Dva mesiace po Fiducia supplicans sa v Nemecku už otvorene hovorí o „homosexuálnych manželstvách“. Teológ našiel fintu: „Predefinujme sviatosť manželstva!“

12. februára 2024   Krátke správy

Pri sledovaní liberálneho hemlesenia po vyhlásení kontroverzného dokumentu Fiducia supplicans môže človeku napadnúť príslovie: „S jedlom rastie chuť“, pokiaľ má dojem, že veci prebiehajú spontánne, alebo aj konštatovanie: „Všetko ide podľa plánu, deštrukcia môže pokračovať“, pokiaľ podozrieva vedenie, že je v pozadí týchto pribúdajúcich apelov ohľadom ďalšieho napredovania.

Tieto apely sa ozývajú predovšetkým v Nemecku (avšak nielen tam, viď P. James Martin SJ), kde to ešte donedávna vyzeralo tak, že by mu stačilo aj požehnávanie homopárov. Len nech sa ten Vatikán zľutuje. Zľutoval sa (ak veríme na spontánny vývoj) – ale nestačí. Pokiaľ však na spontánny vývoj príliš neveríme, tak nezabúdajme, čo je to Nemecko: laboratórium pokroku, v ktorom sa odohráva dnes to, čo bude zajtra vo zvyšku Cirkvi.

Po miernom fňukaní o nedostatočnosti dokumentu Fiducia supplicans z hľadiska homosexuálneho dobrobytu v Nemecku a rozširovaní pojmu rodiny:

https://christianitas.sk/a-uz-je-to-tu-nemecky-knaz-oznamuje-cirkev-nemoze-odopriet-lgbtq-parom-sviatostne-manzelstvo/

https://christianitas.sk/nemecky-biskup-pojem-rodina-zahrna-aj-pary-rovnakeho-pohlavia/

prichádza čerstvá sprcha v podobe článku na oficiálnom nemeckom katolíckom portáli Katholisch.de, v ktorom teológ Daniel Bogner otvorene požaduje a teologicky zdôvodňuje „homosexuálne manželstvo“. Tu sú niektoré perly:

„Vatikánska deklarácia na túto tému, Fiducia supplicans, je z pohľadu univerzálnej Cirkvi odvážnym krokom, pretože po prvý raz umožňuje takéto požehnanie. Výslovne sa však zdôrazňuje, že sa to nesmie stať v rámci liturgického rituálu. Čo s tým teraz urobí nemecká cirkev? Zastaví sa úsilie o vývoj foriem na udeľovaní požehnania? To všetko sú otázky, o ktorých sa v súčasnosti diskutuje. Potláčajú však oveľa zásadnejšiu perspektívu, a to otázku, do akej miery je vôbec vhodné zachovávať rozdiel medzi požehnaním a sviatosťou v téme partnerstva a lásky tak prísne, ako to Cirkev robila doteraz. Úlohou teológie je iniciovať o tom diskusiu.“

Tak, a bude sa diskutovať. Salámová metóda pokračuje. Teraz sa začína relativizovať samotný pojem sviatosti manželstva. Mal by byť obohatený, rozšírený a prehĺbený. No ale samozrejme konzervatívci sa nemusia báť: Magistérium zostane určite dokonale nedotknuté. Veď stačí uviesť na konci heterodoxného textu: je nedotknuté, a preto predsa aj musí byť nedotknuté. Pochybovať o tom môžu len nenávistníci. Ale späť k súdruhovi teológovi.

Súdruh teológ pokračuje ďalej a nechtiac potvrdzuje obavy zlých konšpirátorov, ktorí tvrdili, že homopáry budú vnímať už požehnanie ako kvázi potvrdenie svojho „manželstva“:

„V chápaní mnohých ľudí, ktorí žiadajú Cirkev, aby ich sprevádzala pri ich životných rozhodnutiach, bude sotva nejaký podstatný rozdiel medzi požehnaním a sviatosťou. Pre nich je to o tom, že svoje rozhodnutie predložia Bohu a požiadajú ho o podporu. Ktoré teologické výrazy na to cirkev používa, bude pre tých, ktorí sa pýtajú, často druhoradé.“

Jedno to však nie je liberálnym teológom, ktorí šípia diskrimináciu:

„Práve tieto rozdiely spôsobujú, že cirkev striktne rozlišuje medzi týmito dvoma praktikami. Ľudia, ktorí chcú predstúpiť pred Boha s láskou, ktorú cirkev považuje za „neregulárnu“, sú konfrontovaní s tvrdením, že ich spojenie nie je v žiadnom prípade hodné sviatosti, ale že možno udeliť len požehnanie.“

A preto teológ volá na ratu:

„Nezavádzajte dvojtriedny režim teológie milosti!“

A dodáva:

„Som presvedčený, že musíme nájsť východisko z tejto dilemy. Cieľom by malo byť prispôsobenie významu samotnej sviatosti.“

Ako na to? Tak ako vždy. Pojem sviatosti sa najprv vyprázdni pomocou klystíru modernistického teologického bľabotania a následne naplní novým, heterodoxným obsahom:

„Treba začať otázkou, čo vlastne má byť sviatosťou. … Okamžite nasleduje otázka: Ktorá pozemská realita je skutočne vhodná na to, aby adekvátne reprezentovala nebeské dobro, totiž Božiu lásku, ktorá je neodvolateľne rozhodnutá milovať človeka? Problémom totiž je: svetské praktiky sú vždy omylné, konečné a nedokonalé! Ak chce niekto požadovať túto reprezentáciu priamo a okamžite od svetského dobra, musí byť nútený k dokonalosti, ktorú však jeho povaha neumožňuje. A očividne presne tak to bolo doteraz v prípade inštitútu sviatostného manželstva. Existuje iba dokonalé, teda nerozlučiteľné. Dokonalosť je zas určená výlučne formálnym charakterom manželstva – zákonom spečatenou, nerozlučiteľnou formou. Ale to, ako sa toto manželstvo v skutočnosti žije a či prežívaná realita vzťahu medzi manželmi zodpovedá Kristovmu zväzku lásky k svojej cirkvi, alebo dokonca aj Božej zmluve s jeho stvorením, to cirkevné učenie nezaujíma.“ (?)

Úžasné, manželstvo vlastne doteraz nezodpovedalo ani Kristovmu zväzku lásky s Cirkvou ani Božej zmluve so stvorením. Všetko je odrazu hore nohami. Relativizujúci klystír zbavil pojem sviatosti manželstva obsahu, teraz nastupuje nová plnka:

„Nedá sa do chápania sviatosti zahrnúť to, čo definuje človeka v jeho jadre, jeho prirodzenosť ako historickej bytosti, ktorá podlieha procesom celoživotného rastu a vývoja, a teda aj jeho defekty a nedokonalosti? Znamenalo by to urobiť zo skutočného partnerského života oveľa viac než doteraz, kritérium sviatosti manželského zväzku.“

Čiže požadovanie ideálu bolo transformované do: vytvorenia ideálu z odmietnutia ideálu:

„Takéto obnovené chápanie sviatosti by pravdepodobne malo nejakým spôsobom brať do úvahy, že manželstvá sa môžu rozpadnúť, aj keď sa obaja partneri predtým podľa svojho najlepšieho vedomia a presvedčenia snažili prežiť to, čo plánovali. Pretože sa možno museli naučiť, že vývoj, v ktorý dúfali, nenastal a sami si priznávajú, že odlúčenie je prospešnejšie ako zostať spolu.“

Uff, prvú fázu deštrukcie sviatosti (heterosexuálnu) máme za sebou, teraz tú homosexuálnu:

„A mohlo by obnovené chápanie manželstva ako sviatosti vyriešiť rigidnú fixáciu na biologický sex a nevyhnutnú heterosexualitu manželov? Sviatosť predstavuje lásku, ktorú má Boh k ľuďom. Podstatou lásky je byť plodná a tak pokračovať v Božom diele stvorenia. Láska môže byť plodná mnohými spôsobmi. Plodnosť nemusíme chápať výlučne v pojmoch biologickej reprodukcie, aj keď tá určite predstavuje osobitný spôsob účasti na diele stvorenia.“

Na záver, keď už bol oriešok rozlúsknutý, nasleduje pod titulkom: „Práca na hlbšej a širšej sviatosti manželstva“, obligátne apologetické podkurovanie ére pápeža Františka a výsledný sumár úvahy – sviatosti majú slúžiť ľuďom, preto sa musia prispôsobiť:

„Cirkev musí ísť tam, „kde ľudia žijú, kde trpia, kde dúfajú“. To hovorí pápež František. Úlohou cirkvi nie je odsudzovať, ale prejavovať milosrdenstvo. … Logikou takéhoto myslenia je prehodnotiť sviatosť manželstva a oslobodiť ju z ulity dokonalosti. V konečnom dôsledku tu nie sú sviatosti, aby ich cirkev mohla použiť na potvrdenie svojej úlohy sprostredkovateľa spásy. Mali by byť skôr službou ľuďom, a to skutočným ľuďom s ich škrabancami, ranami a niekedy aj krivými cestami vývoja, pre ktorých chce byť biblický Boh prísľubom spásy.

Takže možnosť je: pracujme na hlbokej a širokej sviatosti manželstva, ktorá berie za základ veľmi skutočné spôsoby lásky medzi ľuďmi, a proti logike, ktorá rozlišuje medzi sviatosťou „plnej formy“ a zľavnenou ponukou požehnania pre „nižšie“ formy lásky. Univerzálna cirkev má pred sebou ešte dlhú cestu, a práve preto sa o nej musí začať diskutovať.“

Čo dodať? Len nevyhnutné: zachráň sa kto môžeš!

BM

Zdroj: Katholisch.de, titulný ilustračný obrázok, zdroj – snímka obrazovky/youtube.com

PDF (formát pre tlač)