami.

Filippo Vitale (1585 – 1650), tvoril v Caravaggiovom duchu, ale s vlastným neapolským prístupom k svetlu a farbám.

Paolo Domenico Finoglia (1590 – 1645), taktiež pôsobil v Neapole a vytvoril množstvo náboženských a historických obrazov s výrazným barokovým štýlom.

Giusepe de Ribera (1591 – 1652), španielsky maliar a grafik, pôsobiaci v Neapole. Ovplyvnil miestne umenie svojím dramatickým chiaroscurom a naturalistickými náboženskými scénami. Známy je najmä surovým naturalizmom, dramatickým osvetlením a zobrazovaním svätcov v realistických pózach. Niečo málo som o Riberovej tvorbe naznačil v nasledujúcom článku – https://christianitas.sk/velkonocna-tematika-v-sakralnom-umeni-dovod-k-hlbsiemu-zamysleniu-sa-nad-kristovym-vykupitelskym-dielom/, keďže však ide o môjho obľúbeného autora, určite mu venujem samostatný článok.

Artemisia Gentileschi (1593 – 1653), hoci pochádzala z Ríma, v Neapole strávila veľkú časť kariéry a aplikovala Caravaggiov dramatizmus na silné ženské postavy. Svojím štýlom ma tiež zaujala, niekedy sa mi zdá byť ešte naturalistickejšia ako Caravaggio.

Mattia Preti (1613 – 1699), pochádzal z Kalábrie, ale v Neapole pôsobil a ovplyvnil tamojšiu maliarsku scénu svojím dramatickým svetlom a dynamickými kompozíciami. Pre pripomenutie pripájam odkaz na článok – https://christianitas.sk/kalabrijsky-rytier-radu-sv-jana-v-jeruzaleme-a-barokovy-maliar-mattia-preti/

Salvator Rosa (1615 – 1673), bol významný taliansky umelec barokového obdobia, známy najmä svojimi dramatickými krajinomaľbami, historickými scénami a karikatúrami. V Neapole pôsobilo v tom čase viacero významných barokových maliarov, ktorí boli jeho súčasníkmi. Kto by si chcel pripomenúť článok o Salvatore Rosovi, nájde ho na tomto odkaze – https://christianitas.sk/salvator-rosa-neapolsky-barokovy-maliar-s-pochmurnymi-viziami-a-dusou/

Bernardo Cavallino (1616 – 1656), neapolský maliar, ktorého dielo bolo ovplyvnené Riberom a Stanzionem, špecializoval sa na malé, intímne kompozície s biblickými a mytologickými námetmi. Využíval Caravaggiove svetlo a tiene, ale jeho maľby sú jemnejšie a lyrickejšie.

Luca Giordano (1634 – 1705), vznamný neapolský barokový maliar známy svojou mimoriadnou rýchlosťou maľovania a bohatou produkciou fresiek a oltárnych obrazov.

Francesco Solimena (1657 – 1747), aj keď bol o niečo mladší ako väčšina neapolských barokových maliarov, bol jedným z hlavných predstaviteľov neskorého neapolského baroka a jeho dielo ovplyvnilo ďalšie generácie umelcov.

Massimo Stanzione bol okrem Caravaggia ovplyvnený aj ďalšími velikánmi bolonskej školy

Massimo Stanzione (asi 1585 – 1656) bol významný taliansky barokový maliar, ktorý pôsobil najmä v Neapole. Bol jedným z najdôležitejších predstaviteľov neapolskej školy a často sa mu pripisuje titul „Neapolský Guido Reni“, pretože jeho štýl spájal caravaggiovský realizmus so sofistikovanou eleganciou a jemnými farbami typickými práve pre tvorbu Guida Reniho.

Narodil sa pravdepodobne v meste Orto neďaleko Ríma, no jeho umelecká dráha je spojená s Neapolom. Tu si vytvoril maliarsku dielňu a tu získal množstvo prestížnych zákaziek pre katolícku Cirkev – maľoval pre miestne kostoly, kláštory i mecenášov umenia.

Počas pobytu v Ríme sa zoznámil s Guidom Renim a tiež s Michelangelom Merissim da Caravaggio. Okrem týchto maliarov jeho tvorbu ovplyvnila ešte tvorba maliarov bolonskej umeleckej školy, ktorá je takisto nádherná a bez ktorej nemožno o talianskom barokovom výtvarnom umení hovoriť.

Podobne ako neapolskej škole, venujem neskôr pozornosť aj bolonskej barokovej škole, takže teraz uvediem len základné informácie.

Bolonská baroková škola bola jedným z najvýznamnejších umeleckých smerov v talianskom baroku, ktorý vznikol koncom 16. a začiatkom 17. storočia v Bologni. Jej hlavnými predstaviteľmi boli bratia Carracciovci – Lodovico, Agostino a Annibale, ktorí sa snažili reformovať maliarstvo syntézou klasicizmu a dynamického barokového štýlu.

Charakteristickými znakmi bolonskej barokovej školy bolo vyváženie realizmu a idealizmu – spojenie naturalizmu Caravaggia s harmonickou kompozíciou a eleganciou renesančných majstrov, ako boli Rafael a Correggio. Dôraz na kresbu a akademické štúdium. Na rozdiel od spontánneho Caravaggiovho štýlu kládli Carracciovci dôraz na dôkladnú prípravu a akademické vzdelanie. Freskové maliarstvo – veľký dôraz kládli na monumentálne nástenné maľby, ktoré mali dynamické kompozície a dramatické svetlo.

Bolonskí maliari, najmä Annibale Carracci, ovplyvnili neskorší rímsky barok, ktorého predstaviteľmi boli Guido Reni, Domenichino a i. Čo sa týka hlavných predstaviteľov, okrem spomenutých bratov Carraciovcov, Reniho a Domenichina k nim možno priradiť ešte Francesca Albaniho, Guercina a Giovanni Lanfranca.

Bolonská škola (akadémia) bola prvou systematickou maliarskou školou na Apeninskom polostrove a mala veľký vplyv na vývoj neskoršieho maliarstva. Bolonskí maliari sa vo veľkom presadili v Ríme, kde sformovali klasicizujúci barok, ktorý bol alternatívou expresívnejšiemu caravaggizmu (mne osobne sú caravaggisti bližší).

Bolonská baroková škola bola syntézou renesančného umenia a barokovej dynamiky, pričom si zachovala eleganciu, harmóniu a akademický prístup k maliarstvu. Táto akadémia ovplyvnila výrazne francúzskych klasických maliarov, naši čitatelia určite poznajú dielo známeho francúzskeho klasicistického maliara Nicolasa Poussina:

Massimo Stanzione bol spočiatku výrazne ovplyvnený Caravaggiom, a hoci mu jeho naturalizmus bol cudzí, osvojil si jeho chiaroscuro, ktoré však prepojil s jemnejším a vyváženejším elegantným akademizmom bolonskej školy. Stanzioneho štýl je mäkší a lyrickejší, čím sa výrazne v Neapole odlišoval aj od drsného naturalizmu Riberu. Preslávený v barokovom svete svojimi krásnymi ženskými postavami, svojím dielom ovplyvnil aj tvorbu Lucu Giordana, ktorý je v zozname vyššie tiež uvedený.

Dnes, žiaľ, už neexistuje cyklus fresiek zo života sv. Benedikta, ktorý sa nachádzal v kláštore Montecassino – ten bol totiž barbarsky zničený bombardovaním americkým a britským letectvom v čase II. svetovej vojny, tieto nádherné fresky poznáme už len z dobových fotografií. Cyklus zobrazoval kľúčové momenty zo života sv. Benedikta, jeho povolanie, zázraky, zakladanie kláštorov. Massimo Stanzione sa pri ich tvorbe zameral na dramatické a emotívne vyjadrenie momentov zo života svätca, fresky sv. Benedikta zobrazujú ako vzor náboženskej oddanosti a zázrakov, ktoré sa stali kľúčovými súčasťami jeho legendy.

Charakteristickým znakom fresiek bolo caravaggiovské využívanie hry svetla a tieňa, ktoré však Stanzione zjemnil. Dôraz kládol na realistické a detailné zobrazenie postáv, jeho tvorba je bohatá na emociálny obsah, dôraz kládol na pocity a spiritualitu. Fresky „Život sv. Benedikta“ sú jedným z jeho vrcholných diel a zároveň ukazujú, ako jeho umenie spájalo realistické zobrazenie postáv s dynamickou, emocionálnou kompozíciou, ktorá bola charakteristická pre barokové maliarstvo v Neapole. Žiaľ, nepodarilo sa mi nájsť voľne šíriteľnú verziu vyobrazení týchto fresiek, tak len ako malá náplasť nanovo vybudovaný kláštor v Montecassine.

Massimo Stanzione žil a tvoril v silne katolíckom prostredí barokového Neapola, bol vyhľadávaným umelcom zo strany katolíckych cirkevných mecenášov. Väčšina jeho diel zobrazovala náboženské témy, bol to praktizujúci katolík, bez Caravaggiových násilných excesov alebo Rosovej fascinácie okultizmom. Jeho obrazy sú dôkazom toho, že veľmi dobre poznal kresťanskú iokonografiu a spiritualitu.

Historické pramene nespomínajú žiadne negatívne informácie o jeho osobnom živote, nemal povesť ľahtikára, rebela a ani duelanta. Bol uznávaným a rešpektovaným umelcom so stabilnou kariérou a množstvom cirkevným objednávok. Podľa mňa človek s tak jemnou tvorbou a dušou, akú mal Massimo Stanzione, nemohol mať búrlivý život – nebol vnímaný ako muž zapletený do škandálov, súbojov či milostných afér.

Predstavme si niekoľko jeho obrazov.

Prvým je nádherná Pieta, patriaca k jeho najznámejším dielam. Zobrazuje Krista po zložení z kríža, ležiaceho v náručí Panny Márie, čo je klasická téma v kresťanskej ikonografii. Obraz zobrazuje moment hlbokého smútku a bolesti z Kristovej smrti, keď Panna Mária smúti nad Kristovým telom.

Stanzione sa sústreďuje na intenzívnu emocionálnu stránku scény, zobrazuje tragédiu a bolestivý smútok Panny Márie a ďalších postáv, ktoré sú v scéne prítomné. Používa charakteristický barokový kontrast medzi svetlom a tieňom (chiaroscuro), čo dodáva obrazu dôraz na dramatickosť a výrazné vykreslenie detailov postáv. Tie sú zobrazené s realistickými proporciami, pričom Stanzione kombinuje naturalizmus s duchovným posolstvom, ktoré je typické pre barokové umenie.

Na tomto Stanzioneho obraze možno badať vplyv caravaggiovského naturalizmu, avšak zjemneného spiritualitou a idealizáciou postáv. Výrazy tváre, gestá postáv vyvolávajú v divákovi sympatie a súcit so zobrazenými postavami. Obraz je nielen ukážkou Stanzioneho maliarskej geniality, ale tiež dôkazom jeho hlbokej barokovej náboženskej horlivosti. Stanzioneho Pietà je vysoko emocionálne pôsobivá, so silným dôrazom na realistické zobrazenie postáv a ich vyjadrenie bolesti, ale zároveň je vyvážená s duchovným posolstvom a barokovým záujmom o svetelné efekty a dramatizáciu scény.

Ďalším Stanzioneho obrazom z jeho raného obdobia, keď bol ešte ovplyvnený Caravaggiovým naturalizmom, je Vraždenie betlehemských neviniatok.

Stanzioneho Vraždenie neviniatok v Betleheme je významné dielo, zobrazujúce biblickú scénu opísanú v Evanjeliu podľa Matúša, keď kráľ Herodes nariadil vyvraždiť všetkých chlapcov v Betleheme mladších ako dva roky, aby tak odstránil hrozbu spojenú s narodením Mesiáša, Ježiša Krista (Mt 2,16–18):

16 Keď Herodes zbadal, že ho oklamali, veľmi sa rozhneval a dal povraždiť v Betleheme a na jeho okolí všetkých chlapcov od dvoch rokov nadol, podľa času, ktorý zvedel od mudrcov. 17 Vtedy sa splnilo, čo povedal prorok Jeremiáš: 18 „V Ráme bolo počuť hlas, nárek a veľké kvílenie: Ráchel oplakáva svoje deti a odmieta útechu, lebo ich niet.“

Tento motív je typický pre barokový štýl, ktorý je zameraný na emócie a dramatické vyjadrenie tragických udalostí. Stanzione tu využíva chiaroscuro a zvýrazňuje dynamiku scény i intenzitu násilia. Gestá postáv sú plné tragédie, strachu a bezmocnosti. Na obraze sú zobrazené zúfalé matky, ktoré sa snažia ochrániť svoje deti pred brutálnymi vojakmi. Stanzione sa zameriava nielen na samotnú scénu násilia, ale aj na emocionálny dopad tejto tragédie. Matky sú zobrazené v intenzívnej bolesti a zúfalstve, pričom zobrazuje nevinne umierajúce deti a silný kontrast medzi bezbrannými obeťami a krutými páchateľmi. Stanzione je však oveľa jemnejší ako Caravaggio alebo Rubens, ktorí tento motív spracovali tiež.

Posledným obrazom Massima Stanzioneho, o ktorom si povieme, je obraz Lota a jeho dcér, ktorý poznáme z príbehu zo Starého zákona, keď už Lot utiekol zo zničenej Sodomy, oželel ženu, čo sa zmenila na soľný stĺp a s dcérami sa usadil v miestnej jaskyni (Lt 19,30–38):

30 Potom Lot vyšiel hore a osadil sa na vrchu spolu s oboma svojimi dcérami. Bál sa totiž bývať v Segore a býval s oboma svojimi dcérami v jaskyni. 31 Tu povedala staršia mladšej: „Náš otec je už starý a na zemi niet muža, ktorý by s nami obcoval, ako je to zvykom na celom svete. 32 Poď, opojíme nášho otca vínom a ľahneme si k nemu, aby sme zachovali od nášho otca potomstvo.“ 33 Dali mu teda v tú noc napiť sa vína. Potom vošla staršia a spala so svojím otcom. On však nevedel, ani keď si ľahla, ani keď vstala. 34 Na druhý deň povedala zasa staršia mladšej: „Pozri, ja som minulej noci spala s otcom. Dáme mu aj v tento večer napiť sa vína. Potom pôjdeš ty dnu a ľahneš si k nemu, aby sme si zachovali od nášho otca potomstvo!“ 35 Dali teda aj v túto noc svojmu otcovi piť víno. Potom mladšia vstala a ľahla si k nemu. On však nevedel, ani keď si ľahla, ani keď vstala. 36 Takto počali obe Lotove dcéry zo svojho otca. 37 Staršia porodila syna a dala mu meno Moab. On je praotcom dnešných Moabčanov. 38 Ale aj mladšia porodila syna a dala mu meno Amon. On je praotcom dnešných Amončanov.

Tento text a obraz možno vnímať aj cez prizmu hriechu. Ak človek nie je pri vedomí (Lot bol opitý), alebo osoba nekoná pri plnom vedomí a zo slobodnej vôle, zodpovednosť za hriech je menšia, ako keby osoba konala pri plnom vedomí a zo slobodnej vôle. Ak človek nie je schopný prijať rozhodnutie s plným porozumením a slobodnou vôľou, jeho morálna zodpovednosť je znížená. Dôraz v prípade hriechu sa kladie na vedomie a úmysel, okolnosti (duševné či fyzické zdravie). Všeobecne teda platí, že ak nie je osoba pri vedomí, jej zodpovednosť za hriech je obmedzená, pretože nie je schopná vykonať slobodné a vedomé rozhodnutie.

Lot a jeho dcéry je silná téma, avšak v období baroka sa umelci venovali aj takýmto témam.

Celkovo som nad Lotovou rodinou a nad Sodomou v minulosti dlhšie rozmýšľal. Nejde v tomto prípade ani tak o to, že Sodomčania boli pre mňa degeneráti, mňa skôr prekvapilo, že Lot bol ochotný obetovať svoje dve dcéry a podhodiť ich sodomskej luze (Gn 19,4–8):

4 Ale skôr, ako si ľahli, mužovia mesta, mužovia Sodomy od chlapca až po starca, celé mesto do posledného chlapa obkolesili dom, 5 vyvolali Lota a povedali mu: „Kde sú mužovia, čo prišli dnes večer k tebe? Priveď ich k nám, aby sme s nimi obcovali!“ 6 Tu Lot vyšiel k nim predo dvere, zavrel dvere za sebou 7 a povedal im: „Bratia moji, nože nerobte hriech! 8 Mám dve dcéry, ktoré ešte nepoznali muža. Vyvediem vám ich, robte s nimi, čo sa vám páči. Týmto mužom však nerobte nič také, veď oni sa uchýlili do tieňa mojej strechy!“

Pre mňa je židovský Lot aj so svojou rodinou niečím podivným, čo sa priznávam, nedokážem pochopiť. Krvismilstvo v alkoholickom opojení, ochota obetovať svoje dcéry, dcéry neváhajúce opiť otca, aby s ním mohli mať sexuálny pomer – ďakujem Ti, Pane Bože, že si ma stvoril ako katolíka a nie ako člena Lotovej rodiny a odpusť mi prosím, že čítam radšej Nový zákon. 🙂

Aj keď hlavná téma obrazu je biblická, Stanzione do obrazu vkladá aj symboliku týkajúcu sa morálky a zodpovednosti, čo sú časté témy v barokovom umení. Lotové dcéry sa rozhodujú v chaotickom a morálne nejasnom okamihu pod vplyvom alkoholu, otázne je či Lot tuší, čo sa chystá. Ale povedzme si otvorene, keď bol Lot ochotný obetovať svoje dcéry tým, že ich pohodí sodomskej luze, tak z psychologického pohľadu asi prípadné krvismilstvo v alkoholickom opojení v jaskyni už nemusel brať až tak dramaticky, čo je však pre mňa ako katolíka, ozaj nepochopiteľné.

A ešte som sa zaoberal v minulosti pri čítaní tohto biblického príbehu aj tým – prečo, keď Lot s rodinou utekal z mesta na poslednú chvíľu do jaskyne v kopcoch, bral so sebou väčšie množstvo vína (z „jedného džbánu“ vína by sa dospelý muž s dvoma ženami zrejme neopil do „polobezvedomia“). Pri apokalypticky ladenom úteku z domova si treba brať iné veci, ktoré sú dôležitejšie pre život – to vie každý survivalista. 🙂 Ukončime to tým, že niektorí starozákonní Židia asi uvažovali inak. Len na doplnenie – tradičným katolíkom bol aj známy francúzsky herec L. de Funes, zábavný a milý film Rabín Jákob s Funesom v hlavnej úlohe (opäť pre mňa nepochopiteľne) dlhú dobu zakazovali premietať v Izraeli.

Vráťme sa však zo starozákonného židovského sveta do umeleckého neapolského barokového sveta, ktorý bol menej krvilačný. Kompozícia obrazu zobrazuje dramatický moment biblického príbehu. Lotové dcéry, žijúce s otcom v jaskyni veria, že sú poslednými ženami na svete, v dôsledku čoho sa rozhodnú prekročiť morálne hranice. Massimo Stanzione tento moment zobrazuje v dramatickej, emotívnej podobe. Hoci príbeh je zameraný na morálne dilemy a rozhodnutia, Stanzione zdôrazňuje najmä expresívne detaily tvárí postáv a ich gestá.

Kontrastom svetla a tieňa zvýraznil intenzitu scén a zdôraznil dramatické momenty, Lotove dcéry sú zobrazené vo svetle, čím sa zdôrazňuje ich emocionálna reakcia na situáciu, zatiaľ čo Lot je zachytený v tieňoch, čo môže naznačovať jeho morálne pocity a obavy. Výraz tvárí Lotových dcér je zmesou zúfalstva a zmyselnej prefíkanosti, Lot už na obraze evidentne nie je triezvy. Farby obrazu sú zemité a teplé, čo obrazu dodáva pocit hĺbky a ľudskosti. Stanzione pracuje s detailami textúr, najmä na odevoch postáv a ich pokožke, čo ukazuje jeho majstrovstvo v technike a zručnosť pri zobrazovaní realistických detailov.

Na záver: Stanzioneho dielo je nesmierne bohaté, venoval sa najmä sakrálnej tvorbe. Jeho obrazy ukazujú talent Stanzioneho pre zobrazenie a harmóniu. Zomrel v roku 1656 počas morovej epidémie v Neapole, zaopatrený potrebnými sviatosťami. Jeho dielo zostáva čiastočne v úzadí za vysoko cenenými dielami de Riberu a Pretiho, ja ho mám však veľmi rád pre jeho harmonické spojenie dramatizmu a krásy, čím sa však značne líšil od expresívnejšieho ponímania umenia iných Caravaggiových žiakov v barokovom Neapole.

PDF (formát pre tlač)