Kardinál Alfredo Ottaviani, konzervatívny obhajca tridentskej omše a tradičnej liturgie

Branislav Krasnovský
21. januára 2025   Cirkev História   Liturgia

Kto bol kardinál Alfredo Ottaviani

Kardinál Alfredo Ottaviani (1890 – 1979) bol významnou postavou rímskokatolíckej Cirkvi v 20. storočí, známy svojou konzervatívnou obhajobou katolíckej viery a tradičnej liturgie. Jeho vplyv sa prejavil najmä počas II. vatikánskeho koncilu a v období reformy liturgie.

Narodil sa 29. októbra 1890 v Ríme, vysvätený za kňaza bol 18. marca 1916. Študoval teológiu a kánonické právo, získal povesť odborníka na cirkevné právo a doktrínu.

V roku 1953 bol vymenovaný za kardinála pápežom Piom XII. Slúžil ako sekretár Najvyššej kongregácie Svätého ofícia (dnes Dikastérium pre náuku viery, do roku 2022 Kongregácia pre náuku viery) od roku 1959 do 1968. Táto kongregácia dohliadala na ochranu katolíckej doktríny a viery.

Kardinál Ottaviani bol jedným z najvýznamnejších a najhlasnejších konzervatívnych hlasov počas koncilu, ktorý sa zameriaval na modernizáciu a reformu Cirkvi. Zo všetkých síl obhajoval katolícku tradíciu a patril k skupine prelátov, ktorí sa stavali proti niektorým modernistickým návrhom. Zdôrazňoval ochranu tradičnej katolíckej doktríny a odporúčal opatrnosť voči príliš radikálnym modernistickým zmenám.

Podporoval latinskú omšu (tzv. tridentskú omšu) a vyjadroval obavy z nahradenia latinčiny ľudovou rečou. V roku 1969 kardinál Ottaviani spolu s kardinálom Antonio Bacciom napísali list pápežovi Pavlovi VI., v ktorom kritizovali Novus ordo missae (novú formu omše zavedenú v roku 1969). Tento dokument, známy ako „Ottavianiho intervencia“, vyjadroval obavy, že nová liturgia oslabuje katolícku teológiu Eucharistie a kontinuitu tradície.

Antonio Ottaviani bol známy svojou hlbokou znalosťou katolíckej doktríny a neochvejným presadzovaním tradičných hodnôt. Získal povesť „ochrancu viery“, ale liberáli a modernisti ho hystericky obviňovali z dogmatizmu. Napriek svojmu konzervativizmu bol lojálny k pápežovi a Cirkvi, aj keď nie vždy súhlasil s novými smermi.

Po reformách II. vatikánskeho koncilu odišiel v roku 1968 do dôchodku, keď Kongregácia pre náuku viery prešla prvou modernistickou reorganizáciou. Zomrel 3. augusta 1979 v Ríme.

Kardinál Alfredo Ottaviani je dnes spomínaný ako symbol tradičného katolíckeho myslenia. Pre mnohých predstavuje hlas kontinuity v čase výrazných zmien. Jeho intervencie počas II. vatikánskeho koncilu a po ňom sú stále predmetom diskusií, najmä v kontexte liturgických a teologických debát medzi progresívnymi a konzervatívnymi katolíkmi.

Vzťah medzi Annibale Bugninim a Alfredom Ottavianim

Vzťah medzi kardinálom Alfredom Ottavianim a arcibiskupom Annibale Bugninim bol napätý a plný kontrastov, keďže obaja zastávali odlišné názory na liturgickú reformu katolíckej Cirkvi po II. vatikánskom koncile.

Annibale Bugnini (1912 – 1982) bol taliansky kňaz a arcibiskup, ktorý zohral kľúčovú úlohu pri príprave a implementácii liturgickej reformy, ktorá vyústila do zavedenia Novus ordo missae v roku 1969. Ako sekretár výboru povereného reformou liturgie, bol jednou z hlavných postáv protestantizácie liturgických obradov.

Annibale Bugnini presadzoval v liturgii modernistický a progresívny pohľad, ktorý podporoval jednoduchšiu a ekumenicky prístupnejšiu liturgiu. Jeho cieľom bolo, aby bola liturgia zrozumiteľná pre moderných veriacich a viac participatívna, čo zahŕňalo zavedenie ľudových jazykov, zmeny vo formálnych obradoch a odstránenie niektorých transcendentálnych tradičných katolíckych prvkov.

Alfredo Ottaviani bol známy svojím konzervativizmom a oddanosťou tradičnej latinskej omši. Kritizoval akékoľvek zmeny, ktoré by mohli oslabiť katolícku doktrínu, najmä v otázkach reálnej prítomnosti Krista v Eucharistii. Bol skeptický k zavádzaniu ľudových jazykov do liturgie a k významným zmenám v liturgickej štruktúre.

Kardinál Antonio Ottaviani spolu s kardinálom Antoniom Bacciom kritizoval Novus ordo missae, ktorého hlavným architektom bol Annibale Bugnini. Vyjadril obavy, že reforma:

– oslabuje dôraz na obetu Krista v Eucharistii;

– približuje sa protestantským liturgickým modelom;

– ohrozuje kontinuitu katolíckej tradície.

Annibale Bugnini na túto kritiku nedokázal koncepčne uspokojivo odpovedať, spoliehal sa na krytie zo strany pápeža Pavla VI. a tvrdil, že tradicionalistická kritika je neopodstatnená a tridentský rítus je príliš elitársky (čo je jednoznačne modernistická hlúposť, pretože tento rítus 500 rokov formoval bežných katolíckych veriacich, z ktorých mnohí boli analfabetmi. Analfabet a elitársky rítus nejde dokopy).

Keďže Alfredo Ottaviani bol kultivovaný a vzdelaný muž, vo vzťahu k Annibale Bugninimu bol profesionálne zdvorilý, čo vnímal menej inteligentný Annibale Bugnini ako určitú formu povyšovania sa. Ich tichá konfrontácia vyústila nakoniec do Bugniniho odvolania (podľa niektorých informácií sa prevalilo, že je slobodomurárom) a bol poslaný ako pápežský nuncius do Iránu, kde medzi šiítskymi moslimami už nemal ako katolíckej Cirkvi škodiť.

Niektorí cirkevní bádatelia sa domnievajú, že pri páde Annibale Bugniniho zohral kardinál Alfredo Ottaviani dôležitú úlohu, existujúce dôkazy sú však len nepriame.

Vzťah medzi arcibiskupom Annibale Bugninim a kardinálom Alfredom Ottavianim odráža širší konflikt v Cirkvi v období II. vatikánskeho koncilu a po ňom: konflikt medzi konzervatívcami, ktorí chceli zachovať tradičné formy liturgie, a modernistami a liberálmi, ktorí presadzovali modernizáciu a pastorálne prispôsobenie svätej omše. Tento spor je dodnes predmetom diskusií medzi zástancami tradičnej liturgie a podporovateľmi Novus ordo missae.

Ktoré dokumenty II. vatikánskeho koncilu kardinál Alfredo Ottaviani najviac kritizoval?

Kardinál Alfredo Ottaviani, známy ako konzervatívny obhajca katolíckej doktríny a tradície, mal výhrady voči viacerým dokumentom II. vatikánskeho koncilu (1962 – 1965). Jeho kritika vyplývala z obáv, že niektoré formulácie a zmeny môžu ohroziť katolícku vieru, spôsobiť zmätok medzi veriacimi a oslabiť tradičné aspekty Cirkvi. K dokumentom, ktoré najviac kritizoval patria:

1. Sacrosanctum concilium (Konštitúcia o posvätnej liturgii)

Kardinál Alfredo Ottaviani vyjadril obavy, že dôraz na zavedenie ľudových jazykov v liturgii namiesto latinčiny by mohol oslabiť univerzálnosť a posvätnosť liturgie. Kritizoval zjednodušovanie liturgických obradov, ktoré podľa neho hrozilo stratou ich posvätného charakteru.

Obával sa, že reforma otvorí cestu k prílišným inováciám, ktoré nebudú dostatočne zakorenené v tradícii. (Ukázalo sa, že sa vo svojich obavách nemýlil).

2. Dei verbum (Dogmatická konštitúcia o Božom zjavení)

Kardinál Alfredo Ottaviani mal obavy z modernistickej nejasnej formulácie o vzťahu medzi Písmom a Tradíciou. Ottaviani sa snažil chrániť náuku, že Tradícia má rovnocennú autoritu ako Sväté Písmo. Nepáčilo sa mu, že dokument Dei verbum pripúšťal širší výskum historického a literárneho kontextu Písma, čo podľa neho mohlo oslabiť autoritu posvätných textov.

3. Dignitatis humanae (Deklarácia o náboženskej slobode)

Kardinál Alfredo Ottaviani kritizoval tento dokument za zdôrazňovanie náboženskej slobody, pretože mal obavy, že by mohla byť interpretovaná ako relativizácia pravdy katolíckej viery. Niektoré texty v tomto dokumente považoval za odklon od tradičného učenia, že katolícka Cirkev má jedinečné právo na pravdu a že štát má podporovať pravú vieru. Kardinál Alfredo Ottaviani správne argumentoval, že náboženská sloboda nesmie viesť k rovnakému uznaniu všetkých náboženstiev. (Kto si myslí, že kult Pachamamy je rovnocenný katolíckemu náboženstvu by mal vrátiť minimálne birmovný list).

4. Gaudium et spes (Pastoračná konštitúcia o Cirkvi v modernom svete)

Kardinál Alfredo Ottaviani bol veľmi skeptický k nepochopiteľne optimistickému tónu tohto dokumentu vo vzťahu k modernému svetu, ktorý podľa neho podceňoval hrozby sekularizácie.

Mal obavy, že dôraz na angažovanosť Cirkvi v sociálnych otázkach by mohol oslabiť jej primárnu úlohu šíriť evanjelium a ochranu doktríny. Považoval niektoré formulácie za príliš vágnu formu teológie, ktorá by mohla byť nesprávne interpretovaná. (Takisto tu sa kardinál Alfredo Ottaviani vo svojej kritike nemýlil).

5. Nostra aetate (Deklarácia o vzťahu Cirkvi k nekresťanským náboženstvám)

Kardinál Alfredo Ottaviani kritizoval dokument za to, že v ňom Cirkev vyjadrovala pozitívny pohľad na nekresťanské náboženstvá, najmä judaizmus a islam. Alfredo Ottaviani obhajoval tradičné učenie, že len v katolíckej Cirkvi sa nachádza úplná pravda, a mal obavy, že dokument by mohol byť interpretovaný ako relativizácia tejto náuky. (Kto si myslí, že sa Alfredo Ottaviani mýlil, nech si zopakuje fakty o Abú Zabí).

Kardinál Alfredo Ottaviani nebol apriórne proti reformám katolíckej Cirkvi, ale trval na tom, že všetky zmeny musia byť v plnom súlade s tradičným učením Cirkvi a nesmú viesť k dvojznačnosti alebo teologickému relativizmu, ktorý je v niektorých formuláciách jednotlivých dokumentov II. vatikánskeho priam hmatateľný. Jeho obavy boli podmienené obavou z toho, že niektoré formulácie dokumentov môžu byť nesprávne interpretované a zneužité na oslabenie katolíckej identity a viery.

Ottaviani bol jedným z najvýraznejších konzervatívnych hlasov na II. vatikánskom koncile a jeho obavy sa prejavili v diskusiách o takmer každom významnom dokumente. Postupom času boli jeho argumenty ignorované a zosmiešňované, ukázalo sa však, že mal pravdu. Jeho kritický hlas stále rezonuje medzi tradične orientovanými katolíkmi, ktorí sú skeptickí voči niektorým voluntaristicky presadzovaným reformám II. vatikánskeho koncilu.

Čo kardinál Alfredo Ottaviani vyzdvihoval na tridentskej omši v porovnaní s Novus ordo missae?

Kardinál Alfredo Ottaviani bol jedným z najvýznamnejších obhajcov tridentskej omše (latinskej omše podľa misála Pia V.), ktorá bola základnou liturgickou formou katolíckej Cirkvi od Tridentského koncilu (1545–1563) až do zavedenia Novus ordo missae ako následok zmien po II. vatikánskom koncile. Ottaviani vyzdvihoval niekoľko kľúčových aspektov tridentskej omše, ktoré podľa neho predstavovali podstatu katolíckej liturgickej tradície:

1. Posvätnosť a úcta k Bohu

Tridentská omša je podľa Ottavianiho plná hlbokej posvätnosti a úcty, pričom všetky gestá, slová a obrady boli starostlivo navrhnuté tak, aby zdôrazňovali Božiu svätosť a transcendenciu. Latinský jazyk používaný v liturgii podľa neho prispieva k zachovaniu tajomného a univerzálneho charakteru bohoslužby.

2. Dôraz na obetný charakter omše

Kardinál Alfredo Ottaviani vyzdvihoval, že tridentská omša kladie jasný dôraz na omšu ako obetu Krista na kríži, ktorá je sprítomňovaná na oltári. Tento dôraz považoval za základný pre katolícku vieru a priam s prorockou jasnozrivosťou predvídal, že liturgické reformy v prospech Novus ordo missae môžu oslabiť vnímanie obetného charakteru omše v prospech jej „spoločenského“ alebo „spomienkového“ charakteru.

3. Zachovanie tradície

Tridentská omša reprezentovala kontinuitu liturgickej tradície, ktorá sa odovzdávala po stáročia. Kardinál Alfredo Ottaviani zdôrazňoval, že táto liturgia bola dôležitým spojivom medzi generáciami veriacich a ich vierou. Považoval ju za neoddeliteľnú súčasť katolíckej identity a za ochranu proti teologickým odklonom.

4. Pevná liturgická štruktúra

Tridentská omša bola charakteristická svojou pevnou, nemennou štruktúrou, ktorá minimalizovala priestor na inovácie alebo individuálne interpretácie kňaza. Alfredo Ottaviani oceňoval túto konzistenciu, pretože podľa neho zaručovala doktrinálnu čistotu a chránila veriacich pred zmätkom alebo nesprávnym pochopením (žiadni kňazi s klaunovskými nosmi, žiadne leopardie ornáty, žiadne liturgické tančeky…).

5. Tichosť a pokora liturgie

Tichá modlitba kňaza, najmä pri konsekrácii, bola podľa kardinála Alfreda Ottavianiho vyjadrením pokory pred tajomstvom Eucharistie. Podľa jeho obáv zmeny v liturgii, ako napríklad hlasné recitovanie modlitieb kňazom alebo dôraz na participáciu veriacich, oslabia tento zmysel pre tajomstvo a posvätnosť. Opätovne sa kardinál Ottaviani nemýlil, spomenúť si na to treba napríklad vtedy, keď si pri Novus ordo missae veriaci proletársky potriasajú rukami (… dajte si znak pokoja).

6. Dôraz na kňazskú rolu

V tridentskej omši mal kňaz ústrednú úlohu ako zástupca Krista, ktorý vykonáva obetu za ľud.

Kardinál Alfredo Ottaviani zdôrazňoval, že tento model jasne vyjadruje hierarchiu Cirkvi a oddelenie kňazstva od laikov. Zastával názor, že liturgické reformy by mohli viesť k nejasnosti v chápaní kňazského úradu.

7. Liturgické gestá a symbolika

Každý pohyb, gesto a modlitba v tridentskej omši podľa kardinála Alfreda Ottavianiho nesú hlboký teologický význam – toto vedia potvrdiť všetci dnešní kňazi, ktorí slúžia tradičnú tridentskú omšu. Už celý obrad orientovaný ad orientem – na východ (kňaz a veriaci obrátení rovnakým smerom k Bohu) symbolizoval spoločné smerovanie k Bohu a vyjadroval Kristov návrat v sláve.

8. Obrana pred modernizmom

Kardinál Alfredo Ottaviani považoval tridentskú omšu za hrádzu proti modernistickým tendenciám a herézam ohrozujúcim katolícku doktrínu a oslabujúcim vnímanie viery medzi veriacimi. Tridentská omša je nesmierne dôležitá pre zachovanie jednoty Cirkvi v čase narastajúceho sekularizmu.

Kardinál Ottaviani považoval tridentskú omšu za dokonalý prejav katolíckej viery, hlboko zakorenený v tradícii a teológii. Jeho obavy o oslabenie týchto hodnôt v kontexte liturgických reforiem vyvrcholili v jeho kritike Novus ordo missae (1969), kde varoval pred možnými teologickými a pastoračnými dôsledkami zmien. Dodnes je jeho obhajoba tridentskej omše zdrojom inšpirácie pre mnohých tradične orientovaných katolíkov.

Titulný ilustračný obrázok, biskupi z rôznych kútov sveta na Námestí sv. Petra v Ríme (1961) pri príležitosti II. vatikánskeho koncilu; zdroj: wikimedia commons

PDF (formát pre tlač)