František Gregor Emmert a jeho symfónia č. 25 „Pieseň – „K tebe bol poslaný anjel“

Branislav Krasnovský
17. júna 2025   Kultúra

Po dlhej dobe som sa stretol so známym, ktorý je nadšeným obdivovateľom katolíckej hudby a ten ma oboznámil s dielom Františka Gregora Emmerta (1940–2015), českého hudobného skladateľa, autora divadelnej a televíznej scénickej hudby, hudobného pedagóga kompozície a od roku 2006 profesora Janáčkovej akadémie múzických umení JAMU.

Aby som bol konkrétnejší, s Emmertovou symfóniou č. 25. Ide o úzku a špecifickú tému, ktorá je podľa mňa veľmi zaujímavá, pravdepodobne však neosloví širokú skupinu našich postapokalyptických alebo roddreherovských čitateľov. 🙂

Spomenutý známy na rozdiel odo mňa holduje aj iným hudobným štýlom ako je barok, čo je podľa mňa zbytočnou stratou času, verím však, že postupne duchovne barokovo dozreje a uvedomí si, že život je príliš krátky na to, aby prioritne počúval aj niečo iné ako je baroková hudba, alebo talianska mafiánska hudba, ktoré ma spolu so španielskou katolíckou a vojenskou hudbou úplne pohltili.

Už som na našom portáli uviedol niekoľko španielskych katolíckych a vojenských skladieb, takže aby si čitatelia mohli urobiť predstavu o talianskej mafiánskej hudbe, ktorú s obľubou počúvam, uvádzam ďalšiu nezabudnuteľnú skladbu Angela Furfara „U Saggiu Cumpagnu“ z albumu I Tre cavalieri di Spagna (Traja rytieri zo Španielska).

Juh Talianska (Kampánia, Neapolsko, Kalábria, Apúlia, Basilicata a Sicília) boli niekoľko storočí v područí Španielov (Neapolské kráľovstvo) a tak sa tu snúbia talianske a španielske prvky v širokej škále, čo môjmu naturelu veľmi vyhovuje (na druhej strane pomyselnej kultúrnej barikády stojí všetko anglosaské a bruselské. 🙂

U Saggiu Cumpagnu:

Spomínaný známy, ktorý má však veľmi dobrý vkus na rumy a literatúru, veľmi chválil uvedeného moderného českého hudobného skladateľa Františka Gregora Emmerta, tak som s ním vypil niekoľko rumov pre zdravie a šiel si domov v pokoji vypočuť nejakú Emmertovu skladbu. Zároveň som si vyhľadal zopár základných informácií o skladateľovi.

Rodina Františka Gregora Emmerta (19. mája 1940 Mstišov – 17. apríla 2015 Brno) pochádzala zo 17. stor., boli vždy katolíkmi, jej členovia žili v mestách Weiden, Furth im Wald, Regensburg, Waldmünchen, Ippeheim. V Bavorsku sa narodil ešte aj Emmertov otec Gregor – rodina sa z Nemecka do Čiech presťahovala po I. svetovej vojne. František Gregor sa narodil v dnešnom meste Dubí, od roku 1954 študoval v Prahe, kde absolvoval Vyššiu hudobnú pedagogickú školu, následne študoval klavír u profesora Leva Escha a súkromne študoval kompozíciu na Pražskom konzervatóriu u Jána Zdeňka Bartoša.

To, že členovia tejto sudetonemeckej rodiny nemuseli v roku 1945 opustiť Československo je jasným svedectvom, že nemali za sebou žiadne nacistické excesy (ako napríklad niektorí súčasní nemeckí alebo bruselskí vrcholní politici, ktorých predkovia slúžili s radosťou v SS a Wehrmachte. Kto chce, môže si vyhľadať informácie o dôstojníkovi Waldemarovi Baerbockovi, o ktorom jeho vnučka Annalena Baerbocková rozprávala ako o milujúcom starom otcovi, ktorý „prispel k európskej jednote“, pritom to bol podľa niektorých informácií zarytý nacista a obdivovateľ Hitlera.

Alebo si môže vyhľadať informácie o Joachimovi Merzovi, otcovi súčasného nemeckého kancelára Friedricha Merza. Tu sú informácie na webe už pomerne skúpe, dozvieme sa však, že ho ako mladíka vo veku 17 rokov povolali do Wehrmachtu. Bol etnickým Nemcom, narodil sa v roku 1924 v poľskom Vroclave, údajne ho do armády povolali v roku 1941. Problémom je, že v 17 rokoch sa do Wehrmachtu nepovolávalo, až od 18. roku, ale do SS mohli ako dobrovoľníci vstúpiť všetci etnickí Nemci z Poľska, Rumunska, Slovenska, Maďarska, Čiech, Talianska, Pobaltska a všetci Škandinávci, ktorí dokázali svoj árijský pôvod od veku 17 rokov.

Rád by som sa u Friedricha Merza mýlil, ale aj jeho arogancia, s akou chce pozastavovať vyplácanie eurofondov Slovensku a Maďarsku, pretože Fico a Orbán odmietajú počúvať múdra z Berlína a Bruselu, mi pripomína übermenschovskú aroganciu, takú typickú pre členov Waffen SS…

Soldatenlied Erika, obľúbená skladba Wehrmachtu a Waffen SS:

Vráťme sa však k Františkovi Gregorovi Emmertovi. Po ukončení štúdia na Vyššej hudobnej pedagogickej škole v Prahe študoval na Janáčkovej akadémii múzických umení u profesora Jána Kapra, štúdium na akadémii dokončil v roku 1965. Nasledovala interná ašpirantúra u profesora Miloslava Ištvána a po skončení ašpirantúry ho prijali na Janáčkovu akadémiu múzických umení ako odborného asistenta pre hudobnú teóriu, od roku 1975 vyučoval hlavný odbor skladba.

Čo mi bolo na Emmertovi hneď sympatické, je, že nikdy nebol členom KSČ a ako katolík sa držal bokom aj od prúdu reformných intelektuálov 60. rokov a vždy si zachovával svoju nezávislosť od autorít. V 70. rokoch sa vyprofiloval ako jeden z dvorných autorov scénickej hudby pre brnenské divadlo Husa na provázku (dnes aboslútne progresívne divadlo). Názov brnenského divadla Husa na provázku“ ma zaujal už dávno, pretože ma núti stále si predstavovať, ako viedli v Kostnici „mistra Jana Husa na provázku“, čo je samozrejme hrozná a srdcervúca predstava.

Pre brnenské divadlo Husa na provázku vytvoril hudbu k inscenácii Dostojevského Bratov Karamazovcov, neskôr zložil hudbu k viacerým filmom. Ako skladateľ sa presadil v symfonickej oblasti – je autorom 26 symfónii. Jeho komorná a vokálna hudba je inšpirovaná katolíckou vierou a mystikou. V roku 1991 sa habilitoval a od roku 2006 bol profesorom na Janáčkovej akadémii múzických umení, patril k najúspešnejším pedagógom kompozície – k jeho študentom patria tak významné osobnosti súčasnej českej a slovenskej hudby, akými boli napríklad Mojmír Bártek, Zoja Černovská, Afrodité Katmeridu, Pavel Malý, Martin Štědroň, Leoš Kuba, Mário Buzzi, Barbora Škrlová, Lenka Foltýnová, Ondřej Šárek, Jana Bařinková, Vojtěch Dlask, Tomáš Lučivjanský, Adrian Demoč, Vratislav Zochr, Jan Dobiáš, Irena Franková či Martina Kachlová, David Postránecký, Tereza Zemanová.

Emmertova tvorba vychádza z duchovnej tradície nemeckej hudby s maximálnym dôrazom na kontrapunkt, čo ma však ako milovníka talianskej a španielskej hudby necháva pomerne ľahostajným. V etape jeho tvorby do roku 1975, v období normalizácie, sa veľmi katolícky neprejavoval, od roku 1975 však nastal v jeho tvorbe zlom, ktorý súvisel s jeho rastúcim katolíckym cítením. Jeho hudbu takisto čiastočne ideovo ovplyvnil ranorenesančný skladateľ Guillaume de Machaut. Čo mi však na Emmertovej tvorbe nevyhovuje, sú jeho snahy o posmodernizmus. Jeho dielo je písané pre obrovské symfonické orchestre, často obsadené neštandardnými nástrojmi (clarino trúbky, či barytónový hoboj) komponované často v polytempe. Práve polytempová technika s osobito poňatou ideou spektrálnej kompozície sú hlavnými rysmi Emmerových kompozícií jeho vrcholného skladateľského obdobia, determinovaného špecifickou imaginatívnou poetikou moderného katolicizmu.

Priznám sa, že som si vypočul celú len Emmertovu Symfóniu č. 25 – „Pieseň k tebe bol poslaný anjel“, pretože toto dielo sa výrazne líši od môjho obľúbeného baroka a spomenutých okrajových hudobných žánrov, ktoré mám rád.

Premiéru malo toto dielo v roku 2017 v kostole sv. Augustína v Brne. Sláčikový orchester Ensemble Opera Diversa dirigoval Ondrej Olos, ako sólisti sa predstavili Milan Paľa na viole a Marek Paľa na organe. Spievala Jarmila Balážová (mezosoprán).

F. G. Emmert, Symfónia č. 25 Pieseň – K tebe bol poslaný anjel:

Symfóniu Emmert dokončil krátko pred Vianocami 2012, je inšpirovaná katolíckou vierou a mystikou, pričom čerpá najmä z 80. žalmu a z mariánskych modlitieb Kataríny Sienskej a Gertrúdy von Le Fort. Symfónia je rozdelená do štyroch častí: Canto sperare (zpev nádeje) – odkazuje na 80. žalm, nasleduje Canto d’amore kde sú zhudobnené texty mariánskych modlitieb sv. Kataríny Sienskej. Časť Canto doloroso čerpá inšpiráciu z bolestného ruženca, posledná časť Canto caritatis je oslavou Božej lásky a milosrdenstva. Symfónia reprezentuje Emmertov neskorý skladateľský štýl, v ktorom sa prelína jeho katolícka viera s osobitým hudobným jazykom a podľa viacerých hudobných kritikov obsahuje toto dielo silný duchovný náboj a emotívnu hĺbku.

Samozrejme som sa zaujímal aj o to, či existujú nejaké vzťahy medzi Františkom Gregorom Emmertom a gigantom českého katolicizmu Mons. Tomášom Halíkom.

Nuž, František Gregor Emmert nebol nikdy členom ŠtB, ani KSČ. Gigant Mons. Tomáš Halík sa nachádza vo zväzkoch ŠtB pod krycím menom „Kazateľ“ v kategórii kandidát tajnej spolupráce. Gigant Mons. Tomáš Halík tvrdí, že táto kategória zahrňuje ľudí, ktorých ŠtB chcela získať k spolupráci, ale bez ich vedomia. Nekomentuje ani skutočnosť, že jeho spis ŠtB bol v decembri 1989 zničený, podobne ako boli záhadne zničené a stratené spisy iných agentov a rôznych českých a slovenských politikov, vedených ako členovia ŠtB.

Gigantovi Mons. Halíkovi verím, že nebol členom ŠtB úplne rovnako, ako Annalene Baerbockovej a Friedrichovi Merzovi, že ich predkovia neboli zarytí nacisti. Otvárať otázku Halíkovho vysvätenia za kňaza podzemnej Cirkvi v roku 1978 v tomto článku nebudem, to je na samostatný článok.

Čo dodať na záver? Symfóniu F. G. Emmerta som si vypočul hneď dvakrát – prvý a posledný, pri všetkej úcte k autorovi, ktorého si vážim. Zostanem naďalej verný baroku a hudbe kalábrijského, neapolského či sicílskeho podsvetia, aj v takej romantickej a milej podobe, ako v známej komédii „Jestli se rozlobíme, budeme zlí“.

Nezabudnuteľní Bud Spencer, Terence Hill, dirigent a mafioso:

PDF (formát pre tlač)