Dominica I. Passionis – Nedeľa Umučenia

Karol Gazdík
9. apríla 2025   Cirkev   Liturgia

V rámci Veľkého pôstu pozorujeme isté stupňovanie. Minulú nedeľu, teda 6. apríla, dva týždne pred Veľkou nocou, sa premenil a zostril charakter veľkonočnej prípravy. Od tohto času je už v popredí len jediná idea, veľká tragédia Kristovho umučenia; iné myšlienky, ako napríklad príprava krstencov a myšlienková náplň vyplývajúca z podstaty štáciových chrámov, ustupujú do úzadia. Cirkev si želá, aby sme sa v tomto čase venovali len veľkej myšlienke Obety Kristovej. Pretože ona nemá zaujímať len našu myseľ. Celým obsahom svojho života sa máme vrhnúť do náručia tejto idey a tak splniť podstatu svojho veľkonočného programu.

S Kristom umrieť, to je náš cieľ. Preto najmä v čase umučenia sa má podoba umierajúceho Krista odzrkadľovať v našom živote. Jednotlivé črty tohto nášho vystupňovaného veľkonočného programu sú: hlboké prežívanie Kristovho umučenia, dokonalé ubíjanie zmyselnosti a telesnej žiadostivosti, aby sme zabezpečili v sebe úplnú prevahu ducha nad hmotou, ponížene uznali svoju hriešnosť a úprimne sa snažili dať náhradu urazenej Božskej Velebnosti za svoje hriechy.

Nes svoj kríž, ba ukladaj si na ramená kríž umŕtvovania seba, aby si sa stal podobným umučenému Spasiteľovi! Liturgia času Umučenia sleduje túto cestu. Zahalené kríže poukazujú na „mysterium Crucis“ (tajomstvo Kríža), ktorému svojho času neporozumeli ani Kristovi najbližší a aj v dnešných časoch ho veriaci kresťan len ťažko chápe. Kristus musel trpieť, a tak vojsť do svojej slávy. Aj kresťan len podobnosťou k trpiacemu Kristovi môže zvíťaziť a byť účastným na jeho sláve. Zahaľovanie oltárnych obrazov sleduje cieľ, aby naša myseľ objímala jediný predmet: umučeného a za nás sa obetujúceho Bohočloveka.

Tento čas sa teda pomaly upriamuje na nástroj vykupiteľského diela, ktorým je sv. Kríž. Jeho vrcholom bude Veľký piatok, kedy bude explicitne platiť, že: „Obeta Kríža je prameňom nášho spasenia.“ K tomuto najväčšiemu symbolu kresťanstva sa nádherne vyjadril i sv. Ján Mária Vianney: „Kríž je tou najpoučnejšou knihou, akú môže človek čítať. Kto nepozná knihu kríža Ježiša Krista, je nevzdelanec, i keby prečítal všetky ostatné knihy.“

Zahaľovanie krížov, obrazov a sôch

Zahaľovanie krížov, obrazov a sôch sa realizuje pred Prvými vešperami nedele Umučenia, teda už v sobotu. Kríže sú zahalené až do poklony sv. Krížu na Veľký piatok. Umelecké podobizne svätých zostávajú skryté závojom až do slávnostnej Glórie Veľkonočnej vigílie, ktorá je potom oveľa viac „dramatická“, keď sa závoje konečne odhŕňajú. K symbolike tohto zvyku sa už čiastočne vyjadril i malý latinsko-slovenský misál, z ktorého som čerpal predošlú úvodnú časť. Čo však ešte vieme o zvykoch zahaľovania krížov, obrazov a sôch?

Tento zvyk vznikol s cieľom pomôcť katolíkom mysticky vstúpiť do posledných dní Kristovho života na zemi. Zakrývanie posvätných obrazov má za následok zameranie pozornosti na Kristovo umučenie a spôsob, akým zahalil svoje božstvo, aby trpel vo svojej ľudskosti za vykúpenie sveta. Pre čas Umučenia (Tempus Passionis) sa tento cirkevný rituál stáva mimoriadne kajúcnym. Vyjadruje aj akýsi pôst od vyšších estetických citov, ktoré v našej duši a prežívaní vznikajú, keď sledujeme okolitú krásu stvorenstva a umeleckých diel ľudských rúk. Doslova tým umŕtvujeme naše vizuálne zmysly.

Katolícka encyklopédia komentuje tento zvyk nasledovne: „Kríže sú zahalené, pretože Kristus v tomto čase už nechodil otvorene medzi ľudí, ale sa skrýval. Preto sa v pápežskej kaplnke v minulosti konalo zahalenie Kríža na slová evanjelia: „Jesus autem abscondit se“. Ďalší dôvod pridáva Durandus, a to ten, že Kristovo božstvo bolo skryté, keď prišiel v čase svojho utrpenia a smrti. Obrazy svätých sú tiež zakryté, pretože by sa zdalo nevhodné, aby sa sluhovia zjavili, keď je samotný Majster skrytý.“

Normy tohto zvyku stanovila Posvätná kongregácia obradov: „Podľa rubrík Rímskeho misála, breviára a liturgickej knihy Cæremoniale Episcoporum musia byť všetky kríže, sochy a obrazy nášho Pána a svätých na oltároch a inde v kostole, ktorému sa udeľuje kult, s jedinou výnimkou krížov a obrazov krížovej cesty, zakryté purpurovými závojmi, ktoré nie sú priehľadné ani ozdobené, pred Prvými vešperami nedele Umučenia… …bez ohľadu na to, aký sviatok môže nastať.“ S.R.C. 3638, ad 11.

Pôvod zvyku zahaľovania sôch a obrazov počas času Umučenia možno hľadať v kedysi takmer univerzálnom zahaľovaní nielen obrazov, ale aj oltára a to počas celého pôstu na znak smútku a pokánia. Farba pôstnych závojov bola zvyčajne biela, teda nie fialová ako je tomu dnes. V niektorých častiach Španielska, v južnom Taliansku a v katedrále vo Freiburgu (spolková krajina Bádensko-Württembersko v Nemecku) je stále zvykom zavesiť obrovský závoj a zakryť ním svätyňu, čo je pozostatok praxe zakrývania oltára závesmi počas slávnostnejších častí omše. V inventároch stredovekých kostolov sa často spomínajú biele ľanové závoje pre pôst, hoci sa niekedy používali i závoje vo farbe modrej.

Ešte raz si to teda zhrňme. V latinskej Cirkvi dva týždne v roku „ukrývame“ Ježišove obrazy v duchu pokánia a smútku. V ľudskom srdci je cítiť akútny smútok. Túžime sa s Ježišom znovu zjednotiť. Závoj naznačuje nepohodlie byť oddelený od Neho. Pripravujeme sa na agóniu a triumf Veľkonočného trojdnia. Cudzincov i mnohých neveriacich tieto naše „malé zvyky“ zaujímajú. Deti si ich pamätajú. Viera sa odovzdáva aj prostredníctvom takýchto vyjadrení, ktoré majú za sebou hlbokú symboliku. Zachovajme si dedičstvo, ktoré nám bolo odovzdané múdrosťou našich predkov vo viere. Osobne sa veľmi teším, že zažívame návrat čias, kedy sa v kostoloch opätovne začínajú zahaľovať aj oltárne obrazy a sochy, nielen kríže.

Nedeľa Umučenia

Touto nedeľou sa začína takzvaný čas Umučenia (Tempus Passionis). Doteraz sa liturgia len výnimočne zaoberala Kristovým Umučením, oddnes sa mu venuje výlučne. Stredom liturgie je Veľkňaz a jeho obetný oltár – Kríž. Cirkev ešte viac ukrýva bohoslužobné ozdoby: vynecháva žalm 42 „Iudica me, Deus…“ zo stupňovej modlitby, lebo sa uvádza v introite. Táto zásada prešla aj na feriálne a zádušné omše, hoci introit je v nich iný. Ďalej sa vynecháva doxológia, velebenie výsostnej Božej moci – radostné slávorečenie – v slovách „Sláva Otcu“, z úkonov Asperges, po umývaní kňazových rúk Lavabo a v responzóriách ofícia.

Evanjeliové čítanie v nedeľu Umučenia, teda počas (predkoncilovej) piatej pôstnej nedele, nám hovorí, ako sa po ohnivej diskusii Ježiš „skryl“ pred Hebrejmi, keď sa ho pokúsili ukameňovať: „I zdvihli kamene, aby hádzali na neho, no Ježiš sa skryl (medzi ľuďmi) a vyšiel z chrámu.“ (pozri Jn 8,59). Podľa svätého Augustína, v tomto momente, keď sa Ježiš skryl pred rozhnevaným davom, sa pre nich Kristus stal pre svoju božskú prirodzenosť neviditeľným. Práve to je ten (už spomínaný) dôvod, prečo sú večer pred touto nedeľou v kostoloch zahalené sväté obrazy a kríže.

V túto nedeľu je rozdielna i prefácia – oslavná pieseň tvoriaca úvod ku Kánonu omše. Doterajšiu Prefáciu vo Veľkom pôste (kde je myšlienkou potláčať telesným pôstom neresti a spomínať Božie Milosti, ktorými nám dvíha myseľ, udeľuje silu k čnosti a dáva odmeny) nahrádza Prefácia o Kríži. Spieva sa od nedele Umučenia po Zelený štvrtok; aj v omšiach o sv. Kríži, o Umučení Pána a o najdrahšej Krvi. V prefácii sa spieva: „… Pane svätý, Otče všemohúci, večný Bože: Ktorý si spásu ľudského pokolenia uskutočnil na dreve kríža, aby odtiaľ, z kadiaľ vznikla smrť, povstal život, a aby ten, ktorý na dreve zvíťazil, bol aj premožený na dreve, skrze Krista, Pána nášho…“

***

Podnetnými zdrojmi pre môj článok boli príspevky Johna Paula Sonnena a Josepha Shawa zo stránok liturgicalartsjournal.com a v neposlednom rade tiež malý latinsko-slovenský misál.

PDF (formát pre tlač)