Islam (Prvá časť): Záhada úspechu a vytrvalosti moslimského náboženstva

Jozef Duháček
23. mája 2025   História Spoločnosť

Na našom portáli často, ba príliš často prinášame správy o moslimskom prevzatí západnej Európy, ktoré je už prakticky dokonané. O príčinách a progrese výmeny obyvateľstva na Západe, o kolaborácii alebo aspoň fatálnom zlyhaní západných elít pri obrane západnej civilizácie a kultúry (vybudovanej kresťanmi a katolíckou Cirkvou), sme už tiež písali viackrát a určite ešte budeme. Pre lepšie pochopenie celej skladačky faktov a údajov je však potrebné sa pozrieť do minulosti a v krátkosti si pripomenúť niektoré dôležité skutočnosti, ktoré poznačili víťaznú cestu islamu dejinami.

Vždy som obdivoval schopnosť H. Belloca vystihnúť vo veľkých udalostiach a hnutiach histórie dôležité, ale často prehliadané elementy. Preto si dovoľujem priniesť niekoľko Bellocových postrehov o islame a ponúknuť ich čitateľom pre doplnenie obrazu toho, čo je islam a prečo je naozaj opodstatnená obava z jeho víťazstva nad duchovne vyprázdneným, impotentným a neplodným Západom.

V prvom rade musíme pochopiť dve základné veci – povahu islamu a podstatnú príčinu jeho náhleho a akoby zázračného úspechu.

Islam je heréza

Začalo to ako heréza, nie ako nové náboženstvo. Nebol to pohanský protiklad Cirkvi; nebol to cudzí nepriateľ. Bola to skreslená verzia kresťanskej náuky. Jeho životaschopnosť a trvácnosť mu čoskoro dali vzhľad nového náboženstva, ale tí, ktorí sa prizerali jeho vzniku, videli islam nie ako popretie, ale ako prispôsobenie a zdeformovanie kresťanskej viery. Od iných heréz sa líši tým, že nevznikol vo vnútri kresťanskej Cirkvi. Mohamed sám nepochádzal z katolíckeho prostredia, ale z pohanstva. No to, čo učil, bola vo svojej podstate zjednodušená katolícka náuka.

Žil na okraji veľkého katolíckeho sveta, ktorý ho ovplyvnil a ktorého územia poznal z obchodných ciest. Pochádzal z prostredia dekadentných arabských modloslužobníkov – z púšte, ktorú Rimania nikdy nepovažovali za hodnú dobytia. Z miestnych pohanských predstáv prevzal len málo. Naopak, kázal a dôrazne trval na celom rade myšlienok, ktoré boli vlastné katolíckej Cirkvi a odlišovali ju od pohanstva.

Základom jeho učenia bola základná katolícka dogma o jedinom a všemohúcom Bohu. Božie vlastnosti, ktoré uznával, pochádzali tiež najmä z katolíckej náuky: osobná povaha Boha, jeho dobrotivosť, večnosť, prozreteľnosť, stvoriteľská moc a udržiavanie sveta výlučne jeho mocou. Prevzal učenie o svete dobrých a zlých duchov a odboji zlých, vedených Luciferom proti Bohu. Dôrazne hlásal aj základnú katolícku pravdu: nesmrteľnosť duše a jej zodpovednosť za skutky vykonané v tomto živote a tiež učil o posmrtnej odmene a treste. V tomto ohľade sa Mohamed takmer javí ako akýsi misionár, ktorý svojou energiou šíri a hlása hlavné a základné katolícke dogmy medzi doposiaľ zvrhlými pohanskými púštnymi národmi. Preukazoval úctu nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi a aj Panne Márii. Kristovu Matku, Pannu Máriu – „pani Miriam“ považoval za prvú medzi ženami. Ba niektorí jeho nasledovníci od raných Otcov Cirkvi prevzali nejasný náznak jej Nepoškvrneného počatia.

V čom bol teda spor s katolíckou tradíciou? Ústredným bodom, kde sa táto nová heréza protivila katolíckej viere je úplné popretie Vtelenia.

Mohamed neurobil len prvé kroky k popretiu Vtelenia, ako ariáni, ale výslovne a úplne odmietol celú náuku o vtelenom Bohu. Učil, že náš Pán bol najväčší zo všetkých prorokov, ale stále len prorok, človek ako iní. Trojicu úplne vylúčil. S týmto popretím Vtelenia sa zrútila celá sviatostná štruktúra. Odmietol uznať Eucharistiu s jej skutočnou prítomnosťou, zastavil obetu svätej omše, a teda aj ustanovenie osobitného kňazstva. Svoju herézu postavil na zjednodušení. Katolícka náuka bola pravdivá, ale obklopená zbytočnými, komplikovanými a falošnými (ľudskými – ako luteráni neskôr povedia) prídavkami – vrátane myšlienky, že jej zakladateľ bol Boh – a to dal vzniknúť parazitickej kňazskej kaste, ktorá sa priživuje na falošnom systéme sviatostí, ktoré mohli vysluhovať len oni. Všetky tieto skazené prívesky museli byť odstránené. V tomto má islam veľa spoločného s protestantizmom a najmä kalvinizmom.

Nové učenie uvoľnilo manželské zákony – no v praxi to nemalo veľký vplyv, pretože väčšina jeho nasledovníkov zostala monogamná. Zrušil sviatostné manželstvo a tak zjednodušil rozvod. Zdôrazňoval rovnosť všetkých ľudí a zároveň pridal ďalší prvok podobný kalvinizmu – zmysel pre predurčenie. Mohamedovo učenie sa medzi masami, ani v jeho mysli nezmenilo v podrobne vypracovanú teológiu. Uspokojil sa s tým, že prijal všetko, čo sa mu v katolíckom systéme páčilo, a odmietol všetko, čo jemu a mnohým ďalším vtedy pripadalo príliš komplikované alebo tajomné, než aby to mohlo byť pravdivé. Heslom dňa bola jednoduchosť a keďže všetky herézy čerpajú silu z nejakej pravdy, Mohamedov islam čerpal svoju silu z pravdivých katolíckych náuk, ktoré si ponechal: rovnosť všetkých pred Bohom – „všetci praví veriaci sú bratia“. Horlivo hlásal a prosperoval na najvyšších požiadavkách spravodlivosti, spoločenskej aj hospodárskej.

Islam priniesol riešenie sociálnych problémov

Islam vyhrával bitky. Vyhrával ich hneď. No samotné víťazstvá by z islamu neurobili trvalú ani mocnú silu, keby spoločnosť nebola ochotná a pripravená jeho posolstvo prijať. V západnej Ázii, aj v grécko-rímskom svete Stredomoria spoločnosť upadla – podobne ako dnes – do chaosu, v ktorom väčšina ľudí bola sklamaná, nahnevaná a hľadala riešenie sociálnych problémov.

Bola tam ohromná zadĺženosť, korupcia, všade vládli peniaze a bolo enormne rozšírené úžerníctvo a lichva. Podobne ako dnes. Otroctvo tvorilo základ spoločnosti – podobne aj dnes náš svet stojí na mzdovom otroctve. Ľudia boli unavení a znechutení nekonečnými teologickými spormi, ktorým obyčajní ľudia ani veľmi nerozumeli a ani sa ich nechceli zúčastňovať. Podobne ako dnes. Slobodní ľudia, už beztak zadlžení, trpeli pod enormnou ťarchou daní; vláda sa stále viac miešala do ich životov; nastúpila tyrania právnikov a súdnych sofistov. Rovnako ako aj dnes.

Islam sa objavil ako obrovská úľava a priniesol jednoduché riešenie. Otrok, ktorý uznal Mohameda za proroka a novú náuku za božskú, prestal byť otrokom. Dlžník sa tak zbavil dlhov. Lichva bola zakázaná. Malý roľník sa zbavil nielen dlhov, ale aj ťaživej daňovej povinnosti. A čo bolo najdôležitejšie, spravodlivosť sa dala dosiahnuť bez právnikov a ich obrovských honorárov. Teoreticky. Prax bola omnoho menej dokonalá. Mnohí konvertiti zostali dlžníkmi, mnohí zostali otrokmi. Ale všade, kde islam zvíťazil, prišiel nový duch slobody a uvoľnenia a príťažlivá jednoduchosť učenia, odstránenie kňazskej a cisárskej disciplíny, sloboda pre otroka, zbavenie sa z dlhov, dostupná spravodlivosť, jednoduché zákony tvorili hnaciu silu za ohromujúcim sociálnym víťazstvom islamu. Moslimské hnutie bolo v podstate reformáciou – a možno objaviť množstvo podobností medzi islamom a protestantskými reformátormi – v otázkach obrazov, omše, celibátu atď. Zázrakom teda nie je, že sa rýchlo rozšírilo medzi ľuďmi, ale že po celé generácie dokázal prežiť tvrdý a vytrvalý odpor voči islamu.

Islam bol jednoduchý

A práve preto bol vhodný pre masy v spoločnosti, v ktorej sa o teologické spory zaujímala len malá vrstva ľudí. To je hlavný dôvod prudkého šírenia islamu. Ale toto samo osebe nevysvetľuje ďalšie dve rovnako pozoruhodné víťazstvá. Prvým bola schopnosť novej herézy získať si ázijské národy Blízkeho východu, Mezopotámie a hornatej oblasti medzi ňou a Indiou. Druhým bolo bohatstvo a nádhera kalifátu – teda centrálnej moslimskej monarchie –, ktorú si udržali po prvotnej vlne víťazstiev.

Rozšírenie do Mezopotámie, Perzie a smerom k Indii sa však – na rozdiel od náhleho úspechu v Sýrii a Egypte – neodohralo kvôli jednoduchosti učenia, oslobodeniu od otroctva alebo úľave od dlhov, ale kvôli prirodzenej jednote a inštinktívnej, vrodenej poslušnosti a rešpektu voči náboženskému a zároveň svetskému vodcovi (mesiánskemu dobyvateľovi), ktoré v tejto časti sveta pozorujeme aj dnes.

Tu pozorujeme prastarú vojnu medzi Áziou a Západom. Tento boj medzi Áziou a Európou sa ako príliv a odliv opakuje počas tisícročí. Takmer tisíc rokov – od Alexandra Veľkého až po príchod moslimských reformátorov sa zo západu šíril grécky a neskôr grécko-rímsky vplyv a zaplavil sporné územia od Stredozemného mora, po Indický subkontinent. Na dve až tri storočia bola aj Mezopotámia aspoň na povrchu grécka. Potom však Ázia vrátila úder. Pohanská Rímska ríša a potom kresťanská ríša, ktorá ju nahradila, nedokázali trvalo udržať územia za Eufratom. Inváziu z Ázie viedli Peržania a Partovia, ktorí si udržali kontrolu nad Mezopotámiou a robili výpady na rímske územie a tesne pred príchodom islamu dokonca vtrhli k Stredozemnému moru a vyplienili Jeruzalem. Keď sa jazdecké oddiely moslimov objavili za Eufratom, posilnili ázijskú túžbu po dominancii. Jednotnosť ducha, typická pre ázijskú spoločnosť, reagovala pozitívne na ideu jedného jednoduchého, náboženstvom posväteného tyrana, vládnuceho z jedného centra absolútnou mocou. Keď sa kalif usadil v Bagdade, stal sa Bagdad tým, čím bol Babylon – centrálnym hlavným mestom jednej obrovskej spoločnosti, ktorá udávala tón od indických hraníc až po Atlantický oceán.

Ešte pozoruhodnejšie než rozšírenie islamu po celej blízkej Ázii v priebehu jednej generácie, bol materiálny rozkvet, bohatstvo a kultúra nového islamského impéria. Islam bol v tých raných storočiach (väčšina 7., celé 8. a 9. stor.) materiálne najrozvinutejšou civilizáciou západného sveta.

Konštantínopol bol síce bohatý a vysoko kultúrny, ale to platilo len pre blízke pobrežie Egejského mora a niektoré časti Malej Ázie, no jeho kultúra sa nedostala za hranice veľkých miest, na vidieku to bola katastrofa. Galia, Británia, čiastočne aj Itália a územia pozdĺž Dunaja sa prepadli do barbarstva. Nie úplne, ale boli zbedačené, bez riadnej vlády. Obdobie od 5. do začiatku 11. stor. sa nie nadarmo nazýva doba temna. Islam zabral Hispániu, severnú Afriku a veľa ostrovov Stredomoria. Kresťanstvo bolo v obkľúčení a stálo proti islamu s jeho oslnivou nádherou, bohatstvom, mocou a náskokom v praktických a aplikovaných vedách. Islam uchoval gréckych filozofov, matematikov, fyzikálne poznatky gréckych a rímskych učencov. Islam mal tiež omnoho vyššiu gramotnosť než kresťanstvo. Väčšina západného sveta bola negramotná, a dokonca aj v Konštantínopole bolo čítanie a písanie menej rozšírené než v kalifáte. Islam ostal hrozbou stáročia – aj po reconquiste (znovudobytí) Španielska. Na východe to bolo ešte horšie: islam sa tam šíril vytrvalo počas 700 rokov, ovládol Balkán, Panónsku nížinu a takmer celú východnú a strednú Európu. Islam bol jedinou herézou, ktorá takmer zničila kresťanstvo – vďaka svojej materiálnej a intelektuálnej nadradenosti.

Dôvod materiálnej nadradenosti

Islamské hnutie chronicky trpelo na osobne slabých vodcov, neustále dynastické zmeny a neschopnosť v organizácii. Začalo sa v bandách púštnych lupičov motivovaných viac túžbou po koristi než vierou. Islam sa šíril medzi rozptýlenými osadami kočovníkov a pochádzal od človeka, ktorý bol síce intenzívne zanietený, zrejme čiastočne presvedčený, možno trochu pomätený, a ktorý nikdy neprejavil nijaký konštruktívno organizačný talent. Mohamed bol obchodníkom, ktorý sa šikovne oženil so staršou bohatou ženou. Hmotne zaistený začal šíriť svoju novú vieru, neplánovane a vo veľmi malom rozsahu. Nemal žiaden plán a jeho nasledovníci sa okamžite začali medzi sebou hádať a vraždiť. Kým bol kalifát v Damasku, príbeh islamu bol príbehom intríg a vrážd. Druhá dynastia, Abbásovci, presunuli hlavné mesto do Bagdadu, kde obnovili mezopotámsku dominanciu a vtedy vzniklo to obrovské bohatstvo, veda a materiálna moc. Prečo?

Kvôli povahe islamského dobývania. Islam nezničil hneď všetko, čo dobyl. Nevyhladil všetkých, ktorí ho odmietli prijať. Práve naopak. Islam bol výnimočný medzi všetkými mocnosťami v histórii nie „toleranciou“ v pravom slova zmysle, ale toleranciou, ktorú vyvolal nedostatok organizačných schopností a prostriedkov.

Moslimskí dobyvatelia boli málo početní, aby mohli vládnuť silou. Boli neorganizovaní a chaotickí, a tak väčšina podmaneného obyvateľstva zostala pri svojom pôvodnom náboženstve a zvykoch. V prvých storočiach moslimského zabratia území tvorili v Sýrii, Mezopotámii a Egypte kresťania väčšinu. To oni zachovali gréckorímsku civilizáciu, z ktorej pochádzali – a práve táto civilizácia, prežívajúca pod moslimskou vládou, dala islamskému svetu vedomosti a moc.

A bol tu ešte dôležitejší – fiškálny dôvod pre ohromné bohatstvo raného kalifátu. Obchodníci, roľníci, vlastníci pôdy – všetci boli oslobodení od úžery a ohromného prebyrokratizovaného daňového systému, ktorý daňovníkov ruinoval, ale štátu neprospieval. Arabskí dobyvatelia nahradili tento enormný systém jednoduchým tribútom. Nemoslimovia museli platiť špeciálnu daň, ktorá plnila kalifovu pokladnicu a z ktorej byrokracia (pretože neexistovala) lačne neukrajovala.

A toto ohromné sústredenie bohatstva v kalifovej kasičke nakoniec znamenalo, že celá spoločnosť reflektovala bohatstvo svojich vládcov.

Je to jedinečný historický úkaz – povstanie proti civilizácii, ktoré ju nezničilo, heréza proti kresťanstvu, ktorá ho nezničila. Islamský svet sa stal na dlhý čas dedičom a ochrancom starovekej gréckorímskej kultúry a preto, ako jediná z veľkých heréz, islam nielen prežil, ale duchovne zostal rovnako silný aj po štrnástich storočiach. Postupom času zapustil korene, vytvoril vlastnú civilizáciu a stal sa naším trvalým rivalom.

Prečo islam prežil?

Prečo ako jediná z heréz prežil islam v plnej sile a dokonca pokračuje v expanzii až dodnes? Toto je rozhodujúci bod pre pochopenie dejín sveta ako celku. A predsa je to bod, ktorý je v modernom svete, žiaľ, takmer úplne opomínaný. V 19. a v prvej polovici 20. storočia moderní ľudia na islam zabudli, brali ho ako zomierajúcu, cudzokrajnú náboženskú vieru, ktorá sa ich bytostne netýka. Ide však o najobávanejšieho a najvytrvalejšieho nepriateľa, akého naša civilizácia mala. Belloc sa toho nedožil, ale dnes sa potvrdili jeho slová a islam sa stal rovnako veľkou hrozbou, ako ňou bol v minulosti.

Životný cyklus všetkých veľkých heréz má podobný priebeh. Najprv vystúpia s veľkou silou, stanú módnymi prehnaným zdôrazňovaním niektorých veľkých katolíckych doktrín – z týchto doktrín má svoj vlastný príťažlivý aspekt. Po tejto nadšenej prvej fáze, keď sa šíria od človeka k človeku ako oheň, prichádza druhá fáza – úpadok. Táto fáza trvá niekoľko generácií a štatisticky to býva dvesto rokov či o niečo viac. Stúpencov ubúda a presvedčenie slabne, až nakoniec zostane len veľmi malý počet. Potom prichádza tretia fáza, keď heréza ako doktrína úplne zanikne: takmer nik už neverí v pôvodné učenie. Sociálne a morálne faktory herézy však zostávajú a môžu ešte dlhé generácie silne pôsobiť.

Vidíme to na príklade kalvinizmu. Kalvinizmus vyprodukoval puritánske hnutie, z ktorého ako nutný dôsledok izolácie duše, úpadku spoločného sociálneho konania, neviazanej konkurencie a chamtivosti vznikol napokon plne rozvinutý „industriálny a lichvársky kapitalizmus“, ktorý ohrozuje civilizáciu nespokojnosťou obrovskej masy stále chudobnejšej väčšiny. Už nezostal takmer nikto, kto by veril v alebo vôbec poznal Kalvínovu náuku, ale duch kalvinizmu je v krajinách, ktoré ním boli nakazené, stále veľmi silný a jeho sociálne plody pretrvávajú.

V prípade islamu prišla iba prvá fáza. Neprišila fáza postupného poklesu jeho stúpencov. Naopak, islam rástol, získaval viac a viac územia, konvertoval čoraz viac nasledovníkov, a v počte veriacich už predbehol katolícku Cirkev. Tváril sa ako nové náboženstvo natoľko presvedčivo, že väčšina ľudí zabudla, že ide o herézu. Islam rástol nielen v počte, ale aj územne a politicky a vojensky – až do 18. storočia. Moslimská armáda reálne hrozila zničením kresťanskej civilizácie – a aj by to bola dokázala – keby ju katolícky poľský kráľ pred Viedňou nezničil. Potom vojenská a ekonomická sila islamu poklesla, ale ani jeho počty, ani presvedčenie jeho stúpencov výrazne neklesli. A čo sa týka územia, hoci stratil niektoré oblasti, získava nových stúpencov v Ázii a v Afrike. O ropnom bohatstve arabských islamských krajín a vojenských dobrodružstvách západných armád (čiastočne kvôli rope, čiastočne kvôli záujmom Izraela), ktoré vybičovali nepriateľstvo islamu voči kresťanstvu do nebývalých rozmerov teraz nebudeme rozprávať.

Islam je neobrátiteľný

Misionárske snahy veľkých katolíckych reholí, ktoré sa už takmer 500 rokov pokúšajú obrátiť moslimov na kresťanstvo, fatálne zlyhali. Niekde sa snáď podarilo vyhnať moslimského pána a oslobodili jeho kresťanských poddaných spod islamskej moci, no pri konverzii jednotlivých moslimov katolíci zlyhali. Ani konverzie v Španielsku pred približne 500 rokmi neboli veľkým úspechom a to pre ich neúprimnosť a politické, nie náboženské dôvody.

Prečo je to tak?

Moslimovia to vysvetľujú tým, že je to najlepšie, najhumánnejšie a preto najpríťažlivejšie náboženstvo. Istý počet vzdelaných Európanov a Američanov skutočne konvertoval na islam. A oveľa väčší počet podobne vzdelaných ľudí, ktorí stratili vieru v katolicizmus alebo protestantizmus, pociťujú sympatie k islamu, hoci na islam verejne nekonvertovali. Pozorujeme nárast konverzií na islam aj medzi ľuďmi, ktorí sú znechutení vonkoncom antihumánnymi kontúrami (feminizmus, progresivizmus, liberalizmus, LGBT, potraty apod) západného sveta, ktorý sa natoľko sprotivil svojim katolíckym koreňom, že jednoduchosť náuky a spravodlivosti islamu sa im zdá najlepšou odpoveďou. Zachoval si tie kresťanské doktríny, ktoré sú zjavne pravdivé a ktoré apelujú na zdravý rozum miliónov, zbavil sa kňazstva, mystérií, sviatostí a všetkého ostatného. (Tu treba priznať, že najviac dôstojnosti a dôveryhodnosti kňazstva, sviatostiam a mystériam uškodili od posledného koncilu samotní kňazi). Hlása a praktizuje rovnosť medzi ľuďmi. Miluje spravodlivosť a zakazuje úžeru. Vytvára spoločnosť, v ktorej sú ľudia šťastnejší a viac si uvedomujú svoju dôstojnosť ako kdekoľvek inde. To je jeho sila a preto ešte stále konvertuje ľudí, pretrváva a možno sa čoskoro vráti k moci.

Belloc však vidí odpoveď inde. Podľa neho každá heréza rozpráva takto, každá tvrdí, že očistila skazené kresťanské doktríny a všeobecne spôsobila ľudstvu iba dobro, uspokojila ľudskú dušu a podobne. A predsa – všetky z nich, okrem islamu – zanikli. Prečo?

Islam sa od veľkých heréz líši v tom, že:

1. Nevznikol vo vnútri Cirkvi – teda v rámci našej civilizácie. Prijal niektoré kresťanské doktríny a vybral si z nich tie, ktoré mu vyhovovali – ale neurobil to ako človek „zvnútra“, ale ako cudzinec.

2. Tento islamský útok na kresťanstvo zvonku – nie zvnútra – sa neustále posilňoval bojovou silou, ktorá prichádzala z pohanského sveta. Tento nábor bojovníkov prebiehal v nepretržitých vlnách po celé stáročia až do konca stredoveku. Pôvodných Arabov posilnili národy Turkov, Mongolov, Berberov a mnohých iných a práve tento neustály príliv nových stúpencov, dobyvateľov a bojovníkov udržiaval islam ako mocnú silu.

Napriek tomu, že islam mal výhodu v neustálom doplňovaní svojich síl, tlak islamu na kresťanský Západ mohol napokon zlyhať, keby sa bol podaril jeden rozhodujúci pokus o jeho zmiernenie. Tento vrcholný pokus sa udial medzi rokmi 1095 – 1200 a v dejinách je známy ako „krížové výpravy“. Katolícke kresťanstvo uspelo v znovudobytí Španielska; takmer sa mu podarilo vytlačiť islam zo Sýrie, zachrániť kresťanskú civilizáciu v Ázii a oddeliť ázijský islam od afrického. Keby sa mu to bolo podarilo, možno by islam zanikol. Ale krížové výpravy zlyhali. Ich zlyhanie je veľkou tragédiou v dejinách nášho zápasu s islamom – teda so samotnou Áziou, s Východom.

Prečo krížové výpravy neuspeli?

Úspech islamu nespočíval v tom, že by ponúkal niečo uspokojivejšie z hľadiska filozofie a morálky, ale že poskytoval slobodu otrokom a dlžníkom a jeho extrémna jednoduchosť oslovila jednoduché masy, ktoré boli z mystérií a veľkých kristologických sporov, ktoré otriasali Cirkvou a Rímskou / Byzantskou ríšou v prvých šiestich storočiach. Islam sa šíril a vyzeralo to, že je odsúdený na víťazstvo. Voči veľkým herézam však vzniká reakcia v kresťanskom a katolíckom vedomí, ktorá časom obráti prúd naspäť, odstráni jed a znovu nastolí kresťanskú civilizáciu. Táto reakcia je zvyčajne pomalá a chaotická, ale v dlhodobom horizonte – pri vnútorných herézach – vždy zvíťazila, tak ako sa prirodzené zdravie tela zbaví vnútornej infekcie.

Kým sa islam šíril, pohlcoval čoraz viac kresťanov z podmanených obyvateľstiev vo východnej a severnej Afrike, obsadzoval ďalšie a ďalšie územia, ale zároveň sa proti nemu spustila obranná reakcia. Islam postupne pohltil severnú Afriku a prekročil do Španielska; menej než storočie po prvých víťazstvách v Sýrii dokonca prešiel cez Pyreneje až do Francúzska. Našťastie bol v bitke niekde medzi Tours a Poitiers porazený. Niektorí sa domnievajú, že keby kresťania tú bitku nevyhrali, celý kresťanský svet by bol zaplavený islamom. Od toho momentu islam na Západe už nepostúpil ďalej. Bol zatlačený späť za Pyreneje a veľmi pomaly – počas tristo rokov – bol postupne vytláčaný čoraz ďalej na juh. Na Východe však islam zostal drvivou hrozbou. Úspechy pri vytláčaní moslimov z Francúzska a z polovice Španielska odštartovali istý druh prebudenia Európy.

Západ bol obliehaný z troch strán: pohanskí Aziati z Východu prenikli až do srdca germánskeho sveta; pohanskí piráti toho najkrutejšieho a najodpornejšieho typu ovládli Severné more, takmer vyhladili kresťanskú civilizáciu v Anglicku a veľmi uškodili aj severnému Francúzsku; tlak islamu z juhu a juhovýchodu predstavoval hrozbu, ktorá takmer zničila kresťanskú civilizáciu.

Vikingskí piráti napádali Írsko, celé Anglicko a prenikali po všetkých riekach severného Francúzska a severného Nemecka. Dostali sa až do Kolína nad Rýnom, obliehali Paríž, takmer dobyli Hamburg. Ľudia dnes zabúdajú, aké veľmi neisté bolo medzi polovicou 8. a koncom 9. storočia prežitie katolíckej civilizácie. Polovica stredomorských ostrovov bola – v rukách moslimov a rovnako celý Blízky východ; bojovali o ovládnutie Malej Ázie; sever i stred Európy bol neustále napádaný Aziatmi a severskými pohanmi. Potom však prišla veľká protireakcia a prebudenie Európy.

Zaznel výkrik, že Sväté miesta, Pravý kríž (ktorý sa uchovával v Jeruzaleme), zvyšné kresťanské komunity v Sýrii a Palestíne a predovšetkým Boží hrob – miesto Zmŕtvychvstania, hlavný cieľ každej púte – musia byť zachránené pred uchvatiteľskými rukami islamu.

Nadšení muži kázali o povinnosti vydať sa na východ a oslobodiť Svätú zem; vládnuci pápež Urban sa postavil na čelo hnutia slávnou kázňou vo Francúzsku pred obrovskými davmi, ktoré volali: „Boh to chce!“ Nepravidelné skupiny začali prúdiť na východ s cieľom vypudiť islam zo Svätej zeme, a čoskoro sa veľké kresťanské kniežatá pripravovali na organizované vojenské ťaženie veľkého rozsahu.

Prvá krížová výprava bola vedená troma veľkými skupinami viac či menej organizovaného kresťanského vojska, ktoré sa vydali zo západnej Európy do Svätej zeme. Feudálna armáda nikdy nebola vysoko organizovaná; bola rozdelená na jednotky rôznej veľkosti, každá nasledovala svojho feudálneho pána. Jedna skupina zo severného Francúzska išla dolu údolím Dunaja, ďalšia z južného Francúzska prešla cez Taliansko a tretia, zložená z Frankov, ktorí nedávno získali vládu nad južným Talianskom, prekročila priamo Jadran a cez Balkán zamierila do Konštantínopola.

Všetky skupiny sa stretli v Konštantínopole a napriek stratám počas cesty ich tam dorazilo možno až štvrť milióna. Cisár v Konštantínopole bol stále slobodný, stál na čele svojho veľkého kresťanského hlavného mesta, no bol nebezpečne ohrozený bojovnými moslimskými Turkami, ktorí boli len na druhej strane mora v Malej Ázii a ktorých cieľom bolo ovládnuť Konštantínopol a tak pokračovať v ničení kresťanstva. Tento tlak na Konštantínopol križiaci okamžite zmiernili; vyhrali bitku proti Turkom pri Dorylaeiu a s veľkými ťažkosťami a ďalšími veľkými stratami postupovali ďalej, až dorazili do rohu, kde sa Sýria spája s Malou Áziou – pri zálive Alexandretta.

Tam si jeden z vodcov križiakov ukrojil kráľovstvo pre seba, urobil si hlavné mesto v kresťanskom meste Edessa, aby slúžilo ako bašta proti ďalšiemu tlaku moslimov z Východu. Zvyšky teraz už čoraz menších kresťanských síl obliehali a s veľkými ťažkosťami dobyli Antiochiu, ktorú moslimovia ovládli len niekoľko rokov predtým. Tu sa ďalší križiacky vodca stal feudálnym pánom a nasledovalo dlhé meškanie a vážny spor medzi križiakmi a cisárom, ktorý si prirodzene želal, aby mu boli vrátené niekdajšie časti jeho ríše, no križiaci si chceli ponechať to, čo dobyli, aby z toho mohli čerpať príjmy pre seba.

Napokon sa pohli z Antiochie na začiatku priaznivého obdobia tretieho roku od ich odchodu – v poslednom roku 11. storočia, 1099. Počas pochodu zabrali všetky pobrežné mestá; keď sa dostali na úroveň Jeruzalema, odbočili do vnútrozemia a 15. júla toho roku mesto dobyli útokom, zmasakrovali celú moslimskú posádku a pevne sa usadili v múroch Svätého mesta.

Následne svoju výpravu usporiadali do feudálneho kráľovstva, pričom jedného z nich zvolili za titulárneho kráľa nového Jeruzalemského kráľovstva. Vybrali si na túto úlohu veľmoža z oblasti, kde sa stretávajú germánske a galské národy – zo severovýchodného Francúzska – Godefroya z Bouillonu, mocného pána pohraničia. Pod ním ako formálne podriadení stáli veľkí feudálni páni, ktorí si vybudovali vlastné panstvá od Edessy smerom na juh, a tí, ktorí si postavili a udržali svoje hrady.

Keď križiaci dosiahli svoj cieľ a zmocnili sa svätých miest, ich počet klesol. Samotných bojaschopných mužov – teda bez sluhov, pomocníkov a ostatného sprievodu – pri obliehaní Jeruzalema bolo sotva viac než 15 000. A práve na tejto sile záviselo všetko. Sýria nebola úplne dobytá, moslimovia neboli definitívne zatlačení; pobrežie sa udržalo len vďaka tomu, že miestne obyvateľstvo bolo ešte z veľkej časti kresťanské. Ale pobrežná nížina a Palestína až po Jordán predstavujú len úzky pás, za ktorým sa tiahne horské pásmo v strednej časti krajiny veľké pohoria Libanon a Anti-Libanon. Za nimi sa krajina mení na púšť a na jej okraji sa nachádza pás miest, ktoré slúžili ako „prístavy púšte“ – teda miesta, kde prichádzali karavány. Najdôležitejším a najbohatším mestom z nich – perlou Sýrie – bol Damask.

Keby prví križiaci mesto získali, ich úsilie by bolo trvalo úspešné. Ale ich sily na to nestačili – ledva dokázali udržať palestínske pobrežie. Obchod s Európou síce prekvital, ale trvalý nedostatok ľudských síl nedokázal zastaviť islamský nápor. Najskôr padla Edessa, čo vyvolalo veľké rozrušenie v kresťanskom Západe. Králi Francúzska a Anglicka sa vydali s veľkými armádami, aby obnovili križiacku moc, a tentoraz sa zamerali na strategický kľúč celej oblasti – Damask. Ale nepodarilo sa im ho dobyť. Akú takú bezpečnosť križiakom poskytoval islamský svet rozdelený na súperiace frakcie. No objavil sa zjednotiteľ, Saláhaddín (Salah ad-Dín, alebo tiež Saladin), ktorý si postupne podmanil celý moslimský svet na Blízkom východe. Zostávajúce kresťanské sily v Sýrii nemali šancu. Vytvorili síce silnú obranu, stiahli všetkých dostupných mužov z hradov a zostavili pohyblivú armádu, ktorá sa pokúsila oslobodiť obliehaný hrad Tiberias pri Galilejskom mori.

Kresťanská armáda sa dostala až na svahy hory Hattín, kde na ňu zaútočil Saláhaddín a zničil ju. Táto katastrofa, ktorá sa odohrala v lete roku 1187, bola nasledovaná kolapsom takmer celej kresťanskej vojenskej kolónie v Sýrii a vo Svätej zemi. Jeruzalemské kráľovstvo – feudálne kresťanské panstvo, ktoré znovu získalo a držalo sväté miesta – padlo. Jeruzalem samozrejme padol tiež, a jeho pád mal obrovský ohlas v Európe. Všetci veľkí európski panovníci – anglický kráľ Richard I. Levie srdce, francúzsky kráľ svätý Ľudovít IX. aj cisár Fridrich II. –, ktorí sa pokúsili obnoviť kresťanské panstvo v Zámorí, zlyhali. Dokázali obsadiť niekoľko ďalších miest na pobreží, ale Jeruzalem už nikdy nezískali späť a staré kresťanské kráľovstvo nikdy neobnovili. Tak sa skončila séria troch veľkých zrážok medzi kresťanstvom a islamom. Islam zvíťazil.

Belloc je presvedčený, že ak by boli križiaci na konci prvej výpravy dobyli Damask a mestá na okraji púšte, celá história sveta by sa bola zmenila. Svet islamu by bol rozdelený na dve časti, Východ by sa nemohol dostať k Západu; pravdepodobne by Európania dobyli severnú Afriku a Egypt – určite by zachránili Konštantínopol – a islam by prežil len ako orientálne náboženstvo, vytlačené za hranice bývalej Rímskej ríše.

No stalo sa inak – islam nielenže prežil, ale zosilnel. Bol síce pomaly vytláčaný zo Španielska a východných ostrovov Stredomoria, ale udržal si svoju moc v celej severnej Afrike, Sýrii, Palestíne, Malej Ázii, a odtiaľ sa rozšíril ďalej, dobyl Balkán a Grécko, prešiel cez Uhorsko a dvakrát hrozil, že sa dostane až do Nemecka a odtiaľ znovu do Francúzska od východu, čo by znamenalo koniec našej civilizácie.

Jednou z príčin, prečo došlo k rozkladu kresťanstva počas reformácie, bola aj skutočnosť, že islamský tlak na nemeckého cisára poskytol nemeckým kniežatám a mestám príležitosť vzbúriť sa vytvoriť si na svojich panstvách protestantské cirkvi. Nasledovalo mnoho výprav proti Turkom v rôznych formách, ale nedošlo k obnoveniu vlády v Sýrii, ani k vytlačeniu moslimov. Prvá križiacka výprava priniesla západnej Európe toľko nových skúseností, že kultúra sa veľmi rýchlo rozvinula a priniesla nádhernú architektúru, vysokú filozofiu a spoločenskú štruktúru stredoveku. To bol skutočný plod križiackych výprav. Zlyhali na bojovom poli, ale položili základy modernej Európy. Vytvorili ju však na úkor starého ideálu kresťanskej jednoty; s rastúcou materiálnou civilizáciou sa začali formovať moderné národy. Kresťanstvo síce ešte držalo pokope, ale už len voľne. Napokon prišla búrka reformácie; kresťanstvo sa rozpadlo, jednotlivé národy a kniežatá si nárokovali nezávislosť od spoločnej autority, akú zabezpečovala morálna pozícia pápežstva, a my sme sa dostali na šikmú plochu, ktorá napokon vyústila do masového vraždenia moderných vojen – čo môže znamenať zánik našej civilizácie.

Kresťanská Európa je a mala by byť prirodzene jednotná; ale zabudla na svoju podstatu tým, že zabudla na svoju vieru. Vojna s islamom, hoci sa viedla, vedie a bude viesť zbraňami, je v prvom rade vojna náboženská. Západ však už žiadne spoločné náboženstvo nemá. V lepšom prípade tu máme katolíkov, liberálnych katolíkov a protestantov, ktorí majú spoločné všetko, okrem jednoty. Bláznivý pokoncilový ekumenizmus nielenže nepriniesol jednotu s protestantmi, ale naopak, zničil aj vnútornú jednotu katolíckej Cirkvi. V horšom prípade máme v Európe liberálnych ateistov a kto chce bojovať s islamom a položiť život za práva LGBT, potraty a európsku komisiu?

(Pokračovanie)

PDF (formát pre tlač)