Komu máme slúžiť?

25. februára 2024   Cirkev

„Pánovi, svojmu Bohu, sa budeš klaňať a jedine jemu budeš slúžiť.“
(Mt 4,10)

Človek pozostáva z tela i z duše. Tak telo, ako i duša má svoje potreby, o ktoré sa máme starať. Potreby tela sú: jedlo, nápoj, spánok, odev, bývanie, čistota, zdravie. Potreby duše: viera, mravy, dobré skutky, večné spasenie.

Teraz pýtam sa: čo má prednosť, telo a či duša? Žiaľ, i ja som už počul tak pohansky povedať: „Z modlitby, z omše, zo spovede nevyžijem, ani jedno z nich nedá sa mi najesť.“ Nech mi len dovolí ten premúdry človiečik, keď ja predsa len viac verím Písmu sv., ako jeho biednej skúsenosti; kráľovský Žalmista takto hovorí: „Bol som mladík, teraz som starec, a nevidel som spravodlivého, žeby bol opustený, ani jeho deti žobrať o chlieb“ (Ž 37,25).

Na to však by som vedel nejeden príklad predniesť, že niekto kedysi bol boháčom, dlho požíval slasti tohto sveta, ale keď umieral, nemal vôbec nič, a jeho deti išli po žobraní. Prečo? Preto, že proti Bohu nedožiješ sa zdaru. Preto nás učí evanjelium: Najprv slúž Bohu čistým srdcom vytrvalo a budeš mať i chleba do sýtosti.

Či je to pravda? Pohliadnime!

1. Pri istej neveľkej rieke, bohatej na ryby, stálo niekoľko kolíb jedna od druhej viac-menej vzdialených. Tieto koliby slúžili ako prístrešie rybárom, ktorí spoločne konali svoje remeslo. Mali vo zvyku, že podelili sa na dve skupiny: jedna, brodiac vo vode dlhými tyčami hnala pred sebou ryby a druhá skupina s vystretými sieťami išla im naproti. Takto ľahšie šlo lovenie rýb, unikajúce ryby im rovno do siete vplávali. Stalo sa, že si jeden hostinský objednal na hostinu dva centy rýb pod podmienkou, že ich musia v deň hostiny uloviť a o ôsmej ráno hostinskému v meste odovzdať. Rybári všetci už na úsvite stoja pri rieke, len jeden ich staručký druh chýbal. Poslali teda poň najmladšieho šuhaja s odkazom, aby hneď prišiel, lebo práca sa už začína.

„Dobre, synu, len začnite, i ja skoro dôjdem, ale najprv odbavím si rannú modlitbu.“
„Strýčko, prenechajte teraz modlitbu,“ vraví mladík starcovi, „pomodlite sa potom, prednejšia je teraz práca.“
„Synu môj,“ odvetil starec, „Boh je vždy na prvom mieste. Keď Bohu dám, čo Bohu patrí, i Boh mi dá, čo mne patrí.“

Šuhaj s nevôľou opustil starca, rybári ďalej nečakali, dali sa do práce hovoriac: Starec nech sebe pripíše, ak mu nič neostane. Starec vykonal svoju modlitbu a len potom došiel k rybárom, ale bárs oveľa neskôr chytil sa práce, predsa on ulovil najviac rýb. Nesklamal sa v Pánu Bohu.

Áno, drahý kresťan! Pánom, veľkým Pánom je Boh: môže dať, ale aj všetko vziať, On ťa učiní bedárom alebo boháčom. Zdar tvojho života nezávisí od tvojej šikovnosti alebo vzdelania, ale iba od Božieho požehnania a práve preto Boh sa neuspokojí s hocijakou, polovičatou službou, ale žiada, aby celý náš život bol jeho službou Jemu. Modlitbou začínajme a dokončievajme deň, nedele zasväcujme počúvaniu sv. omše a kázne, vo všetkom konajme podľa Desatora Božích prikázaní; Bohom nám zverené úkoly ako otec, matka, predstavený, robotník a služobný plňme vždy svedomito, nielen slovom hlásajme, ale aj skutkom dokazujme, že milujeme svojich blížnych, neutláčajme vydieračstvom blížneho, ale dopomôžme mu, aby aj on mohol žiť.

To znamená slúžiť Bohu.

Boh je nie ako nejaký starý pán mäkkého srdca, ktorého si niekoľkými lichotivými slovami môžeš získať, ktorý všetko prepáči, keď Mu aspoň v tom-či-onom vyhovieme, keď kedy-vtedy zablúdime aj do kostola a ak sa niekedy i pomodlíme, ak nás nik nevidí. Pána Boha nemožno oklamať takou rečou: „Veď nekradnem, veď nevraždím“, nenazdávaj sa, že čo aj nemáš tie donebavolajúce hriechy, že si taký nevinný, že sa môžeš čo priam zaživa dostať do večnej radosti.

Poviem ti na to jeden-dva príklady.

Suchotinár márne sa teší, že má dobrý žalúdok, že si s chuťou zaje, o život ho oberie nie žalúdok, ale jeho choré pľúca ho vyhasia. Alebo kto choleru dostane, tomu nepomôžu dobré pľúca, cholera mu vytlačí dušu z tela. Ako na zomretie je dosť čo i len jedna choroba, podobne i jeden jedinký smrteľný hriech stačí, aby si prišiel do Pekla. Napríklad niekto za celý svoj život neukradol ani len ihlu, ani slamku, ale ak zlorečí, kostol obchádza, spoveď zameškáva, zaiste spolu so zlodejom bude zatratený, ak sa náležíte neobráti. Na ceste vedúcej do Neba postavené sú tabule, na ktorých nachádzajú sa veľmi dôležité nápisy:

„Miluj Pána Boha svojho z celého srdca, z celej duše“, to stojí na prvej tabuli.

Na druhej stojí: „Miluj svojho blížneho, ako seba samého.“

Na tretej: „Ak chceš dostať sa do Nebeského kráľovstva, zachovávaj prikázania.“

To ostáva vždycky pravdou: „Zadarmo nič nedávajú“, teda ani Nebo nedostaneš zadarmo. Nebuďme pochábeľmi; nehľaďme len na to, čo pre nás, naše márne telo je dobré, príjemné; lebo čo ti osoží, ak získaš celý svet, na duši však škodu utrpíš?

2. Alebo sa nazdávate, keď svetu mnoho slúžite, že od neho i veľa dostanete? Veľa polí, možno aj sto jutár? Dobre, dobre, ale či viete, že z tých sto jutár koľko vlastne patrí iba vám? Toľko, koľko treba pre vašu rakvu. Či dá svet mnoho peňazí, tisíc, desaťtisíc, stotisíc? A viete, koľko si z nich vezmete so sebou na druhý svet? Ak neviete, poviem vám: toľko, koľko ste dali Bohu skrze jeho chudobných. A snáď hodnosti, vysoké úrady rozdáva svet? Čím vyšší úrad, tým hlbší je pád do hrobu. Svet poskytuje radosti, rozkoše, ale tým viac plaču a škrípania zubov chystá na druhý svet. A keď ti aj všetko, čo si len zažiadaš, tento svet dodá, povedz, či ti to môže čo len o jeden deň predĺžiť tvoj život, či ti to môže posilniť od staroby unavené oči, ustaté ruky, mdlé nohy? Ako hodváb, zamat nezachráni človeka pred lámkou, zlatá koruna nezbaví kráľa bolestí hlavy, tak ani peniaze, majetok nezachráni človeka pred pýchou, súžením, smrťou a súdom. Keď udrie hodina, musíš sa odobrať z tohto márneho sveta a vtedy tu musíš všetko zanechať. Hrozné bude naše sklamanie, keď na konci života poznáme, že nie Bohu, ale sebe, svetu, pozemským márnostiam sme slúžili!

Čo máme teda robiť, drahí kresťania? Od nás závisí, kde sa pripojíme, či k Bohu a či k svetu. Ale ten hlúpo koná, kto Boha opustí a pripojí sa k svetu.

Aby ste dobre rozumeli. Nie to sa žiada od teba, aby si pozemské statky vôbec neužíval, aby si ich naskrze nehľadal; ale to sa žiada, aby si s peniazmi, majetkom podľa Božej vôle nakladal, ako to ten starý rybár povedal: „Boh je vždy na prvom mieste.“ Veľmi dobre vieme, že príkaz daný Adamovi: „V pote svojej tváre budeš jesť svoj chlieb, kým sa nevrátiš do zeme, z ktorej si bol vzatý, lebo prach si a na prach sa obrátiš!“ (Gn 3,19) i nám všetkým znie. Každý musí pracovať, ale nie preto, prečo pracujú pohania, ktorých hlavnou snahou je, aby majetky nazhromaždili, aby svojim hriešnym žiadostiam vyhoveli. Kresťan preto pracuje, preto sa trápi, aby slúžil Bohu, aby osožil svojmu blížnemu.

Noe po potope sveta vypustil holubicu z lode. Holubica nenašla miesta, kde by si bola mohla na chvíľu oddýchnuť, preto zasa späť priletela na loď. Potom vypustil krkavca, ten si už našiel miesto – sadol na zdochlinu plávajúcu na hladine, spravil si z nej hostinu, preto sa viac ani nevrátil na loď.

Čím chceme byť: holubicou a či krkavcom? Nezabudni, že si vzišiel z Božích rúk, Boh ťa postavil do potopy pozemského života. Ak si krkavcom, sadneš na zdochlinu, ponoríš sa do pozemských pôžitkov, v nich sa dobre cítiš – nikdy sa nevrátiš k svojmu Stvoriteľovi. Ak si však holubicou, pravý odpočinok nenachádzať na zemi, pozemská márnosť ťa neuspokojí, ani pominuteľný majetok, či pohodlný živor; ale tvoja duša vznáša sa do výšky a hľadá Boha. Ale aj Boh vystrie jednu zo svojich rúk, vezme k sebe tvoju dušu a potom u neho nájdeš za svoju vernú službu večnú odmenu. Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, IV. zväzok, ktorú napísal Jozef Baráczius, farár v obci Maklár (Hevešská župa, dnešné Maďarsko), knihu preložil do slovenčiny slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1929; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

***

Staňte sa členom Fatimského Apoštolátu!

Dostanete od nás ako časopis Spojenectvo s Máriou ako dar.

Členovia Fatimského Apoštolátu (FA) však okrem dvojmesačníka dostávajú tiež rôzne sväteniny – medailóny, brožúrky, plakety a podobne. A navyše – za členov FA sú odslúžené sv. omše a tiež sa zvlášť za nich a za nimi spísané úmysly modlia Služobnice Ducha Svätého počas celonočných adorácií, konaných v kláštore každú druhú noc.

Členstvo vo Fatimskom Apoštoláte je dobrovoľné, fatimský apoštol ho potvrdzuje svojím súhlasom a zasielaním pravidelného príspevku vo forme milodaru. Rovnako tak sa však môže fatimský apoštol kedykoľvek rozhodnúť zrušiť svoje členstvo, čo oznámi buď písomne alebo telefonicky.

Pridajte sa teda k našim pravidelným podporovateľom a staňte členmi Fatimského Apoštolátu – prihlásiť sa môžete na tel. čísle 02/222 00 777.

Svojím členstvom vo Fatimskom Apoštoláte tým najlepším spôsobom podporíte v týchto neľahkých časoch fungovanie Nadácie Slovakia Christiana, ako aj portálu Christianitas.sk a ich neúnavnú snahu o zachovanie nemenného učenia Cirkvi.

Ďakujeme!

PDF (formát pre tlač)