Katolík a jeho správny pomer k národu a národniarstvu

Branislav Michalka
20. marca 2025   Spoločnosť   Slovensko

Vzťah katolíka k jeho národu vychádza z prirodzenej roviny a preto potrebuje, ako všetko prirodzené v živote katolíka – nadprirodzenú korekciu. Jesť je prirodzené a potrebné k životu, avšak bez nadprirodzeného formovania a korekcie sa môže tento pud zmeniť na obžerstvo. Pohlavný život je prirodzený, avšak bez nadprirodzeného formovania a korekcie sa môže zmeniť na smilstvo. Tak je to so všetkým prirodzeným, aj s láskou k vlastnému národu.

Sympatie k vlastnému národu sú rovnakého pôvodu ako sympatie k vlastným rodičom, rodine, rodu alebo kmeňu. Je to vec prirodzená, vychádzajúca však nie zo zdedeného pudu, ale zo skúsenosti. Človek ju nadobúda pri svojom vývoji prirodzene a automaticky. Tak ako dieťa miluje to, čo ho od narodenia obklopuje, čo mu dáva pocit bezpečia a chráni ho – svojich rodičov a príbuzných, tak príslušník národa pociťuje, že miesto a etnikum, v ktorom vyrastal, ktoré dôverne pozná, s ktorým je späté jeho dozrievanie, jeho citové prejavy, v ktorom sa dokáže orientovať ľahšie ako v cudzom prostredí, skrátka kde má kultúrne a sociálne korene, je mu bližšie a príjemnejšie ako národ a prostredie cudzie.

Ako píše slovenský tomista a filozof Maximilián Chladný-Hanoš: „… láska k národu spontánne kvitne v našej duši.“

Preto obava, že primárna sympatia k národu v človeku môže úplne zaniknúť, nie je príliš opodstatnená. Stáva sa tak len pod silným vonkajším tlakom: keď nejaký silnejší národ úmyselne potláča prirodzenú sympatiu človeka k jeho národu (to však vyvoláva skôr odpor a utvrdzovanie sa v láske k národu), alebo keď sám národ nejakým spôsobom nadmieru ublížil svojmu členovi, či, a to je najhoršie – pokiaľ vlastný národ vo svojej väčšine svojím konaním potláča nadprirodzenú formáciu svojho príslušníka.

V takýchto prípadoch však nemusí nutne dôjsť k odcudzeniu, je množstvo príkladov, že aj ublížení a nábožensky prenasledovaní si zachovali sympatie k svojmu národu, ako si ešte ukážeme na príklade sv. Pavla, avšak potenciálne k tomu dôjsť môže. Je to však skôr výnimočné a preto pre nás z hľadiska formovania väčšiny národa nepodstatné.

Pokiaľ vylúčime tieto vonkajšie tlaky, musíme tak ako pri iných prirodzených citoch a pudoch, skôr než by sme roznecovali národný cit bez kontroly, naopak dávať pozor, aby boli sympatie k vlastnému národu usmernené a korigované v duchu kresťanstva, katolíckej morálky a nadradenosti nadprirodzeného nad prirodzeným.

O tom, že katolícka Cirkev považuje lásku k vlastnému národu za prirodzené dobro, nemusíme pochybovať. Je tomu tak ako pri iných prirodzených veciach, ktoré prišiel Ježiš Kristus nie zavrhnúť, ale povýšiť na novú, lepšiu a vyššiu úroveň. V Novom zákone máme niekoľko príkladov lásky Pána Ježiša k jeho vlastnému národu podľa tela: exegéti napríklad uvádzajú plač Krista na skazou Jeruzalema, ako zjavný prejav lásky k vlastným rodákom:

„A keď sa priblížil (Ježiš) a videl mesto (Jeruzalem), plakal nad ním a riekol: „Ó, keby si poznalo i ty, a to v tento svoj deň, čo ti slúži na pokoj; ale teraz je to skryté pred tvojimi očami. Lebo prídu na teba dni: a tvoji nepriatelia oboženú ťa násypom a obkľúčia ťa a sužovať ťa budú zo všetkých strán a na zem ťa porazia, i tvoje dietky, ktoré sú v tebe, a nenechajú v tebe kameň na kameni: pretože si nepoznalo čas svojho navštívenia.“ (Luk. 19,41–44)

Alebo citujú slová svätého Pavla ohľadom národa, z ktorého vzišiel:

„Pravdu hovorím v Kristu, neklamem a prisviedča mi vlastné svedomie v Duchu Svätom, že mám veľký zármutok a neustálu bolesť vo svojom srdci. Veď žiadal som si ja sám zavrhnutým byť Kristom za svojich bratov, ktorí sú moji rodáci podľa tela, ktorí sú Izraeliti, ktorí majú prijatie za synov a slávu, a zmluvu, a zákonodarstvo, a bohoslužbu, a prisľúbenia; ktorých sú otcovia a z ktorých je Kristus podľa tela, ktorý je nadovšetko Boh požehnaný naveky. Amen.“ (Rim. 9,1–5). „Bratia, zaiste túžba môjho srdca a modlitba k Bohu je za nich, aby boli spasení.“ (Rim. 10,1)

Láska a teda aj uprednostňovanie citu voči vlastnému národu pred citmi k iným národom, je prirodzené a katolíckou Cirkvou dovolené, rovnako ako uprednostňovanie sympatií k vlastným rodičom, vlastným deťom, rodinám, alebo aj lokálnym susedom. K tomu nás však nikto nemusí donucovať a siliť, tak konáme prirodzene.

Otvorená však zostáva otázka, ktorú si položil aj slovenský katolícky filozof a teológ, novotomista Maximilián Chladný-Hanoš, vo svojej knihe Láska k národu: Kde sú hranice tejto sympatie, kam až môže naša sympatia k národu zájsť?

Autor odpovedá nasledovne a jasne:

„To, čo dobrého nám prináša národ, je všetko akoby nič, keď sa to porovná s bohatstvom a so šťastím, ktoré nám prináša Kristovo náboženstvo. A keby sme azda prišli na rázcestie a museli sme si vybrať medzi Kristom a národom, tu niet pochybnosti, že by sme sa museli rozhodnúť pre Krista, nech už by nás to stálo bolesť akúkoľvek.

Ak je niekomu na svete ťažké a bolestné zrieknuť sa nejakého drahokamu z národného dedičstva, pretože ten drahokam sa neznesie s Kristovým učením, sotva mu to spôsobí takú bolesť a sotva to bude spojené s takými osudnými následkami pre jeho spoločenské postavenie, ako to bolo pri obrátených Židoch, a hlavne u Pavla. Aký pyšný bol najprv svätý Pavol na svoj hebrejský pôvod, ako horlil za učenie a za podania Otcov – a predsa, keď zaznel v jeho ušiach hlas Syna Božieho, nechal všetko tak, zhodil z prestola svoje staré najvyššie hodnoty, hodil ich do blata ako vec úplne bezcennú a dosadil na trón svojej duše Krista.“

Chladný-Hanoš dodáva, že „zvrchovanosť náboženských záujmov, záujmov Božích a Kristových, ktoré sú všetky zamerané k mravnému zdokonaleniu človeka, jasne sa ukazuje aj v mohutnom zakončení svetovej drámy“, čiže pri Poslednom súde, keď Boží Syn bude súdiť tých, ktorí nevideli svojho blížneho v každom núdznom a nesnažili sa mu pomôcť: „Vzdiaľte sa odo mňa, zlorečenci, do ohňa večného, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom. Lebo hladný som bol, a nedali ste mi jesť; smädný som bol, a nedali ste mi piť…“

A ďalej vysvetľuje:

„Ak sa niekto veľmi staral o slávu svojho národa, ak aj azda rozšíril jeho územie, ale nemal lásky k blížnemu, alebo konal priamo proti nej, taký musí byť pripravený na veľmi prísny súd. Pomýlil si celý smer svojho života, premiestnil ťažisko svojej bytosti proti volaniu vlastnej prirodzenosti a proti vyslovenej vôli Boha, a preto, ak v tom bola jeho vlastná vina, čaká naňho veľmi smutný osud.

Za svojho života žal hádam hromové aplauzy od svojich sfanatizovaných súkmeňovcov, ale najobjektívnejší večný Sudca ho bude musieť nazvať zlorečeným a hodným osudu, spoločného s diablom a s jeho anjelmi. …

Ba tvrdosť Kristova voči jeho súkmeňovcom, keď si to zasluhovali, nezastavuje sa ani pred strašne bolestnou úlohou: oznámiť im, že sú ako národ zavrhnutí Bohom a že musia svoje prednostné miesto postúpiť inému vyvolenému národu.“

Toľko Chladný-Hanoš…

Pokiaľ by sme hľadali cirkevné dokumenty, ktoré nás nabádajú k správnemu kresťanskému ponímaniu lásky k národu a ku korigovaniu rôznych prehnaností v tomto smere, môžeme spomenúť napríklad encykliku Ubi arcanum pápeža Pia XI. z roku 1922, ktorá ako prvá z jeho encyklík hovorí o panovaní Krista Kráľa nad národmi. V nej varuje pred prehnaným nacionalizmom, ktorý stavia vlastný národ nad katolícke náboženstvo, jeho dogmy, príkazy a morálku:

„Ale láska k vlasti a národu… sa predsa stáva semenom mnohých krívd a neprávostí, keď prekročí hranice správna a spravodlivosti a vyrastie v nemiernu lásku k národu.“

„Rozpor medzi zveličeným nacionalizmom a katolíckym učením je zrejmý… (zveličený nacionalizmus) sa protiví duchu Kréda, protiví sa viere.“

„Treba naozaj povedať, že je to niečo mimoriadne hodné zavrhnutia, tento duch separatizmu, zveličeného nacionalizmu, duch, ktorý práve preto, že nie je kresťanský, nie je náboženský, prestáva byť nakoniec aj ľudským.“

Ten istý pápež v encyklike Mit brenende sorge z roku 1937 píše:

„Kto rasu alebo národ, alebo štát, alebo štátnu formu, alebo nositeľov štátnej moci, alebo iné hodnoty spoločenského života –, ktoré v rámci pozemského poriadku zaiste zaujímajú dôležité a ctihodné postavenie – vytrháva z ich pozemskej hodnotovej stupnice a robí z nich najvyššiu normu všetkých ostatných, aj náboženských hodnôt a modloslužobnícky ich zbožňuje, ten prevracia a falšuje Bohom vytvorený a Bohom ustanovený poriadok. Taký človek má ďaleko k pravej viere v Boha a k chápaniu života, ktoré by bolo v súlade s touto vierou.“

„Teda zveličený nacionalizmus je vec mimoriadne hodná zavrhnutia, je v zrejmej protive s katolíckym učením,“ dodáva Chladný-Hanoš.

Ako to vidíme na citáte z encykliky Pia XI., zveličenie národného cítenia sa neprejavuje len nenávisťou k iným národom a presvedčením, že vlastný národ má vládnuť iným a pohŕdať nimi, ale predovšetkým poprehadzovaním priorít národne cítiaceho katolíka v hierarchii a usporiadaní toho, čo má uctievať a čomu dávať v úcte a poslušnosti prednosť.

Boh a Božie veci, veci katolíckej viery a Cirkvi sú vtedy odsúvané nabok, v prospech uprednostneného tzv. „národného záujmu“, národa či vidiny jeho zachovania alebo pozdvihnutia. V záujme národnej veci často katolícky nacionalista rezignuje na primát Boha a katolíckej Cirkvi, pretože by mohli odrádzať nekatolíkov. Vyriešenie národnej problematiky považuje za primárne a problematiku náboženskú za sekundárnu, či možno až terciárnu, po sociálnych a ekonomických problémoch.

Je to častý nešvár v európskom, a teda aj slovenskom národnom cítení, ktorý vznikol najmä po protestantskej revolúcii, keď došlo k rozdeleniu v rámci národov na tých, ktorí vyznávajú pravú katolícku vieru a tých, ktorí sú buďto heretici alebo priamo odpadlíci od akéhokoľvek kresťanského vyznania, teda aj ateisti alebo agnostici.

Snaha po tzv. zjednotení národa vedie aj mnohých katolíckych nacionalistov k tomu, že v mene tejto jednoty navrhujú nezaoberať sa náboženskými a ideovými rozpormi, nezdôrazňovať nadradenosť katolíckeho náboženstva, a ako oni hovoria „nerozbíjať národné sily“. Popritom ani nezbadajú, že kladú hodnotu pominuteľnú a svetskú – národ, nad hodnotu vyššiu – Boha, nad katolícke náboženstvo a nad spásu svojej duše, ako aj duší svojich rodákov, ktorých údajne nadovšetko milujú.

Vidíme však oproti tomuto zvrátenému nacionalizmu, ako sa prejavila pravá kresťanská láska sv. Pavla k vlastnému národu: neblúzni o nejakom pochybnom zjednotení, ale ako najvyšší prejav lásky k národu stanovuje túžbu, aby sa jeho národ obrátil na pravú vieru Kristovu. Kvôli tomu neváha byť so svojím národom aj v spore a dokonca dať prednosť jednotlivým príslušníkom iných národov, pretože sú kresťanmi a katolíkmi, pred jednotlivcami zo svojho národa.

Je teda zrejmé, že národ zaujíma v hierarchii hodnôt až tretie miesto po Bohu, a teda aj Cirkvi a po rodine, ktorá je prirodzene bližšia človeku, než národ. Z toho plynú morálne a vieroučné povinnosti, ktoré katolík nikdy nesmie porušiť v prospech národa.

Maximililián Chladný-Hanoš píše:

„Ak otázku štylizujeme takto: Ktorá z dvoch ľudských hodnôt – náboženstvo na jednej strane, …, a národné spoločenstvo, … –, ktorá z nich má prednosť – tu teoreticky ťažko vznikne pochybnosť. … O správnom pomere medzi týmito dvoma hodnotami sa vôbec ani nemožno vážne škriepiť. Náboženstvo musí mať prednosť pred národnosťou. Kto nezatvára tvrdohlavo oči pred skutočnosťou, pre toho je to jasné. Skutočnosť a každodenná skúsenosť hovoria zreteľne. …

V každom zo spomenutých protikladov strana víťaziaca je strana náboženstva. Náboženstvo je výsostne vec ducha (par excellence): teda víťazí proti hmote a telu. Náboženstvo dáva istotu, a tak napĺňa celý ľudský život najúčinnejším konštruktívnym optimizmom; národná kultúra dáva len mienky, často vratké. Náboženstvo dáva zladený celostný svetonáhľad, čo je zrejme nesmierne viac než detaily a kúsky vedenia, ktorými nás obohacuje národná kultúra. …

Hovoriť teda: „Národ nad náboženstvo“ alebo: „Národ nadovšetko“ znamená hovoriť zvučné nerozumnosti. Náboženstvo je hodnota večná, absolútna, nenahraditeľná – národná kultúra je hodnota časná, relatívna.“

Pokiaľ aplikujeme túto zásadu na konkrétnosť slovenského národa, musíme konštatovať, že tzv. zbližovanie s protestantmi v mene jednoty národa, zbližovanie s neveriacimi v mene jednoty národa, odmietanie vlády Krista Kráľa v mene jednoty národa, je rovnako nevhodné, ako analogicky: odmietanie katolíckej morálky o potratoch, rozvodoch, konkubináte či smilstve v mene tzv. „pokoja v rodinách“.

Musíme mať stále na pamäti, že bez pokoja Kristovho nebudeme mať nikdy skutočný pokoj a jednotu, ani národnú, ani rodinnú, nech by sme sa snažili akokoľvek a obetovali vo svojej naivite a hlúposti čokoľvek.

Pre katolíkov oddaných cirkevnej tradícii spočíva pokušenie nacionalizmu špeciálne v tom, že vnášajú do cirkevného a liturgického života požiadavku národnej identity, národnej kultúry a národného jazyka, čiže požiadavku tzv. zrozumiteľnosti liturgie a zrozumiteľnosti komunikácie kléru s Bohom, alebo požiadavku dnes tak v synodálnej Cirkvi protežovanej „inkulturácie“, čiže zavádzania domorodých, národných a lokálnych zvykov priamo do liturgie.

Opäť si dovolím zacitovať z diela Chladného-Hanoša, ktoré vzniklo pred II. vatikánskym koncilom a prináša preto nekompromisné hodnotenie podobných snáh, ktoré v mene národnej identity potláčajú univerzalizmus Cirkvi a dožadujú sa akéhosi národného charakteru v Cirkvi:

„Charakteristický pre postoj Cirkvi k národovectvu je jej postoj ku snahám, ktoré by chceli zaviesť národné reči do liturgie. Už sme videli, že ten, kto by chcel zaviesť do omše výlučne národný jazyk, je prekliaty. Pius VI. zavrhol podobnú snahu, ale rázu všeobecnejšieho, hájenú zas na tom povestnom pseudokoncile v Pistoji. „Veta, v ktorej sa tvrdí, že je proti apoštolskej praxi a proti zámerom Božím, ak sa neotvoria ľudu ľahšie cesty, aby svoj hlas mohol spojiť s hlasom celej Cirkvi; pochopená v tom zmysle, že do liturgických modlitieb má sa zaviesť národná reč: je nepravdivá, opovážlivá, rušila by poriadok, predpísaný pre slávenie svätých mystérií, mnoho zla by ľahko priniesla so sebou.“ Tú snahu už bol vlastne odsúdil aj Klement XI. ako jednu z viet Pascháza Quesnela. (Denz. 1436.)“

Čo dodať? Kiežby takto hovorili a písali aj naši dnešní pastieri.

Na príklade zavedenia národných jazykov do liturgie sa nám v praxi a viditeľne potvrdilo, že podobné snahy, ktoré uprednostňujú národné záujmy pred Božími, neprinášajú úspech a požehnanie.

Zvýšil sa počet príslušníkov slovenského národa v katolíckej Cirkvi po zavedení národného jazyka do liturgie? Obrátili sa príslušníci slovenského národa z radov protestantov a odpadlíkov, keď Cirkev zaviedla národný jazyk? Zvýšila sa morálka národa, keď už teraz môže počúvať omšu v národnom jazyku?

Nech je teda všetkým slovenským katolíkom na poučenie, kde je miesto národa a lásky k nemu v hierarchii hodnôt. Vždy až za Bohom, vždy až za katolíckou Cirkvou, vždy až za katolíckou morálkou a nakoniec aj vždy za láskou k vlastnej rodine, ktorú sme povinní milovať a stavovsky podporovať predovšetkým.

Skrze lásku k Bohu a ku katolíckej Cirkvi, skrze lásku k požehnaným mnohodetným rodinám, prejavíme svoju lásku k národu najlepšie.

PDF (formát pre tlač)