Kniha „Liturgická revolúcia“ od Carol Byrneovej – trpká cesta do podzemia liturgickej reformy, po ktorej neradi kráčajú ešte aj tradiční katolíci

Branislav Michalka
27. júla 2024   Cirkev

Kniha írsko-britskej autorky Carol Byrneovej s názvom Liturgická revolúcia, ktorú vydalo české vydavateľstvo Christianitas, predstavuje výnimočnú sondu do moderných dejín katolíckej Cirkvi a jej liturgie. Výnimočnú predovšetkým v tom, že búra nielen zvyčajnú cirkevno-dejepisnú mytológiu progresívnych katolíkov, ale aj falošné nádeje, vylepšovanie predkoncilového obdobia a glorifikáciu všetkých predkoncilových pápežov u mnohých katolíkov tradičných.

https://www.najlacnejsie-knihy.sk/kniha/liturgicka-revoluce_46052825.html alebo https://www.preskoly.sk/p/836454-liturgicka-revoluce/, nájdete ju však aj v iných kníhkupectvách.

Byrneová, absolventka Dublinskej univerzity a držiteľka doktorátu z Univerzity v Durnhame, sa dlhodobo angažuje v prostredí tradičného katolicizmu a má za sebou bohatú publikačnú činnosť. Vo svojej knihe dokázala skĺbiť faktografickú erudíciu s pútavým a prístupným štýlom, čo môže byť povzbudením aj pre čitateľov, ktorí majú možno strach, že ich kniha bude nudiť. Pokiaľ môžu samozrejme detektívky a horory vôbec nudiť. Skôr treba len prekonať strach.

Autorka vydala okrem uvedenej publikácie aj učebnicu latinského jazyka, ktorá pri učení využíva Tradičný rímsky misál, alebo knihu o katolíckom robotníckom hnutí. Istý čas bola predsedníčkou Latin Mass Society v Anglicku a predtým asistentkou redakcie časopisu FSSPX v Británii. Napísala viac ako 100 článkov pre webovú stránku Tradition in Action.

Základným prekvapením pre tradičného katolíka, ktorý sa už niekedy zaoberal témou liturgickej reformy po roku 1962, bude v knihe celkový časový posun reformného hnutia a teda aj skrytej (neskôr aj otvorenej) infiltrácie smerom k začiatku 20. storočia. Stav prelomu 50. a 60. rokov, ktorý považuje mnoho tradičných katolíkov za posledné roky nenarušenej tradície, považuje Byrneová už len za posledné štádium vnútornej revolúcie, ktorá na II. vatikánskom koncile a v pokoncilovej reforme iba prezentovala viditeľne dosiahnuté úspechy a totálne prevzatie moci.

Spodný prúd revolúcie sa podľa Byrneovej ťahá dejinami Cirkvi od konca 19. a začiatku 20. storočia a berie na seba rôzne podoby. Tie však spája jednotná snaha zrušiť tradičné formy liturgickej zbožnosti a uviesť do praxe nové, kolektivistické a podľa ich autorov lepšie zodpovedajúce modernej dobe. Počiatok línie pápežov ochotných k ústupkom alebo priamo k podpore liturgických experimentov nachádza Byrneová už v Benediktovi XV. a jeho nástupcoch, pričom Pia XII., ktorý predstavuje pre mnohých tradičných katolíkov idealizovaného posledného bojovníka za katolícku tradíciu, vníma ako rozporuplného a síce váhajúceho, ale nakoniec predsa len podporovateľa reforiem arcibiskupa Bugniniho.

Pred našimi očami sa v knihe postupne odvíja príbeh spočiatku úzkej skupiny reformátorov, malého bratstva skrývajúceho sa v závetrí kláštorov a získavajúceho si postupne sympatie vplyvných prelátov. Pomocou zahmlievania svojich úmyslov, prekrúcania dokumentov, utajovania svojich skutočných cieľov, sa tejto dobre organizovanej a vplyvnej loby podarilo postupne zdiskreditovať tradičnú liturgickú prax ako prejav úpadku a individualizmu, ktorý stojí proti pokrokovému prúdu modernej masovej spoločnosti.

A tu prichádza pre mnohých tradičných katolíkov asi najbolestivejšia časť putovania k prameňom liturgickej revolúcie. Jej nosnou témou je zásadná inovácia reformátorov oproti tradičnej zbožnosti, ktorá spočíva v – kolektivistickom aktivizme laikov. Trend, s ktorým všetci súčasní tradiční katolíci už vyrastali od detstva a nedokážu sa ho zbaviť ani pri tradičnej liturgii. Tak mocným sa ukázalo byť kolektívne cvičenie, v tzv. zapájaní sa do liturgie.

Byrneová nám pri opise tradičnej liturgie zo začiatku 20. storočia kreslí podstatne odlišný obraz. Kňaz ako výnimočný prostredník prináša Bohu najvyššiu obetu Tela a Krvi Ježiša Krista, pričom laici sa tejto obety zúčastňujú, vnímajú ju, adorujú a kontemplujú, avšak – každý po svojom.

Hľa, kam nás zaviedli frázy o slobode ľudu pri liturgickej revolúcii, tak ako pri každej revolúcii. Tam, kde mal kedysi každý voľnosť na takú zbožnosť, ktorá bola adekvátna jeho mentalite, veku, duševnému rozpoloženiu, takže sa mohli katolíci pri svätej omši modliť ruženec, alebo sledovať omšu v malom misáli, premýšľať svojím individuálnym spôsobom o tom, čo sa odohráva pred ich očami, modliť sa nejakú špeciálnu omšovú pobožnosť, ktorú si vybrali z diela obľúbeného svätca, tak tam odrazu nastúpili povinné zborové odpovede, povzbudzovanie aktívnych kolektivistov (pripomínajúce nám socialistické časy), aby spievali všetci, presne podľa hesla kvantita je viac ako kvalita, zazeranie na tých, ktorí sa nezapájajú a samozrejme víťazoslávny a spokojný úsmev tých najangažovanejších.

Keď sa na celú situáciu pozrieme bez pokoncilových predsudkov a stereotypov, odrazu zistíme, po páde šupín z našich očí, že pokiaľ Byrneová dokonca nachádza paralely medzi liturgickými reformátormi a marxistickým kolektivizmom, nemusí ísť až o také veľké preháňanie, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Že ide o cvik, ktorý si aktívnejší katolíci osvojujú už od detstva a v podvedomí sa spája s myšlienkou splnenia si povinnosti voči fetišu spoločenstva-kolektívu počas omše, a ktorý pomaly zatláča do úzadia samotnú obetu, osobu kňaza, intímne spojenie s Bohom a nakoniec aj teocentrický charakter omše, o tom svedčí bolestivá snaha mnohých katolíkov pokračovať v tomto trende aj počas tradičných svätých omší. Napriek tomu, že ich ostýchavá a introvertná prirodzenosť im našepkáva, že je im nepríjemné sa zapájať do kolektívnych spevov a odpovedí, pretože nedôverujú ani svojmu hlasu ani pamäti, zvyk presvedčovať kolektív a aj seba, dávaním svojej prítomnosti najavo v štýle: „Poslušne hlásim, vážený kolektív, že som opäť tu“, ich ďalej núti do zbytočného aktivizmu.

Preto práve nahliadnutie do knihy Carol Byrneovej by mohlo byť pre mnohých inšpirujúce a v konečnom dôsledku ešte viac oslobodzujúce. Zistili by totiž, že na rozdiel od zavádzajúcich rečí revolucionárov o abstraktnej „slobode“ kolektívne a jednotne recitovať texty omše v národnom jazyku, nám tradičná liturgia ponúka konkrétnu a zjavnú slobodu prejaviť v toľko dnes propagovanom „dialógu“ s Bohom svoju skutočnú individualitu. A to všetko pritom popri účasti na svätej omši, ktorá sa koná v jednom jazyku a rovnako po celom svete. Geniálne spojenie individuality a univerzality bez hrozby spartakiádneho kolektivizmu.

To všetko nám Cirkev počas stáročí vydobyla a to všetko sme v priebehu niekoľkých desaťročí stratili. Pokiaľ chcete skutočne vedieť, ako k tomu došlo a spoznať, o čo všetko sme prišli, nastal vhodný čas siahnuť po knihe Liturgická revolúcia.

A pridať sa ku kontrarevolúcii…

PDF (formát pre tlač)