Dokončené vykúpenie

6. júla 2025   Cirkev

„Zostúpil k zosnulým, tretieho dňa vstal z zmŕtvych,“
(Apoštolské vyznanie viery)

Tlieskal diabol od radosti, keď zviedol k hriechu našich prarodičov, nazdal sa, že teraz už má v hrsti človeka so všetkým jeho potomstvom, niet tej moci, ktorá by bola v stave vytrhnúť ho z jeho pazúrov. Lež strašne sa oklamal, pretože Syn Boží preto prišiel na svet, aby zahubil diablove skutky.

Židia výskali nad víťazstvom, keď vo Veľký piatok Syna Božieho pribili na kríž. Posmešne kričali: „Ak si Syn Boží, zostúp z kríža!“ Nuž Syn Boží nezostúpil z kríža, lež učinil väčší zázrak: v tretí deň slávne vstal z mŕtvych.

Glória. Miserere. Aleluja: Hľa, v týchto troch slovách je zhrnutý priebeh nášho vykúpenia.

Glória: narodil sa, Miserere: zomrel, Aleluja: vstal z mŕtvych.

Narodiť sa a zomrieť je vec ľudská, lež z vlastnej sily vstať z mŕtvych mohol len Boh. A hoci práve i narodenie Ježišovo bolo také zázračné, že pri Jeho kolíske: pri jasliach i mudrci od Východu na kolená padli a modlili sa. I smrť Ježišova bola taká podivná, že pohanský stotník bijúc sa v prsia zvolal: „Tento človek naozaj bol Synom Božím.“ Avšak Jeho zmŕtvychvstanie odstránilo všetku pochybnosť: teraz už Nebo a zem s istotou vedia, že Ježiš je Boh, Pán Neba i zeme. Túto svoju vieru každodenne vyjavujeme v Apoštolskom vyznaní viery: „Zostúpil k zosnulým, tretieho dňa vstal z mŕtvych.“

Na dôkaz svojej úcty k dielu nášho vykúpenia rozjímajme dnes, prečo zostúpila duša Kristova do Predpeklia a ako vstal Ježiš z mŕtvych. Počúvajte!

I. Z Evanjelia poznáte podobenstvo o boháčovi a chudobnom Lazárovi. V tomto podobenstve hovorí Kristus Pán: „I stalo sa, že ten žobrák zomrel a zanesený bol od anjelov do lona Abrahámovho“ (porov. Lk 16,22). Keď Kristus Pán visel na kríži medzi dvoma lotrami, riekol do sebavstúpivšiemu lotrovi po pravici: „Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.“ (Lk 23,43). Vo „Verím v Boha“ však sa modlíme: „Zostúpil k zosnulým.“

Lono Abrahámovo, Raj, Predpeklie, čo znamenajú tieto slová? Aby ste porozumeli týmto slovám, máte vedieť, že až kým Ježiš nezomrel, ani jedna duša nemohla vojsť do kráľovstva nebeského: dedičný hriech, Adamov hriech zatvoril brány kráľovstva nebeského. Hriešnici išli do zatratenia, kajúcni trpeli v Očistci, spravodliví, ktorí boli hriechu i všetkej pokuty prostí, zotrvávali v Predpeklí až do skončenia vykúpenia. V Predpeklí duše už netrpeli, ale blaženosť splývajúcu z pozerania sa na Boha ešte nepožívali.

Toto Predpeklie nazýval Ježiš lonom Abrahámovým, Rajom.

V nádeji budúceho vykúpenia, tu v Predpeklí zdržovali sa Adam a Eva, tu bol Mojžiš, kde túžobne vzdychal: „Ukáž mi Svoju tvár, Pane“ (porov. Ex 33,18). Tu túžil Dávid kráľ za spasením: „Ako jeleň túži po potokoch vodných, tak túži duša moja po Tebe, Bože. Kedy sa dostanem k Tebe a kedy sa predstavím pred Tvoju tvár?“ (porov. Ž 42,2–3). I proroci jednostaj opakovali: „Roste nebesia zhora, a oblaky nech zošlú Spravodlivého; otvor sa zem, a nech vydá Spasiteľa.“

Kým takto sužovali sa svätí ľudia v matke zemi, na mieste tmy, nad ich hlavou dupnutie zatriaslo zemou, toto dupnutie ozvalo sa u nich tam dolu, keď kati Ježišovi kríž s pribitým Spasiteľom zasadili do vykopanej jamy. Po troch hodinách zomrel Ježiš, vypustil dušu. Táto jeho duša sťa žiara slnka, sťa snehobiely oblak práve pri úpätí kríža zostúpila do zeme, do lona Abrahámovho, zišla k dušiam túžiacim po Ňom. Tieto bez slova divili sa nad zjavením, ale duša Ježišova ozvala sa k nim: „Ja som vaším Vykupiteľom, po ktorom ste tak túžili, nebojte sa. Skrze Svoju smrť otvoril som kráľovstvo nebeské, radujte sa. Tri dni zostanem s vami, potom vstanem z mŕtvych, nádejajte sa. Potom štyridsať dní…, po štyridsiatich dňoch s vami vystúpim na nebesia, aleluja!“ – „Aleluja!“ šepkali za ním tie mnohé spasené duše a vo vytržení padli na tvár pred Ježišom, bozkávali Jeho sv. rany, spievajúc chválospev: „Svätý, svätý, svätý si Ty, všemohúci Pane Bože. Buď Ti dobrodenie, česť, sláva a moc na veky vekov“ (porov. Zjv 4,8).

II. Na tretí deň z matky zeme vyšla na povrch duša Kristova, spojila sa s telom spočívajúcim v hrobe. Celá hora Kalvárie veľkým trhnutím sa zatriasla, ako keď zemetrasenie trhne vrchmi, sťa jasná strela vyšiel Kristus Pán z hrobu, vstal z mŕtvych a v celej Svojej bytnosti stál pred strážiacimi vojakmi. To zemetrasenie, ten blesk, pred nimi stojací Kristus Pán na smrť nastrašil vojakov, tí sťa šialení, bez rozumu bežali do mesta, celou ulicou jednostajne volali: „Z mŕtvych vstal, z mŕtvych vstal, z mŕtvych vstal.“ A tento strašný krik zobudil zo spánku obyvateľov. Ľud hrnul sa na ulice, zachytili volajúcich vojakov a vypytovali sa ich: „Kto to vstal z mŕtvych?“ – „Ten Nazaretský.“ Ľudia hľadeli jeden na druhého, každý videl druhého blednúť na smrť, každý opakoval za vojakmi: „Z mŕtvych vstal!“ Ako rozvodnená rieka hrnul sa ľud po uliciach, vyhrážajúc sa preklínal zákonníkov a kňazov, že spravodlivého, svätého, nevinného Ježiša ukrižovali. Mnohým srdcom prenikali slová, ktoré pri smrti Ježišovej riekol stotník: „Tento človek bol naozaj Boží Syn“ (Mk 15,39).

Preblahoslavená Panna na tento vzrušený krik s radosťou vyskočila zo svojho lôžka, tá myšlienka jej blysla v hlave, že zájde ku hrobu, práve sa pohla, ale pred ňou sa zjavil Ježiš v oslávenom tele. Mária, opojená nebeskou slasťou, padla pred Ním na kolená, len toľko vládala povedať: „Syn môj, Pane môj, Bože môj!“

Apoštolom Magdaléna priniesla tú zvesť, lkajúc od strachu: „Odniesli Pána z hrobu“ (Jn 20,2).

Apoštoli s úžasom počúvali naľakanú ženu, Peter a Ján hneď sa vybrali, bežali ako len vládali, aby sa na vlastné oči presvedčili o pravde slov Magdalény. A vskutku tak našli hrob, ako im žena hovorila, Ježiša v hrobe nebolo, zarmútení vrátili sa domov, celou cestou hádali, čo sa to mohlo stať. Magdaléna však ešte raz išla k hrobu, plačúc padla na odvalený hrobový kameň a hľa, zmŕtvychvstalý Ježiš sa jej zjavil, oslovil ju menom: „Mária!“ Toto nežné slovo sťa kúzlo preniklo srdce Magdalénino, vo vytržení Mu padla k nohám, chcela ich objať, ale Ježiš ju zavrátil:

„Nedotýkaj sa Ma, lebo ešte Som nevystúpil k Svojmu Otcovi, ale choď, povedz mojim učeníkom, že si Ma videla“ (porov. Jn 20,17). Okrem toho sa Ježiš zjavil i apoštolovi Petrovi, dvom učeníkom, idúcim do mestečka Emauzy, potom apoštolom všetkým spolu a zhromaždeným veriacim, mohlo ich byť asi päťsto.

Apoštolovia teraz už verili, že Ježiš vstal z mŕtvych. Verili, lebo Ho videli a zhovárali sa s Ním; z nich vyplývajúca viera zažala i v duši človečenstva oheň pravej viery.

Blažení sme, lebo naša viera je viera apoštolská. Blažení sme, pretože čo prví kresťania, čo slávni mučeníci, tisíci vyznávači, milióny a milióny našich súvercov skoro dvetisíc rokov za pravdu majú, že Ježiš vstal z mŕtvych, to i my vyznávame: „Zostúpil k zosnulým, tretieho dňa vstal z mŕtvych.“

Sem nech sa díva, na nás nech hľadí rota nevercov!

Nech vidia v našich očiach plameň radosti. Nech vidia na našej tvári svetlo pevnej viery. Nech počujú z našich úst veselé aleluja. Nech vedia, že našou vierou, nádejou, radosťou, blaženosťou je Ježiš, ktorý vstal z mŕtvych.

Ak Kristus nevstal z mŕtvych, vtedy márne je naše kázanie, márna by bola i naša viera (porov. 1Kor 15,17); lež vstal z mŕtvych. Hrob je prázdny, jeho obyvateľ chodí medzi živými, prápor drží v ruke, na ňom stojí nápis: „Zvíťazil som, verte, ja som váš Boh Vykupiteľ.“

Padnime k nohám zmŕtvychvstalého Bohočloveka, prisahajme na Jeho zástavu: „Ježišu, veríme v Teba, srdcom dušou sme Tvoji naveky.“ Amen.

***

Text kázne vyšiel pôvodne v knihe Katechizmus v kázňach, I. zväzok – O viere, ktorú napísal Jozef Baráczius, dekan-farár v Szendrö, dnešné Maďarsko, do slovenčiny preložil slovenský kňaz Viktor Milan, farár v obci Krivá na Orave a knižne vydal v Ružomberku 1921; pre uverejnenie na stránke Christianitas.sk bola kázeň ešte mierne upravená redakciou.

PDF (formát pre tlač)